GEOGRAFIA Zpisky z ciest 2006 Peter Vagask vod

GEOGRAFIA Zápisky z ciest 2006 Peter Vagaský

Úvod Ako už iste viete, som veľký športový fanúšik. Preto som si dal do roku 2006 predsavzatie : Zúčastniť sa všetkých veľkých športových podujatí. Veľmi sa mi táto cesta hodila, lebo som ju využil na tvorbu projektu z Geografie.

Rallye Paríž-Dakar (1. 1. 2006 – 14. 1. 2006) Prvé podujatie, ktorého som sa zúčastnil bola známa Rallye Paríž-Dakar. Nešiel som tam súťažiť, chcel som prejsť celú trasu so sprievodom na mojej motorke. Cestou do Senegalu sme prešli cez Španielsko, Maroko, Západnú Saharu, Mauretániu a Mali.

Mapa trasy

1. Púšte a polopúšte Púšť je skutočným symbolom tvrdosti života len pre človeka. V skutočnosti sa za obrazom púšte ako pravej pustatiny skrývajú – podobne ako vo väčšine miest našej planéty – desiatky, ba aj stovky živých tvorov, rastlín a živočíchov, pre ktoré je púšť domovom. Druhy, ktoré si zvolili život v púšti, spravili tak z jednoduchého dôvodu – v týchto nehostinných oblastiach sa vyskytuje len málo tvorov, ktoré by mohli predstavovať nebezpečenstvo ohrozenia života a možno ešte menej je živočíchov alebo rastlín schopných pripraviť o potravu nevyhnutnú na prežitie, prípadne možnosť ukryť sa pred slnkom.

Uvedený bióm najmä na základe rastlinných a živočíšnych spoločenstiev ako i ďalších ekologických a fyzikálnych faktorov možno rozdeliť na dva zónobiómy : 1. 2. Zónobióm púští a polopúští subtropického pásma Zónobióm púští a polopúští v mierne teplom klimatickom pásme Nás však bude zaujímať iba ten prvý - zónobióm púští a polopúští subtropického pásma

Zónobióm púští a polopúští subtropického pásma Horúce polopúšte tvoria zónobióm medzi 20. a 30. rovnobežkou na oboch pologuliach – zaberajú 21 % zemského povrchu (Sahara, Negev, Arabská púšť, Západoindická púšť, v Severnej Amerike Sonorská a Mohavská púšť, v Južnej Amerike Atacama, v južnej Afrike – Namib, Kalahari, Karoo, v Austrálii – západná časť – rozlohou sa zaraďujú na druhé miesto za Saharou. Vyskytujú sa v tropickom pásme vysokého tlaku. uchosť je podmienená nedostatkom zrážok, ktorých priemerný ročný úhrn málokedy presiahne 250 mm. Sú oblasti, kde sa zrážky vyskytujú len sporadicky, niekedy raz za niekoľko rokov. Aj ich ročné rozdelenie je nerovnomerné, zrážkové obdobie trvá necelý mesiac.

Zrážky padnú zväčša vo forme prietrží. Keďže pôda nemôže za taký krátky čas prijať všetku zrážkovú vodu, z ktorej časť odtečie na povrchu, vzniká nepomer medzi množstvom zrážok a vodou vsiaknutou do pôdy, ktorá sa stáva potenciálnou vodou pre rastliny. K suchosti prispievajú okrem vysokých teplôt a malých zrážok i veľmi suché a teplé vzdušné hmoty prichádzajúce z vyšších vrstiev troposféry, ktoré sa pri zostupe k povrchu Zeme ohrievajú, a tým sa znižuje ich relatívna vlhkosť až na 10 – 20 %. Teploty sú vysoké, s veľkými dennými a ročnými amplitúdami. Priemerné teploty v najteplejšom mesiaci sa pohybujú v rozpätí 28 – 32 °C, pričom maximálne vystupujú až nad 50 ° C. V najchladnejšom mesiaci sú teploty v rozpätí 13 – 15 ° C. Minimálne teploty klesajú k 0 ° C, pričom mrazy sa vyskytujú len v skorých ranných hodinách. Mrazové obdobie sa tu nevyskytuje.

Podnebie Subtropické aridné podnebie sa vyznačuje tým, že potenciálne výpary vody významne prevyšujú sumu ročných zrážok. V priemere je ročný úhrn spadnutých zrážok v horúcich púšťach menší než 200 mm a potenciálny výpar za rovnaké obdobie väčší než desaťkrát. Podľa konfrontácie hodnôt výparu a zrážok absolútne hodnoty zrážok a ich rozdelenie v priebehu roku možno rozoznávať oblasti extrémne aridné, aridné a semiaridné. Teploty vzduchu dosahujú pri zemi 50°C a v období prašných búrok, keď je v atmosfére množstvo prachu, môžu dosahovať ešte väčšie hodnoty. Teplota povrchu suchého piesku sa môže vyšplhať až na 60 až 70 ° C.

Sonora a Karroo majú dve obdobia dažďov, severná Sahara a Mohave majú zimné dažde, južná Sahara naopak letné dažde, centrálna Sahara je prakticky bez zrážok, austrálske púšte majú veľmi nepravidelné malé zrážky a Atacama a Namib sýtia svoj sporý život z hmly a rosy, ktorá sa zráža pri povrchu pôdy. Pre subtropické púšte je typický suchý vzduch a pomerne veľké teplotné rozdiely medzi dňom a nocou. V oblasti púští a polopúští je vplyvným činiteľom veterná erózia pôd. Požiare nie sú v púšťach významným činiteľom z jednoduchého dôvodu: spaliteľná nekromasa sa vyskytuje v malom množstve.

Pôdy vystupujúce v spojení s ekosystémami púští sú: - málo vyvinuté litosoly, regosoly a surové pôdy - pokročilo vyvinuté aridosoly, v ktorých prebieha kalcifikácia a hromadenie sadrovca - halisoly, v ktorých prebieha intenzívna salinizácia. (Tieto slané pôdy sa vyskytujú v zasolených panvách, vôkol slaných jazier a morských lagún. )

Pre vodnú bilanciu ekosystému púští má zásadný význam textúra pôdy, to znamená veľkosť minerálnych častíc prachových pôd. Ílovité pôdy sú v aridných oblastiach (rozdiel v porovnaní s miernymi oblasťami) najsuchšie, pretože obmedzená dávka dažďových zrážok je viazaná na veľký povrch malých častíc len v malej vrstve, odkiaľ sa v priebehu nasledujúcich hodín či dňov rýchle vyparí. Piesčité a štrkovité pôdy prepúšťajú zrážkovú vodu do hĺbky pôdneho profilu a tá je potom dlhodobo k dispozícii pre hlboko zakorenené rastliny a pôdne živočíchy.

