Pokora a postoj dvery Postoj dvery okrem teologlnych

Pokora a postoj dôvery Postoj dôvery, okrem teologálnych čností vyžaduje aj morálne čnosti, z ktorých najdôležitejšia je pokora. Ona buduje a upevňuje postoj dôvery, pretože umožňuje človeku poznať pravdu o sebe a uznať svoju závislosť na Bohu.

Pokora v teologickom chápaní • Slovo pokora nepatrí medzi obľúbené pojmy možno preto, že vo všeobecnosti si ju spájame s ponížením, pokorením alebo stratou osobnej dôstojnosti. Nepopulárnosť tejto čnosti možno vysvetliť aj tým, že býva mylne chápaná. Pokora, napriek rozšírenému presvedčeniu, nie je založená na nejakom zvláštnom spôsobe správania sa: chodenie so sklonenou hlavou, neprirodzený výraz tváre či neúprimná sebakritika. Netreba ju stotožňovať ani so životnou pasivitou voči protivenstvám, ľahkým podriaďovaním sa alebo tichosťou

• V odvekej teologickej tradícii bola pokora chápaná ako čnosť, ktorá umožňuje pravdivo poznať seba: umožňuje uznať pozitívne i negatívne pravdy o sebe, o svojej obmedzenosti, o svojom vzťahu k Bohu a miesta vo svete. Vďaka pokore človek poznáva svoju veľkosť, a zároveň sa priznáva k morálnej slabosti a hodnotí sa podľa skutočných hodnôt. Základom pokory je pravda, v ktorej sa poznávame takí, akí sme.

• Núti nás pozrieť sa na seba z aspektu základného vzťahu voči Bohu, kde rozhodujúcim prvkom je uznanie úplnej závislosti od Stvoriteľa tak v bytí, ako aj v konaní. Pokora pripomína človeku, že je iba stvorením, ktoré Boh povolal k bytiu na svoju slávu. Takýto vzťah stavia človeka do náležitého vzťahu k Bohu i sebe, a chráni ho pred uzurpovaním si centrálnej pozície vo vesmíre. • Pravdivé sebapoznanie môže človek dosiahnuť iba vtedy, keď pozná Boha.

• Pri pohľade na jeho veľkosť poznáva svoju malosť, hľadiac na jeho svätosť, vidí svoju hriešnosť. Poznáva, že všetko, čo je v ňom dobré, pochádza od Boha a od neho závisí. Skutočná pokora je založená na uznaní darov, ktoré sme dostali od Boha, a zároveň na vyznaní svojej ničoty pred ním. • Pokora neznamená odnímanie ľudskej dôstojnosti, sebaprijatia či sebavedomia. Je predovšetkým pravdou o sebe, a preto na jednej strane chráni pred príliš vysokou mienkou o sebe, na druhej však pred pokryteckým ponižovaním sa, obviňovaním sa z neexistujúceho zla alebo nespáchaných hriechov.

• Pokorný človek miluje pravdu a v jej svetle hodnotí aj seba. Nerobí nič pre márnu slávu. Je prísnym kritikom vlastných možností a svojho konania. Nemárni talenty, ktoré dostal, lebo si je vedomý, že vďaka nim má viac slúžiť bratom, čo vyjadruje pozitívnu stránku pokory, ktorá spočíva v postoji služby a prejavuje sa v otvorení sa pre Boha i druhého človeka. • Pokora nabáda k tomu, aby sa človek nevyvyšoval nad iných, nesúdil ich prísne, nepristupoval k nim povýšene, neponižoval ich, ani sa o nich zle nevyjadroval.

• Pokora napomáha k tomu, že človek dokáže uprednostniť blížnych pred sebou, vidieť v nich a uznať to, čo je v nich dobré, čo je ich osobitným vnútorným bohatstvom. Neznamená to, že nevidíme skutočné nedostatky a slabosti blížneho, ale pri poznávaní vlastnej slabosti sme schopní hodnotiť blížnych vyššie ako seba v tom, čo je v nich nepochybne dobré a čo je Božím darom.

• Vzhľadom na ušľachtilosť pokory treba na jej rozvoji pracovať celý život. • Pokora je nielen východiskovým bodom v úsilí o dokonalosť, ale je čnosťou, ktorá podmieňuje duchovný rozvoj, a tým zdokonaľuje seba samu. Duchovný rozvoj človeka a jeho pokrok v pokore veľmi úzko súvisia. Oba tieto procesy sú tak úzko späté, že alebo dochádza zároveň k jednému i druhému, alebo niet ani jedného ani druhého. • V kresťanskej tradícii je pokora považovaná za základ duchovného života, pretože odstraňuje pýchu, ktorá je počiatkom všetkých hriechov.

• Aj keď naplnením zákona je láska, živiteľkou lásky je pokora. Je nazývaná bránou múdrosti, základom spravodlivosti, príbytkom milosti, majsterkou čností a základom kresťanskej dokonalosti. Pokora je základom spravodlivosti, ktorá je založená na dávaní Bohu, sebe aj druhým toho, čo im patrí. Je kľúčom, ktorý otvára poklady všetkých milostí, pretože pokorný človek všetku chválu vzťahuje na Boha, a odstraňujúc z duše sebalásku, činí ju schopnou prijať milosť.

