Cyklistika Dominika Tuptov 1 D Obsah Vvoj cyklistiky

Cyklistika Dominika Tuptová 1. D

Obsah Vývoj cyklistiky Rozdelenie športovej cyklistiky Odpor vzduchu v cyklistike Ako nespadnúť z bicykla Zdroje

Vývoj cyklistiky Začiatky cyklistiky siahajú až do roku 1790, keď Francúz de Sivrac zostrojil celeriferu -rýchlobežný stoj, skladajúci sa z dvoch pevných kolies spojených lavičkou, na ktorej sa sedelo obkročmo a jazdec sa nohami odstrkoval od zeme.

Za vynálezcu bicykla sa pokladá Nemec K. F. Drais. Roku 1813 skonštruoval drevené jednostopové vozidlo s ovládateľným predným kolesom, ktoré sa poháňalo odrážaným nôh od zeme.

Pre rozvoj cyklistiky mali rozhodujúci význam ďalšie vynálezy zdokonaľujúce Draisov primitívny bicykel, ako kľuky a pedály na pohon predného kolesa (1843), nahradenie drevenej kostry železnou (1869). Na zrýchlenie jazdy zväčšili v Anglicku priemer predného kolesa na 150 -200 cm a zadné koleso podstatne zmenšili. Roku 1895 vyrobili v Anglicku prvý nízky bicykel, ktorého črty sa zachovali dodnes. Zároveň s prvými bicyklami vznikla aj športová cyklistika.

Rozdelenie športovej cyklistiky 1. Horská cyklistika 2. Rýchlostná cyklistika 3. Sálová cyklistika

Horská cyklistika sa datuje od 70 tych rokov 20. storočia. Skupina v Marin County, California je uznaná Mountain Bike Hall of Fame, že zohrala kľúčovú rolu v zrode tohoto športu tak, ako ho poznáme dnes. Pretekať sa začalo na začiatku 40 tych rokov s bicyklami, ktoré mali lepšie brzdy a širšie pneumatiky. Bol to Joe Breeze, kto postavil prvý skutočný horský bicykel (v r. 1977). Tom Ritchey postavil prvý regulárne dostupný rám, ktorý osadili Garry Fisher a Charlie Kelly a predali ich spoločnosti MOUNTAINBIKES.

Rýchlostná cyklistika Dráhová cyklistika - Preteky dráhovej cyklistiky sa konajú na uzavretom okruhu, zvanom velodrom. Dĺžka okruhu velodromu môže byť od 150 do 400 m. Prvé cyklistické dráhy vznikali na prelome 60. a 70. rokov 19. storočia vo Francúzsku, Nemecku a USA. Na dráhe sa jazdí mnoho disciplín. Ich podstatou môže byť dosiahnutie čo najlepšieho času, predbehnutie protivníka alebo získanie väčšieho počtu bodov. Dráhové disciplíny rozdeľujeme na šprintérske a vytrvalostné.

Cestná cyklistika - Preteky cestnej cyklistiky sa konajú na bežných cestách s tvrdým povrchom, ako napr. asfalt, betón, prípadne aj kamenné kocky, tzv. mačacie hlavy. Podľa dĺžky trvania rozdeľujeme cestné preteky na jednorazové a etapové. Jednodňové preteky mávajú rôznu dĺžku, približne okolo 150 km, no bývajú aj dlhšie, ako napríklad preteky Bordeaux-Paríž, ktoré majú dĺžku až 600 km. Etapové preteky trvajú od troch dní (napr. Vuelta al País Vasco) až do troch týždňov (napr. Tour de France). Takisto celková dĺžka pretekov je rôzna - od cca 500 až do 3000 km.

Sálová cyklistika Bicyklebal – Je šport podobný futbalu, ale hráči na ihrisku jazdia na bicykloch. Ihrisko má rozmery 14 x 11 metrov, na užších stranách sú dve bránky (2× 2 m). Proti sebe súperia dve dvojčlenné družstvá. Hráči kontrolujú pohyb lopty po ihrisku pomocou špeciálnych bicyklov bez bŕzd a s pevným prevodom.

Krasojazda – Je to šport podobný gymnastike. Pretekári sa na špeciálnych bicykloch s pevným prevodom pohybujú po ihrisku s rozmermi 14× 11 metrov. Počas svojej jazdy predvádzajú cviky, ktoré im rozhodcovia hodnotia a bodujú.