Geomorfológia Púšťová krajina podlieha intenzívnej denudácii vplyvom rýchleho zvetrávania hornín a absencie rastlinného krytu. Minerály na povrchu slnkom rozpálenej horniny sa nerovnako rozpínajú a sťahujú: postupne sa drobia na štrk alebo sa z nich uvoľňuje piesok a prach, ktoré sú odnášané počas veternej alebo občasnej vodnej erózie. Podľa druhu obnaženého povrchu a vlastnosti pôdy sa púšťové krajiny delia na rozličné typy.

Patrí sem: - hamada – skalnaté vyššie položené plošiny s balvanmi a so strmými skalnými útesmi - serir alebo reg – púšte vydláždené kameňmi zmiešanými so štrkom - erg – púšte tvorené pieskom a pohyblivými piesočnými dunami - ílnaté púšte so slanými krustami v zníženinách - slané púšte s krustami solí, často vôkol slaných jazier Okrem toho sa v púštach vyskytujú charakteristické okrsky: - vádí – vyschnuté doliny, príp. doliny, ktorými vzácne preteká voda - oázy – miesta, kde vystupujú na povrch pramene, alebo kde je pre korene dostupná podzemná (často artézska) voda.

Rastlinstvo - terofyty – rastliny bez obnovovacích púčikov, klíčia zo semien - geofyty – rastliny s obnovovacími púčikmi na podzemných orgánoch, rašia z cibulí, hľúz a oddenkov - hemikryptofyty – viacročné trávy a byliny s obnovovacími púčikmi v prízemných ružiciach - chamefyty – nízke polokry s obnovovacími púčikmi na vetvičkách položených blízko povrchu pôdy - fanerofyty – kry a stromy vrátane paliem s obnovovacími púčikmi umiestnenými vyššie nad povrchom pôdy, majú dostupnú podzemnú vodu

Živočíšstvo - 70 druhov cicavcov, z ktorých 20 druhov sú veľké druhy kopytníkov a šeliem - 90 druhov vtákov, z ktorých 36 druhov je obmedzených svojím rozšírením na jadro Sahary (ostatné sú spoločné so savanami na južnom a severnom okraji púšte) - 100 druhov plazov (30 druhov hadov, 70 druhov jašteríc)

Prechod do saván Keď sme sa dostali do Senegalu, dostali sme sa do pásma saván.

2. Savany Savanové spoločenstvá sú geograficky ohraničené približne na úrovni 20. južnej a 20. severnej rovnobežky od rovníka. Najviac rozšírené sú savany na africkom kontinente. Základné členenie afrických saván zaviedol Sclater (1896), kedy vyčlenil kategórie troch subregiónov tzv. Západoafrická, Východoafrická a Juhoafrická savana. Davis (1962) rozlišuje zjednodušené členenie s tzv. zónami Severnej a Južnej savany. Tieto dva veľké celky oddeľuje tzv. Sclaterovou líniou, ktorá sa tiahne severne od rovníka. Zónu západoafrických saván členíme na suchú sahelskú a vlhkú sudánsku savanu. Tieto dva typy navzájom spája zóna tropických sezónnych lesov nazývaných "doka" (podľa typickej rastliny Isoberlinia doka).

Rozsiahle savany sú vo východnej a južnej Afrike. Od seba sú oddelené zónou tropických sezónnych lesov nazývaných "miombo". Okraje afrických saván sú zapojené do tropického dažďového pralesa alebo do polopúští a púští.

Typológia saván Africké savany sa v stúpajúcom gradiente precipitácie rozdeľujú na : - krátkosteblové savany (pseudostepi) - nízke trávy, na hranici polopúští - dlhosteblové savany - dominujúce vysoké trávy - krovinaté savany - nízke stromy a kry v porastoch vysokých tráv - stromovité savany - parková savana, solitérne stromy vo vysokých trávach - savanové lesy - nižšie stromy tvoria svetlé háje vo vysokých trávach (tie už radíme do kategórie tropických sezónnych lesov).

Niektorí autori rozlišujú kategóriu tzv. suchých saván, ktoré môžu byť označované aj ako buš (angl. bush, thicket, nyika, bushveld). Ide o ekosystém tvoriaci voľný prechod do polopúští. Zrážkový spad je pod 500 mm. Obdobia sucha sú extrémne dlhé. Dominantné druhy rastlín týchto poloaridov sú napr. Commiphora, Terminalia, Combretum, Lannea, Grewia a vyskutujú sa tu aj akácie. Najznámejšie a najrozsiahlejšie klimaxové štádium formácie "thicket" (hustý buš) sa nachádza v strednej Tanzánii v oblasti Itigi alebo v NP Tsavo v Keni. K typickým druhom bušových oblastí patrí napr. kudu malý (Tragelaphus imberbis), byvolec hirola (Beatragus hunteri), dikdiky (Madoqua sp. ) a rôzne subteránne hlodavce.

Klimatické pomery Všetky druhy savanových spoločenstiev sú podmienené vlastnosťami podnebia a pôdy, no najviac však celkovým množstvom a ročným rozdelením dažďových zrážok. Priemerné mesa? né teploty sa veľmi nelíšia od dažďových pralesov. Denné amplitúdy sú naviac vyššie a pohybujú sa medzi 20 až 28 °C. Teplota neklesá pod 10 °C. Rozhodujúce sú teda vlhkostné podmienky, ktoré sú prvotne závislé na rozdelení dažďového spadu a ktoré môžu byť značne modifikované zložením pôdy. Ročný úhrn zrážok v savanách sveta je od 500 do 2000 mm. Rozloženie zrážok v priebehu roka nie je rovnomerné. Tieto ročné výkyvy a veľká priepustnosť pôdy vylučuje z konkurencie lesné stromy.

