Prednky pre externch tudentov Eurpskych kultrnych tdi Ran

Prednášky pre externých študentov Európskych kultúrnych štúdií. Raný novovek Mgr. Patrik Kunec, Ph. D.

Raný novovek Je ťažké presnejšie (alebo s definitívnou platnosťou) určiť, ktoré zlomové dejinné udalosti prispeli k chronologickému vymedzeniu obdobia označovaného za „raný novovek“. Skôr ako isté politické a vojensko-historické udalosti, ako napr. pád Konštantínopolu, hlavného mesta Byzantskej ríše, v roku 1453 do tureckých rúk alebo objavenie Ameriky Krištofom Kolumbom v roku 1492, to sú nové filozofickosociálne myšlienky humanizmu, prevratné technické vynálezy, novoobjavené pracovné postupy a vedecké myšlienky, ktoré ľudstvo voviedli do „nového veku“. Dnes – s odstupom takmer piatich storočí (a istou mierou zovšeobecnenia) môžeme takéto faktory určiť, už aj preto, že sa dnes všeobecne považujú za rozhodujúce, či zlomové, vo vývoji ľudských dejín.

Humanizmus • V prvom rade koniec stredoveku a počiatok raného novoveku charakterizuje rozšírenie mohutného ideového a kultúrneho hnutia nazývaného humanizmus. Humanizmus (z lat. slova humanus = ľudský) je súhrn názorov vyjadrujúcich úctu k ľudskej dôstojnosti a k základným ľudským právam, k hodnote človeka ako jedinečnej osobnosti. Humanizmus žiada a podporuje dosiahnutie osobného šťastia jednotlivca, ale všeobecne aj blaha všetkých ľudí už na tomto svete, v pozemskom živote, a nie v posmrtnom, ako to hlásala a sľubovala kresťanská cirkev. Humanisti propagovali všestranný duchovný rozvoj človeka, požadovali umožnenie jeho sebarealizácie, zvyšovanie jeho vedomostí a rozširovanie schopností, a to najmä prostredníctvom vzdelávania oslobodeného od povier, tmárstva a kontroly najmä zo strany cirkvi. Humanisti sa snažili (a vlastne sa stále snažia, pretože v modifikovanej podobe humanizmus prežíva dodnes) o vytvorenie čo najpriaznivejších podmienok pre kvalitatívny rozvoj celého ľudského spoločenstva na základe vzájomnej tolerancie, porozumenia a rešpektovania. Doboví humanisti hlásali slobodu ľudskej osobnosti, oslobodenie sa od limitov (najmä náboženských) myslenia a konania, vystupovali proti náboženskému fanatizmu a asketizmu, odvracali sa od cirkevnej dogmatiky, obhajovali právo človeka na zmyselný pôžitok a uspokojovanie pozemských potrieb, na vlastnú sebarealizáciu ako základný cieľ a zmysel ľudského života.

Humanizmus v Taliansku Dominujúcim ideovým hnutím sa humanizmus stáva v období od 14. do 16. storočia a často je úzko spájaný s renesanciou, ktorá je jednak umeleckým štýlom, ale zároveň aj ďalším mohutným a vplyvným kultúrno-ideovým hnutím, ktoré obrátilo pozornosť na antické myšlienkové a kultúrne dedičstvo. Humanizmus sa zrodil na území Apeninského polostrova (dnešné Taliansko), najmä v prostredí bohatých obchodných miest stredného Talianska (Toskánska, centrom tohto regiónu je mesto Florencia). Florentský dóm

Prví humanistickí spisovatelia • Najvýznamnejšími predstaviteľmi humanizmu v literatúre boli: • Dante Alighieri (1265– 1321) – preslávený monumentálnou básnickou trilógiou napísanou v taliančine Peklo, Očistec a Raj; na základe zobrazenia posmrtného života metaforickým spôsobom opísal život a charakter súčasníkov jeho doby. Alighieri bol tvorcom spisovného talianskeho jazyka. • Francesco Petrarca (1304– 1374) – taliansky básnik a prozaik, nazývaný ako „otec humanizmu“, napísal ľúbostné Sonety Laure, ide o prvý opis reálneho ľúbostného citu muža k žene v európskej literatúre. • Giovanni Boccaccio (1313– 1375) – taliansky novelista a básnik; najvýznamnejším je jeho prozaické dielo Dekameron (1348– 53), v ktorom sú zozbierané príbehy, ktoré si po desať dní rozpráva desať mladých ľudí z mesta Florencie, ktoré opustili kvôli obavám z morovej epidémie. V poviedkach, z ktorých mnohé majú ľahko erotický obsah, Boccaccio opisuje najmä obyčajné životné starosti a radosti svojich súčasníkov, pranieruje nedostatky príslušníkov rôznych stavov (aj cirkvi), na konci poviedok spravidla podáva určité mravné ponaučenie.

Renesancia • Keďže od 14. storočia sa v Európe postupne obnovovala znalosť antického filozofického dedičstva (hlavne diela Platóna a Aristotela, ktoré sa zachovali v byzantských, židovských a najmä arabských odpisoch), humanistickí autori dobre poznali antickú literatúru a vedome ju napodobňovali. Snaha o kopírovanie antických vzorov v literatúre a architektúre je základným znakom renesancie. Renesancia je pomenovanie pre kultúrnu epochu 14. -16. storočia, pre duchovné hnutie čerpajúce z antických vzorov a zároveň pre špecifický umelecký štýl či umelecký sloh. Renesanční učenci a umelci sa usilovali o znovuzrodenie (= odtiaľ aj názov, z franc. rennaisance = znovuzrodenie) klasickej antickej vzdelanosti a hodnôt typických pre antiku. Myšlienkovým východiskom renesančnej kultúry bol humanizmus.

Renesancia II. • Renesancia sa vedome orientovala na antické kultúrne dedičstvo, ale rešpektovala, samozrejme, nové spoločenské podmienky. Renesančná kultúra mala v skutočnosti svetské a protifeudálne zameranie, obracala pozornosť na človeka ako na jednotlivca. Podnetom k rozvoju tohto zamerania boli objavné zámorské plavby Portugalcov a Španielov, nové poznatky a teórie z oblasti astronómie, ktoré vysvetľovali postavenie Zeme v kozme, ako aj proces sociálneho prevrstvenia, charakterizovaný rastom miest a politickej i hospodárskej moci meštianstva. Človek sa pomaly uvoľňoval zo stredovekého usporiadania kozmu, riadeného Božou prozreteľnosťou, a začal sa považovať za indivíduum, dokonca za stred reálneho sveta.

Renesančné umenie • V renesančnom umení, najmä v sochárstve a architektúre, dochádza ku kopírovaniu antických vzorov, teda umeleckých pamiatok z obdobia starovekých gréckych a rímskych dejín. Sochárstvo a maliarstvo sa postupne odpútava od náboženských tém a po prvýkrát od konca antiky venuje pozornosť zobrazeniu reálnych ľudí, často v ich reálnom prostredí – objavuje sa portrétna maľba, v ktorej sa umelci zamerali na verné zachytenie podoby zobrazovaného človeka a zachytenie jeho charakteru. Architektúra sa zbavuje gotickej prezdobenosti a vertikality pri náboženských stavbách a uprednostňuje jednoduché a účelné línie a architektonické prvky. Vo väčšom meradle sa projektujú a stavajú verejné stavby (radnice, sirotince, a pod. ), mestské paláce šľachty a domy bohatých mešťanov, ale aj reprezentatívne kráľovské sídla, na ktorých už panovník so svojím dvorom prebýval permanentne.

Renesančné umenie Mona Lisa Leonarda da Vinciho Michelangelov Dávid

Renesančná veda • K zameraniu na človeka prispela aj veda, ktorí prešla v 14. a 15. storočí veľkým rozvojom. Nebola už podporovaná iba cirkevnými kruhmi, ale aj vzdelanými kniežatami a bohatými mešťanmi (tzv. mecenášmi), ktorí zriaďovali svetské knižnice, či podnecovali k zakladaniu univerzít (v Uhorsku bola prvá univerzita založená roku 1367 v meste Pécs). Humanistickí filozofi návratom k antike opäť nachádzali v človeku osobnosť, sebavedomú bytosť. S týmto vedomím je tiež spojená ich požiadavka na univerzálne vzdelaného človeka, ktorý by rozvíjal všetky svoje schopnosti. Výrazom obnovenia ducha antickej vzdelanosti bolo znovuotvorenie tzv. Platónskej akadémie, tentoraz však nie v Aténach, ale vo Florencii, na dvore tam vládnuceho rodu Medici (zakladateľom slávy rodu bol Cosimo de Medici, ktorý bol vo Florencii pri moci v rokoch 1434 -64). Hlavným predstaviteľom v ranom období akadémie bol mysliteľ Marsilio Ficino (1433 -1499).

