DIDAKTIKA SLOVENSKHO JAZYKA A LITERATRY PREDNKA 6 ROZVJANIE

DIDAKTIKA SLOVENSKÉHO JAZYKA A LITERATÚRY PREDNÁŠKA 6 ROZVÍJANIE FONETICKOFONOLOGICKEJ, ORTOEPICKEJ A ORTOGRAFICKEJ KOMPETENCIE

PRAVOPIS A PRAVOPISNÉ PRINCÍPY V definíciách pravopisu sa spomínajú pojmy, ktoré sú jeho súčasťou – konvencia, grafické znaky, zvuková reč, interpunkčné znamienka a jazykové prejavy. V Encyklopédii jazykovedy sa rozlišuje grafika ako spôsob písania (a potom ide nielen o zapisovanie foném, ale aj o zásady písania veľkých písmen a interpunkcie) a ortografia ako norma písania, ako kodifikované, záväzné pravidlá písania.

Pravopis sa definuje ako konvenčný spôsob zaznamenania zvukovej reči (ktorá sa realizuje hláskami – fonémami) písmom (grafémami) a má funkciu: zaznačovaciu (čo najpresnejšie zaznamenať to, čo je počuté, myslené, zvukovo realizované – plní fonematický pravopis), vybavovaciu funkciu (zaznačený jazykový prejav rýchlo a presne pochopiť – morfematický pravopis). Dnešná podoba slovenského pravopisu je založená na Štúrovom fonologicko-morfologickom pravopisnom princípe, ktorý bol doplnený historicko-etymologickým princípom. Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma prispela k formovaniu tej podoby spisovnej slovenčiny, ktorú používame dnes.

Pravidlá slovenského pravopisu napĺňajú potrebu spresniť kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Tretie, nateraz posledné, vydanie Pravidiel slovenského pravopisu 1991 vyšlo v roku 2000 s minimálnymi úpravami v kapitolách písania veľkých písmen a interpunkcie. Oproti predchádzajúcemu vydaniu (1998) však obsahuje viac ako 400 najmä nových frekventovaných slov. V roku 2006 vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka A – G. V roku 2011 vyšiel druhý diel Slovníka súčasného slovenského jazyka H – L.

Pravopisné princípy a ich charakteristika Sú isté pravidlá (zásady), ktoré je potrebné pri zaznamenávaní zvukovej podoby jazyka grafickými znakmi (písmenami) rešpektovať a osvojiť si ich. Slovenský pravopis je vybudovaný na viacerých pravopisných princípoch – fonematickom, morfematickom, gramatickom, etymologickom, sémantickom a konvenčnom. Fonematický princíp – má dominantné postavenie, lebo zabezpečuje vysoký stupeň jednoduchosti a zvládnuteľnosti slovenského pravopisu. Tento princíp znamená, že jednej fonéme (hláske) schopnej rozlišovať význam slova, zodpovedá jedna graféma (písmeno). Nie vždy sa uplatňuje dôsledne (biť-byť: ide o jednu hlásku, ale dve písmená, hlásky dz, dž, ch sa označujú dvoma písmenami a ide len o jeden zvuk – hlásku).

Morfematický princíp – má tiež dôležité miesto, lebo uľahčuje zrakovú identifikáciu morfematickej stavby slova – zachová sa rovnaká grafická podoba morfémy v rozličných tvaroch a spojeniach slov, a to bez ohľadu na zmenenú výslovnosť (predpona roz – roztrhať, rozbiť, Ľub – Ľubka, Ľuba. . . ). Gramatický princíp – úzko spojený s ovládaním gramatickej stavby slovenčiny. Uplatňuje sa pri rozdielnom písaní i/í a y/ý v nominatíve sing. a plur. prídavných mien podľa vzoru pekný (milý chlapec – milí chlapci). Etymologický princíp – uplatňuje sa najmä pri písaní vybraných slov a slov cudzieho pôvodu. V nich sa odráža stav staršej podoby slovenčiny a stav v cudzích jazykoch, preto je potrebné venovať tomuto princípu v primárnej edukácii viac pozornosti.

Sémantický pravopisný princíp – súvisí najmä s pravopisom vlastných podstatných mien, ktorý sa vyučuje už v primárnej škole. Žiaci vedia, že vlastné mená sa píšu s veľkým začiatočným písmenom a všeobecné podstatné mená s malým písmenom. Mali by však poznať súvislosť pravopisu s významom (najmä pri homonymách: Lipa – lipa, Kováč – kováč). Konvenčný princíp- súvisí s interpunkciou. Základné pravidlá interpunkčného pravopisu sa nacvičujú už v primárnej škole. V jednom slove sa môžu uplatniť viaceré pravopisné princípy.

Foneticko-fonologická, ortoepická a ortografická kompetencia je súčasťou komunikačnej kompetencie. Tieto čiastkové rečové kompetencie vymedzujeme ako: schopnosti žiaka založené na komplexe vedomostí, zručností, postojov a hodnôt, ktorý sa týka zvukovej a pravopisnej stránky jazyka, na základe ktorých dieťa vstupuje do produkčných a recepčných procesov verbálnej interakcie. Pri rozvíjaní foneticko-fonologickej a ortoepickej kompetencie ako prostriedku kultivovania zvukovej stránky reči dieťaťa sú dôležité tieto edukačné princípy: prostriedky názornosti, spätosť nácviku výslovnosti a pravopisu, rečový vzor učiteľa, využívanie optickoakustického zrkadla, rešpektovanie prirodzeného jazykového vedomia dieťaťa, komplexnosť a motivačnosť diagnostiky hovoreného prejavu žiaka.

Proces osvojovania si pravopisu je postupnosťou získavania pravopisných vedomostí, pravopisných zručností a pravopisných návykov. Pravopisné vedomosti vznikajú vtedy, keď žiak pochopí a zapamätá si pravopisné pravidlá a poučky. Pravopisné pravidlo – je jazykovedný termín a určuje, ako sa má zvuková reč graficky správne realizovať podľa jednotlivých pravopisných princípov. Pravopisná poučka – je školský termín a poučuje, ako správne pochopiť a aplikovať pravopisné pravidlo. Pravopisná zručnosť – znamená, že žiak píše pravopisne správne na základe pripomínania si pravopisného pravidla. Pravopisný návyk – znamená, že žiak píše automaticky pravopisne správne.

1. 2. 3. 4. Etapy pravopisného nácviku: pravopisná skúsenosť žiaka kognitívna aktivita žiaka pri uvedomovaní si pravopisného pravidla žiak získava pravopisnú zručnosť (precvičovaním, opakovaním) žiak získava pravopisný návyk Existujú edukačné činitele, ktoré môžu osvojovanie pravopisu uľahčovať alebo, naopak, sťažovať.

ANALÝZA PROJEKTU VYUČOVACEJ HODINY Projekt Cyrulová