• Pokora je základom všetkých čností: vieru robí jednoduchšou a mocnejšou; posilňuje nádej, nabáda nás, aby sme sa vo všetkom s nádejou obracali na Boha; rozmnožuje lásku, ktorá rastie v človeku oslobodenom od samého seba; rozvíja spravodlivosť, lebo nás nabáda uznávať práva druhých, zväčšuje statočnosť, lebo pokorný človek, vedomý si svojej slabosti, hľadá oporu v Božej moci. • Ona je aj matkou pokánia, čiže vnútornej premeny vo všetkých úkonoch: v skrúšenosti srdca, ľútosti za hriechy, úprimnom vyznávaní vín a zadosťučinení za hriech.

Pokora v živote sestry Faustíny • Sestra Faustína je pokračovateľkou zástupov svätých a blahoslavených, pre ktorých pokora bola najistejšou cestou vedúcou na vrcholy svätosti. Pokoru nazývala krásnym kvetom a keď sa zamýšľala, prečo ju tak málo duší vlastní, zistila, že je to krása, ktorú je ťažké získať, hoci Boh má v tejto čnosti zvláštne zaľúbenie.

• V živote sestry Faustíny bolo obdobie, keď praktizovala falošnú pokoru, pripisovala si viny a hriechy, ktoré nespáchala, a predstavovala sa v nepravdivom a negatívnom svetle (por. Den. 1503). Po istom čase poznala svoje falošné chápanie pokory a pochopila jej podstatu. . pripisovala som si nedostatky, o akých som nemala ani poňatia. Ale po krátkom čase mi dal Ježiš poznať, že pokora je len pravda (Den. 1503).

• Sestra Faustína túto pravdu veľakrát prežívala. Vedela, že dobro, ktoré je v nej, pochádza od Boha a jemu za to patrí vďakyvzdávanie. Keď ju Pán Ježiš navštevoval v bolestných skúškach, hovoril: Vedz, že sama zo seba si tým, čo si teraz prežívala, a len z mojej milosti si účastníčkou večného života a všetkých darov, ktoré ti štedro udeľujem (Den. 1559). Po tomto poučení Sestra Faustína zapísala: S tými slovami Pána som dostala pravdivé poznanie seba. Ježiš ma poučil o hlbokej pokore, a zároveň aj o úplnej dôvere v neho (Den. 1559).

• Práve preto, že pokora je pravdou, nabáda k jasnému a objektívnemu sebahodnoteniu, v ktorom vidíme aj dobro, aj zlo. Výstižne to vyjadrila sestra Faustína: Nikdy sa pred nikým neplazím. Neznášam lichotenie a pokora je len pravda. V skutočnej pokore niet plazenia sa. Aj keď sa pokladám za najmenšiu v celom kláštore, na druhej strane sa teším z dôstojnosti Ježišovej nevesty. . . Nevadí, že si niekedy o mne myslia, že som pyšná, lebo viem, že ľudia nevidia úmysel, s ktorým konáme (Den. 1502).

• Hodnota pokory je neoceniteľná. Sestra Faustína ju nazývala najvzácnejšou čnosťou najmä preto, že bez nej sa duša nemôže spojiť s Bohom. Poukazoval na to jasne Pán Ježiš, keď jej hovoril: Nevesta moja, vždy sa mi páčiš svojou pokorou. Najväčšia úbohosť mi nebráni v spojení sa s dušou, ale kde je pýcha, tam ma niet (Den. 1563). • Sestra Faustína si uvedomovala, že niet svätosti bez pokory a vyznávala bez okolkov, že preto je tak málo svätých duší, lebo je málo pokorných duší, a po celý život sa snažila o nadobudnutie tejto čnosti. O milosť sebapoznania prosila Ježiša v modlitbe.

• Poznanie svojich hriechov a zanedbaní a priznanie sa k nim viedlo sestru Faustínu k ľútosti a pokániu, ktoré bolo také silné a úprimné, že dojímalo samotného Ježiša. V istej chvíli - písala sestra Faustína - mi Pán povedal: „Moje srdce je pohnuté veľkým milosrdenstvom k tebe, moje najdrahšie dieťa, keď som ťa videl vnútorne rozorvanú od bolesti, ktorú si trpela, ľutujúc svoje hriechy. Hľa, vidím tvoju lásku takú čistú a úprimnú, že ti dávam prvenstvo medzi pannami. Si česť a chvála môjho umučenia. Vidím každé poníženie Tvojej duše a nič neunikne mojej pozornosti - pokorných povyšujem až k svojmu trónu, lebo tak to chcem” (Den. 282).