Renesančná veda II. • Významnými renesančnými mysliteľmi boli aj Dezider Erazmus Rotterdamský (lat. Desiderius Erasmus Roterodamus, 1466 -1536), ktorý sa snažil spojiť humanistické myšlienky s reformovanou náboženskou vierou (hoci s mnohými Lutherovými myšlienkami nesúhlasil), prípadne politickí myslitelia Niccoló Machiavelli (1469 -1527; dielo Vladár) a Michel de Montaigne (1533 -1592; dielo Eseje - bol majstrom esejistického štýlu). Za renesančného vedca možno plným právom označiť aj Jána Jessenia (1566 -1621, bol popravený za účasť v povstaní proti panovníkovi Ferdinandovi II. Habsburskému), rektora pražskej Karlovej univerzity, ktorý v roku 1600 realizoval prvú verejnú pitvu v strednej Európe.

Vynájdenie kníhtlače Šíreniu myšlienok humanizmu napomohla kníhtlač, ktorá bola jedným z najprevratnejších objavov, či technických vynálezov, na prelome obdobia stredoveku a novoveku. Udáva sa niekoľko mien údajných vynálezcov kníhtlače – najznámejším je Johannes Gensfleisch, zvaný Gutenberg (zomrel v r. 1468), ale za vynálezcov sa pokladajú aj Johann Fust a Peter Schöffer. Všetci traja boli remeselnícki majstri v meste Mohuč (nem. Mainz), techniku kníhtlače objavili okolo roku 1450 (plus-mínus 5 rokov), hoci princíp tlače zo vzoru/matrice bol známy už celé storočia. Tlačila sa najmä cirkevná literatúra, biblia (Starý a Nový zákon), žalmy. Portrét J. Guttenberga

Fenomén kníhtlače NNajmä kníhtlač mala za následok rýchle šírenie nových myšlienok, prípadne vedeckých názorov či technických objavov, čo zohralo významnú úlohu v súvislosti s inými udalosťami (napr. šírenie ideí reformácie, šírenie nových geografických poznatkov, objavov z oblasti fyziky, astronómie, chémie/ alchýmie, baníctva, hutníctva a pod. )

Zámorské cesty a objavy Typickým fenoménom 15. a 16. storočia sú zámorské objavy a územná expanzia európskych krajín do zámoria spojená s kolonizáciou novoobjavených krajín. Tiež to ale nie je úplne nový jav v európskych dejinách – v podstate prvými cestovateľmi a zároveň objaviteľmi (do istej miery aj dobyvateľmi) boli ranostredovekí misionári, škandinávski bojovníci (Vikingovia) a za svojských cestovateľov môžeme označiť aj európskych križiakov vo vrcholnom stredoveku. Od začiatku 15. storočia sa však stretávame s dovtedy nevídaným rozmachom objavných ciest, ktoré započali Portugalci svojimi cestami okolo západného pobrežia Afriky krátko po dobytí arabskej pevnosti Ceuta na marockom pobreží (1415).

Portugalské zámorské plavby. Portugalci mali v úmysle objaviť novú námornú cestu do Indie a na východoázijské „ostrovy korenia“ (dnešná Indonézia), odkiaľ sa vozilo do Európy veľmi cenené korenie, a nadviazať priame obchodné styky s producentmi korenia. Za podpory portugalského princa Henricha Moreplavca sa portugalské výpravy plavili okolo severozápadného pobrežia Afriky a ďalej smerom na jej južný cíp. Moreplavci tak postupne objavili ostrovy Madeiru, Azorské ostrovy, Kanárske ostrovy, Kapverdské ostrovy a pobrežie okolo Guinejského zálivu.

Portugalské zámorské plavby. Mys Dobrej nádeje dosiahol Bartolomeo Diaz na prelome rokov 1487 -88. Snahou Portugalcov bolo dosiahnuť pobrežie Indie a začať obchodovať s dovozcami korenia, čo sa napokon ako prvému podarilo Vascovi da Gama v roku 1498. Vasco da Gama priplával po desiatich mesiacoch plavby so štyrmi loďami do západnej Indie (na Malabarské, teda západné pobrežie, s mestami Goa a Kalikat). Portugalci sa začiatkom 16. stor. násilím zmocnili obchodu s indickým korením, keď postupne obsadili Gou a Kalikat a ďalšie obchodné posty (napríklad prístav Hormuz pri vstupe do Perzského zálivu).

Zobrazenie mesta Goa v roku 1509

Plavby Krištofa Kolumba. Najvýznamnejšou a najslávnejšou námornou výpravou 15. storočia je plavba rodáka z Janova (tal. Genoa) Krištofa Kolumba do Severnej Ameriky. Kolumbus sa s podporou španielskeho panovníckeho páru plavil do Ameriky celkovo štyrikrát, najslávnejšou bola prvá výprava (1492– 93) na troch lodiach (Santa Maria, Pinta a Niña), kedy objavil Bahamské ostrovy, Kubu a ostrov Hispaniolu. Celkovo podnikol Kolumbus štyri rôzne plavby do Ameriky, v novembri 1504 sa zo štvrtej vrátil do Španielska s podlomeným zdravím a zomrel o dva roky neskôr. Kolumbus si po celý život myslel, že objavil západnú cestu do Indie. Nový kontinent bol Amerikou prvýkrát pomenovaný až roku 1507 na počesť cestovateľa Ameriga Vespucciho z Florencie, ktorý sa v rokoch 1497– 1503 takisto zúčastnil ciest do Severnej Ameriky a publikoval o týchto cestách svoje zápisky. Ako prvý vyjadril názor, že Kolumbus nepristál s loďami v Indii, ale že objavil úplne nový kontinent.

Krištof Kolumbus Portrét Kolumba na oltárnom obraze od Aleja Fernándeza, Casa de Contratación, Sevilla

Prvé oboplávanie Zeme. Prvé oboplávanie sveta uskutočnil v rokoch 1519 -22 Portugalec v španielskych službách Fernão Magalhães (zjednodušená forma mena: Ferdinand Magellan), čím sa v praxi potvrdila teória o guľatosti Zeme. Magalhães sa návratu do Európy nedožil – v roku 1521 zahynul v konflikte medzi znepriatelenými vodcami domorodých kmeňov na Filipínach.

Pozitívne dôsledky zámorských plavieb a objavov. Z pozitívnych dopadov je potrebné spomenúť rozšírenie pestovania nových plodín (zemiaky, kukurica, paradajky, fazuľa, tekvica, tabak, z exotického ovocia sa z Ameriky do Európy dostalo avokádo, papája alebo ananás). V Amerike sa zase začalo pestovať obilie a chovať hovädzí dobytok. Samozrejme, najvýznamnejším bol dovoz korenia (z Indie a Afriky), vzácneho dreva (eben) a slonoviny z rovníkovej Afriky. Nezanedbateľným dôsledkom zámorských objavov bol aj kultúrny prínos, teda rozšírenie znalostí o svete, ktoré prispeli k rozvoju geografie, kartografie, botaniky a zoológie. Zároveň sa s Európanmi v zámorských kolóniách šírilo kresťanstvo, najmä Španieli sa prejavili ako aktívni misionári. Od druhej polovice 16. storočia šírili kresťanskú vieru v zámorí najmä príslušníci jezuitského rádu (= Spoločnosť Ježišova).

Negatívne dôsledky zámorských plavieb a objavov. Negatívnymi dôsledkami zámorských ciest a objavov bolo zavedenie otroctva v kolonizovaných krajinách (v Európe bolo známe už dávno, nebolo však príliš využívané = v druhej polovici 15. stor. do Lisabonu prúdilo asi 1000 otrokov ročne, čo nebolo až tak veľa), až do roku 1530 nebolo praktizované v takých veľkých dimenziách ako po tomto dátume – to už začali Španieli otrokov používať na ostrovoch Karibiku ako lacnú pracovnú silu na prácu v baniach a na plantážach. Novo objavené krajiny boli Európanmi ekonomicky využívané ako tzv. kolónie, ktoré sa stali hospodárskym zázemím Európy (zdroj nerastných surovín, ale aj lacnej pracovnej sily – otrokov; taktiež vývoz európskych produktov do kolónií, a tým čiastočné zvýšenie výroby. V podstate môžeme hovoriť o dobe vzniku moderného kolonializmu, to bolo spojené nielen s využívaním lacnej pracovnej sily pôvodných obyvateľov a dovezených otrokov, ale aj s vyhubením pôvodného obyvateľstva, najmä stredoamerických Aztékov, juhoamerických Inkov, ale v neskoršom období aj do veľkej miery severoamerických Indiánov. Počas kolonizácie Ameriky dochádzalo k systematickému vyvražďovaniu Indiánov, vyhubenie celých kmeňov, k zániku ich pôvodných civilizácií.

