MRAVN VCHOVA Charakteristika postmodernho loveka Ciele vchovy Mravn

MRAVNÁ VÝCHOVA • Charakteristika • • postmoderného človeka Ciele výchovy Mravná výchova Metódy a zásady mravnej výchovy Prosociálna výchova

Výchova v širšom zmysle (edukácia) - je učením sprostredkované preberanie doterajších skúseností ľudstva, správania a hodnotových systémov (Hartl, 1990) - je proces, ktorým si osoba rozvíja schopnosti, postoje a iné formy správania pokladané za hodnotné v spoločnosti, v ktorej žije (UNESCO, 1991) Výchova v užšom zmysle - formovanie správania, postojov, presvedčenia mravných, povahových, charakterových vlastností človeka eticko – normatívna činnosť

Názory na “povahu“ človeka Človek sa rodí dobrý, cnostný, Názory na človeka: jeho prirodzenosť je skazená spoločnosťou. Človek je sebecký tvor, jeho individualizmus musí byť kultúrou „udržiavaný na uzde“.

Altruismus z hľadiska evolúcie 60. roky - R. Dawkins – „sebecký gén“ - jedinec sa snaží, aby jeho správanie prospievalo jeho génom všetok altruizmus je z genetického hľadiska sebecký Teórie hier výskumy rôznych stratégií hier dokazujú väčšiu úspešnosť kooperácie, oplácanie dobrým. . .

Charakteristika postmoderného človeka (pozri Kováč, 2002): 1. 2. 3. 4. 5. 6. Človek je predovšetkým indivíduum (nie je nikomu zodpovedný za svoje konanie, je tým čo cíti, čo si uvedomuje). Človek je plne autonómny (neexistujú mravné zákony pre všetkých, treba akceptovať pluralitu. . ). Človek je prirodzene dobrý (riadi sa sám sebou, koná to, čo je pre neho dobré. . ). Šťastie človeka spočíva v pôžitkoch (uspokojovanie potrieb, zbavovanie sa utrpenia a bolesti, odstraňovanie námahy, trestov. . ). Človek je viazaný iba dohodami (výhodné uzatvára, nevýhodné neobnovuje, ochrana práv indivídua nad významom všeľudských práv). Človek žije v prítomnosti (nemá historickú pamäť, hlása koniec veľkých príbehov, pochybuje).

negatívne prejavy vo výchove 21. storočia (Zelina, 2004) • transformácia hodnotových orientácií, úpadok tradičnej morálky • nárast počtu egomanických detí v konzumnej spoločnosti • bezmocnosť rodičov usmerňovať vývin detí • nárast stresovaných a frustrovaných učiteľov • pandémia násilia, detskej kriminality. . • nekontrolovaný vplyv médií • masový výskyt dezintegrovaných osobností v populácii vyspelých krajín

Ciele výchovy ð školské vzdelávanie nemá byť len utilitárne racionálne, ale má byť „antropologicky vyvážené“ ð Obsahová orientácia vzdelávania a výchovy „pre“: 1. 2. Životný úspech v povolaní Voľný čas 3. Kultúru medziľudskej vzájomnosti 1. Kultúra filozofickej reflexie, náboženského rozjímania, umeleckej vnímavosti, ekologického cítenia, vytyčovanie otázok hlbšieho zmyslu. . .

Ciele výchovy ð formovanie plnohodnotnej osobnosti Znaky plnohodnotnej osobnosti: (Kučerová, 1994) • Autentická • Tvorivá • Slobodná • Zodpovedná • Totálna • Celistvá

Koncepcia tvorivo humanistickej výchovy KEMSAK (Zelina, 1994) – oblasti a ciele výchovy 1. Kognitivizácia osobnosti 2. Emocionalizácia osobnosti 3. Motivácia a aktivizácia osobnosti 4. Socializácia a komunikácia 5. Axiologizácia osobnosti 6. Kreativizácia osobnosti

Mravná výchova (MV) základný zdroj – etika = veda o morálke Morálka – systém základných hodnôt, noriem, pravidiel, požiadaviek, podľa ktorých by sa mali ľudia v každodennom živote správať a konať - spôsob normatívnej regulácie správania sa človeka k spoločnosti, skupine a k sebe

