JE MON CESTOVANIE V ASE pekulova v dnenej

JE MOŽNÉ CESTOVANIE V ČASE?

Špekulovať v dnešnej dobe o možnosti cestovania v čase je chúlostivá záležitosť. Človek sa vystavuje posmechu alebo protestom zo strany odbornej verejnosti. Napriek tomu sa vedci začínajú zaberať problematikou cestovania v čase. Stephen Hawking

Základom všetkých súčasných diskusií o cestovaní v čase je Einsteinova všeobecná teória relativity, ktorá urobila z priestoru a času dynamické veličiny a pripúšťa zakrivenie a deformovanie hmoty a energie vo vesmíre. Existuje však možnosť, že časopriestor je tak zakrivený, že ak sa vydáte na cestu v kozmickej lodi, vrátite sa naspäť skôr než ste odštartovali?

Červie diery spájajú rôzne oblasti priestoru a času vo vesmíre

Svoju kozmickú loď nasmerujete do jedného ústia červej diery a vyjdete druhým ústím do iného priestoru a v inom čase. Červie diery by tak vyriešili problém obmedzenej rýchlosti vo vesmíre. Cez červiu dieru sa môžete dostať na druhú stranu Galaxie a ešte stihnete večeru

2. Sústreďme sa na to, či zákony fyziky pripúšťajú také zakrivenie časopriestoru, aby sa makroskopické telesá, ako napríklad kozmická loď, mohli vrátiť do vlastnej minulosti. Teda sú v časopriestore prípustné uzavreté slučky, ktoré sa opätovne vracajú do svojho východiskového bodu ? ? ?

Na túto otázku môžeme odpovedať na 3 úrovniach Po prvé, je to Einsteinova všeobecná teória relativity, ktorá predpokladá, že vesmír má dobre definovanú históriu, bez akýchkoľvek neurčitostí Po druhé, je to poloklasická teória, v ktorej je časopriestor stále dobre definovaný a klasický, ale hmota sa správa podľa kvantovej teórie s neurčitosťami a kvantovými fluktuáciami Nakoniec úplná kvantová teória gravitácie. Nie len hmota, ale aj samotný čas a priestor sú neurčité a podliehajú fluktuáciám a nie je jasné ani to, ako máme otázku o možnosti cestovania v čase formulovať / Hawking, 2001/

Podľa klasickej teórie plochý časopriestor, ani zakrivené časopriestory, neumožňujú cestovanie v čase, no objavili sa zaujímavé riešenia v podobe kozmických strún. Sú to objekty s nekonečnou dĺžkou, ale zanedbateľným priemerom. Predpokladajú ich niektoré teórie elementárnych častíc. Ak sa struny vytvorili v prvých etapách vzniku vesmíru, jeho rozpínaním sa budú ďalej naťahovať a teraz môžu prechádzať naprieč celým vesmírom. Kozmické struny sú konfigurácie hmoty na hraniciach medzi oblasťami vesmíru s narušenou symetriou hmoty z rannej fázy.

Kozmické struny spájajú oblasti vesmíru s rôzny základnými stavmi hmoty. Ak by sa stretli dve kozmické struny, ktoré sa budú paralelne pohybovať takmer rýchlosťou svetla, úspora času pri ich použití by bola taká veľká, že by sa človek vrátil na miesto štartu ešte skôr, ako by odišiel.

V klasickej teórii je hustota energie vždy kladná, preto je cestovanie v čase na tejto úrovni vylúčené. Aký druh energie dokáže zakriviť časopriestor tak, aby vznikol stroj času? Pomocou experimentov sa dá dokázať, že na to potrebujeme zápornú energiu.

Podľa poloklasickej teórie je časopriestor stále dobre definovaný, ale polia podľa princípu neurčitosti kvantovej teórie vykazujú fluktuácie a majú nekonečnú hustotu aj v zdanlivo prázdnom priestore. Dokonca aj v plochom priestore sa dajú nájsť kvantové stavy, v ktorých hustota energie je lokálne záporná

Môžeme si predstaviť, že vyspelá civilizácia, ktorá by chcela vytvoriť stroj času, by vytvorila natoľko zápornú hustotu energie, aby sa jej podarilo cestovať v čase. Ale existuje tu jedno nebezpečenstvo. Častica pohybujúca sa po uzavretej dráhe by svoju energiu prinášala opakovane do toho istého bodu, preto by na horizonte stroja času bola energia nekonečná a osobu alebo kozmickú loď by mohol zničiť záblesk žiarenia

Aj keď to dnes s cestovaním v čase nevyzerá najoptimistickejšie, nie je to až také zlé, pretože na mikroskopickej úrovni pohyb v čase naozaj prebieha. Podľa Feynmanovej teórie sa častica z bodu A do bodu B dostane cez všetky možné dráhy teda aj také, v ktorých sa častica pohybuje rýchlejšie ako svetlo, dokonca sa vracia späť v čase, alebo neustále obieha dookola po uzavretej slučke v čase i priestore.

Hoci teória pripúšťa časové slučky, pravdepodobnosť ich výskytu je extrémne nízka. Asi tu platí , , hypotéza ochrany chronológie” – zákony prírody sa spolčili, aby zabránili makroskopickým objektom cestovať v čase /Hawking, 2001/

Ak sa vyspelej civilizácii podarí prekonať prekážky tak raz. . .

raz sa snáď budúcnosti podarí nazrieť do vlastnej minulosti, alebo naopak. . .

Martin Flešár Zdroje: Vesmír v orechovej škrupinke, S. Hawking, 2001 Stručné dejiny času, Stephen Hawking, 1991 První tři minuty, Steven Weinberg, 1999