Realizmus v slovenskej literatre 1875 1918 V eurpskej

Realizmus v slovenskej literatúre (1875 -1918)

V európskej literatúre sa realizmus začal uplatňovať v 30 -tych rokoch 19. storočia (Dickens, Balzac, Stendhal, Flaubert, Gogoľ, Turgenev, Dostojevskij, Tolstoj, Čechov). Spisovatelia – realisti obrátili svoju pozornosť ku konkrétnemu, všednému životu, snažili sa podať pravdivý, verný a reálny obraz človeka a jeho prostredia. Typickou postavou realistického umeleckého diela bol obyčajný človek so všednými dennými starosťami, pričom sa spisovatelia snažili zobraziť najmä typické charaktery V literatúre sa objavili nové témy i nové žánre. Kým romantizmus sa najlepšie prejavil v poézii, v realizme už prevláda próza (poviedka, novela, román).

Realizmus v slovenskej literatúre sa rozvinul až v 80 -tych a 90 -tych rokoch 19. storočia. Oproti európskemu realizmu sa oneskoril takmer o polstoročie. Oneskorený nástup realizmu súvisel s veľmi zlou ekonomickou, kultúrnou a hospodárskou situáciou na Slovensku. Narastala sociálna bieda, nezamestnanosť, v tomto čase vrcholilo aj hromadné vysťahovalectvo do zámorských krajín, najmä do Ameriky (ročne odchádzalo pribl. 30 000 Slovákov). Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) presadzovali uhorské vládne kruhy násilnú maďarizačnú politiku. Bol nedostatok kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií (1874 zatvorenie slovenských gymnázií, až do roku 1918 nebola žiadna slovenská stredná ani vysoká škola). Strediskom konzervatívnej inteligencie bol Martin (podľa toho sa označujú aj ako tzv. martičania). Vychádzalo tu viacero časopisov, napr. Národné noviny, Slovenské pohľady, humoristický časopis Černokňažník a iné.

V centre pozornosti mladej generácie spisovateľov už neboli historické témy, ale súčasnosť a jej problémy. Spisovatelia vychádzali z vlastných skúseností a zážitkov, snažili sa pravdivo a čo najvernejšie zobraziť skutočnosť. Zamerali sa hlavne na analýzu charakterov, svoje postavy už neidealizovali ako spisovatelia v období romantizmu, hrdinami ich diel nebol výnimočný hrdina, ale obyčajný človek. Rozvíjala sa najmä próza, obzvlášť dedinská poviedka a spoločenská novela, v poézii vystriedala sylabický (slabičný) verš zložitejšia sylabotonická prozódia. Za nástup realizmu považujeme vydanie almanachu Napred (1871) (Hviezdoslav + Koloman Banšell), staršia generácia ho však prijala veľmi negatívne.

Realizmus v slovenskej literatúre sa člení na dve fázy – na opisný a na kritický realizmus Opisný realizmus 1. Fáza (vlna) realizmu – 80. roky 19. storočia. K predstaviteľom opisného realizmu patria priekopníci realizmu v slovenskej literatúre: SVETOZÁR HURBAN-VAJANSKÝ, PAVOL ORSZÁGH-HVIEZDOSLAV, MARTIN KUKUČÍN, ELENA MARÓTHY-ŠOLTÉSOVÁ a TERÉZIA VANSOVÁ. V tvorbe týchto autorov mala ešte dôležitú úlohu tematika zemianstva a problematika národného útlaku. Ústredným problémom ich diel bola otázka, či v čele národnooobranného zápasu má stať zemianstvo, alebo ľud (podľa Vajanského, Šoltésovej a Vansovej zemianstvo, podľa Hviezdoslava a Kukučína ľud. )

Kritický realizmus 2. Fáza (vlnu) realizmu predstavuje tvorba mladšej generácie spisovateľov v 90 -tych rokoch 19. storočia. Títo spisovatelia majú kritickejší pohľad na spoločnosť, zobrazujú nové témy a problémy. Ich hrdinom už nebol zeman, ale chudobný človek, obyčajne z najbiednejších, najchudobnejších vrstiev. Boli to skutočné, reálne postavy odpozorované zo života. V tejto fáze realizmu prevláda najmä krátka próza (poviedky a novely) s dedinskou tematikou. K najvýznamnejším predstaviteľom kritického realizmu patria JOZEF GREGOR-TAJOVSKÝ, BOŽENA SLANČÍKOVÁ-TIMRAVA, ĽUDMILA PODJAVORINSKÁ a svojou podprevratovou tvorbou i JANKO JESENSKÝ a LADISLAV NÁDAŠI-JÉGÉ.

Použitá literatúra VARSÁNYIOVÁ, M. : Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno: VARIA, 2003. 240 s. ISBN 80968982 -7 -2 SMIEŠKOVÁ, M. : Literatúra. Bratislava: Fragment, 2007. 164 s. ISBN 978 -80 -8089 -065 -0 www. maturitavpohode. webnode. sk Spracoval: Mgr. Peter Beňo