Máloktoré by stačili vyrovnať vodný deficit v období slabých zrážok. Naopak trávy a šachorovité rastliny sú schopné vydržať i dlhšie obdobie bez vlahy. Rok v savanách sa delí na obdobie sucha a obdobie dažďov. To znamená na čas strádania a stagnácie bioty a čas rozvoja a prosperovania života. Prechody jednotlivých období sú veľmi premenlivé a niekedy partikulárne obdobia splývajú alebo úplne absentujú. Vďaka obdobiu sucha sa ľahšie uplatňuje v dynamike tohto ekosystému oheň, ktorý likviduje usychajúcu biomasu a nekromasu. Požiare sú nesmierne významným ekologickým činiteľom vo všetkých savanách sveta.

Reliéf a pôdne zloženie Savany sa vyskytujú prevažne na starých parovinách v nízkych nadmorských výškach. Niektoré sa vyvinuli vo vyšších polohách s nadmorskou výškou okolo 1000 m alebo sú na zvlenených pahorkatinách, ako je to napr. vo východnej Afrike. Materské horniny savanových pôd sú v zásade zhodné z inými na svete (ruly, žuly, sopečné vyvreliny), avšak sú veľmi silne premenené intenzívnym tropickým zvetrávaním a tropickými pôdotvornými procesmi. Vrchná vrstva pôdy je vďaka bohatému koreňovemu systému savanových tráv obohatená humusovými zložkami a zásobou živín. Táto vrstva zabezpečí savanovým poľnohospodárom využívanie po tri až päť rokov bez hnojenia.

Najčastejším substrátom v savane sú rôzne feralitické a lateritické pôdy. V nich sa nachádza horizont s vysokým obsahom oxidov železa a hliníka. Tento horizont môže stvrdnúť do kompaktného nepriepustného zlepenca hrubého až niekoľko metrov. Tieto súvislé panciere umožňujú udržiavanie povrchovej vody a vznik temporálnych vodných plôch. Typickým javom v pôdnom profile sú tzv. kamenné čiary - čo je vrstva kremenných kamienkov, ktorá prekladá pôdny profil v hĺbke 50 až 200 cm. Je to výsledok činnosti dážďoviek, ktoré premiestňovali jemnozem zo spodných vrstiev.

Rastlinstvo Hlavným producentom živej hmoty a prevládajúcim typom rastlín v tropických savanách sú trávy (Poaceae). Druhými najpočetnejšími reprezentantmi ríše rastlín na savanách sú šachorovité (Cyperaceae). V homogénnych porastoch saván Surinamu alebo Ghany sa strieda približne 50 druhov tráv a 50 druhov šachorovitých v rôznych ekologických situáciách. Zastúpené sú druhy tráv so širokou amplitúdou, ktoré pokrývajú obrovské jednotvárne plochy bez ohľadu na pôdne a klimatické podmienky a druhy špecializované špecificky náročné.

Pokiaľ ide o veľkosť dosahujú savanové trávy obrích rozmerov, no nájdeme i trpasličie formy. Africký Andropogon gayanus rastúci na vlhkých biotopoch dosahuje 6 m výšky. Druh Pennisetum purpureum (angl. Elephant Grass, "slonia tráva") bujnie do výšky až 8 m. Zväčša však v priemere dorastajú do 2 m. Trpasličie len niekoľko centimetrové trávy reprezentuje napr. Microchloa kunthii. Koreňový systém tráv je bohate vetvený. Oproti drevinám sú trávy odolnejšie voči nedostatku vlahy v obdobiach sucha, pretože nadzemná biomasa z väčšej časti odumrie a nestráca vodu transpiráciou. Kry a stromy savany patria väčšinou k opadavým fanerofytom. Rozdiel medzi krom a stromom je v savanových podmienkach značne nevyhranený. Populácie stromov dorastajú do rozmanitej veľkosti v závislosti od podmienok prostredia.

Napr. druh Dichrostachys glomerata na nevhodných vysychavých pôdach dorastá iba do 0, 5 m, pričom na vlhkých a úrodných dorastá až do 12 m výšky. Mnohé stromy vytvárajú nápadne zhrubnuté kmene (Adansonia digitata) alebo majú rôzne štrukturovanú borku odolnú voči žiaru (Butyrospermum paradoxum). K najznámejším drevinám savany bezpochybne patria akácie (Acacia sp. ) z čeľade Mimosaceae. Rastú mimo Afriky aj v jv. Ázii, v Indii a v Strednej a Južnej Amerike. Akácie môžu byť drobné kry, šplhavé liany alebo stromy až 20 m vysoké. Na koreňoch majú symbiotické baktérie fixujúce atmosferický dusík. Tŕne mávajú veľmi dobre vyvinuté (8 cm) a listy sú dvakrát zložené.

Korene savanových stromov prenikajú do značnej hĺbky. Mnohé druhy dokažú koreňmi preniknúť aj pod lateritický zlepenec (venezuelská Curatella americana). Listy savanových stromov a krov sú adaptované na nastabilné podmienky savany ich veľkosťou a úpravou listovej čepele. Vysoké zastúpenie majú u týchto rastlín zložené listy. V období sucha savanové dreviny zhadzujú olistenie. Plody sú najčastejšie suché pukavé, nepukavé alebo dužinaté.

Živočíšstvo Živočíšna zložka je na savanách zastúpená najmä veľkými herbivornými druhmi. Ich diverzita je všeobecne známa a najvýraznejšia je na africkom kontinente. Vysoká diverzita vegetačných typov s množstvom prechodných a mozaikovitých stupňov ponúka živočíchom širokú škálu habitatov. V rámci nich si vytvárajú viacero morfologických a fyziologických adaptácií. K najčastejším veľkým predátorom afrických saván patria lev (Panthera leo), leopard škvrnitý (Panthera pardus), gepard štíhly (Acinonyx jubatus), hyena škvrnitá (Crocuta crocuta) a pes hyenovitý (Lycaon pictus).

Cesta do Turína Po skončení pretekov som sa vybral do Turína na Olympijské hry. Cestou som si chvíľu odpočinul na juhu Talianska. Bola to skvelá príležitosť pre zozbieranie ďalších materiálov.

Subtropický les Subtropické pasma sú situované medzi 35 -50 stupňom zemepisnej šírky severne aj južne od rovníka. Nachádza sa na východe aj na západe väčšiny kontinentov. V Európe sa nachádzajú najmä na územiach krajín okolo Stredozemného mora.