Hodnoty – základ morálky • Hodnotovosť je určujúcim kritériom každého mravného javu (vyplýva z vymedzenia protikladnosti dobra a zla) • Humanisticko-mravné hodnoty vyplývajú zo základných záujmov života, človeka a ľudského spoločenstva 1) Základné pravidlá ľudského spoločenstva: úcta, šľachetnosť, obetavosť, súcit, hrdosť, úprimnosť, vernosť, dôvera, ohľaduplnosť, solidárnosť, zdvorilosť, pokora, znášanlivosť, žičlivosť, pracovitosť, poslušnosť, korektnosť. . . 2) Mravné kategórie základného substančného významu: blaho, dobro a zlo, spravodlivosť, povinnosť, zodpovednosť, česť a dôstojnosť, zmysel života, šťastie, svedomie, tolerancia, mier. . .

Postup zvnútorňovania hodnôt (Krathwohlova taxonómia cieľov rozvoja osobnosti v afektívnej oblasti) 1. Prijímanie (vnímavosť) – 2. Reagovanie (ohlas, odozva) – 3. Hodnotenie (oceňovanie hodnoty) – 4. Integrovanie hodnôt – 5. Zvnútorňovanie (interiorizácia) hodnôt v charaktere jedinca

Formovanie mravného správania - vzťahy medzi mrav. komponentami (Vacek, 2008) ● mravné vedomie ● vôlové a charakterové vlastnosti ● mravné presvedčenie ● mravné cítenie ● mravné správanie ● situačné premenné (pr. Zimbardov experiment)

• Mravné presvedčenie = mravné vedomie + citový náboj • Mravné vedomie • Mravné cítenie

Mravné správanie 1) Správanie, ktoré je v súlade so spoločenskou normou: • návykové mravné správanie • uvedomované mravné správanie • intuitívne správanie • kalkulatívne správanie 2) Správanie, ktoré sa od daných noriem odlišuje: • dôvodom je nerozvinutosť základných mravných kvalít osobnosti • mravné vedomie a presvedčenie sú rozvinuté, ale na základe pôsobenia rôznych faktorov sa človek nespráva v súlade s normami - vnútorné f. – slabá vôľa, choroba, únava, nízke sebavedomie. . . - vonkajšie f. – ohrozenie, nátlak, dezorientácia. . .

Metódy mravnej výchovy (pozri Vacek, 2008, Baďuríková, 2001, ) Priame (direktívne) metódy • Metóda režimu - uvedenie určitého rádu do života dieťaťa, pravidelnosť, vytváranie dynamických stereotypov, zvykov. . . usporiadanosť pocity príjemnosti a uspokojenia vytváranie vnútornej disciplíny - u starších režim založiť na dohode, na pochopení zmyslu a možnosti zmeny • Metóda kontroly a dozoru - „spätná väzba“ súčasťou akejkoľvek výchovy, ovplyvňuje jej účinnosť - je vhodné, aby „dozor“ bol prirodzenou súčasťou sledovanej situácie - priamy dozor by mal postupne ustupovať do úzadia postupné presúvanie zodpovednosti na žiakov

• Metóda príkladu - prezentácia modelov alebo živých vzorov navodí pochopenie alebo pohnútku Typy príkladov – Metóda hodnotenia - založená na odmeňovaní a trestaní - ovplyvňuje sebacit, sebavedomie, sebaúctu - dôležité je prijatie, stotožnenie sa žiaka s hodnotením - účinok odmien a trestov ovplyvňuje vzťah medzi vychovávateľom a vychovávaným

Zásady hodnotenia ü uprednostňovať pozitívne hodnotenie pred negatívnym ü poznať motív posudzovaného správania ü hodnotiť konkrétny čin, nie celú osobnosť žiaka ü zohľadňovať individuálne rozdiely ü hodnotiť objektívne ü zvážiť čas potrebný na osvojenie ü poukázať na možnosti nápravy ü netrestať v afekte ü pri negatívnom hodnotení poukazovať na kladné stránky žiaka ü neironizovať, nezosmiešňovať ü časový odstup medzi správaním a hodnotením čo najkratší

