Zkladn princpy a prostriedky tvorivej prce spech je

Základné princípy a prostriedky tvorivej práce

Úspech je jedno percento geniality a 99 percent driny. (Thomas Alva Edison) Samostatná tvorivá práca , t. j. schopnosť samostatne duševne pracovať. Nezávisí iba od inteligencie, ale aj stupňa vzdelania, cieľavedomosti, pracovitosti, . . . Schopnosti *, vytvárajúce predpoklady pre samostatnú tvorivú prácu: 1. charakterové, citové a vôľové (cieľavedomosť, vytrvalosť, zásadovosť, pracovitosť, húževnatosť a pod. ) – možno ich rozvíjať, pretože ich určujú záujmy, sklony a snahy, 2. rozumové (najmä nadanie ale nevyhnutne aj úsudok, kritičnosť, sebakritičnosť, vynaliezavosť, pozornosť, pamäť, . . ) – do značnej miery ovplyvnené výchovou v rodine, škole a pod. 3. funkcie vyššieho nervového systému, napr. sústredenie pozornosti – možno cvičiť, 4. komplex ostatných, napr. intuícia – niekedy sú dané, ale častejšie sa získavajú napr. skúsenosťou. * schopnosť je taký stupeň osvojenia si opakovaných činností, ktorý umožňuje ich rýchle a presné vykonávanie.

Etapy tvorivej a vedeckej práce v technickej sfére: 1. vytýčenie a formulácia problému (môže byť kritický moment pre úspech a neúspech, najmä pre neskúsených a začínajúcich adeptov), 2. zber a triedenie vedecko-technických informácií o súčasnom stave problematiky, 3. formulácia možných variantov riešenia (konzultácia s „autoritami“) a výber jedného variantu (ojedinelo niekoľkých variantov), porovnanie s ostatnými (uvedomenie si „pre“ a „proti“ ) a jeho/ich rozpracovanie, 4. získanie teoretických a experimentálnych výsledkov (nie náhodne a chaoticky !), 5. spracovanie a interpretácia výsledkov riešenia (rôzna interpretácia rôznymi autormi a porovnanie s vlastným riešením, prednosti navrhnutého riešenia), 6. publikovanie výsledkov práce. Prakticky žiadnu nemožno vynechať. Napr. zlá formulácia môže viesť k zbytočným činnostiam, zlé definovanie problému k neriešiteľnému, zbytočnému, už vyriešenému alebo irrelevantnému problému = strata času, financií, prestíže, neúmyselné plagiátorstvo. Predpoklady úspechu: erudícia, celoživotné vzdelávanie, neustále sledovanie noviniek, výsledky z konferencií, seminárov, kurzov a osobný kontakt s autoritami, výmena informácii a skúseností, znalosť jazyka/jazykov.

Cesta k tvorivému mysleniu Zlý učiteľ podáva pravdu, dobrý ju učí nachádzať. Súčasnosť si od každého človeka vyžaduje, aby tvorivým spôsobom riešil rôzne problémy. Tradičná škola = prílišné zameriavanie sa na hotové poznatky z jednotlivých oblastí. Tvorivosť (kreativita): tvorivý proces ako osobitný prípad riešenia problémov. Je to aktivita, ktorá prináša doteraz neznáme riešenia a spoločensky hodnotné výtvory. Technická tvorivosť: schopnosť jedinca meniť okolitý svet a vytvárať nové užitočné hodnoty v oblasti, ktorá sa nám prezentuje ako technika. Tvorivé myslenie môže vzniknúť iba v situácii, keď sa človek stretne s nejakou prekážkou, ťažkosťou, ak narazí na niečo neznáme, znepokojujúce, udivujúce, pričom spôsob prekonania tejto prekážky mu je neznámy. Takejto situácii hovoríme problémová.