Podnebie Existujú 3 typy: 1. vlhký subtropický - nachádza sa vo východných častiach kontinentov, má dusné horúce letá s častými búrkami, ktoréprinášajú cyklóny, a mierne zimy. Sú tam červeno- a žltozeme. 2. stredomorský - nachádza sa v západných častiach kontinentov. Zrážky sú najčastejšie v zime a prinášajú ich cyklóny. Letá sú extrémne suché a trvajú až 5 mesiacov, su tam prevažne škoricové pôdy. 3. suchý typ – vyskytuje sa v centre pevnín: stepi a polopúšte

Po celý rok sa opakuje cyklus teplých a vlhkých liet a miernych zim. Priemerná teplota je okolo 20 stupňov Celzia a priemerné rozpätie teplôt je 22 stupňov Celzia. V zime teplota klesá na hodnotu okolo 0 stupňov Celzia. Ročné zrážky sú asi 4 cm. Najväčšie zrážky sú na konci leta a zimy. Augustové maximum je spôsobené prímorskými tropickými vzdušnými masami, ktoré spôsobujú búrky. Väčšie vodné zrážky sú spôsobené cyklónmi od juhu. V máji a júni zrážky takmer chýbajú. V suchých subtropických oblastiach vo vnútrozemí sa nachádzajú púšte, ktoré sa líšia od tropických púští, ako je Sahara.

Rastlinstvo a živočíšstvo Charakteristické sú pomarančovníky, citronovníky, mandarinky, figovniky, ďatľové palmy, mandľovníky, olivy, vinice, broskyne, nektarinky. V suchých oblastiach rastú aj kaktusy. Fauna Žije tu vlk, divá mačka, rys, líška, jeleň, zajac, plazy, skunk, mnohé druhy vtákov a hmyzu.

ZOH v Turíne (10. 2. – 26. 2. 2006) Na Olympiáde som bol svedkom mnohých pekných momentov. Jedna vec ma ale sklamala, nemohol som si kúpiť žiadny suvenír, lebo obchod so suvenírami bol veľmi chudobný.

Cesta do Lotyšska Po takej dlhej ceste som sa konečne zastavil doma. Podstivo som sa pripravoval na MS v ľadovom hokeji v Lotyšsku, ktoré sa mali uskutočniť v máji. Cestou do Lotyšska som sa povozil po celej Ukrajine, aby som spoznal niečo nové. . .

Stepi sa zvyčajne odčleňujú od ekosystémov skleraea ako osobitná kategória. Aj keď ide o veľmi podobné spoločenstvá tj. tiež hlavne trávnaté a bylinné zonobiómy, rozdiel spočíva v ich geografickej polohe. Tieto ekosystémy nachádzame v aridno-temperátnom pásme, v ktorom sú typické horúce suché letá a veľmi chladné zimy. Patria sem eurázijské kontinentálne stepi, severoamerické prérie, juhoamerické pampy a juhoafrické veldy.

Eurázijské stepi sa tiahnu od 45 o do 55 o severnej zemepisnej šírky približne od maďarskej puszty cez ukrajinské, juhohoruské oblasti, pozdĺž severného pobrežia Čierneho mora, cez strednú Áziu (Irán, Afghanistan, Kazachstan) až po Mongolsko a severovýchodnú Čínu. Čím ďalej postupujeme do vnútrozemia, tým je vzduch suchší, dážď zriedkavejší a rozdiely medzi zimnými a letnými teplotami sa prehlbujú. Na okrajoch sú spravidla lesostepi, vo vnútrozemí sa objavujú polopúšte a púšte.

Klimatické podmienky stepí Ako sme už spomínali, pre oblasť stepí je príznačná aridná temperátna klíma s veľmi studenou zimou. Z toho vyplýva výrazný teplotný rozdiel medzi letom a zimou. Priemerná ročná teplota je medzi 5 až 10 o. C. Letný mesačný priemer presahuje cez 20 o. C, denné maximá môžu byť vysoko nad 30 o. C. Zimné obdobia sa vyznačujú teplotami s mesačnými priemermi hlboko pod nulou. Platí to predovšetkým pre eurázijské kontinentálne a severoamerické stepi. Významným rysom stepí je celoročne nízky úhrn zrážok zväčša pod 300 mm. Leto je preto veľmi suchým obdobím. Umocňujú to jednak vysoké teploty vzduchu, ako aj nízke letné zrážky.

Reliéf a pôdny režim Stepi sú položené prevažne v rovinatých krajinách s nízkymi nadmorskými výškami. V Mongolsku naväzujú na vysoko položené náhorné plošiny. Ako hlavná zložka tvoriaca pôdy sa uplatňujú hlavne vrstvy usadených hornín, najmä hlinité spraše bohaté na vápnik. Najrozšírenejším druhom pôd sú tzv. molisoly čiže stepné a lesostepné pôdy. Patria k nim napr. na organickú zložku bohaté černozeme ale i feozeme a hnedozeme. V lete sú to veľmi teplé (okolo 20 o. C) a suché pôdy. Molisoly vznikajú premenou vrstiev humusových látok pod stepnou vegetáciou. V stepiach sa silne prejavujú procesy tzv. salinizácie. Čo sa prejavuje častým výskytom zasolených pôd.

V stepiach je výrazne vysoký podiel podzemnej biomasy, ktorá prevyšuje nadzemnú viac než desaťkrát. Organické látky sú činnosťou edafónu premiestňované do hĺbky pôdneho profilu a stabilizujú sa vo forme ílovitohumusového komplexu. Organická zložka môže byť stará i niekoľko tisíc rokov.

Rastlinstvo Stepné spoločenstvá sa vyznačujú predominanciou graminoidov tzn. travín. Niekedy sa stepi označujú ako "moria trávy". Na organicky bohatých černozemiach (ukrajinské, juhoruské stepi) sa darí mnohým trsovým trávam ako je kostrava (Festuca), palina (Artemisia), ometlina (Koeleria), lipnica (Poa) a hlavne kavyľ (Stipa). Majú veľmi dobre chránené meristémy v prízemných pošvách a bohate rozvetvený koreňový systém. Z bylín tu nájdeme červené a žlté divé tulipány (Tulipa schrenki), žlté a modrofialové stepné kosatce (Iris), tmavočervené pivonky (Paeonia), purpurové hyacinty, modré šalvie a slanobyle.