Reformácia. Ďalším významným fenoménom dejín 16. storočia je reformácia, teda snaha o reformu náboženského kresťanského učenia a života príslušníkov cirkvi v Európe. Ani reformácia 16. storočia nebola vo svojej podstate novým fenoménom, reformné myšlienky totiž neboli úplne nové – už v stredoveku sa našli početní kritici jednak vytvoreného a praktizovaného cirkevného učenia, jednak podoby života kresťanského cirkevného kléru (Viliam z Ockhamu, Marsilius z Padovy, John Wycliff alebo Ján Hus ako najvýznamnejší predchodcovia reformátorov 16. storočia). Reformátori mali pochybnosti o rozložení moci v štruktúrach kresťanskej cirkvi, kritizovali svetský život predstaviteľov cirkevnej hierarchie, prípadne mníšskych rádov (zosvetštenie života, morálny úpadok, túžba po majetku), a istých cirkevných praktík (uctievanie ostatkov svätých /teda relikvií/, procesie, predávanie odpustkov za účelom odpustenia hriechov v posmrtnom živote, naivita tzv. „ľudovej“ zbožnosti). Najvýznamnejšími reformátormi 16. storočia boli Nemec Martin Luther (1483 -1546), Francúz Jean Calvin (aj Ján Kalvín, 1509 -1564) a Švajčiar Ulrich Zwingli (1484 -1531).

Predstavitelia reformácie. Martin Luther Ján Kalvín (Jean Calvin)

Lutherova reformácia. Lutherovo hnutie za náboženskú reformu vyvrcholilo ustanovením úplne novej vetvy kresťanského náboženstva – protestantskej viery, luteránstva. Dôraz bol reformátormi kladený na štúdium Písma svätého (= biblie), v ktorom sa mali hľadať odpovede na sporné otázky dotýkajúce sa viery a liturgie (teda praktizovania náboženských rituálov). Luther teda spochybnil a neskôr priamo odmietol učenie cirkevných otcov (= patristika, scholastika) a rozhodnutia koncilov, ako to zdôrazňovala a presadzovala katolícka cirkev. Odmietol taktiež celibát (schvaľoval ženenie sa kňazov – sám sa oženil s bývalou mníškou), existenciu mníšskych rádov a podobu niekoľkých cirkevných obradov v tej podobe, ako ich praktizovala rímska (latinská) cirkev. Luther pribil v roku 1517 na dvere chrámu v meste Wittenberg, kde prednášal na tamojšej univerzite, 95 téz o podstate odpustkov (= listina vydávaná za poplatok, ktorou sa odpúšťali osobe v nej uvedenej hriechy; výnosy z predaja odpustkov slúžili začiatkom 16. storočia na prestavbu chrámu Sv. Petra v Ríme). Vo svojich tézach Luther nezavrhol odpustky celkom, len znižoval ich hodnotu pre význam spasenia. Okrem kritiky odpustkov vzbudilo rozruch najmä Lutherovo odmietanie autority pápeža a cirkevnej hierarchie a tiež kritika pápežskej svetskej moci, čo ho znepriatelilo s katolíckou cirkvou.

Lutherova reformácia II. V roku 1520 bol Luther pápežom exkomunikovaný z cirkvi a od roku 1521 sa skrýval na hrade Wartburg, kde sa venoval prekladaniu Nového zákona z gréčtiny do nemčiny (preto je pokladaný aj za otca modernej nemčiny). Jeho učenie spísal a spropagoval jeho žiak Filip Melanchthon (v roku 1530 v tzv. augsburskom vyznaní, lat. confessio Augustana, základné prvky viery všetkých luteránov). Získavalo si postupne viac a viac prívržencov, ale zápas o uznanie luteránskeho náboženstva sa musel realizovať vojenskou cestou. Nepriateľom Lutherovho učenia bola najmä cisár Svätej ríše rímskej a zároveň španielsky kráľ Karol V. z dynastie španielskych Habsburgovcov. Portrét F. Melanchthona od L. Cranacha staršieho.

Reformácia v Nemecku. Napokon po rokoch bojov v roku 1555 uzatvoril jeho mladší brat Ferdinand I. Habsburský (od r. 1531 nemecký kráľ, od 1526 aj uhorský a český kráľ /panoval v r. 1526 -64/, cisár v rokoch 1556 -64) s prívržencami Lutherovho učenia prímerie a uznal augsburské vierovyznanie z roku 1530. Hovorí sa mu aj augsburský náboženský mier – nebol však výrazom nejakej náboženskej tolerancie, ale snahou o uzmierenie protistojacich nábožensko-politických strán v záujme zachovania mieru v ríši, čo sa na obdobie nasledujúcich 70 rokov (teda do vypuknutia 30 -ročnej vojny, 1618) do veľkej miery naplnilo. Vyhlásenie augsburského náboženského mieru sa považuje za ukončenie epochy nemeckej reformácie. Augsburský mier bol uzatvorený na zásade cuius regio – eius religio, teda: koho moc, toho náboženstvo. Ríšske kniežatá a rytieri, ale tiež slobodné ríšske mestá, sa mohli slobodne rozhodnúť pre vieru, poddaní (roľníci, nižšia šľachta a malé mestá) ríšskych kniežat sa akurát tak mohli vysťahovať na panstvo iného pána s pre nich prijateľným náboženským presvedčením. Pozor: augsburským mierom neboli uznané kalvínska viera (kalvinizmus) a zwinglianizmus.

Dôsledky reformácie. • Definitívne bola zrušená jednota latinského kresťanstva vznikom nového kresťanského náboženstva, ktoré však nebolo homogénne – vznikli ďalšie vetvy reformačného kresťanstva (okrem luteranizmu to bol najmä kalvinizmus, zwinglianizmus, a neskôr radikálny puritanizmus v anglofónnych krajinách); • Nastal proces sekularizácie = mnohé duchovné či cirkevné kniežatstvá a územia boli premenené na svetské, boli zabrané alebo podriadené svetským zemepánom, cirkevný majetok, najmä pôda, ale aj cennosti z drahých kovov, ktoré patrili kostolom, kláštorom a cirkevným predstaviteľom, boli zabavované, kláštory boli rušené, ich príslušníci boli rozpustení a mohli sa vrátiť k svetskému životu; • V neposlednej miere Lutherova reformácia vyvolala reformný proces v samotnej katolíckej cirkvi, a to na veľkom cirkevnom koncile v Tridente (dnes severotalianske mesto Trento, v rokoch 1545– 1563).

Anglická reformácia za Henricha VIII. V Anglicku sa stretávame s reformáciou zavedenou skôr z dynasticko-politických príčin: Henrich VIII. (1509– 1547) sa chcel rozviesť so svojou manželkou, španielskou princeznou Katarínou Aragónskou, pretože mu nedala mužského potomka a zároveň sa kráľ zaľúbil do jej dvornej dámy Anny Boleynovej. Odmietnutie tohto rozvodu pápežom Klementom VII. (pápež v rokoch 1523 -34), pretože sa obával hnevu cisára Karola V, ktorý bol synovcom Kataríny Aragónskej, kráľa priviedlo k myšlienke vypovedať v náboženských záležitostiach poslušnosť pápežskej kúrii. Napokon najvyšší cirkevný predstaviteľ v Anglicku arcibiskup z Canterbury kráľa v roku 1533 rozviedol a ten sa oženil s milenkou Annou Boleynovou (mal s ňou dcéru Alžbetu I. ).

Henrich VIII. a Anna Boleynová.

Anglická reformácia II. Kancelár Thomas More, popravený v roku 1535 Henrich pretrhol cirkevné vzťahy medzi Anglickom a pápežskou kúriou v Ríme a začiatkom 30–tych rokoch 16. storočia sa dal anglickými biskupmi prehlásiť sa za hlavu anglickej cirkvi, čo potvrdil parlament v roku 1534 tzv. supremačným zákonom (dodnes je britský panovník hlavou národnej anglikánskej cirkvi). V roku 1533 kráľa pápež Klement VII. exkomunikoval z cirkvi a rozchod s katolíckou cirkvou bol týmto v podstate zavŕšený. V rokoch 1534 -39 boli v Anglicku kráľom rušené kláštory, jednak z dôvodu získania ich pôdy, jednak kvôli oslabeniu vplyvu katolíckej cirkvi. Všetci poddaní mali prísahou prijať nové cirkevné usporiadanie, čo mnohí odmietli urobiť a boli preto popravení (napríklad jeho kancelár Thomas More v roku 1535).

Reakcia katolíckej cirkvi na reformáciu. Odpoveďou pápežskej kúrie na reformné dianie severne od Álp bolo vyvolanie obrodného, alebo reformného, procesu v katolíckej cirkvi. Reformy boli prijaté na tzv. Tridentskom koncile 1545– 1563 (nezasadal celých osemnásť rokov – celkovo mal tri zasadania, medzi ktorými boli dlhšie prestávky). Koncil bol zameraný na obnovu katolíckej cirkvi, na určenie formy boja proti reformácii – tou cestou malo byť upevnenie viery, dogmatiky a rituálov katolíckej cirkvi. Závery tridentského koncilu sa týkali iba rímskokatolíckej viery. Bol prijatý záväzný preklad biblie, apokryfy (náboženské texty nezahrnuté do Písma) a cirkevná tradícia boli postavené na úroveň Písma, určili sa záväzné modlitebné a liturgické knihy, bola stanovená presná podoba liturgických obradov.