Cesta k tvorivému mysleniu a riešeniu Riešenie každého problému prechádza niekoľkými fázami: 1. fáza orientácie, 2. fáza hypotéz, 3. fáza riešenia, 4. finálna fáza overenia riešenia. 1. Fáza orientácie: oboznámenia sa s problémom, uvedomenie si jeho prvkov, vytýčenie cieľa. Základné nástroje sú: I. kladenie otázok - porozumenie problému – čo je dané ? čo je neznáme ? nie sú podmienky neúplné ? nie sú protirečivé ? - nájsť vzťahy, súvislosti – nestretol som sa už s takým problémom ? podobným ? existuje nejaké tvrdenie využiteľné pri riešení ? použiť pomocný element ? zjednodušenie ? sformulovať si podobnú úlohu ? viem vyriešiť niektoré časti úlohy ? II. pozorovanie (objektu) - preskúmať pozorovaný súbor a inventarizovať jednotlivé časti, - inventarizované časti analyzovať a vytvoriť podtémy, - zistiť v akom vzťahu sú jednotlivé detaily, - neobyčajné postrehy a zaujímavé súvislosti, - zhodnotenie pozorovania,

III. analýza (rozklad) - myšlienkové rozdelenie celku na časti alebo myšlienkové odlíšenie jednotlivých vlastností (objektu), - identifikovanie vedúceho článku (najslabší článok, kľúčový článok), IV. komparácia (porovnávanie) - uvedomenie si podstatných znakov skúmaného javu/objektu oproti podobným javom/objektom, - skúmanie vzťahov (napr. forma a funkcia, tvar a funkcia, . . . ), - skúmanie zmien – stroje, prístroje, predmety sa v historickom vývine menili a ak chceme pochopiť súčasný stav, musíme pochopiť vývoj, V. triedenie (zatriedenie javu/objektu do určitého systému umožňuje plnšie pochopenie) - podľa vlastných kritérií, - pomocou daných kritérií, VI. zisťovanie krajných možností (napr. určenie rozsahu v ktorých sa rozmer môže/musí/mal by pohybovať) VII. hľadanie analógie (podobnosti znakov) VIII. protiklad (pohľad z druhej strany) IX. systémový prístup – vytvorenie izolovaného systému ktorý má svoje vstupy, výstupy, väzby s okolím, väzby vo vnútri systému, väzby a rozporné prvky medzi podsystémami, ako sa zmení výstup na (i hypotetickú) zmenu vstupu, aký to bude mať celkový efekt.

2. Fáza hypotéz: pri vytváraní a overovaní hypotéz možno vyčleniť nasledovné metódy: I. Inkubácia – je to rôzne dlhé obdobie, v ktorom sa z hľadiska vedomej činnosti subjektu nič nedeje, hoci prebiehajú nevedomé intuitívne procesy, ktoré spravidla nie sú subjektom reflektované, tzv. „problém musí dozrieť“. Mozog je v zdanlivom pokoji, len z času na čas preblesne hlavou „Hmmm, to nie je dobrý nápad“. II. Iluminácia – tzv, „ahá efekt“, teda postreh. Moment, keď subjekt zrazu porozumie (aspoň časti) problému a vyprodukuje dobrú myšlienku. Veľmi často práve objavil cestu k riešeniu. Proces iluminácie je okamžitý a býva sprevádzaný citovým vzrušením. III. Hypotéza riešenia – anticipovanie výsledkov javov a procesov, vyslovenie pravdepodobného predpokladu. Hypotéza už umožňuje niektoré deduktívne závery o tom, aké javy by za určitých okolností mali (alebo nesmú) nastať. Hypotéza môže byť formulovaná v abstraktných i konkrétnych pojmoch a predstavách. Má korene na úrovni intuitívneho rozhodovania. Správnosť hypotézy sa takmer vždy musí potvrdiť pokusom alebo praxou. IV. Projektovanie – nápad ako problém riešiť už nestačí. Nápad potrebuje mať formu ktorá je názorná – skicovanie, čiastkové prepočty, . . . V. Variačné postupy – tiež nazývaná metóda menenia stratégii. Balansovanie na hrane chaosu. . .

3. Fáza riešenia : samotná experimentálna časť, realizácia výpočtov, modely matematické a fyzické, simulácia, zhotovenie produktu a pod. 4. Finálna fáza : spôsob riešenia treba overiť a správnosť potvrdiť. Často subjektívne riešeniu veríme, ale v overovaní zistíme, že v istých podmienkach zlyháva. Pri overovaní riešenia treba postupovať nasledovne: I. určenie kritérií hodnotenia – niekedy sú dané v zadaní problému alebo z neho implicitne vyplývajú. Môžu to byť napr. technické, ekonomické, ekologické, estetické, hygienické, bezpečnostné a pod. aspekty. Môžu to byť požiadavky na konštrukčnú pevnosť, jednoduchosť ovládania, spoľahlivosť a pod. II. kontrola správnosti riešenia – možno použiť tzv. Descartove zásady - Nikdy neuznať za pravdivé nič, čo sme ako také zjavne nepoznali. - Vyhnime sa predpojatosti a unáhlenosti. - Berme na vedomie jedine to, čo sme pochopili tak jasne a zreteľne, že nikdy nebudeme mať dôvod o tom pochybovať. - Nestačí ostať pri intuitívnych záveroch (nevedomky urobené nesprávne intuitívne závery tvoria podstatu predsudkov). III. porovnávanie alternatív a variantov riešení – len málokedy sa dá jednoznačne určiť najlepšie riešenie v jedinom variante, spravidla každý variant, každá alternatíva má svoje silné a slabé stránky.

