Aurelius Augustinus filozofia obdobia patristiky Obdobie patristiky Obdobie

Aurelius Augustinus – filozofia obdobia patristiky

Obdobie patristiky Obdobie po nástupe kresťanstva 1. Časť – obrana (obhajoba) nového náboženstva (po Nicejský koncil v r. 325) 2. Časť: tvorenie systému učenia – dogiem (do 8. st. ) Pater – otec, duchovná autorita Badať vplyv hlavne Platóna a novoplatonizmu, i stoicizmu Tertulianus, Origenes, Ambrosius, Aurelius Augustinus,

Aurelius Augustinus (354 -430) Augustín autorita, biskup v Hippo Predtým…búrlivá mladosť , rétorika, Hlavné diela: Vyznania; O milosti a slobodnom rozhodovaní. Odpoveď Simplikiovi; O pomere tela a ducha, O božom štáte

O slobodnej vôli Učenie o predestinácii – o predurčení a slobodnej vôli Našu vôľu predchádza vôľa božia Boh predvída, ako sa rozhodneme – je to slobodná vôľa? Dôkaz slobodnej vôle – Mojžišove prikázania Kompatibilizmus? Dielo o slobodnej vôli - O milosti a svobodném rozhodování. Odpověď Simplikiovi.

Pravidlo: Miluj a rob si, čo chceš Všeobecná láska Láska k bohu – láska k všetkým Naša duša – božská? - vplyv stoicizmu, novoplatonizmu?

Novoplatonizmus Hlavným predstaviteľom Plotinos (204 -207) Jedno – absolútne bytie – Jedno (Prvé, Večné a Najvyššie Dobro – emanácia (vyžarovanie) božskej duše • najskôr ideí, potom vecí

Etický princíp novoplatonizmu Najvyšší →božský duch→duša sveta→ ľudská duša→ hmotný svet Od najdokonalejšieho k najmenej d. (zlo a temnota) O čo sa máme snažiť? Splynúť s božským (extáza, poznanie, očistenie duše od hmotných materiálnych podmienok) • Čo je teda dobro a čo zlo? Vplyv na vznikajúce kresťanstvo

Charakteristika prevzatého „Najvyššieho“ alebo niečo o pojmosloví Platónske a novoplatónske Najvyššie znamená: nemenné, dokonalé, večné Kresťanské: Boh všemohúci a vševedúci Nie je rozpor - medzi tradíciou filozofiou a teologickou (biblickou), rozumom a vierou

Augustínovo ospravedlnenie (vysvetlenie) zla vo svete- teodícia Typická otázka po holokauste: ako mohol toto boh dopustiť? ! Stvoril boh zlo? Prečo mu nezabráni? Svobodná vůle ke zlému je to jediné, co není v univerze božím dílem. (Jakub, S. Trojan, Pojetí moci u Augustina, s. 3 -2. ) • Ide o odpadnutie od dobra • zlo je nedostatkom (neprítomnosťou) dobra • treba ho prekonávať dobrom (zapĺňať) Pojmy filozofické (Jedno) a pojmy teologické (všemohúci) v rozpore – problémy pri zle (Trojan)

Vše co vychází z boží ruky, jako dílo jeho stvoření, patří kategoriálně mezi nižší jsoucna. Od boha smerom dole – dobra ubýva Čím nižšie, tým menej stabilné, premenlivé • u člověka možnosť rozhodnúť sa pre zlo • Od plnosti bytia – v smere k ničote • Zlo - smer k prázdnu • Zlo sa deje - ale nie je plnou realitou (Trojan, 3 -3) • Stupnica Dobro-zlo (od plnosti k ničote) → Konať dobro – zaplňovať realitu (smerom k Bohu, a s Bohom) (úsilie k poslednému cieľu – Bohu)

Prirodzenosť bytostí s rozumom: smerovať vyššie – k Bohu • Tým zabraňovať vstupu zla do sveta (zaplňujeme svet, prázdno) • Buď sa teda rozhodneme po rebríčku stúpať alebo klesať • Zlo a dobro teda závisia len od človeka? • Boh stojí mimo sveta a nestará sa? (deizmus? ) • Nie: Boh je stvoriteľ (aktivita) a vševediaci! • vševedúcnosť Boha sa aktualizuje v dianí vo svete (sme nielen predzvedení ale i predurčení) Záver: Všetko je prevedené Bohom – i zlo. . . – nutnosť novej kategórie – milosti • Trojan: ríša absolútnej nutnosti spojené s božím jménem