Reakcia katolíckej cirkvi na reformáciu II. Potvrdené tiež bolo významné postavenie inkvizície (alebo Sväté ofícium, založené v Ríme už v roku 1542), ktorá mala v boji s protestantizmom využívať cenzúru, bol zavedený register zakázaných kníh a posilnený vplyv rádu jezuitov (pápežom uznaný v roku 1540), ktorí mali bojovať proti reformácii hlavne na pôde vzdelávania (učili na stredných školách a univerzitách). Biskupi mali konať pravidelné návštevy v jednotlivých farnostiach s cieľom kontrolovať dodržiavanie cirkevných zákonov a pravovernosti kňazov a ich farníkov. Kňazi začali viesť matriky narodených, sobášených a zomrelých farníkov. Vieroučné články boli stručne zhrnuté do tzv. tridentského vyznania viery. Závery koncilu jednoznačne podporovali iba katolícke krajiny (cisár Svätej ríše rímskej, španielska monarchia, väčšina talianskych kniežatstiev, ale napr. Francúzsko s ich prijatím dlhý čas váhalo). Koncil, ktorého pôvodnou úlohou bolo zmierenie všetkých kresťanov, nesplnil v tomto smere očakávania, znamenal naopak vyostrenie protireformácie.

Náboženské vojny vo Francúzsku. Protireformácia sa často premenila na krvavý zápas medzi prívržencami katolíckej cirkvi a reformnými cirkvami. Náboženské prenasledovanie protestantov a vojny medzi katolíkmi a protestantmi sa odohrávali takmer v celej západnej a strednej Európe, ale zvlášť dlhé a krvavé boli v rokoch 1562– 1598 vo Francúzsku. Francúzski protestanti, nazývaní hugenoti, prijali Kalvínovo cirkevné učenie, a ich počet postupne narastal. Kráľovský dvor však ostal katolícky a po smrti kráľa Henricha II. (1559) vládla v krajine v mene svojich synov kráľovná-vdova Katarína Medicejská.

Katarína Medicejská a jej syn kráľ Henrich III. (vládol 1574 -1589)

Náboženské vojny vo Francúzsku. • Hoci sama zastávala zmierlivý postoj k hugenotom, situáciu vyhrotili bojovní katolíci na čele s rodom Guise, ktorého hlava František de Guise dal v roku 1562 vyvraždiť protestantov v mestečku Vassy. Tým sa začal krvavý kolobeh vojen, ktoré sa po desiatich rokoch snažila Katarína urovnať svadbou svojej dcéry Margaréty s vodcom hugenotov Henrichom Bourbonským, kráľom Navarry (malé kráľovstvo na juhozápade Francúzska, bolo polosamostatným územím pod správou Francúzska). Svadba v auguste 1572 sa ale zmenila na krvavé jatky, keď bolo len v Paríži zabitých asi tritisíc hugenotov a Henrich Bourbonský bol zajatý a prinútený prestúpiť ku katolíckej viere (neskôr z väzenia utiekol a s Margarétou sa rozviedol).

Náboženské vojny vo Francúzsku. Vojna tak pokračovala, ale zmenila sa postupne z náboženskej v občiansku, keď sa predstavitelia rodu Guise hodlali zmocniť aj trónu (ani jeden zo štyroch synov Kataríny Medicejskej nezanechal mužského potomka). Napokon začala v roku 1585 vojna aj medzi kráľom Henrichom III. a novou hlavou rodu – Henrichom de Guise, ktorého podporovala aj španielska strana (španielsky kráľ Filip II. , vládol v rokoch 1556 -98). Kráľ dal Henricha de Guise podlo zavraždiť v roku 1588, ale sám sa stal obeťou atentátu v roku 1589 pri obliehaní Paríža, ktorý bol baštou ultrakatolíkov podporujúcich rod Guise. Po jeho smrti na trón nastúpil jeho švagor Henrich Bourbonský, ktorý sa v roku 1593 vzdal svojej protestantskej viery, aby utíšil náboženské nepokoje. V roku 1598 navyše vydal tzv. nantský edikt, ktorým bola hugenotom oficiálne potvrdená náboženská sloboda a taktiež občianske slobody. Jeho edikt zrušil o necelých sto rokov neskôr (v roku 1685) kráľ Ľudovít XIV. , čo zapríčinilo masívny odchod hugenotov z Francúzska do protestantských krajín (odhaduje sa, že krajinu opustilo až vyše tristotisíc hugenotov!).

Anglická revolúcia 1640 -1660. V podstate išlo o zápas medzi panovníkom Karolom I. z dynastie Stuart (vládol v rokoch 1625 -1649), ktorý sa usiloval o posilnenie panovníckej moci v duchu ideí tzv. absolutizmu, a anglickým parlamentom, ktorý toto posilnenie odmietal pripustiť. V rovine ekonomickej to bol zápas mestských podnikateľských a obchodníckych kruhov a nižšej vidieckej šľachty (tzv. gentry) proti panovníkovej hospodárskej politike, ktorá mala reglementačný charakter (snaha zasahovať do hospodárskeho vývoja zavádzaním monopolov, obmedzujúcich poplatkov a nových daní), a napokon v rovine náboženskej to bol zápas medzi oficiálnou anglikánskou cirkvou, podporovanou panovníkom, a stúpencami radikálnej Kalvínovej reformácie – puritánmi v Anglicku a presbyteriánmi v Škótsku. Anglický parlament v 20 -tych rokoch požadoval potvrdenie svojich výsad a zvýšenie podielu na zákonodarnej moci. To Karol I. odmietol pripustiť a parlament prestal až do roku 1640 zvolávať, pričom vládol na základe svojich priamych výnosov (alebo nariadení).

Anglická revolúcia. Anglické kráľovstvo bolo premenené na republiku, na čelo ktorej sa v roku 1653 postavil samotný Cromwell ako tzv. lord protektor. Cromwell krvavo potlačil katolícke povstanie v Írsku a ostrov priamo podriadil Anglicku. Krajina sa navyše úspešne vysporiadala so svojimi zahraničnými ekonomickými (Nizozemsko) a nábožensko-politickými (Španielsko) protivníkmi a posilnila svoje mocenské postavenie vybudovaním vojnovej flotily. Napriek tomu sa Cromwellovi nepodarilo stabilizovať vnútropolitickú situáciu a jeho vládu oslabovalo množstvo zápasiacich skupín. Navyše sa krajina dostala do zlej hospodárskej situácie, takže po Cromwellovej smrti v roku 1658 a krátkej vláde jeho neskúseného syna Richarda sa po istom lavírovaní najvyšší predstavitelia krajiny (armádni velitelia, bývalí Cromwellovi spolubojovníci) rozhodli povolať do krajiny a znovunastoliť na trón syna popraveného kráľa Karola (II. , panoval 1660– 1685). Znovunastolenie monarchistického režimu (často v podobe panovníka zvrhnutej dynastie) nazývame reštaurácia.

Karol I. a Oliver Cromwell

Anglická revolúcia III. Koncom 30 -tych rokov sa ale dostal do konfliktu so škótskymi presbyteriánmi (pretože v Škótsku násilne presadzoval anglikánsku vieru) a aby získal financie na vojnu s nimi, zvolal opäť parlament. Ten bol však zložený zo zástupcov bohatých obchodníkov a vidieckej šľachty, ako aj zo sympatizantov puritánov a presbyteriánov, takže parlament kroky Karola I. kritizoval a odmietal mu poskytnúť financie na vojnu so Škótskom. Napokon sa panovník rozhodol vodcov parlamentnej opozície začiatkom roku 1642 uväzniť priamo na pôde parlamentu, čo bol bezprecedentný krok. V roku 1642 sa preto parlament odhodlal na otvorený boj proti panovníkovi, ktorý vďaka novým vodcom armády (Oliver Cromwell) skončil jeho víťazstvom. Cromwellova ťažká jazda porazila kráľovskú armádu v niekoľkých bitkách (napr. pri Naseby v roku 1645) a napokon kráľa v roku 1648 parlamentná armáda zajala, postavila pred súd a začiatkom roku 1649 popravila sťatím.

Anglická revolúcia IV. Obnovené boli všetky zrušené inštitúcie, štátnou cirkvou sa stala opäť anglikánska cirkev a panovník vládol v súčinnosti s parlamentom. Napriek porážke republikánskych síl, ktoré mali podporu radikálnych puritánov, boli v Anglicku neanglikánske náboženské skupiny tolerované, ale napríklad v podrobenom Írsku boli tamojší katolíci až do konca 18. storočia v podstate bezprávnou väčšinou! Dôsledkom revolúcie z rokov 164060 bolo posilnenie postavenia parlamentu, ktorý limitoval akékoľvek snahy o panovnícku absolútnu vládu a spolu s panovníkom sa podieľal sa na výkonnej a zákonodarnej moci.