Odpor vzduchu je závislý na rýchlosti. Táto závislosť záleží na tom, či je prúdenie vzduchu okolo sústavy cyklista - bicykel laminárne alebo turbulentné. V prípade laminárneho prúdenia je odpor vzduchu priamo úmerný rýchlosti F =k. v, kde k je konštanta závislá na tvare telesa a hustote vzduchu a v je rýchlosť. Táto rovnica z pohľadu cyklistiky je ešte pomerne prívetivá (ako sa ukáže z ďalšej analýzy), ale má háčik práve v nutnosti laminárneho prúdenia. Toho možno dosiahnuť len pri veľmi, ale veľmi, nízkych rýchlostiach.

Pre nás ostatných ostáva prúdenie turbulentné, ktoré pán Newton popísal rovnicou F=0, 5. C. S. ρ. v 2 n C je súčiniteľ odporu vzduchu a mení sa podľa tvaru telesa. Napr. pre guľu je 0, 48, ale pre kvapku je len 0, 05. Cyklista- približne 0, 7. n S je prierez telesa v smere kolmom na prúdenie vzduchu. Telesom tu fyzika myslí jazdnú sústavu človek – bicykel. n n ρ je hustota vzduchu klesá s narastajúcou nadmorskou výškou, preto mnoho pokusov o rekordy prebieha vo vysokohorskom prostredí. v je rýchlosť. Odpor rastie s druhou mocninou rýchlosti!!! V praxi to znamená, že keď chceme ísť dvojnásobnou rýchlosťou, bude odpor vzduchu, ktorý prekonávame, štvornásobný.

Jazdenie proti vetru: Pokiaľ fúka vietor, musíme k odporu vzduchu pripočítať aj rýchlosť vetra voči telesu človek - bicykel. Vtedy sú smery vektorov rýchlosti bicykla a vetra opačné (ľudovo povedané jazda proti vetru). Tak je skutočne všetka snaha márna a jediná rozumná vec je počkať, až prestane fúkať vietor. Naopak „vychytávkou“ je jazda po vetre, kedy rýchlosť používaná pre výpočet odporu vzduchu je rozdielom rýchlosti bicykla a vetra. V ideálnom prípade je rýchlosť vetra vyššia než rýchlosť jazdy a vietor ženie cyklistu. V takom prípade môžeme len odporučiť využívanie fyzikálnych zákonov! A to zväčšiť plochu S aj koeficient C.

Ako udržať rovnováhu na bicykli Bicykel sa pri jazde dotýka podložky len na dvoch miestach. U cyklistu môže vyvolať výchylku z rovnováhy počas jazdy veľa vplyvov, či už sa jedná o závany vetra, nerovnosti cesty alebo pohyby samotného cyklistu pri šliapaní. Pokiaľ by sa teda cyklista nesnažil takéto výchylky nijak kompenzovať, po krátkej chvíli by spadol. V tomto teda nie je žiadny rozdiel medzi idúcim a stojacim cyklistom. Rozdiel je ale v tom, že idúci cyklista má možnosť pád vyrovnať, zatiaľ čo stojací nie. Jazda na bicykli je teda neustálou sériou drobných (nedokončených) pádov na jednu alebo na druhú stranu a zároveň neustála snaha o ich vyrovnávanie riadidlami. Môžeme sa o tom presvedčiť napríklad tak, že budeme pozorovať, ako sa riadidlá pri jazde neustále nepravidelne pohybujú sem a tam, alebo tiež pozorovaním stopy, ktorú za sebou necháva predné koleso po prejdení cez mláku.

Stopa nie je ani zďaleka rovná, ale nepravidelne kľukatá. Keby k pádom nedochádzalo, bola by stopa rovná. Je zaujímavé, že jazdiť na bicykli sa musíme naučiť a človek, ktorý ešte nikdy nejazdil, nebude zo začiatku schopný prejsť ani päť metrov. Chce to určitý cvik, než sa naučí rozpoznávať stratu rovnováhy a nutnosť jej kompenzácie riadidlami i to, ako silno je treba riadidlá pootočiť. Jazda na bicykli je tak vlastne zložitý psychomotorický proces, pri ktorom mozog musí vyhodnocovať signály z centra rovnováhy, z tlakových senzorov atd. a na ich základe vydať pokyn rukám k vhodnému pootočeniu riadidlami.

Zdroje http: //www. kpo. cz/dokument/odpor_vzduchu. htm n http: //www. otevrenaveda. cz/ov/users/Image/default/C 2 Seminare/Multi. Ob. Sem/102. pdf n www. google. sk - obrázky n www. wikipedia. sk Malá encyklopédia telesnej výchovy a športu – zostavil Jaromír Perútka n n