Ich kvety nakrátko rozjasnia inak monotónnu šeď stepnej krajiny. Chamaefyty (kry a stromy) sú v stepiach vzácnosťou. Na piesčitých pôdach sa vyskytujú viaceré druhy saxaulov (Haloxylon sp. ), čo sú krovinaté tvrdé dreviny. Tie často vytvárajú nepreniknuteľné húštiny s výškou až 6 metrov. Majú dužinatú borku bohatú na vodu. Aby sa obmedzil výpar vody majú vyvinuté malé úzke listy (biely saxaul - Haloxylon persicum) alebo nemajú listy vôbec (čierny saxaul - Haloxylon aphyllum). V zime obom druhom opadajú vetvičky a na jar im narastú nové. V pieskových pustatinách Karakumu sú význačné pôvodné trávy rodu Aristida, ktorého korene majú pod pieskom podzemné plazivé výbežky a oddenky. Tiež sa u vyskytuje ker rodu Calligonum prezývaný džuzgun s prevažne vodorovnými koreňmi dlhými až 30 m.

Živočíšstvo Najväčšiu časť rastlinnej produkcie stepí spotrebujú hlodavce, ktoré si v pôde nachádzajú svoje úkryty a aj menšiu časť potravy. Tieto cicavce tu žijú vo veľkých kolóniách. Patria k nim viaceré druhy sysľov (Spermophilus=Citellus), svišťov (Marmota), pieskomilov (Meriones), slepcov (Spalax) a slepušiek (Ellobius). Svojou činnosťou neustále rozrušujú pôdu, najmä to platí pre druh svišťa stepného (Marmota baibacina) 13 druhov sysľov. Stepné vtáky sa tiež ako cicavce vyznačujú veľkou pohyblivosťou a združovaním. K typickým predstaviteľom patria napr. dropy veľké (Otis tarda), žeriavy (Grus sp. ), stepiare čiernobruché (Pterocles orientalis), kulíky (Chettusia gregaria). Z dravcov je typický orol stepný (Aquilla nipalensis).

Obrovské plochy eurázijských stepí sú domovom mnohých druhov herbivorných cicavcov. K najznámejším druhom herbivorov eurázisjkých stepí patria sajgy stepné (Saiga tatarica), viaceré poddruhy somára ázijského (Equus hemionus), kone Przewalského (Equus przewalski), gazely džejran (Gazella subgutturosa) a gazely dzeren (Procapra gutturosa). K ich predátorom patrí hlavne vlk (Canis lupus) a ázijský gepard (Acinonyx jubatus venaticus).

Malý výlet Po MS v Lotyšsku (11. 5. -21. 5. 2006), ktoré sme mimochodom vyhrali po zdrvujúcom zápase so Švédmi som to mal len zopár kilometrov do pravej ruskej tundry. Nikdy som tam nebol a tak som to chcel aspoň vidieť.

Tundra je cirkumpolárne rozšírený bióm (obr. 8. 1. ) pokrývajúci veľké plochy v arktickej oblasti. Hlavné časti tundry sa nachádzajú v subarktickom pásme na severe Eurázie a Ameriky, pozdĺž severného okraja Eurázie (Škandinávia, európska časť Ruska, Sibír a priľahlé ostrovy), pozdĺž severného okraja Severnej Ameriky (Kanada, Aljaška, okraje Grónska) a na väčšej časti Islandu. V pohoriach smerujúcich k severnému polárnemu kruhu (škandinávske pohoria, Ural, pohoria na Aljaške) sa zonálny ekosystém arktickej tundry stretáva s orobiómom alpínskej tundry. Celková rozloha svetovej tundry dosahuje asi 5 miliónov km 2.

Klimatické pomery Ročná priemerná teplota je v tundrách nižia ako 0 o. C. V zime klesajú teploty v tundre až na -40 °C a väčšinu roka - v niektorých oblastiach až deväť mesiacov - je pokrytá snehom. Napriek tomu je však snehová pokrývka len zriedka hrubšia ako 40 cm a mnohé oblasti sú takmer celkom obnažené, pretože sneh z nich vždy odveje vietor. Medzi limitujúce faktory však okrem trvale nízkej teploty patrí najmä dĺžka trvania letného oteplenia nad 5 -6 o. C, krátke vegetačné obdobie, ktoré trvá podľa zemepisnej šírky iba 50 až 100 dní, periodicita svetlej a tmavej časti dňa a obmedzené zrážky.

V tundrách dosahujú priemerné teploty najteplejšieho letného mesiaca 6 až 10 o. C, iba tri až štyri mesiace v roku teplota vystupuje nad 5 o. C. Priemerné ročné zrážky v tundre sú veľmi nízke a pohybujú sa zväčša medzi 200 až 300 mm. Z hľadiska množstva zrážok možno teda tundru prirovnať k púšti, ktorá sa však v krátkom lete, keď sa sneh roztopí, premení na močiar, pretože tesne pod povrchom sa nachádza permafrost čiže večne zmrznutá pôda. V lete, keď teploty vystúpia na 10 °C, sa povrchová vrstva roztopí, voda však nemôže cez premrznutú zem odtiecť a na povrchu sa vytvárajú početné mláky. Okrem toho sa v tundre nachádza aj množstvo trvalých jazier. Treba však poznamenať, že mnohé zložky ekosystému sú v lete zásobované vlahou aj z horizontálnych zrážok (hmla, rosa), ktoré sa nedajú merať. Pre život v tundre je najdôležitejšia nízka vrstva nad zemou (spravidla do 50 cm) a vrstva mäkkej pôdy, ktorá stihne v lete rozmrznúť. Vegetačná doba aj aktivita živočíchov závisia od režimu v tejto úzkej vrstve ekosystému viac, ako od celkových poveternostných podmienok. Veľmi dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje život v tundre, je ročná periodicita svetlej a tmavej časti dňa. Smerom k pólom sa totiž periodicita svetla a tmy mení zo striedania dňa a noci na striedanie svetlého leta a tmavej zimy. Týmto parametrom sa zonálna tundra výrazne odlišuje od alpínskej tundry.