Vláda Ľudovíta XIV. vo Francúzsku Spoločensko-politickému systému 17. a 18. storočia vo Francúzsku hovoríme tzv. „starý režim“ (franc. ancien régime), pre ktorý je charakteristický absolutistický spôsob vlády jednotlivých panovníkov. Absolutizmus zosobňoval najmä kráľ Ľudovít XIV. Ľudovíť XIV. , zvaný aj Ľudovít Veľký alebo „kráľ Slnko“, sa narodil v roku 1638 a patril do dynastie Bourbon (bol vnukom Henricha IV. Bourbonského). Nastúpil na trón po smrti svojho otca kráľa Ľudovíta XIII. (kráľom bol v rokoch 1610– 1643); jeho matkou bola Anna Rakúska, dcéra španielskeho kráľa Filipa III. . Vo veku necelých piatich rokov sa tak stal nielen pánom bohatej krajiny, ktorá mala asi 19 miliónov obyvateľov. Spočiatku za neho vládla ako regentka matka Anna Rakúska, v podstate však mal vnútornú i zahraničnú politiku v rukách prvý minister a zároveň kardinál talianskeho pôvodu Jules Mazarin (žil v rokoch 1602 -1661), ktorý bol pravdepodobne milencom kráľovnej. Moc mu v rukách ostala aj po tom, ako bol Ľudovít ako pätnásťročný vyhlásený za plnoletého (v roku 1653), pretože ten ešte necítil potrebu samostatnej vlády.

Ľudovít XIV. a jeho radca J. -B. Colbert Portrét Ľudovíta XIV. , 1661 Portrét Jeana-Baptista Colberta

Vláda Ľudovíta XIV. V rokoch 1648 až 1653 musel kráľ, respektíve regentská vláda jeho matky a Mazarina, čeliť povstaniam, ktoré sú nazývané aj ako „frondy“. V prvej fronde išlo o opozíciu súdnych dvorov – tzv. parlamentov proti politike kardinála Mazarina. Neskôr sa aj predstavitelia najvyššej aristokracie a bočných kráľovských vetiev (z rodov Condé a Conti) postavili voči kráľovskej moci, reprezentovanej kardinálom Mazarinom. Ten však ako „frondu parlamentu“, tak aj „frondu princov“ do roku 1653 vojensky potlačil. Príkoria, ktoré Ľudovít osobne zažil v časoch frondy však čiastočne podmienili jeho neskoršie správanie a politické myslenie - nikdy Parížu, princom, a taktiež ľudu, nezabudol a neodpustil ich vzburu. Aby získal kontrolu nad veľmožmi, ktorí často podnecovali nepokoje a občianske vojny, sústredil ich na svojom dvore na zámku vo Versailles neďaleko od Paríža (presťahoval sa do neho v roku 1682), kde ich osud i kariéra záviseli od toho, ako sa zapáčili, či zavďačili kráľovi. Získaval si ich najmä udeľovaním hodností a platených funkcií, trestal ich vylúčením z dvora, peňažnými pokutami (= zhabaním majetku) alebo rovno uväznením bez súdneho rozhodnutia.

Absolutizmus ako vládny systém. Dôležitým fenoménom novovekých dejín bol absolutizmus ako špecifická forma panovníckej vlády. Politologická definícia absolútnej, neohraničenej, vládnej moci pochádza od Francúza Jeana Bodina (žil 1530 až 1596), ktorý sa stal teoretikom absolutizmu. Vo svojom diele Šesť kníh o republike vyhlásil majestát kráľa za najvyššiu svetskú moc, jeho postavenie nemalo byť nijakým zákonom alebo inštitúciou, či skupinou osôb, obmedzené. Panovníkovi bola neobmedzená moc daná Bohom, z milosti Božej (dei gratia) a za svoju vládu sa mal zodpovedať iba Bohu. Bodinova koncepcia štátu však nedovoľovala premenu kráľovskej vlády v despotizmus alebo v tyraniu, pretože podľa jeho predstáv musel kráľ rešpektovať božie a prirodzené právo (aj už vydané zákony svojich predchodcov, pokiaľ boli osožné). Panovník niesol zodpovednosť za svoju krajinu a ľud, mal presadzovať štátu prospešné záujmy a ciele, čím sa malo jeho vládne postavenie najvyššieho a neobmedzeného vládcu legitimizovať. Stelesnením absolutizmu ako formy vlády je vláda Ľudovíta XIV. vo Francúzsku.

Ľudovít XIV.

Zahraničná politika Ľudovíta XIV. Moc absolutisticky vládnuceho monarchu spočívala predovšetkým na vojsku, úradníkoch a na štátnom – katolíckom – náboženstve. Dôstojníkov menoval kráľ, kráľovskú správu tvorili právnicky vzdelaní úradníci, často povyšovaní do šľachtického stavu (tzv. úradnícka šľachta). Za vlády Ľudovíta XIV. sa výrazne modernizovala a rozrástla armáda, ktorej formálne velil panovník, ale veľkú zásluhu na jej pozdvihnutí mal markíz de Louvois, ktorý bol od 1668 ministrom vojny. Armádu už netvorili žoldnieri alebo násilne zverbovaní muži, ale bola to stála armáda dopĺňaná pravidelnými odvodmi. Na konci vlády Ľudovíta XIV. mala až pol milióna mužov v zbrani! Snahou panovníka a jeho radcov bolo mocensky posilniť Francúzsko, oslabiť jeho politických a ekonomických konkurentov a rozšíriť územie monarchie do jeho „prirodzených hraníc“, ktorými sa myslela rieka Rýn na východe a severe a pohorie Pyreneje na juhu.

Zahraničná politika Ľudovíta XIV. • Z tohto dôvodu viedol Ľudovít vojnu so Spojenými nizozemskými provinciami (ležali na území dnešného Holandska) v rokoch 1672 -78 (nie veľmi úspešnú), v 80 -tych rokoch sa snažil právnou cestou pripojiť si pohraničné územia na východe, ktoré patrili do zväzku Svätej ríše rímskej národa nemeckého (najmä Lotrinské vojvodstvo a niektoré mestá v Alsasku), a napokon sa jeho expanzívna politika stala spúšťačom dvoch veľkých konfliktov, ktorými sa Francúzsko úplne vyčerpalo. Išlo o tzv. deväťročnú vojnu (1688– 1697), v ktorej sa postavil proti tzv. Veľkej koalícii, do ktorej patrili: Nizozemsko a Anglicko (v osobe Viliama III. Oranžského, ktorý sa stal na prelome rokov 1688/89 anglickým kráľom), cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého Leopold I. , Španielsko, Savojsko a väčšina ríšskych kniežat. Francúzsko bojovalo takmer osamotené (iba neisté spojenectvo s Turkami).

Zahraničná politika Ľudovíta XIV. Boje deväťročnej vojny prebiehali najmä v Európe, ale aj mimo nej, v Severnej Amerike, Karibskej oblasti, v Indii. Po ťažkých bojoch napokon Ľudovít XIV. uzavrel mierovú dohodu na zámku Viliama III. Oranžského v Rijswijku neďaleko Haagu v septembri 1697. Ľudovít XIV. uznal Viliama III. za anglického kráľa, a za to si podržal celé Alsasko s mestom Štrasburg, ale vzdal sa niektorých miest, ktoré obsadil v Porýní a francúzske vojská opustili Katalánsko a Luxembursko. Zmluva teda bola pre Francúzsko Ľudovíta XIV. dosť nevýhodná, ale to sa už francúzsky kráľ pripravoval na ďalšiu vojnu – vojnu o španielske dedičstvo (čiže zápas o kráľovský trón v Španielsku), ktorá sa začala, keď španielsky kráľ Karol II. z dynastie Habsburgovcov zomrel v novembri 1700 bez zanechania potomka. Španielsky trón Ľudovít chcel získať pre svojho vnuka Filipa z Anjou, čo odmietol cisár Leopold Habsburský, ktorý chcel ako príslušník rakúskej vetvy habsburskej dynastie získať trón pre svojho mladšieho syna, princa Karola. Ľudovítovi sa po trinástich rokoch ťažkých bojov podarilo trón pre vnuka získať, ale jeho krajina sa vojnou úplne vyčerpala. Svojim následníkom zanechal teda územne a mocensky posilnenú krajinu, ktorá však po celé osemnáste storočie zápasila s veľkými vnútornými problémami finančného a administratívno-správneho charakteru. Ich ne(vy)riešenie napokon viedlo k výbuchu Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789.

Ekonomický systém za vlády Ľudovíta XIV. Vo Francúzsku boli uplatňované v hospodárskom živote zásady tzv. merkantilizmu. – Išlo o hospodársku teóriu (ale aj v praxi aplikovaný systém), ktorý mal pôvod v Anglicku. Za jeho najvýznamnejšieho predstaviteľa sa považuje francúzsky minister financií Jean-Baptiste Colbert (od roku 1664 do jeho smrti v roku 1683), zodpovedný aj za rozvoj obchod, manufaktúr a budovanie verejných stavieb. Merkantilisti považovali za nástroj vytvárania štátneho bohatstva podporu domácej výroby, podporu exportu jej produktov a naopak – obmedzenie importu (dovozu) niektorých komodít zo zahraničia. V podstate sa snažili o aktívnu obchodnú bilanciu (= teda o prílev peňazí do štátnej pokladnice). Vláda sa snažila podporovať vlastných výrobcov a výrobu pre export, podporovala remeselné dielne a najmä manufaktúry so štátnym monopolom, ktoré vyrábali dôležité finálne výrobky (najmä luxusný textil, drahé odevy, kozmetické prípravky, porcelán, zbrane, ale aj niektoré potraviny, ako cukrovinky, víno a syry).