Základné metódy vedeckého skúmania a tvorivého riešenia Metódy vedeckej práce a tvorivého riešenia : 1. Metódy empirické 2. Metódy logické. 1. Metódy empirické – sú založené na bezprostrednom živom obraze reality. Patria sem také metódy, v ktorých sa odraz javov uskutočňuje prostredníctvom zmyslových pocitov a vnemov, zdokonaľovaných úrovňou použitej techniky. Jedná sa teda o metódy, ktorými je možné zistiť konkrétne jedinečné vlastnosti zvoleného objektu alebo javu v realite. Obvykle sú metódy rozdelené do podskupín, napr. podľa spôsobu ich realizácie na - pozorovanie - meranie - experimentovanie. 2. Metódy logické – zahrňujú množinu metód, využívajúcich princípy logiky a logického myslenia. Patria sem tzv. „párové metódy“ - abstrakcia a konkretizácia - analýza a syntéza - indukcia a dedukcia. Uvedené základné metódy – pri tvorivom riešení praktického problému sa navzájom doplňujú, kombinujú a takmer vždy aj prekrývajú – tzv. synergia (spolupôsobenie).

Abstrakcia - konkretizácia Abstrakcia je myšlienkový proces, v rámci ktorého sa u rôznych objektov vyberajú iba ich podstatné charakteristiky (nepodstatné sa neuvažujú), čím sa vo vedomí vytvára zjednodušený model objektu (predstavivosť), obsahujúci iba tie charakteristiky či znaky, ktorých skúmanie nám umožní získať odpovede na otázky, ktoré si kladieme. (realita virtualita, predstava) Konkretizácia je opačný proces, kedy vyhľadávame konkrétny výskyt určitého objektu z určitej triedy objektov a snažíme sa na neho aplikovať charakteristiky platné pre túto triedu objektov. (model, virtualita realita, reálny objekt). Analýza - syntéza Analýza je proces faktického alebo myšlienkového rozčlenenia celku (javu, objektu) na časti. Je to rozbor vlastností, vzťahov, faktov postupujúci od celku k častiam. Umožňuje odhaľovať rôzne stránky a vlastnosti javov a procesov, ich stavbu, vyberať etapy, rozporné tendencie apod. , oddeliť podstatné od nepodstatného, odlíšiť trvalé vzťahy od náhodných. Syntéza znamená postupovať od časti k celku. Dovoľuje poznávať objekt ako jediný celok. Je to spájanie poznatkov získaných analytickým prístupom. Je dôležité dômyselne „rozoberať“ jav, objekt, proces na menšie zložky a potom z nich spätne zostaviť celok. Nie je to však iba „skladanie“ jednotlivých častí, ale je to predovšetkým činnosť odhaľovania nových vzťahov a zákonitostí.

Indukcia – dedukcia Indukcia - proces vyvodzovania všeobecného záveru na základe poznatkov o jednotlivých (parciálnych) javoch, procesoch. Indukcia zaisťuje prechod od jednotlivých úsudkov k všeobecným tvrdeniam. Závery induktívnych myšlienkových pochodov sú vždy ovplyvnené subjektívnymi postojmi (skúsenosťami, znalosťami) a majú preto iba obmedzenú platnosť. Indukcia sa objavuje všade tam, kde pozorujeme nejaký fakt (jav, vlastnosť) a pýtame sa „Prečo to tak je? “ Pre získanie odpovede si vytvoríme predbežné (nezáväzné) vysvetlenie (hypotézu), ktorá je prijateľná, ak nám vysvetlí prečo daný jav nastal. Dedukcia - spôsob myslenia, pri ktorom od všeobecných záverov, tvrdení a súdov prechádzame k menej známym, zvláštnym. Vychádzame zo známych, overených a všeobecne platných záverov a aplikujeme ich na jednotlivé dosiaľ nepreskúmané prípady. Dedukcie je teda proces, v ktorom testujeme, či vyslovená hypotéza je schopná vysvetliť skúmaný fakt. Metódy indukcie a dedukcie spolu veľmi úzko súvisia a často sa v konkrétnom výskume vzájomne doplňujú resp. kombinujú. Túto súvzťažnosť dobre vystihuje tzv. Kolbov experimentálny cyklus.