Civitas Dei • Civitas Dei a civitas terrena • v názve len prvá – priamo naznačená nadradenosť • Božia obec, nebeský Jeruzalem > obec Adamova • spoločnosť diablova < Spoločnosť spojených s vierou a milosťou • Pozemská obec – zakladateľ Kain (hebr. nadobudnutý) • Zakladajúci čin bratovražda – násilie pri zrodení obce • Moc najvnútornejším sebaúčelom (Trojan, s. 3 -7) • • Všetky pozemské ríše udržované vonkajšou mocou Moc tu rozkošou z ovládania druhých

Ábelova obec • Na Zemi cudzincom • Putovateľ – nomád – peregrinus • Smeroval k obci za horizontom pozemského – Božej (neviditeľnej) Program obcí: • Kain: držba • Ábel: hmla, para, miznúca (pomíjející) ničota • Kainovská obec – snaha o udržanie dosiahnutého pozemského – duch expanzie, výboje • Ábelovská – snaha - pútnici, doma až v nebeskej obci • Kain – sebeláska; Ábel – láska k Bohu

Hodnoty a ich kritérium Láska, nádej, moc • V Kainovej obci: k sebe, v seba, v udržanie sa • V Ábelovej: k Bohu, k druhým • • • Moc tu k skroteniu bezuzdných vášní (stoicizmus? ), sebeovládanie (sebekázeň) Kázeň (poriadok) pre druhých – len pri prekročení noriem (pokoj a mier v dome a pod. – pomocou trestov a domluvy - dohovoru) Moc – cieľom odvádzať od hriechu (nie pôsobiť zle) V obci Kristovej nevládne duch podľa človeka ale podľa Boha • Vrcholom oslobodenie duše Bohom (Trojan, 3 -8)

Corpus mixtum Obce nie sú jednoznačne oddelené Kto patrí do obce diablovej a kto do Božej? ! Odpoveď pozná len Boh Vyjavené bude na koniec vekov Medzi Civitas Dei – i Cirkev, ale ii medzi bezbožníkmi a naopak boží v tme Obce nie sú statické či stabilné – sú v procese, neustále sa premieňajú podľa ich príslušníkov a mixujú

Dobrý panovník Oba štáty na zemi – v pozemských štátoch Dobrý vládca: stará sa o boží poriadok vo svojom štáte Trestá pomaly, veľa odpúšťa (oproti Vladárovi u n. Machiavelliho) Drží osobnú disciplínu (sebekázeň) – (op. N. M. ) Kresťanský Dobrý pohanský štát (vládca)? Ak udržuje mier a svornosť – stará sa o prirodzený boží poriadok (Trojan, 3 -9)

• Štát – na stupnici dobier (hoci výtvor pozemskej obce) – • príslušníci božej ríše mu prejav úcty a loajality • Mier (úmysel Boha) – kvôli rozvoju Božej obce • Hoci loajalita patrí hlavne neviditeľnej obci – pozemské zákony - dodržiavať (pre dosiahnutie večného pokoja) • Za pád Ríma – zodpovední nielen pohania ale i kresťania (túžba po svetských statkoch) (alebo naopak! – problém doby) • I mnísi – stiahnutí do úzadia nechali padnúť Rím! → verejné angažovanie sa (pre prospech blížneho) (Trojan, 3 -10) • Neskorý stoicizmus?

Rozpornosť Augustína Všetko pod slnkom je márnosť ↕ konať pre úžitok a blaho druhých (verejné angažovanie sa) • Tak ako duša ovláda telo má sa duša nechať ovládnuť božskou dušou (nadradená na stupnici) • Prirodzenosť • Aplikácia vo svete – v štáte → mier

Lineárnosť dejín Proti cyklickému poňatiu času (antika vs. Kresťanstvo) Smerovanie k večnému cieľu (k Bohu) alebo k smrti (v obci diabla) Ak smerujeme k Bohu – sváry a názorové prieky zbytočné - proti pluralite a diskusii? Zbytočná. . . (Trojan, 314) Utíšenie hladiny a loajalita za každú cenu? (koniec dejín ako utíšenie hladiny)