Náboženská politika. Štátnym náboženstvom vo Francúzsku bol katolicizmus, ale mal špecifickú podobu, ktorú nazývame galikanizmus (lat. ecclesia gallicana) – francúzsky kráľ mal totiž právo dosadzovať niektorých cirkevných hodnostárov (najmä biskupov a opátov významných kláštorov), a tiež schvaľovať, prípadne neschaľovať, zverejnenie obsahu pápežských listín (buly), čo bolo významným obmedzením právomocí pápeža ako hlavy katolíkov vo Francúzsku. Teoretické zdôvodnenie týchto mocenských zásahov do cirkevných záležitostí vypracoval opäť panovníkov spolupracovník a zároveň jeho spovedník Jacques Bossuet. Panovník sa snažil zjednotiť krajinu aj v rovine vierovyznania. Už v roku 1685 Ľudovít XIV. zrušil nantský edikt, čo vyvolalo masívny exodus protestantov z Francúzska (odišlo ich viac ako 300. 000 do Nizozemských provincií, Anglicka, Pruska a švajčiarskych kantónov) – hugenoti stratili všetky občiansko-politické práva a nemohli verejne vyznávať svoje náboženstvo.

Kráľovský zámok vo Versailles

Osvietenstvo – nový ideový prúd Osvietenstvo – veľké duchovné, myšlienkové a kultúrne hnutie; niekedy je označované aj za spoločenskofilozoficko-politický smer, či ideológiu, jeho počiatky možno hľadať v humanizme a v racionalistickej filozofii, a tiež v rozvoji prírodných vied. Priekopníkmi osvietenstva boli najmä Angličan Francis Bacon (1561 -1626), štítnik a filozof, ktorý je považovaný za zakladateľa empirizmu (= poznanie sprostredkované skúsenosťami a pozorovaním; a tiež René Descartes /1596 -1650/, ktorý tvrdil, že pravda sa dá nájsť jedine kritickým a logickým myslením, používaním deduktívnej metódy, cieľom bolo vytváranie logických záverov, ktoré sa dali spätne overiť).

Osvietenstvo II. V politickom myslení je za osvietenca považovaný už John Locke (1632 -1704), ktorý vytvoril teóriu o spoločenskej zmluve, ktorou sa mal vytvoriť štát, ktorý mal chrániť osoby a práva jeho obyvateľov prostredníctvom volenej vlády. Ak by táto vláda nekonala v prospech ľudí, ktorí si ju ustanovili, títo mali mať právo vládu zvrhnúť. Táto jeho teória sa stala základom teórie o tzv. prirodzenom práve alebo o prirodzených právach ľudí, medzi ktoré zaradil napríklad právo každého človeka na život, slobodu a majetok. Aby sa chránili tieto základné, prirodzené a neodňateľné práva, ľudia si mali vytvoriť štát a vládu, teda inštitúcie, ktoré do istej miery limitovali slobodu ľudí s cieľom chrániť ich základné práva.

Osvietenstvo III. • Charakteristické znaky/atribúty osvietenstva: dôvera v ľudský rozum a v pokrok; iba slobodné a kritické myslenie malo prostriedkom spoznávania sveta a jeho zákonitostí. Osvietenci požadovali duchovnú slobodu a náboženskú toleranciu, mali až nekritickú vieru v ľudskú humanitu, v dôležitosť vzdelania a osvety, vystupovali proti náboženským dogmám a požiadavkám cirkvi, proti poverám, ľudskej hlúposti, morálnym a stavovským predsudkom, boli tiež proti kráľovskému absolutizmu a proti svetskej moci cirkvi. Namiesto viery v autoritu sa presadzoval skepticizmus. Cieľmi osvietencov boli: bratstvo všetkých ľudí, ich mierové spolužitie, spravodlivejší svet, všeobecný blahobyt, rovnosť pred zákonom, možnosť sociálneho vzostupu, zabezpečenie slobody tlače a prejavu, realizácia agrárnych reforiem (= prerozdelenie pôdy), požiadavka spravodlivého daňového systému.

Osvietenstvo IV. Šírením myšlienok dobra, spravodlivosti, náboženskej a rasovej tolerancie, vedeckých poznatkov a technických objavov, sa osvietenci usilovali odstrániť nedostatky existujúcej spoločnosti, najmä spoločenskú nerovnosť. Osvietenci sa snažili zmeniť jej návyky, myslenie, mravy, ekonomický a politický poriadok. Základom osvietenského myslenia bola idealistická predstava o určujúcej úlohe vedomia a rozumu v rozvoji spoločnosti, empirického poznania a rozumového zdôvodnenia všetkých javov.

Osvietenci V 18. storočí boli najvýznamnejšími predstavitelmi osvietenstva: Charles Secondat markíz de Montesquieu (1689 -1755). Vo svojich Perzských listoch (1721) poukazoval na potrebu občianskej a náboženskej tolerancie; v diele O duchu zákonov bola hlavnou myšlienkou požiadavka na rozdelenie štátnej moci na tri hlavné zložky: na zložku výkonnú (exekutívnu), zákonodarnú (legislatívnu) a súdnu (justičnú). Montesquieu zdôrazňoval vplyv geografických podmienok na charakter obyvateľstva a na podobu či formu vlády v tej-ktorej krajine. Denis Diderot (1713– 1784) a Jean-Baptiste d’Alembert (1717– 1783) boli zase tvorcami Encyklopédie (alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel; mal 28 zv. , vychádzal v rokoch 1751 -1777). Encyklopédia bola svetskou a cirkevnou mocou zakazovaná, napriek tomu sa tešila veľkej popularite; obsahovala heslá z oblasti filozofie, prírodovedy, histórie, medicíny, techniky, umenia a pod. Používali ju nielen učenci, ale pre svoj hodnotný praktický obsah aj obchodníci, remeselníci, učitelia. Julien Offrai de La Mettrié (1709– 1751), lekár, zakladateľ materializmu (odmietnutie existencie Boha i duchovnej, nehmotnej substancie), základné dielo: Človek-stroj. Paul von Holbach (1723– 1789), filozof nemeckého pôvodu, tiež ateista a materialista (odmietal existenciu boha a náboženstva); základné dielo: Systém prírody (1770).

Osvietenci Portrét Davida Huma V Anglicku bol najvýznamnejším predstaviteľom osvietenskej filozofie David Hume (1711– 1776), predstaviteľ empirizmu, ale aj skepticizmu. Hlásal, že o výsledkoch nášho poznania je potrebné pochybovať, a že niektoré javy či zákonitosti nemožno rozumom postihnúť vôbec. Z nemeckých osvietenských filozofov je známy najmä Immanuel Kant /1724– 1804/, zakladateľ a najvýznamnejší predstaviteľ nemeckej klasickej idealistickej filozofie (téza: „Všetko, čo vnímame našimi zmyslami, sú len naše predstavy“); základné dielo: Kritika čistého rozumu.

Osvietenci - Voltaire François-Marie Arouet, zvaný Voltaire (16941778) – básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ, historik; známy bol svojím britkým jazykom a perom, veľký majster irónie a satiry; obdivovateľ anglického politického systému (parlamentarizmu) a spoločensko-politických hodnôt; dopisoval si s pruským kráľom Fridrichom II. a ruskou cárovnou Katarínou II. ; bol veľkým humanistom, bojoval najmä proti náboženskej netolerancii, proti prenasledovaniu protestantov, obhajoval obete nespravodlivosti súdov a pod. V rovine náboženskej bol deistom (veril teda, že tvorcom sveta a ľudí je Boh, ktorý však do vývoja spoločnosti či života jednotlivca ďalej nezasahuje). Bol stúpencom Newtonovho fyzikálneho systému. Svoje názory prezentoval v diele Filozofický slovník. Bol aj jedným z prvých kritických historikov – známym a dodnes čítaným je jeho historiografické dielo Storočie Ľudovíta XIV.

Osvietenci - Rousseau Jean-Jacques Rousseau, pôvodom zo Ženevy (1712 -1778), je pokladaný za zakladateľa senzualistickej filozofie (tu sa chápe senzualizmus v zmysle „citovosť“), kritik modernej civilizácie a jej výdobytkov (teda aj základnej myšlienky osvietencov – snahy prispievať k pokroku, či už technickému, alebo duchovnému!), hlásal návrat človeka k prirodzenému životu v lone prírody, ku jednoduchému, skromnému životu a zdravému životnému štýlu (odporúčal napr. cvičenie), teoretik koncepcie spoločenskej zmluvy, ktorej súčasťou malo byť právo ľudu vypovedať svoj vzťah k zlej vláde, teda priamo ju zvrhnúť. Základné diela: Emil alebo o výchove (1762), Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi (1755), O spoločenskej zmluve (1762).