• Metóda cvičenia - vytváranie zručností, spôsobilostí, návykov, zvykov. . konania (napr. spôsobov komunikácie, sebaovládanie sa. . . ) Účinnosť ovplyvňujú: • zážitok z cvičenia, predchádzajúce skúsenosti, osobný zmysel • Metódy podnecovania a tlmenia • • sugescia – agitácia – • eliminácia – citové zkľudnenie emočne vypätej situácie, pomocou degravácie oslabujeme nežiaduce emócie, substitúcia – sublimácie – • •

• Metóda vysvetľovania a poúčania - je založená na zdôvodňujúcich argumentoch - vedie k poznaniu, pochopeniu, porozumeniu mravným javom vytváranie názoru, náhľadu • Metóda presviedčania (persuázia) - založená na hodnotových argumentoch - učiteľ, vychovávateľ ovplyvňuje názory žiaka dobrovoľné, zainteresované úsilie žiaka o zdôvodnenie nejakého stanoviska, ktoré je základom mrav. presvedčenia Účinnosť ovplyvňujú: • osobnostné charakteristiky žiaka a učiteľa a ich vzťah • dôvera, sebadôvera, hodnovernosť, autorita učiteľa • spôsob komunikácie • citová zaangažovanosť, závažnosť témy

Nepriame (indirektívne) metódy • Zážitkové učenie ( zážitková pedagogika) • Kooperatívne učenie • Analytická diskusná metóda (rozbor všeobecnejšieho morálneho problému) • Situačno – problémové metódy (problémové situácie, príbehy s morálnym obsahom) • Hry s morálnym obsahom • Sociálno – psychologický výcvik

Zásady výchovy = zovšeobecnené požiadavky na obsahovú a 1. 2. 3. 4. procesuálnu stránku výchovy, ktoré treba rešpektovať, ak chceme dosahovať očakávané ciele Zásada rešpektovania vekových a individuálnych zvláštností Zásada vyzdvihovať pozitívne črty a vlastnosti žiaka Zásada cieľavedomosti Zásada súladu medzi výchovnými vplyvmi a požiadavkami

Výchova k prosociálnemu správaniu Prosociálne správanie - správanie, ktoré prináša úžitok druhým Vyššia forma *– správanie, ktoré zvyšuje celkovú pohodu druhej osoby, neprináša žiadny zjavný prospech aktérovi, ale často od neho vyžaduje určitú obetu

Činitele, ktoré podmieňujú vznik prosoc. správania: ♥ Poznávacie - schopnosť vnímať a chápať situáciu tak, ako ju vníma a chápe druhá osoba, schopnosť porozumieť nešťastiu druhého. . . ♥ Motivačné* - záujem o potreby a dobro druhých, zameranosť na pomoc, záujem o kooperáciu, darovanie, štedrosť - (empatia = schopnosť vnímať, chápať situáciu druhého + citové prežívanie) ♥ Situačné - podmienky pre pozitívne sociálne správanie, sociálne normy a pravidlá

Motivácia prosociálneho správania* • Motivácia založená na zvážení výhod prosoc. správania pre vlastnú osobu – • Motivácia založená na reciprocite, resp. očakávaní reciprocity - priama reciprocita - nepriama reciprocita • Motivácia založená na empatii *

Vplyv rodinnej výchovy na utváranie prosociálnych postojov Znaky výchovy v rodinách, ktoré vychovali morálne zrelé, prosociálne sa správajúce deti (výsledky výskumov, Kotásková 1989) • prostredie posilňovalo stotožnenie dieťaťa s rodičmi (demokratické postoje, bez konfliktov, dobré zvládnutie rolí matky a otca. . . ) • rodičia zdôvodňovali riešenia mravných konfliktov s poukazom na humánne potreby a zásady (nie len vyhovenie rozkazu), na hľadanie príčin a možných dôsledkov • príležitosti získať skúsenosti s rôznorodými vzťahmi k druhým deťom v rozmanitých situáciách, zaujímanie rôznych rolí • skúsenosti s príslušníkmi rôznych sociálnych skupín, v ktorých fungovali odlišné pravidlá

