Analza diskurzu I Michel Foucault 1926 1984 vplyv

Analýza diskurzu I.

Michel Foucault (1926 - 1984) vplyv: škola Annales, F. Nietzsche, L. Althusser, I. Kant, G. Bataille, M. Heidegger, Maurice Blanchot, s. Kierkegaard, , G. W. F. Hegel, J. L. Borges, A. Artaud, R. diela: 1961 – Dejiny šialenstva 1963 - Dejiny kliniky. Archeológia lekárskeho pohľadu 1966 – Slová a veci 1969 – Archeológia vedenia 1975 – Dozerať a trestať 1976 -84 Dejiny sexuality kľúčové termíny: archeológia, genealógia, moc, epistémé, diskurz, poznanie, režimy pravdy,

Michel Foucault_archeológia výsledkom podrobných skúmaní historických detailov je: kritika zmyslu, indivídua a pravdy – ideálov humanizmu a osvietenstva. eliminácia subjektu ako centra historických a filozofických skúmaní - antiteleologické chápanie dejín - odmieta históriu ako veľký Príbeh (schému) bez nezrovnalostí, ruptúr a trhlín - strácanie sa subjektu v širších štruktúrach a kategóriách - chápe dejiny skôr ako výsledok závislý na drobných, malých a na prvý pohľad nesúvisiacich udalostiach metódu nazýva archeológia snaha odhaliť implicitné poznanie ktoré je podmienkou a niekedy katalyzátorom špecifických sociálnych praktík, inštitúcií a teórií.

Michel Foucault_archeológia_2 V slovách a veciach – zrodenie humanitných vied (sociológia, psychológia) spolu s analýzou literatúry a mytológie -> globálne štýly poznania – epistémé (renesančná, klasická, moderná) Ak máme pochopiť históriu, sociálne štruktúry a indivíduá, ktoré konajú v rámci týchto parametrov, je potrebné zamerať sa na procesy: emergencie, transformácie a erózie

"Je jasné, že takáto analýza nepatrí do dejín ideí alebo vied: je to skôr štúdium , ktoré chce objaviť aké východiská dali vzniknúť poznatkom a teóriám, podľa akého priestoru poriadku sa vytvorilo vedenie, na základe akého historického a priori, v živote akej pozitivity sa mohli objaviť idey, vytvoriť vedy, vo filozfiách reflektovať skúsenosti, sformovať racionality aby sa možno vzápätí rozpadli a zanikli. Nepôjde teda o opis poznatkov v ich vývine k objektivite, ku ktorej by sa napokon naša dnešná veda mohla prihlásiť; chceme odhaliť epistému, kde poznatky skúmané mimo každého kritéria ich racionálnej hodnoty alebo objektívnej formy, potvrdzujú svoju pozitivitu, a tak dokazujú dejiny, čo nie sú dejinami ich vzrastajúcej dokonalosti , ale skôr dejinami podmienok ich možností; pri tomto opise by sa mali v priestore vedenia objaviť konfigurácie umožňujúce vznik rozličných foriem empirického poznania. Viac ako o históriu v tradičnom zmysle slova tu ide o istú "archeológiu". " Foucault, M. 2000: Slová a veci. Bratislava : Kalligram, s. 13)

diskurz – skupiny tvrdení, ktoré štruktúrujú spôsoby myslenia o veci, a spôsoby nášho konania, vychádzajúceho z týchto spôsobov myslenia. Špecifické poznanie o svete, ktoré formuje spôsoby porozumenia svetu a tomu ako sa veci v ňom dejú. - má svoje vlastné pravidlá, konvencie a inštitúcie, ktoré ho vytvárajú, a v ktorých obieha (diskurz medicíny) napr. diskurz umenia 19. storočia: - zreťazenie (sieť) obrazov - jazyk a štruktúra kriticizmu (publikácie (časopisy, knihy, . . . ), formy, . . . - kultúrne inštitúcie (múzeá, galérie, školy, fondy, súťaže, vydavatelia, . . . ) - publikum - hodnoty a poznanie "Umenie" v tomto prístupe nie sú isté druhy obrazov, ale poznanie, praktiky, inštitúcie a subjekty, ktoré pracujú na definovaní istých obrazov ako "umenia", a všetkých ostatných ako "ne – umenia".

Lawrence Alma-Tadema

Diskurzy sú artikulované prostredníctvom najrôznejších vizuálnych a verbálnych obrazov a textov a prostredníctvom praktík, ktoré tieto jazyky umožňujú. Intertextualita – je tak dôležitá pre pochopenie diskurzu ". . . odkazuje k spôsobu ako význam ktoréhokoľvek diskurzívneho obrazu alebo textu nie je závislý iba na tom jednom texte alebo obraze, ale tiež na významoch ktoré nesú ostatné obrazy a texty. " (Rose 2000, 126) Diskurzívne formácie (zoskupenia): - spôsoby prepojenia významov v konkrétnom diskurze – systémy vzťahov medzi časťami diskurzu (poriadok, opakovania, korelácie, pozície, funkcie, transformácie, atď. ) "Foucaultova vlastná metóda kladie dôraz na diskurzívne formácie, ktoré sú formálnymi pravidelnosťami medzi množinami objektov, typmi tvrdení, myšlienkami alebo tematickými voľbami. " (Wicks, R. : Michel Foucault. In: Davies, S. a kol. (2009 2 nd ed. ): A Companion to Aesthetics. Blackwell Publishing, s. 293 – 297.

Moc - diskurz je forma disciplinácie a tak nutne súvisí s mocou – diskurz je vplyvný (mocný) pretože je produktívny nielen represívny (produkuje poznanie, subjekty, vzťahy, miesta. . . ) - diskurz produkuje svet spôsobmi akými sa ho snaží pochopiť. Poznanie – moc produkuje poznanie (nielen že poznanie slúži moci) moc a poznanie sa navzájom podmieňujú. Niet mocenských vzťahov bez konštitúcie zodpovedajúcej oblasti poznania, ale ani poznania, ktoré nepredpokladá v rovnakom čase mocenské vzťahy. Režimy pravdy – všetko poznanie je diskurzívne a diskurz je presiaknutý mocou a najsilnejšie diskurzy, v zmysle ich sociálneho efektu a produktivity, závisia na predpokladoch a tvrdeniach, že ich diskurzy sú pravdivé. Predpoklady na základe ktorých je pravda tvrdená sú historicky premenlivé a konštituujú to čo M. Foucault nazýva režimy pravdy.

Analýza diskurzu I a II. • Analýza diskurzu I. venuje pozornosť ako sa význam diskurzu tvorí prostredníctvom vizuálnych obrazov a verbálnych textov. (diskurz, diskurzívne formácie a ich produktivita) • Analýza diskurzu II. venuje viac pozornosti praktikám a postupom inštitúcií (problémy moci, režimy pravdy inštitúcie a technológie)