Osvietenský absolutizmus V rámci osvietenstva rozoznávame aj tzv. osvietenský absolutizmus, respektíve reformný absolutizmus, ktorí realizovali niektorí panovníci (ako Fridrich II. v Prusku /1740– 1786/, Mária Terézia /1740– 1780/, Jozef II. /1780– 1790/ a Leopold II. /1790– 1792/ v Rakúsku, Leopoldova ako vládca v Toskánsku 1765 -1790, vláda Gustáva III. vo Švédsku /1771– 1792/, vláda Kataríny II. v Rusku /1762– 1796/, vláda markíza de Pombal v Portugalsku /pri moci v rokoch 1755– 1776/). Títo panovníci sa rozhodli zlepšiť pomery vo svojich krajinách uvedením/vydaním prospešných (niekedy už vyslovene nevyhnutných) reforiem, ktoré vychádzali z osvietenských teórií (preto sa ich vláda označuje ako osvietenský absolutizmus). Osvietenský panovník sa pokladal za prvého úradníka štátu, snažil sa dbať o hmotné a duchovné blaho všetkých svojich poddaných, ktorí si mali byť rovní vo svojich právach a povinnostiach voči štátu. Reformami sa panovníci snažili o centralizáciu štátnej správy, posilnenie ústrednej moci, zvýšenie daňových výnosov, posilnenie domácej výroby, zvýšenie exportu, zväčšenie a zmodernizovanie stálej štátnej armády a pod. V multietnických monarchiách sa snažili o zavedenie jednotného jazyka – v prípade Rakúskej monarchie to bola nemčina.

Monarchovia osvietenského absolutizmu Mária Terézia Fridrich II. Pruský Jozef II. Habsburský

Priemyselná revolúcia – metaforický termín pre nástup industrializácie v určitej krajine, prípadne vo svete všeobecne (zhruba v rokoch 1770 -1830). Celý komplex zmien, nielen vlastná priemyselná výroba. Začala v Anglicku v polovici 18. storočia v textilnom, hutníckom a strojárskom priemysle (vynález koksovania čierneho uhlia, kyseliny sírovej, spriadacieho a tkacieho stroja na vlnu a bavlnu, Wattovho parného stroja, ktorý bol použitý aj v pradení bavlny už v roku 1785, neskôr v baníctve a hlavne v doprave – parné lokomotívy).

Priemyselná revolúcia II. Zavádzaním strojov do výroby sa zvýšila produktivita práce, vzrástla výroba, čo prinieslo nižšie ceny konečných výrobkov, ich väčšiu kvalitu (a s tým aj možnosť vzniku konzumnej spoločnosti). Predpokladom pre vznik industrializácie bola možnosť kapitálového podnikania, existencia námezdne pracujúceho robotníctva (proletariátu). Priemyselná revolúcia výrazne prispela k urbanizácii, k vzniku nových priemyselných centier (v Británii napr. mestá Birmingham alebo Manchester). Rástli však majetkové rozdiely, a tak zlepšenie životných podmienok bolo iba čiastočné (najmä nie v mestských centrách, kde vládla bieda a obyvatelia tam žili v katastrofálnych hygienických podmienkach).

Wattov parný stroj Model parného stroja v Britskom múzeu, Londýn Portrét Jamesa Watta

Americká revolúcia V podstate išlo o konflikt medzi anglickými kolóniami v Severnej Amerike a materskou krajinou – teda Veľkou Britániou v rokoch 1763– 1783. Spory medzi nimi sa začali krátko po ukončení sedemročnej vojny (1756– 1763), v ktorej bojovala Veľká Británia na strane Pruska a napokon získala od Francúzska celú Kanadu. Vojna však korunu veľmi vyčerpala, vzrástol národný dlh a aj obrana novozískaných území v Kanade pred Francúzmi a ich indiánskymi spojencami si žiadala väčší objem financií, takže sa britská vláda rozhodla žiadať viac peňazí od stále bohatších amerických kolonistov.

Americká revolúcia II. Okrem toho začala výrazne zasahovať aj do ich vnútropolitických záležitostí (napr. už v roku 1763 zakázala kolonistom zaberať pôdu západne od Apalačských vrchov, aby tým nevyvolali konflikt s indiánmi). Keď vláda zaviedla v r. 1765 novú kolkovú daň (kolky sa mali lepiť na úradné tlačoviny, súdne rozhodnutia, noviny, ale aj na hracie karty), vyvolalo to v kolóniách búrku nevôle. Kolonisti proti kolkom protestovali a argumentovali tým, že keďže nemajú v britskom parlamente vlastných volených zástupcov, tento im nemôže ukladať dane bez ich súhlasu (žiadne dane bez zastúpenia!). Kolónie hrozili bojkotom dovážaného britského tovaru v prípade, že vláda zákon nezruší. Napokon parlament kolkový zákon neschválil, ale potvrdil svoje právo vyhlasovať zákony a dane pre kolónie.

Americká revolúcia III. V roku 1767 tak schválil nový balík colných zákonov, ktoré zdvihli clo na niektoré tovary dovážané do Ameriky. Kolonisti na to reagovali začatím bojkotu týchto tovarov, čím vážne oslabili vzájomný obchod medzi kolóniami a Britániou. Centrom odporu sa stalo prístavné mesto Boston v kolónii Massachusetts, kde vláda v roku 1768 vyslala vojsko. Vojsko bolo v meste neobľúbené a došlo ku krvavým potýčkam medzi ním a kolonistami (bostonský masaker v roku 1770). V roku 1773 vláda rozhodla, že čaj budú do kolónií dovážať iba lode Východoindickej spoločnosti, čo opäť vyvolalo búrku nevôle u amerických kolonistov – v roku 1773 v Bostone prepadli lode s nákladom čaju a vyhádzali ich do mora (= bostonský čajový večierok, angl. „Boston Tea Party“). To bolo podľa britského kráľa a vlády už zjavným porušením lojality, a preto do Bostonu vyslala ešte viac vojska a nového guvernéra (bývalého vojaka).

Americká revolúcia IV. V roku 1775 sa napätá situácia zvrhla do ozbrojeného boja (prvé bojové zrážky pri Lexingtone a Concorde) – americké dobrovoľnícke milície začali obliehať Boston. Kontinentálny kongres zástupcov trinástich kolónií, ktorý sa zišiel vo Philadelphii, prevzal na seba právomoci vlády, vyzval kolonistov k aktívnej obrane a menoval Georga Washingtona za vrchného veliteľa vznikajúcej tzv. kontinentálnej armády. Keď zlyhali všetky pokusy a snahy pomeriť sa s britskou vládou, začiatkom júla 1776 trinásť amerických kolónií vyhlásilo nezávislosť na Veľkej Británii (autorom deklarácie nezávislosti Thomas Jefferson).

Americká revolúcia V. Vojenské akcie sa spočiatku nevyvíjali pre Američanov dobre, pretože ich jednotky boli málopočetné, slabo vycvičené a nedostatočne vyzbrojené, ale situácia sa obrátila v roku 1777, kedy sa Američanom vzdal veľký britský oddiel pri Saratoge. Táto udalosť povzbudila Francúzsko, aby nasledujúceho roku podpísalo s USA spojeneckú zmluvu. Francúzsko týmto krokom chcelo Británii odplatiť svoje poníženie v sedemročnej vojne. Francúzi vyslali v roku 1778 k americkému pobrežiu námornú flotilu, podporovali boj Američanov finančne a v roku 1780 vyslali do USA aj početný zbor vojakov, ktorí bojovali po boku Američanov. S pomocou Francúzov prinútili Američania ku kapitulácii Britov v pevnosti Yorktown (Virdžínia) v októbri 1781.

Americká revolúcia VI. Tým sa skončili pozemné boje, hoci na mori sa bojovalo po celý rok 1782 (v bitke pri myse Saintes bola francúzska flotila porazená britskou, čo Britom zabezpečilo dominanciu na mori). Mier medzi bojujúcimi stranami bol napokon uzatvorený v roku 1783 vo Versailles pri Paríži – Británia uznala nezávislosť USA. Nový štát sa stal prvou demokratickou republikou na svete, ktorá sa stala vzorom pre mnohých liberálne zmýšľajúcich revolucionárov v Európe a vo svete. USA prijali novú ústavu, ktorá kodifikovala dôsledné oddelenie a vzájomnú kontrolu moci výkonnej, zákonodarnej a súdnej, v roku 1787, a v roku 1789 bol zvolený za prvého prezidenta federácie amerických štátov bývalý vrchný veliteľ kontinentálnej armády George Washington (druhýkrát zvolený v roku 1793, prezidentský mandát do roku 1797).

Veliteľ kontinentálnej armády a prvý prezident USA v rokoch 1789 -1797 George Washington (portrét G. Stuarta a R. Peala)

Kapitulácia generála Cornwallisa pri Yorktowne 19. 10. 1781

Francúzska revolúcia I. Príčinou pádu francúzskej monarchie bolo oslabovanie režimu v rôznych rovinách. Po sedemročnej vojne (1756 – 63), v ktorej bojovalo Francúzsko proti Prusku a Británii, stratilo svoje severoamerické kolónie (celú Kanadu) a vysoko sa zadlžilo. Kráľ Ľudovít XVI. (1774 -92) nebol schopným panovníkom, jeho manželka rakúska princezná Mária Antónia nebola vo Francúzsku obľúbená, pretože jej výdavky dosť vyčerpávali štátne financie. Pokladnica sa však vyčerpala najmä vojnovými konfliktami, ale aj systém výberu daní fungoval neefektívne – daňoví úradníci si úrady kupovali a následne sa snažili špekuláciami alebo priamo úplatkárstvom sami čo najviac získať. Spoločnosť bola stále rozdelená na stavy, ale feudalizmus už spel k zániku.

