Dejiny slovenskho jazyka Slovania Pravlas Slovanov sa nachdzala

Dejiny slovenského jazyka

Slovania • Pravlasť Slovanov sa nachádzala medzi riekami Visla a Dneper • V 4. storočí bolo veľké sťahovanie národov (Slovania boli ohrození). • Slovania si od 6. storočia hľadali novú vlasť

Východní Slovania Západní Slovania 5. - 6. stor. Pravlasť r. 400 medzi riekami Visla a Dneper Južní Slovania

Slovania 1. západní Slovania: Česi, Slováci, Poliaci, Lužickí Srbi 2. východní Slovania: Rusi, Bielorusi, Ukrajinci 3. južní Slovania: Srbi, Chorváti, Slovinci, Bulhari, Čiernohorci, Bosniaci, Macedónci V kronikách a letopisoch sú označovaní rôzne, ako Sloveni, Sclavini, Anti, Venedi, ale je sporné, či sa niektoré z týchto názvov naozaj vzťahujú na Slovanov.

Praslovančina • pôvodný jazyk Slovanov nazývame praslovančina • používali ho Slovania, ktorí prišli zo svojej pravlasti medzi riekami Visla a Dneper na naše územie (5. stor. n. l. ) V 8. – 10. stor. sa praslovančina rozpadla na 3 skupiny jazykov: a. západoslovanské – poľština, čeština, slovenčina, lužická srbčina b. východoslovanské – ruština, ukrajinčina, bieloruština c. južnoslovanské – srbčina, chorvátčina, macedónčina, bulharčina, slovinčina Ukážka praslovančiny: Ovьca, jeji vьlna ne běaše, zьre kogъda vьrchu tri komnjě.

Stará slovenčina • po rozdelení praslovančina na 3 skupiny jazykov sa začali postupne vytvárať národné jazyky • príbuznosť medzi národnými jazykmi z tej istej skupiny ostala • národným jazykom Slovákov sa stala tzv. stará slovenčina • stará slovenčina sa na našom území v nasledujúcich rokoch používala ako neoficiálny jazyk

Staroslovienčina • medzi najvýznamnejšie medzníky vo vývine nášho jazyka patrí tzv. veľkomoravské obdobie • Veľká Morava – bola prvým štátom Slovanov na území dnešnej Moravy a Slovenska – vznikla spojením Nitrianskeho a Moravského kniežatstva v r. 833 • v r. 863 prišli na územie Veľkej Moravy solúnski bratia Konštantín (Cyril) a Metod, ktorí priniesli na naše územie prvý slovanský spisovný bohoslužobný jazyk – STAROSLOVIENČINU • ich príchod na územie Veľkej Moravy je spojený aj so šírením kresťanstva a

Staroslovienčina • staroslovienčina je pôvodom južnoslovanský jazyk (základom bolo nárečie z okolia Solúna) • bola zrozumiteľná, preto sa používala ako jazyk náboženských obradov, vzdelancov a oficiálnych štátnych dokumentov • staroslovienčina sa v tom čase zapisovala hlaholikou, čo bolo prvé písmo Slovanov zostavené na základe malých písmen gréckej abecedy • hlaholika bola neskôr študentmi Konštantína a Metoda prerobená (zjednodušená) a dostala názov cyrilika (základom boli veľké písmená gréckej abecedy) • cyrilika sa dodnes v upravenej podobe používa v Rusku (azbuka) a Bulharsku

Hlaholika

11. – 15. storočie • po zániku Veľkej Moravy sa na našom území naďalej rozvíjal domáci kultúrny jazyk – stará slovenčina • v jazyku prebehlo niekoľko zmien: zánik a náhrada jerov, zánik nosoviek, zmena g – h (gora – hora), zánik duálu, zánik gramatickej morfémy jest pri 3. osobe sg. (staršie: on prosil jest – dnes: on prosil) • slovenský jazyk nebol oficiálnym cirkevným ani štátnym jazykom, ani nebol normovaný z hľadiska literatúry, ale bol nositeľom slovenskej národnej kultúry

11. – 15. storočie • cirkevným, kultúrnym a administratívnym jazykom na území Slovenska (Slovensko bolo súčasťou Uhorska) bola latinčina • používanie slovenčiny bolo povolené len pri čítaní právnych listín a pri náboženských obradoch, kde sa latinský text prečítal v domácom jazyku • v písomnom styku sa používala nemčina a maďarčina • po vzniku Karlovej univerzity začali silnieť kontakty slovenčiny s češtinou, do češtiny postupne pribúdali slovenské vplyvy (slovakizmy) a formuje sa slovakizovaná čeština

16. – 18. storočie • v písomnom styku sa používala latinčina a čeština • používanie češtiny sa spájalo so šírením protestantizmu v 16. stor. , a tak vznikla tzv. biblická čeština (kralická), ktorá vychádzala z českého prekladu Biblie (tzv. Kralická biblia) • domáce obyvateľstvo hovorilo domácim slovenským jazykom – nárečiami, ktoré mali ustálenú podobu • zároveň sa rozvíja kultúrna podoba slovenčiny, ktorou hovorili vzdelané vrstvy obyvateľstva – kultúrna západoslovenčina, stredoslovenčina a západoslovenčina