Dôležité faktory vzniku prosociálneho správania üImitácia a kontagiozita pri utváraní prosociálnych postojov üVplyv osobnej skúsenosti na utváranie prosociálneho správania üVplyv zážitku spoluúčasti na utváranie budúceho prosociálneho správania

Prosociálne činnosti: - fyzická pomoc - fyzická služba - deliť sa - verbálna pomoc - verbálna podpora - vytvárať príležitosti k vzniku spoločného zdieľania pocitu uspokojenia z altruistickej činnosti

Úrovne osvojovania si prosociálneho správania: 1. Úroveň orientácie – 2. Rodinná spoluúčasť – 3. Pomoc blízkym ľuďom alebo skupine – 4. Pomoc všetkým potrebným ľuďom. . aj odlišným -

Estetická výchova (EV) • Motto: Každý trhá z rozkošného ovocia krásy na tých konároch, ku ktorým dorástol svojím duchovným vzrastom. (O. Březina) EV v širšom zmysle – pôsobenie na citovú, vôľovú, rozumovú a mravnú stránku psychiky s cieľom trvalo ovplyvniť vzťah k umeleckej tvorbe a mimoumeleckým estetickým podnetom vôbec, prispieva k rozvoju vlastných estetických činností. EV v užšom zmysle – výchova k uvedomelému prežitku umeleckých diel a výchova vlastnej tvorivej a reprodukčnej činnosti v rôznych oblastiach umenia (základ v esteticko- výchovných predmetoch).

→ EV je princípom, ktorý sa uplatňuje vo všetkých formách výchovy → všetky výchovné situácie obsahujú potenciál estetickovýchovného momentu → EV nie je viazaná len na výchovné predmety Pr. : vplyv čistoty, oblečenia, úpravy prostredia, kultúry rečového prejavu, estetickej hodnoty učebných pomôcok. . . (citová vnímavosť k veciam okolo seba → estetická vnímavosť) !!! pôsobenie skrytým, implicitným kurikulom

Ciele estetickej výchovy: 1. Systematicky rozvíjať estetické vnímanie, chápanie, citové prežívanie a estetické hodnotenie 2. Oboznámiť žiakov so základnými umeleckými dielami národnej a svetovej kultúry, ich tvorcami a interpretmi, s hlavnými etapami vývinu umenia 3. Rozvíjať umeleckú a estetickú tvorivosť 4. Umením a estetickou hodnotou reality obohacovať poznanie, rozvíjať morálnu stránku osobnosti, zušľachťovať myslenie, cítenie, správanie

Literatúra: BAĎURÍKOVÁ, Z. a kol. Školská pedagogika. Bratislava: Univerzita Komenského, 2001, 253 s. ISBN-80 -223 -1536 2 KOMÁRIK, E. Pedagogika emocionálne a sociálne naručených. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 1999, 192 s. ISBN 80 -223 -1394 -7 PELIKÁN, J. Pomáhat být. Otevřené otázky teorie provázející výchovy. Praha: UK v Praze, Karolinum, 2002, 159 s. , ISBN 80 -246 -0345 -4 RIDLEY, M. Původ ctnosti. Praha: Portál, 2000, 296 s. ISBN 807178351 X STŘELEC, S. a kol. Studie z teorie a metodiky výchovy I. Brno: Katedra pedagogiky PF MU v Brně, 2006, 155 s. ISBN 80 -86633 -21 -7 VACEK, P. Rozvoj morálního vědomí žáků. Praha: Portál, 2008, 126 s. ISBN 978 -80 -7367 -386 -4 VALIŠOVÁ, A. , KASÍKOVÁ, H. a kol. : Pedagogika pro učitele. Praha: Grada, 2007, 402 s. ISBN 978 -80 -247 -1734 -0 VIŠŇOVSKÝ, Ľ. , KAČÁNI, V. a kol. Základy školskej pedagogiky. Bratislava: IRIS, 2001, 227 s. , ISBN 80 -89018 -25 -4 ZELINA, M. Teórie výchovy alebo hľadanie dobra. Bratislava: SPN, 2004, 231 s. ISBN 80 -10 -00456 -1