Francúzska revolúcia II. Predstavitelia šľachty a cirkvi sa tešili mnohým privilégiám, najmä výsade nezdaniteľnosti výnosov z pôdy, ktorú vlastnili. Na dvore parazitovalo niekoľko tisíc príslušníkov šľachty, panovnícky dvor mal vysoké výdavky a jeho hýrivosť bola verejnosťou kritizovaná. Naďalej zostali zachované stupne miestnej samosprávy, najmä zemské snemy a tzv. parlamenty, teda súdne dvory. Najvplyvnejší bol parížsky parlament, ktorý stál v opozícii voči panovníckym nariadeniam a jeho ministerskej rade. Navyše stále platili zastarané feudálne povinnosti a práva (nevoľníctvo však už bolo zrušené), ktoré kritizovali predstavitelia inteligencie (tzv. osvietenci) a tiež ľud. O svoje politické práva sa hlásila najmä vrstva bohatých podnikateľov (obchodníci, lodiari, priemyselníci, bankári a tiež právnici a lekári), ktorí sa nazývali tretí stav a uzurpovali si úlohu hovorcu za všetkých Francúzov, ktorí nepatrili do prvých dvoch stavov (cirkev a šľachta).

Francúzska revolúcia III. • Koruna sa snažila hľadať východisko z ťažkej finančnej krízy, ale snaha niektorých ministrov o reformu narážala na odpor buď príslušníkov najvyššej šľachty alebo parížskeho parlamentu. Rok 1788 priniesol krajine bankrot a neúrodu, čo prinútilo kráľa zvolať generálne stavy – zhromaždenie zástupcov všetkých troch stavov, ktoré malo nájsť riešenie krízy. • V máji začali generálne stavy rokovať, a v júni sa pretvorili na Národné zhromaždenie, ktoré si dalo za úlohu vypracovať ústavu (= zbierku základných zákonov štátu). Ich zasadanie bolo radikálne ovplyvnené násilným dobytím Bastily (pevnosť-väzenie zo 14. storočia, symbol tzv. „starého režimu“ – myslí sa tým stavovskomonarchistický režim vo Francúzsku) dňa 14. júla 1789. V Bastile však v tom čase neboli väznení žiadni politickí väzni.

Francúzska revolúcia – historické postavy Ľudovít XVI. Bourbonský Mária Antónia (francúzska podoba jej mena je Marie Antoinette)

Dobytie Bastily

Francúzska revolúcia IV. Na vidieku sa v lete 1789 začali šíriť nepokoje, ktoré napokon poslancov zhromaždenia viedli k zrušeniu feudálnych práv a povinností a k vyhláseniu deklarácie práv človeka a občana (v podstate to bola preambula /= úvodná časť/ chystanej ústavy). Všetkým obyvateľom kráľovstva boli zaručené určité základné (prirodzené) ľudské a politické práva (najmä osobná sloboda a rovnosť pred zákonom). Štátny dlh mal byť splatený predajom majetku cirkvi, koruny a šľachtických emigrantov, ktorí od leta 1789 opúšťali zo strachu krajinu. Cirkev bola v roku 1790 podriadená štátu, boli zrušené kláštory a zavedená voľba kňazov farníkmi, väčšina kňazov sa ale odmietla podrobiť novým zákonom.

Francúzska revolúcia V. • V roku 1791 sa pokúsil kráľ nadviazať kontakt s panovníkmi iných krajín (najmä so švagrom Leopoldom II. – cisárom Svätej ríše rímskej a rakúskym panovníkom), aby viedli proti revolúcii intervenciu. Navyše sa s rodinou neúspešne pokúsil o útek, ktorým sa úplne zdiskreditoval. • Začiatkom septembra 1791 bola prijatá ústava, ktorá sa stala vzorom pre všetky ďalšie ústavy (= konštitúcie) v 19. storočí. Ústava zaručovala základné ľudské práva, rovnosť pred zákonom a právo na súkromné vlastníctvo. Úrady v štátnej správe mali byť obsadzované na základe volieb.

Francúzska revolúcia VI. • V apríli 1792 sa začala vojna proti Rakúsku a zároveň sa stupňovala nenávisť voči kráľovi, ktorý bol obviňovaný z paktovania s nepriateľmi za hranicou. Napokon dav radikálne naladených Parížanov v auguste 1792 dobyl zámok Tuileries a kráľovskú rodinu uväznil. Monarchia zanikla a novým zhromaždením (nazývaný Konvent), ktorý vzišiel z volieb, bola v septembri 1792 vyhlásená republika. Kráľ s kráľovnou boli popravení na gilotíne v priebehu roku 1793. V Konvente medzi sebou zápasili najmä príslušníci girondistov (vodca: J. -P. Brissot) a jakobínov (vodcovia: J. -P. Marat, G. Danton a M. Robespierre). Vojenské porážky, hladomor, inflácia a rojalistické povstanie vo Vendée ohrozovali revolúciu. To vyvolalo v krajine vlnu teroru, keďže vláda v Paríži sa snažila zbaviť kritikov a nepriateľov republiky.

Francúzska revolúcia VII. Kláštor sv. Jakuba v Paríži V septembri roku 1792 sa v novom vládnom orgáne – v tzv. Konvente , začal boj medzi tzv. girondistami (= poslancami z oblasti Gironde v juhozápadnom Francúzsku), ktorí zastupovali záujmy bohatých podnikateľov, priemyselníkov a majetnej inteligencie, a tzv. jakobínmi (= lebo zasadali v kláštore Sv. Jakuba), ktorí mali na svojej strane sympatie drobnej inteligencie a najmä obyčajného ľudu. Okrem nich zasadala v zhromaždení ešte veľká skupina politicky nevyhranených poslancov.

Francúzska revolúcia VIII. • V júli 1793 jakobíni uskutočnili prevrat a zvrhli vládu girondistov. Najvyššia výkonná moc bola daná deväťčlennému Výboru pre verejné blaho, ktorý v stave ohrozenia krajiny (zúrila prvá koaličná vojna a tiež protirevolučné povstania vo Vendée a v Bretónsku) čoskoro rozpútal najhorší teror – za jeden rok bolo vo Francúzsku popravených 20. 000 – 30. 000 ľudí. V marci 1794 sa Robespierre postavil proti radikálnym stúpencom revolúcie, tzv. zúrivým (na čele s J. Hébertom) a v apríli aj proti umierneným, tzv. zhovievavým (na čele s G. Dantonom); teror dosiahol svoj najväčší rozmach. Navyše bola kresťanská viera direktívne nahradená vierou v Rozum (tzv. kult Rozumu), čo proti jakobínom popudilo kresťansky cítiacich občanov krajiny. Obavy z čistiek zjednotili nepriateľov Robespierra a napokon viedli koncom júla 1794 k jeho pádu a následnej poprave spolu s vyše dvadsiatimi stúpencami.

Francúzska revolúcia IX. • V septembri bol Konventom zatvorený revolučný tribunál (v podstate revolučný súd) a zrušená väčšina politických klubov. Moci sa v ňom chopila vrstva novozbohatlíkov, ktorá sa snažila najmä poistiť si politickú moc a získané bohatstvo. V roku 1795 boli vytvorené nové vládne inštitúcie – Rada starších (250 členov) a Rada päťsto (mala 500 poslancov), ktorí boli volení na základe vysokého volebného cenzu (voliť ich mohli teda len muži s istým majetkom), nad ktorými stáli piati direktori (preto sa toto obdobie nazýva direktórium, 1795 -99). • Vláda direktorov bola ale príliš slabá, aby zabránila vyvolávaniu nepokojov zprava (rojalistické, teda protirevolučné, sprisahania a teror, najmä na juhu krajiny) a tiež zľava (povstanie utopických revolucionárov, alebo tzv. „sprisahanie rovných“, na čele stál Gracchus Babeuf, bolo potlačené a Babeuf roku 1797 popravený).

Európa na prahu moderných dejín • So vznikom prvých republík so zastupiteľskou formou vlády vo svete (Spojené štáty americké a Francúzska republika z rokov 1792 -1795), v ktorých sa politickej moci chopil národ prostredníctvom zastupiteľských vládnych inštitúcií, ktoré sa riadili základnými zákonnými normami definovanými v ústavách (americká z roku 1787 a francúzska z roku 1791), vstupuje ľudstvo do modernej éry svojich dejín. V krajinách Európy (i mimo Európy) sa v priebehu 19. storočia objavujú nacionálne - a politicky liberálne - orientované hnutia, ktorých predstavitelia žiadajú pre svojich spoluobčanov zaručenie základných ľudských, politických a národných práv a slobôd. Zápas za tieto práva a slobody bol však úspešne dovŕšený vo väčšine krajín sveta až v priebehu 20. storočia.