Kolbov experimentálny cyklus Zdroj: prof. Ing. Zdeněk Molnár, CSc : Úvod do základů vědecké práce

Metódy a techniky získavania údajov Existuje mnoho rôznych techník zberu údajov (dát), ktoré potrebujeme získať pre to, aby sme si konfrontovali svoje teoretické predpoklady s praxou, vysvetlili správanie sa skúmaného systému, príp. odhalili nejaký problém, ktorý si zaslúži riešenie. Všeobecne rozlišujeme tieto metódy zberu údajov: 1. Priame či nepriame (cez určité indikátory) pozorovanie, ktoré je zamerané na plánované vnímanie vybraných javov, ktoré sú potom systematicky zaznamenávané. 2. Štruktúrovaný rozhovor (interview), pri ktorom sú vyžadované informácie získavané v priamej interakcii s respondentom. Rozhovor môže byť vykonávaný tzv. „face-to-face, alebo cez vhodné komunikačné médium (telefón, e-mail apod. ). 3. Dotazník, pri ktorom respondent písomne odpovedá na otázky v tlačenom alebo elektronickom formulári. 4. Experiment, pri ktorom vystavujeme skúmaný systém pôsobeniu špecifických, vopred stanovených podmienok (vstupných veličín) a vyhodnocujeme ich vplyv na výstupy a chovanie sa systému. 5. Analýza dokumentov je analýza akýchkoľvek dokumentov, ktoré neboli vytvorené za účelem nášho výskumu.

Model, modelovanie, simulácia Modelovanie systémov nám slúži k ich skúmaniu. Výrazové prostriedky pre tvorbu modelu môžu byť veľmi rôznorodé a to od fyzických modelov (napr. modely budov v architektúre), cez matematicko-logické modely (napr. sústavy rovníc), rôzne grafické modely (napr. ikonografické modely), počítačové modely (programy) až po verbálne slovné popisy (napr. popisy správania sa vodiča, procesu prepravy apod. ) Čo to je model? „Model je každé účelové a zjednodušené zobrazenie skutočnosti“ Na modeli systému je možné experimentovať so štruktúrou systému, jeho prvkami a väzbami v ňom príp. parametrami okolia systému predovšetkým zmenou vstupných parametrov. Výsledkom je predikcia zmien štruktúry príp. správania sa systému na základe zmeny vstupných parametrov. Na modeli skúmame hlavne súvislosti, príčiny a analógie (podobnosť) a hľadáme najlepšie riešenie problému (systému) z hľadiska požadovaného cieľa skúmania.

Modelovanie - je proces projektovania a konštrukcie (tvorby) modelu, ktorý sa nikdy nezaobíde bez ujasnenia východiskových predpokladov, hypotéz, teórií. Práve voľba východiskových hypotéz tvorí z konštrukcie modelu tvorivú činnosť. Identifikácia systému a selekcia hypotéz vyžaduje nielen dobrú znalosť predmetnej problematiky, ale občas aj dávku intuície. Zvolená technika modelovania umožňuje premietnutie (prognózu) alternatívneho vývoja systému pomocou modelového experimentu, umožňujúci najmä sledovanie : - zmien vybraných parametrov a hodnôt systémových prvkov i ich väzieb, - vplyvu zmeny parametrov okolia na systém, stabilitu systému apod. Na procese modelovania je podstatný účel, pre ktorý model konštruujeme t. j. na akú otázku spojenú s vlastnosťami systému nám má dať model odpoveď. Účel modelovania potom určuje mieru zjednodušenia t. j. výber prvkov, väzieb a ich vlastností. Pri modelovaní zobrazujeme vlastne jeden systém iným systémom napr. fyzickú cestnú sieť (kde prvkom je cesta) jej grafickým zobrazením (kde prvkom je nakreslená čiara).