Rozdiel medzi Západom a Východom Na západe cisár Konštantín len laikom podriadenie cirkvi Byzantitizmus – cézaropapizmus – cisár odlesk Najvyššieho – podriadenie všetkých (už realizovaný boží štát – nebolo potrebné sa viac snažiť) Na západe opačne - snaha (jednotlivec nikdy nevie, na východe rozhodnuté o smerovaní za neho)

Vôľa, rozum, viera výsledok po smrti – závisí od nás – dôležitá vôľa → voluntarizmus vzťah rozumu a viery: „Verím, pretože je to nezmyselné. “ (Tertulianus? Augustinus? ) → nejde o „vedenie viery“ – ale o „ducha“ viery

Význam Kontinuita antickej filozofie v novom (časovom i ideovom) období Záchrana (antickej) filozofie (kompromis i napriek absolútnemu odmietaniu rozumu (Verím, lebo. . . )

Niccolo Machiavelli – renesančná filozofia

Kontext života „Galilea politiky“ 1469 - 1527 Dante Alighieri - na človeka sa neviaže len nadpozemská ale i pozemská blaženosť a šťastie Mikuláš Kuzánsky (platonizmus) – ľudská prirodzenosť je najdôležitejšou časťou božej kreativity Francesco Petrarca

Renesančný človek znovuzrodenie človeka rozbíja stredoveké okovy podriadenosti pohŕda slabosťou bytosť schopná spoluvytvárať sa

Dielo Vladár Život Castruccia Castracaniho z Lukky Rozpravy o prvých 10 knihách Tita Lívia Vojenské umenie Florentské letopisy Rozhovory o morálke Mandragora a Clizia (krásna lit. )

Problematika človeka a morálky nehovorí nám aký má byť človek, ale aký je, čím sa vyznačuje, ako uvažuje, po čom túži v čo verí → realizmus

Demaskovanie vonkajších konvencií Zaoberá sa: tým, čo je užitočné tým, čo je, nie tým, ako sa veci javia nevšíma si vymyslené predkladá pravdu – realitu išiel „nevyšľapanými cestami“

Prirodzenosť a moc prirodzenosť a povaha človeka sa nemení – človek ostáva vo všetkých dobách rovnaký konanie vždy egocentrické – človek nikdy nepovýši záujmy iného nad svoje prirodzený záujem o moc prirodzený sklon k nadradenosti „Človek sa usiluje o nadradené postavenie, aby bol nezraniteľný pred spoluobčanmi a úradmi. “ (2001, s. 221)

Antihumanista a amoralista? K prirodzenosti patrí všetko, čo akýmkoľvek spôsobom prispieva k uspokojeniu potreby sebarealizácie Na rozdiel od humanistov nezdôrazňuje sklon k prirodzenému konaniu dobra Naopak: ľudia sú zlí – je však antihumanista? „Dobrý človek musí zákonite medzi ostatnými zlými zahynúť“ (1992, 40 - 41)

Morálka a politika morálke nevenoval žiaden spis parciálne vo všetkých dielach, hlavne v politických politika sa riadi vlastnými zásadami nemusí byť v súlade s náboženstvom ani morálkou

Machiavellizmus? amoralizmus antihumanizmus bezohľadný pragmatizmus (účel svätí prostriedky) vplyvný aj opačný názor oba názory možno uplatniť

„O tých, ktorí získajú zločinmi hodnosť kniežaťa“ cestu k moci nemožno spájať s cnosťou moc získaná hanebnou cestou (ukrutnosti a vierolomnosti, zradou priateľov) nemožno označiť za cnosť a vzor zjednotené, silné Taliansko, oslobodené od barbarov najvyššou hodnotou a cieľom v mene tohto záujmu možnosť ignorácie morálky výhody zjednoteného silného štátu vs. Slabé kniežatsvá a republiky čo je dobré a čo je zlé? dobré pre štát – dobré pre ľudí

Ukrutnosť možno použiť vhodne i nevhodne vhodné - znenazdajky a z nevyhnutnosti sebazáchovy, viac sa neopakujú, obrátia sa v čo najväčší prospech poddaných zlé - tie, ktorých pribúda, namiesto toho, aby ubúdali

Vladár sa musí naučiť nebyť dobrý „Ten, kto si nevšíma, čo sa robí a radšej sa drží toho, čo by sa malo robiť, skôr padne, ako sa zachová. Preto vladár, ak sa chce udržať, musí sa. . . medzi ľuďmi, ktorí nie sú dobrí naučiť nebyť dobrý a použiť toto umenie, alebo ho nepoužiť podľa potreby. “ (1992, s. 40 -41)

Nutnosť relativizmu Vladár by mal disponovať dobrými vlastnosťami lebo sa očakávajú To ale kvôli prirodzenosti nie je možné Je nevyhnutné, aby sa vladár vyhýbal tým vlastnostiam, ktoré ho pripravia o trón a naopak Ak je vladár súcitný, verný, pobožný, atď. je to dobré, ale musí vedieť aj nebyť. . . Prostriedky sú vždy čestné a každý ich pochváli. Musí sa vedieť obracať, ako duje vietor.