Pôdne pomery Na vývoj pôd v tundrách pôsobia viaceré faktory. Ide predovšetkým o prítomnosť permafrostu čiže trvale zamrznutej pôdy, ktorá rozmŕza iba počas krátkeho leta, aj to iba do hĺbky necelého 1 m, a zabraňuje tak plynulému vsakovaniu vody. Okrem toho vyparovanie je po celý rok slabšie ako zrážky, takže prostredie je trvale humídne, málo členitý reliéf neuľahčuje presakovanie do strán a pôda je v čase roztápania snehu trvale zamokrená a teda chudobná na kyslík, čo neumožňuje rozvoj koreňového systému. Ďalším z týchto faktorov v prechodnom období a cez deň a v noci je striedanie teplôt nad nulou a pod nulou, čo má za násladok urýchlovanie zvetrávania hornín a soliflukčné procesy. Humus sa v tundre mineralizuje iba pomaly, takže pôda trpí nedostatkom živín pre rast nových rastlín, hromadí sa surový humus a postupuje proces paludifikácie.

Čo sa týka typov pôd, prevažujú glejosoly, najmä tzv. tundrový glejosol. Vyznačuje sa vyvinutým, asi 40 cm hrubým humusovým horizontom, ktorý je na modrosivom hlinitom glejovitom horizonte. Okrem toho sú v tundre rozšírené aj organosoly, prípadne kambisoly. Veľkú časť tundry, najmä mrazové sutiny, však pokrývajú nezrelé pôdy typu litosolov. Pre tundru je typické rýchle fyzikálne zvetrávanie hornín a so zmenenou textúrou sa menia aj fyzikálne vlastnosti pôd. Rozdiely sa prejavujú predovšetkým počas obdobia zamŕzania a rozmŕzania, keď pôdny ľad spolu s ďalšími soliflukčnými procesmi vytvára mrazové pôdne formy, napríklad typické polygonálne útvary.

Organizmy Pre drsné tundrové podnebie je tamojšia rastlinná i živočíšna ríša chudobná, tundra je však súčasne aj veľmi mladý ekosystém, ktorý sa vytvoril po ústupe ľadovcov iba pred necelými 10 000 rokov. Za ten čas sa viaceré druhy už stihli drsným podmienkam prispôsobiť a stali sa trvalými obyvateľmi tundry. V extrémnych klimatických a pôdnych tundrových podmienkach dokážu prežiť iba druhy špecializované na život v krátkom lete a druhy adaptované na extrémne nízke teploty. Tundra je vlastne vlhké arktické trávnaté spoločenstvo, v ktorom prevládajú lišajníky, trávy, ostrice a zakrpatené dreviny, najmä brezy a krovinaté vŕby. očas krátkeho leta sa však tundrové rastliny snažia čo najviac a najrýchlejšie využiť skúpu dávku slnečného žiarenia, preto veľmi rýchlo vykvitnú a tundra sa rozihrá všetkými farbami kvitnúcich páperníkov, silenky bezbyľovej, iskerníkov, lomikameňov, všivcov, nezábudok či vresovcov.

Väčšina z týchto rastlín vytvára nízke a husté kobercové porasty, ktorými sa rastliny chránia pred vetrom. Niektoré zakrpatené kry, najčastejšie vŕba a vres, jú vyše 100 rokov, ich plazivé kmene sú však sotva hrubšie ako ceruzka. Ich výška je daná výškou snehovej pokrývky, pretože ak čokoľvek začne vytŕčať nad úroveň snehu, zakrátko podľahne krutému vetru. Kry sú preto len zriedka vyššie ako 30 centimetrov. V južnej časti tundry je teplejšie a vrstva snehu je hrubšia. Kry tam rastú do väčších výšok a toto pásmo sa niekedy nazýva aj lesnatá tundra. Na juhu tundra postupne prechádza do tajgy. Počas leta tundru veľmi hojne navštevujú vtáky, ktoré tu hniezdia, napríklad ľabtušky, trasochvosty, skaliariky a trsteniariky. Medzi otužilé druhy, ktoré žijú v tundre celý rok, patrí napríklad snehuľa kapcavá a snehuľa horská, ktoré na zimu prepŕchajú do bieleho operenia, sova snežná a krkavec.

Jedným z mála tundrových druhov cicavcov je lumík pestrý, ktorý zohráva v tundrovom ekosystéme veľmi dôležitú úlohu ako potrava sovy snežnej a líšky polárnej. V tundre žijú mnohé druhy sobov

MS vo futbale v Nemecku Ako veľký futbalový fanúšik som sa vybral do Nemecka na MS vo futbale, ktoré sa konali 9. 6. 9. 7. 2006. Cestou som prešiel cez celé Slovensko, Česko.

Lesy mierneho pásma Najrozšírenejším lesným biómom je tu listnatý opadavý les. Vyskytuje sa v západnej polovici Európy, v oblastiach s dostatočne vlhkou klímou. Najrozšírenejšími drevinami sú buk, jelša, hrab, dub, brest, jaseň a topole. Smerom na východ a na sever tento les prechádza vplyvom zvyšujúcej sa kontinentality do tajgy. Tajga je ihličnatý les mierneho pásma a vyskytuje sa hlavne v Škandinávii a východnej Európe od Poľska na severovýchod. Hlavnou drevinou je tu smrek a jedľa, ku nim sa pripájajú brezy, jarabiny, borovice a na vlhších miestach vŕby a jelše.

Cesta do Ameriky Cestou do Južnej Ameriky som sa rozhodol plaviť loďou. Je to oveľa zaujímavejšie ako let lietadlom.

Moria a Oceány Svetový oceán skutočne tvorí súvislý vodný obal celej našej planéty so spoločnou hladinou. Vytvára tak najväčší súvislý životný priestor na Zemi, ktorý zaberá asi 361 mil. km 2, čiže približne 70, 8 % plochy zemského povrchu a súčasne tvorí aj najväčšiu časť hydrosféry (94 %). Priemerná hĺbka svetového oceánu je približne 3 795 m a jeho maximálna hĺbka nameraná v Mariánskej priekope je až 11 034 m. Moria a oceány tak predstavujú globálny ekosystém, ktorý nie je až tak striktne ohraničený klimatickými pásmami ani zemepisnou šírkou a nemá z hľadiska veľkosti na našej planéte obdobu. To však, pravda, neznamená, že rozšírenie všetkých organizmov je kozmopolitné a rovnomerné.