Základné metódy v modelovaní Pri modelovaní aplikujeme hlavne nasledujúce metódy: 1. Abstrakcia - zanedbanie vedľajších aspektov pre zníženie komplexnosti systému. Abstrakcia musí byť nutne účelová, nakoľko práve účel a otázky, ktoré chceme modelovaním zodpovedať sú návodom pre redukciu prvkov, ich vlastností a väzieb medzi nimi. 2. Štrukturalizácia - nájdenie pre komplexný systém vhodné - redukované znázornenie (také, ktoré by zachovalo charakter celku s jeho špecifickými znakmi). Často rozkladáme (štruktúrujeme) skúmaný systém z praktických dôvodov do subsystémov a skúmame každý subsystém samostatne, pretože skúmanie systému ako celku by bolo príliš zložité, nákladné, resp. nemožné. 3. Problémom vždy je, podľa akého hľadiska systém štruktúrujeme. 4. Opäť to závisí na účele skúmania. Nutné je však zachovať tzv. holistický (celostný) princíp, t. j. vedľa skúmania jednotlivých subsystémov musíme tiež skúmať vzájomné väzby týchto subsystémov v celku. Zvláštnu pozornosť je nutné venovať individuálnym väzbám jednotlivých podsystémov na okolie. Najčastejšie volíme pre abstrakciu a štrukturalizáciu princíp hierarchie resp. hierarchizácie, kedy rozklad systému do podsystémov realizujeme podľa ich vzťahu nadriadenosti a podriadenosti.

3. Analógia - odvodenie záveru na základe podobnosti s iným systémom resp. s inou situáciou. Namiesto toho, aby znalosti mali podobu (všeobecných) pravidiel, sú tvorené súborom skôr vyriešených (typických) prípadov a to ako úspešne, tak i neúspešne riešených. 4. Výhodou je, že na rozdiel napr. od klasických expertných systémov, nie je potrebné prácne získavať znalosti od „experta“, ale stačí získať iba dostatok reprezentatívnych prípadov. Simulácia (matematické experimentovanie, analýza modelu) Riešenie matematického modelu na počítačoch nahrádza experiment na reálnom systéme, a preto ho nazývame matematické experimentovanie alebo simulácia. Simulácia = experimentovanie s počítačovým modelom reálneho systému (technického, technologického, spoločenského a pod) s cieľom optimalizácie jeho činnosti. Princíp počítačovej simulácie: 1. zostavenie simulačného modelu systému (napr. výrobného), 2. realizácia experimentov so simulačným modelom, na základe ktorých sa dosiahnu výsledky, ktoré je potom potrebné správne interpretovať a použiť pre zlepšenie reálneho systému. Simulácia je teda experimentálna metóda, pri ktorej sa experimentuje s modelom výrobného systému v počítači.

Zdroj: http: //www. ipaslovakia. sk/slovnik_view. aspx? id_s=71

Kde používať simuláciu? Napríklad simulácia výrobných systémov : www. ipa. sk umožňuje vopred si "prehrať" správanie sa systému po realizácii opatrení, pozrieť sa do budúcnosti a tak v predstihu „predikovať" prípadné problémy. Simulácia je v mnohých prípadoch vhodným podporným nástrojom pre projektantov i pre riadiacich pracovníkov. S použitím simulácie : - získava riadiaci pracovník istotu v tom, že plánované úlohy bude možné v danom časovom rámci skutočne realizovať, - animácia priebehu výrobného procesu môže pomôcť názorne objasniť a lepšie pochopiť konkrétne procesy, - je možné odhaliť nedostatky výrobného plánu ešte pred jeho realizáciou. Počítačová simulácia výroby predstavuje vlastne "skúšobný výrobný závod" v počítači, ktorý pomáha napríklad overovať efekty rôznych stratégii riadenia. Simulácia našla využitie v oblastiach, ako sú napríklad kozmické lety, vojenské a vojnové operácie, urbanistické systémy, počítačové systémy, logistické a výrobné systémy, podnikateľské hry, finančné modely, ekonometrické modely, ekológia a ochrana životného prostredia, vývoj spoločnosti, biovedy a pod. Zdroj: http: //www. ipaslovakia. sk/slovnik_view. aspx? id_s=71

Tri základné úrovne využitia simulácie vo výrobnom podniku : Zdroj: http: //www. ipaslovakia. sk/slovnik_view. aspx? id_s=71