• Ďalším prostriedkom, ktorý viedol k rozvoju čnosti pokory v duchovnom živote sestry Faustíny bolo zamýšľanie sa nad príkladom pokory, ktorý nám zanechal Kristus. Ježiš písala - mi dal poznať hĺbku svojej tichosti a pokory a dal mi pochopiť, že práve toto odo mňa žiada (Den. 758). Jedinečným prejavom Kristovej pokory a poníženia bolo jeho umučenie, preto sestra Faustína vyznala: Kto sa chce naučiť skutočnej pokore, nech rozjíma o Ježišovom umučení (Den. 267).

• Pán Ježiš zaväzoval sestru Faustínu k nasledovaniu jeho tichosti a pokory a ukazoval jej konkrétne spôsoby praktizovania tejto čnosti v dennom živote. Bol som tvojím Učiteľom - poúčal ju - som a budem, snaž sa, aby sa tvoje srdce pripodobnilo môjmu pokornému a tichému srdcu. Nedomáhaj sa nikdy svojich práv. Všetko, čo ťa stretne, znášaj veľmi pokojne a trpezlivo. Nebráň sa, keď všetko zahanbenie doľahne na teba a ty budeš nevinná, dovoľ triumfovať druhým. Neprestaň byť dobrá, aj keď zbadáš, že zneužívajú tvoju dobrotu. Keď to bude potrebné, ja sám sa ťa zastanem. Buď vďačná za najmenšiu moju milosť, lebo tá vďačnosť ma núti udeľovať ti nové milosti (Den. 1701).

• Aj keď znášanie nezaslúženého utrpenia bolo pre sestru Faustínu veľmi bolestné, predsa sa mu trpezlivo podrobovala. Uvedomovala si, že takto sa duša najviac pripodobňuje Kristovi. Pán Ježiš, na čo jej aj sám poukazoval: Nečuduj sa, keď ťa často bez príčiny posudzujú. Ja som z lásky k tebe ako prvý vypil tento kalich nevinného utrpenia (Den. 289). Keď som bol pred Herodesom, vyprosoval som ti milosť, aby si sa dokázala povzniesť nad ľudské pohŕdanie a verne kráčala v mojich šľapajach. Mlč, keď tvoju pravdu nechcú uznať, lebo vtedy hovoríš presvedčivejšie (Den. 1164).

• Aby vzrastala v pokore, rozhodla sa dávať vždy, vo všetkých okolnostiach, prvenstvo druhým. Učila sa pokojne počúvať sestry, neprerušovať ich a nevnucovať im svoje názory. Neospravedlňovala sa ani nevyhlasovala za nevinnú, keď sa stretla s nespravodlivým posudzovaním (por. Den. 792). Za každé pokorenie ďakovala Pánu Ježišovi, a zároveň sa modlila za osobu, ktorá jej dala príležitosť pokoriť sa (por. Den. 243).

• Pokora viedla Sestru Faustínu k tomu, že si obľúbila skrytosť. Túžila, aby jej dobré skutky poznal len Boh. Budem sa stravovať na úžitok duší. Nebudem dbať na žiadnu obetu, ale budem sa klásť pod nohy sestier ako koberček, po ktorom môžu nielen chodiť, ale môžu doňho utierať aj svoje nohy. Pod nohami sestier je moje miesto. Budem sa o ne v každodennom živote starať tak, že to ľudské oko nezbadá. Stačí, že Boh to vidí (Den. 243).

Pokora a dôvera • Pokorný človek, stojaci v pravde pred Božou veľkosťou, poznáva seba, svoju ohraničenosť a hriešnosť, ale toto poznanie ho neprivádza k pocitu ničoty, lebo Boh je milosrdnou láskou. Práve vedomie ľudskej slabosti vedie človeka k odovzdaniu sa do dlaní plných sily, do milosrdných rúk Otca.

• Preto, že som taká úbohá a maličká - písala sestra Faustína - mám právo spoliehať sa na Tvoje nekonečné milosrdenstvo (Den. 237). Len pokorný človek je schopný dôverovať Bohu. Len človek, ktorý sa cíti slabý, zatúži po moci zhora. Iba ten, kto spoznal svoju obmedzenosť - sa otvára na Božiu pomoc. Len chorý bude očakávať Božiu milosť. Dokonalá pokora má v sebe dokonalú nádej v Božiu pomoc, pre ktorú nejestvujú nijaké prekážky, ani tie, ktoré vyplývajú z ľudskej slabosti. Ó, Ježišu môj vyznala sestra Faustína - ako veľmi som náchylná k zlému. To ma núti ustavične nad sebou bdieť. Ale nedám sa odradiť ničím, dôverujem Božej milosti, ktorá oplýva v najväčšej úbohosti (Den. 606).

• Postoj dôvery sa môže rozvinúť len na základe pokory. Čím väčšia je pokora a poznanie svojej ohraničenosti, tým silnejšie je obrátenie sa k Bohu, a tým väčšia je dôvera. Úmerne s poznaním mojej úbohosti sa zväčšila moja dôvera v Božie milosrdenstvo (Den. 1406) písala Sestra Faustína, ktorá svojím životom dala svedectvo, že v pokorných a ponížených dušiach má Boh zvláštne zaľúbenie a práve ony sú schopné plne mu dôverovať.