Organizmy žijúce vo vode nazývame hydrobionty. Voda je ich hlavným vnútorným aj vonkajším prostredím a z viacerých hľadísk ho možno považovať za “ideálne” prostredie.

Faktory života hydrobiontov 1. 2. 3. 4. obsah rozpusteného kyslíka - vo vrchných vrstvách morí a oceánov (100 až 150 m) dosahuje koncentrácia kyslíka 7 až 8 ml. l-1, s hĺbkou klesá na 3, 0 až 0, 5 ml. l-1 tlak vody - je mnohonásobne vyšší ako tlak vzduchu, pričom so zvyšujúcou sa hĺbkou narastá, a to každých 10 m približne o 10 k. Pa priechodnosť slnečného žiarenia - Slnečné svetlo preniká zvyčajne maximálne do hĺbky 200 m. Priechodnosť žiarenia závisí od uhlu dopadu svetelných lúčov na hladinu, zvlnenia hladiny, absorbcie a difúzie. hustota - Voda má približne 700 -násobne vyššu hustotu ako vzduch. V dôsledku toho má gravitácia vo vodnom prostredí výrazne menší vplyv na organizmy.

Organizmy dna a oceánov Život v mori je veľmi pestrý. Medzi dominantné organizmy patria najmä baktérie, riasy, kôrovce, mäkkýše a ryby. Z 25 kmeňov mnohobunkových živočíchov sa v mori vyskytuje až 22, z toho 16 kmeňov sa vyskytuje prevažne v mori a 10 kmeňov výlučne v mori (obr. 3. 13). Celkovo vedci doteraz zaznamenali v mori 52 tried a vyše 160 000 druhov živočíchov. Čo sa týka rastlín, v mori sa zistil výskyt 15 tried a 10 000 druhov rastlín. Organizmy, ktoré žijú na dne morí a oceánov označujeme termínom bentos. V rámci bentosu rozlišujeme, podľa toho, či ide o rastliny alebo živočíchy, fytobentos a zoobentos. Okrem toho sa bentické organizmy členia podľa toho, či žijú na dne trvale (holobentos) alebo dočasne (merobentos), ako aj podľa veľkosti. Organizmy menšie ako 0, 2 mm sa nazývajú mikrobentos, od 0, 2 do 2 mm meiobentos a nad 2 mm makrobentos.

V pelagickej oblasti žijú organizmy, ktoré sa vznášajú, alebo plávajú. Podľa schopností pohybovať sa ich delíme na planktón a nektón, pričom rozhodujúcim kritériom je to, v akom režime tzv. Reynoldsovho čísla sa pohybujú (Reynoldsovo číslo je veličina, ktorá vyjadruje vzťah medzi silami zotrvačnosti a silami trenia). Planktón je ekologicko-morfologický typ biontov zahŕňajúci voľne sa pohybujúce hydrobionty (rastliny aj živočíchy), ktoré sa trvale alebo väčšinu života zdržiavajú vo vodnom stĺpci alebo tesne pri hladine a nie sú schopné dlhodobo aktívne plávať v horizontálnom smere, pričom sa pohybujú v režime Re ? 2, 0. 107. Naproti tomu nektón je ekologicko -morfologický typ biontov zahŕňajúci voľne sa pohybujúce hydrobionty (živočíchy), ktoré sa trvale alebo väčšinu života zdržiavajú vo vodnom stĺpci a sú schopné dlhodobo aktívne plávať v horizontálnom smere, pričom sa pohybujú v režime Re > 5, 0. 103.

Cesta cez prales Menším nedopatrením sme sa vylodili niekde na severe J. Ameriky. Ja som sa pokúšal dostať sa do Sao Pula, aby som mohol vidieť finálový turnaj Copa Libertadores (Pohár osloboditeľov). Je to niečo podobné ako Liga Majstrov v Európe.

Tropické dažďové lesy (ďalej len TDL) sú jedným z viacerých typov tropických lesov. Pod pojmom tropický dažďový les (v úzkom zmysle) rozumieme rôznorodé ekosystémy charakteristické dominanciou stromov alebo stromovitých formácií v humídnej (na zrážky bohatej) oblasti trópov. Väčšina TDL leží v tropickej oblasti medzi 10? severnej zem. šírky a 10? južnej zem. šírky. Pôvodná plocha pokrytá TDL sa odhaduje zhruba na 12, 5 milióna km 2, čo je 8, 3 % povrchu pevniny. Dnešná rozloha TDL je však činnosťou človeka výrazne redukovaná. V niektorých oblastiach (Mexiko, Florida, India, východná Afrika, Madagaskar) nachádzame tropickú klímu za geografickou hranicou trópov - 23? 27´.

Výskyt TDL je podmienený predovšetkým vhodnými klimatickými pomermi, sekundárne sú edafické (pôdne) pomery. Priemerná ročná teplota je zvyčajne okolo 27 ? C. Mesačné priemery sa pohybujú medzi 24 a 28 ? C. Maximálne teploty zriedka presahujú 38 ? C, čo je menej ako v strednej Európe, kde teploty môžu dosiahnuť až 40 ? C. Jedným z najdôležitejších ekologických faktorov sú zrážky. V priemere je to 2 000 až 3 000 mm ročne, v niektorých regiónoch až viac ako 10 000 mm. Dôležitejšia ako celkový ročný úhrn je distribúcia zrážok počas roka. Veľká časť Latinskej Ameriky vykazuje ročný úhrn zrážok nad 4 000 mm, čo je viac ako je zvyčajné v Ázii a podstatne viac ako v Afrike. V Afrike je 1500 mm považovaných za dostatočné množstvo pre TDL, zatiaľ čo v Latinskej Amerike je to priemer pre tropické suché lesy.

Triedenie tropických dažďových lesov 1. 2. Tropické dažďové lesy (v užšom zmysle). Tvorené vždyzelenými stromami so slabou alebo chýbajúcou ochranou púčikov, bez rezistencie voči chladu a suchu. Skutočne vždyzelený les, niektoré stromy môžu zhadzovať lístie, ale nie súčasne so všetkými ostatnými. Mnohé druhy majú čepele listov s odkvapkávacími špičkami. Tropické alebo subtropické vždyzelené sezónne lesy. Prevažne vždyzelené a listy zhadzujúce stromy s istou ochranou púčikov. Vysoké druhy (nad 40 m) vrchnej stromovej etáže sú čiastočne odolné voči suchu, počas obdobia sucha čiastočne zhadzujú listy aj keď nie súčasne. Sú prechodnou skupinou medzi 1. a 3. skupinou.