Dvojaká morálka vládca nad skupinou, v ktorej sa má uplatňovať morálka → morálku majú uplatňovať občania, vladár nemusí → odlišovanie súkromného a verejného vladár v súkromí - morálka diktovaná bohom vladár v štáte - morálka diktovanou svetom

Vzťah morálky k náboženstvu Providentia Dei (prozreteľnosť) do úzadia → do defenzívy aj kresťanská morálka kritériom skutočnosti dobra – úžitok užitočné to, čo slúži štátnemu záujmu, integrite spoločnosti, upevneniu moci dobro z kresťanského hľadiska – neproduktívne až kontraproduktívne – najvyššie dobro do pokory, poníženosti a opovrhovania svetskými vecami – toto myslenie oslabilo ľudské pokolenie – vydalo ho napospas zloduchom, – veľká časť ľudí, aby sa dostala do raja, radšej znáša útlak namiesto toho, aby sa pomstila

Kresťanská morálka inosvetská, nezodpovedá potrebám tohto sveta → nahradiť potentnejšou morálkou z náboženstiev dôb antiky tie iniciovali nielen duševnú ale i telesnú, spoločenskú a politickú činnosť človeka kresťanstvo by malo propagovať zásady vedúce k smelosti, energii samostatnosti, vzopreniu sa osudu svätými skôr vojvodcovia, muži svetskej slávy

Kresťanská morálka v rozpore s realitou ľudia si myslia, ž prichádza koniec sveta → nezáujem o svet „My Taliani ďakujeme cirkvi a kňazom za to, že dnes v Taliansku nemáme žiadne náboženstvo, že sme skazení a že naša vlasť je v úplnom úpadku. “

Majetok, náboženstvo a morálka „Ľudia ľahšie zabudnú na smrť vlastného otca, než na smrť majetku. “ svätý František a Dominik – tí správni - vrátili cirkev ku koreňom tam, kde je náboženstvo - všetko dobré – – tam kde ho niet – opak nerezignuje na kresťanstvo ambivalencia: kresťanstvo teda kontraproduktívne alebo vhodné na obnovu? !

Morálka a politika pre zachovanie dobrých mravov - potrebný dobrý zákon pre zachovanie zákonov - potrebné dobré mravy zabrániť ustavičným zmenám foriem vlády potrebné rozpoznávať dobro a zlo dlhodobo nemožné

Keď moc človeka narastie tak, že naň nemajú spoluobčania ani úrady, len málokto odolá vábeniu krútiť zákon a nenútiť ostatných, nech vykladajú v jeho prospech. “l Republika musí vymyslieť také zákonné prostriedky na svoju ochranu, aby nikto nemohol sústrediť vo svojich rukách toľko moci, aby sa stala hrobom slobody. “ (2001, 222) Ako treba na zachovanie dobrých mravov dobrý zákon, tak treba na zachovanie zákonov dobré mravy. (96, 47) Nie je na svete prostriedok, ktorý by zabránil tomu, aby sa jedna forma vlády nezvrhla na druhú práve pre veľkú zložitosť rozpoznávania toho, čo je dobro a zlo. (2001, 161)

Machiavellizmus v celom M. diele nenájdeme vypracovaný systém machiavellizmu ako náuky - zákona úspechu a nespútania morálkou (amoralizmu) - len prvky úspechu a amoralizmu (ale i moralizmu)

Kritika Zľava – renesančným utopizmom Sprava – poststredovekým teokratizmom Vplyv: T. Hobbes Zárodky psychologizmu a utilitarizmu Etiku i politiku zbavil súvislosti s teológiou Relativizmus, morálny sekularizmus, individualizmus, renesančný hedonizmus Pripustil relativizovanie dobra a zla dvojakou morálkou – zlo však nestaval nad spravodlivosť