16. – 18. storočie • toto obdobie sa spája s prvými pokusmi o uzákonenie spisovnej slovenčiny: A. Romuald Hadbavný – kamaldulský mních z Červeného Kláštora. Preložil Bibliu do kultúrnej slovenčiny a zostavil latinsko-slovenský slovník (tzv. Kamaldulský slovník), v ktorom načrtol gramatiku a pravopis domáceho jazyka B. Jozef Ignác Bajza – osvietenský kazateľ, jazykovedec, básnik a románopisec. Ako prvý sa pokúsil uzákoniť spisovný jazyk – išlo o kultivovaný domáci jazyk s prvkami češtiny (bohemizovaná čeština) – v tomto jazyku vydal svoj román René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Nevydal žiadnu kodifikáciu – jeho jazyku chýbalo odôvodnenie pravopisu a gramatiky.

Bernolákovské obdobie (1787 – 1852) • r. 1787 – Anton Bernolák vydal prvú kodifikovanú príručku spisovnej slovenčiny Dissertatio philologico-critica Slavorum (Filologicko-kritická s prílohou Ortographia). rozprava Gramatiku de o slovenských opísal literis písmenách v diele Grammatica Slavica (Slovenská gramatika). • základné pravidlá bernolákovčiny: vychádzala z kultúrnej západoslovenčiny z oblasti Trnavy, pravopis „píš, ako počuješ“, nemala dvojhlásky, nerozlišovalo sa i/í a y/ý, podstatné mená sa písali s veľkým začiatočným písmenom, predložky sa písali podľa výslovnosti, . . .

Bernolákovské obdobie (1787 – 1852) • Bernolák odstránil z jazyka niektoré tradičné bohemizmy (české slová), ktoré pokladal za neslovenské alebo vulgárne • odstránené slová nahradil slovenskými slovami • takto vytvoril aj nové slová • v spisovnej slovenčine vydali svoje diela Juraj Fándly a bernolákovčinu používal aj Ján Hollý • bernolákovčina nikdy nebola prijatá ako celonárodný spisovný jazyk – ostala jazykom len pre katolíkov

Štúrovské obdobie (1843 – 1852) • r. 1843 – uzákonenie spisovnej slovenčiny Ľudovítom Štúrom na fare v Hlbokom spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom • základnou kodifikačnou príručkou sa stala Nauka reči slovenskej. • zavedenie spisovnej slovenčiny odôvodnil aj v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí.

Štúrovské obdobie (1843 – 1852) • základné pravidlá štúrovského pravopisu: vychádzal z kultúrnej stredoslovenčiny, fonetický pravopis – „píš, ako počuješ“, dôsledné označovanie mäkkosti – ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi, dvojhlásky sa zapisovali kombináciou ja, je, uo, stále sa nepoužívalo y/ý, nemá iu, namiesto toho používa ú – božú, znameňú • napriek námietkam sa začala táto spisovná slovenčina spontánne používať, aj keď v otázke spisovného jazyka vládol chaos • štúrovčina zaznamenala úspech vďaka literárnej tvorbe štúrovcov

Reformné obdobie (1852 – 1863) • r. 1851 - začiatok reformného obdobia • v Bratislave sa uskutočnilo stretnutie katolíckych a evanjelických vzdelancov (Ľ. Štúr, M. M. Hodža. J. M. Hurban, M. Hattala, J. Palárik), ktorého výsledkom bola dohoda o reforme štúrovčiny. • Hodžovsko-hattalovská reforma priniesla zmeny, ktoré sú zachytené v Krátkej mluvnici slovenskej • táto reformovaná štúrovčina sa s menšími zmenami používa dodnes

Matičné obdobie (1863 – 1875) • r. 1861 – Memorandum národa slovenského – obsahovalo aj požiadavku zaviesť slovenčinu do škôl • vláda povolila používanie slovenčiny v niektorých katolíckych školách a povolila vytvorenie národnej inštitúcie, ktorá bude toto povolenie uskutočňovať • r. 1863 - vznik Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií (Revúca, Kláštor pod Znievom, Martin), ktoré existovali len do roku 1875

Matičné obdobie (1863 – 1875) Zakladajúci členovia Matice slovenskej.

Martinské obdobie (1875 – 1918) • po zatvorení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií ostal Turčiansky sv. Martin naďalej centrom rôznych aktivít slovenských národovcov • v Turčianskom sv. Martine pracovali rôzne spolky, redakcie novín a časopisov, pôsobili tu významné osobnosti (J. Škultéty, S. H. Vajanský, K. Kuzmány). • vytvárala sa tu postupne reč, ktorú označujeme termínom martinský úzus. Jej novú gramatiku spracoval v roku 1902 S. Czambel v diele Rukoväť spisovnej reči slovenskej. • martinský úzus sa tak stal normou spisovnej slovenčiny.

Obdobie Československej republiky (1918 - 1939) • po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa slovenčina stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom • r. 1919 – obnovenie Matice slovenskej