3. Tropické alebo subtropické semiopadavé lesy. Väčšina emergentných (vyčnievajúcich) stromov vrchnej stromovej etáže je značne odolná voči suchu, počas obdobia sucha zhadzujú pomerne pravidelne listy. Niektoré z emergentných stromov dosahujú výšku 40 m. Prostredná stromová etáž, nízke stromy a kry v podraste sú vždyzelené a môžu mať sklerofilné listy. Väčšina stromov má nejaký druh ochrany púčikov, čepele listov sú bez odkvapkávacích špičiek. 4. Subtropické dažďové lesy. Sú lokálne rozšírené v severnej Austrálii a na Taiwane kde pozorujeme zreteľnejšie teplotné rozdiely medzi letom a zimou. Sú viacetážové, podobne ako v trópoch, ale stromy nie sú také mohutné. Umožňujú rast väčšiemu množstvu krov v podraste.

5. Mangrovové lesy. Halofilné obojživelné lesy v prílivovej zóne v oblasti trópov a subtrópov. Stromy rastú takmer výlučne v jednej etáži, dosahujú výšku do 30 m, majú vždyzelené sklerofilné listy a viaceré druhy oporných a dýchacích koreňov. Epifyty sú vo všeobecnosti vzácne, výnimkou sú niekoľké orchideje a bromélie alebo riasy, machy a lišajníky prichytené na vzdušných koreňoch a spodných častiach kmeňov. Byliny sú prítomné len výnimočne.

Pôdne pomery Väčšina pôd pod tropickými lesmi však vznikla pedogenetickými procesmi ovplyvnenými lokálnymi topografickými, geologickými a hydrologickými zvláštnosťami, ako i aktivitami organizmov. Tropické pôdy sú preto veľmi rôznorodé. Napriek predstave o ich vysokej úrodnosti, ku ktorej zvádza veľká biomasa a druhová diverzita TDL, rastie väčšina TDL na chudobných, neúrodných pôdach. Vysoká vlhkosť a teplota tropických pôd vedú aj k rýchlemu rozkladu zvyškov vegetácie a inej organickej hmoty. Preto je úrodná humusová vrstva veľmi tenká.

Pôdne typy 1. 2. Ultisoly (červenožlté podzoly). B horizont má aspoň 20% vyšší obsah ílu ako priľahlé horizonty, nízky obsah bázických zložiek. Vylúhovanie živín spôsobuje, že napriek vysokému obsahu zvetrateľných materiálov sú neúrodné. Pokrývajú okolo 28% povrchu trópov, častejšie sú v oblastiach so sezónnejšou klímov. 2. Oxisoly. Najrozsiahlejšie sú na starších povrchoch Afriky. V Malajzii sú vzácne, pravdepodobne kvôli intenzívnej recentnej orogenéze. Je to jediný výlučne tropický pôdny typ, pokrýva viac ako 1/3 povrchu trópov. Vysoký obsah ílu, ale sú menej lepivé ako ultisoly, a teda ľahšie priepustné pre korene. Ílovitá frakcia je tvorená prevažne kaolinitom a hydratovanými oxidmi s nízkou katiónovou výmennou kapacitou. Ultisoly a oxisoly sú extrémne kyslé. Obsahujú tak málo Ca 2+, že korene majú tendenciu rásť v povrchovej vrstve pôdy, takže sú vystavené väčšiemu vodnému stresu.

3. Alfisoly. Sú podobné ultisolom, ale majú vyššiu koncentráciu bázických zložiek a teda sú úrodnejšie. Pokrývajú okolo 3, 6% povrchu trópov. 4. Andosoly. Tvoria sa na vulkanickom popole. Obsahujú alofán, ktorý má vysoký aktívny povrch. Majú vysokú porozitu, nízku hustotu, “nadýchanú” konzistenciu, veľkú vodnú retenčnú kapacitu, vysokú úroveň výmeny katiónov a schopnosť tvoriť stabilné asociácie minerálnej a jemnej organickej hmoty. Vrchná vrstva pôdy má charakteristickú tmavú farbu. Alofán sa vo vlhkých oblastiach trópov mení počas tisícročí na kaolinit, preto nachádzame andosoly iba na neskoro pleistocénnom a mladšom popole. V celosvetovom kontexte patria medzi pôdy priemerne úrodné, v humídnych trópoch sú však najúrodnejším pôdnym typom.

5. Podzoly. Tvoria sa prevažne na silikátových horninách, obsahujú málo ílu a bázických zložiek. Bežne ich nachádzame na sedimentoch voľakedajších pláží, na pieskovcoch, kvarcitoch alebo kyslých vulkanických sedimentoch. Sú neúrodné, majú nízku schopnosť zadržiavať vodu a katióny. Rastú na nich tropické rašelinné a vresovcové lesy. 6. Hnedočervené latosoly. Na vápencoch, v krasových oblastich. Na veľmi daždivých územiach sa tvoria vysoko humózne úrodné pôdy.

Spoločenstvo TDL 1. Najvrchnejšia korunová etáž. Emergentné stromy, popínavé dreviny a epifyty nad 25 - 30 m. 2. Prostredná korunová etáž. Vysoké stromy a popínavé dreviny medzi 10 – 25 m. . 3. Spodná korunová etáž. Nízke stromy a mladina medzi 5 – 10 m. 4. Krovinová etáž. Semenáčiky stromov, kríky, trpaslíčie stromy medzi 1 a 5 m. 5. Bylinná etáž (podrast). Menšie semenáčiky stromov, byliny, paprade, machy do 1 m. 6. Vrchná vrstva koreňov. Kompaktná masa koreňov do hĺbky 5 cm. 7. Prostredná vrstva koreňov. Redšie koreňové systémy v hĺbke 5 – 50 cm. 8. Spodná vrstva koreňov. Rozptýlené korene v hĺbke nad 50 cm.

Zdroje http: //www. fns. uniba. sk/prifuk/skripta/kek/ http: //referaty. sk Satelitné zábery som mal z programu Google Earth, ktorý si stiahnete na: http: //earth. google. com/download-earth. html