VROBN INNOS PODNIKU Vrobn proces podniku Je to

VÝROBNÁ ČINNOSŤ PODNIKU

Výrobný proces podniku Je to cieľavedomá činnosť, pri ktorej sa pracovný predmet mení na hotový výrobok, resp. službu. Charakterizujeme ho ako tvorivý proces, ktorého funkciou je tvorba úžitkových hodnôt a predstavuje hlavnú činnosť podniku. Medzi základné aspekty jeho členenia teda patria: - výrobný program - zložitosť výrobkov - účasť prírody, človeka a techniky - použitá technológia - skladba výrobkov, spôsob a miera opakovateľnosti.

Členenie výrobného procesu 1. Podľa programu výroby • hlavný výrobný proces (základný) – kde výroba výrobku alebo služba tvorí hlavnú náplň výrobného programu podniku, doplnkový výrobný proces – výroba z odpadu, spracovávanie druhotných surovín, výroba polotovarov, pridružený výrobný proces – všetko, čo nespadá do predchádzajúcich foriem výrobného programu podniku. Napr. v poľnohospodárstve je hlavným výrobným programom výroba produktov rastlinného a živočíšneho pôvodu, doplnkovým programom napr. výroba bio energie, ekologické produkty, pridruženým výrobným programom je drevo a kovovýroba, remeselnícke služby a pod. • •

2. Z hľadiska účasti prírody, človeka a techniky • Technologický proces je časť výrobného procesu, pri ktorom dochádza ku kvantitatívnej a kvalitatívnej premene pracovného predmetu na hotový výrobok za pomoci strojov a nástrojov. • Pracovný proces je súhrn všetkých činností v priebehu ktorého ľudia priamo svojou činnosťou za pomoci strojov a nástrojov premieňajú pracovné predmety na hotové výrobky. • Prírodný proces prebieha bez účasti človeka, za pôsobenia prírodných síl. Je ovplyvňovaný prírodnými a klimatickými podmienkami, ktoré majú výrazné pôsobenie najmä v poľnohospodárskej výrobe. Ovplyvňujú bonitu pôdy a cenovú skupinu pôdy, rajonizáciu výroby, veľkosť úrody a pod.

3. Podľa stupňa zložitosti • jednoduchý, pozostávajúci z jedného resp. malého počtu výrobných postupov a operácií, v ktorých sa vyrábajú jednoduché výrobky z jedného druhu východiskového materiálu, • zložitý, pozostávajúci z viacerých jednoduchých postupov a operácií. 4. Z hľadiska spôsobu a miery opakovateľnosti • prerušovaný, výroba sa preruší v závislosti od organizácie práce, resp. potrieb podniku, • neprerušovaný, ide o kontinuálny proces, ktorý sa preruší len pri opravách a vo výnimočných prípadoch, • cyklický, výrobný proces sa opakuje v pravidelných cykloch a hovoríme o sériovej výrobe, • necyklický, ide o sporadickú výrobu, ktorá je charakteristická pre kusovú výrobu.

5. Z hľadiska použitej technológie • suroviny zostáva nezmenená , napr. šitie, murovanie, obrábanie pôdy) • výrobné procesy chemické, keď sa mení látková podstata, napr. spracovanie ropy), • výrobné procesy biologické, keď surovina mení svoje vlastnosti, napr. výroba vína. 6. Z hľadiska skladby výrobku • predvýrobná fáza (predzhotovujúca), počas ktorej sa spracováva východiskový materiál a suroviny na polotovary a polovýrobky, určené na ďalšie spracovanie, • zhotovujúca fáza, v ktorej sa vyrábajú jednotlivé súčiastky výrobku, • dohotovujúca fáza, ktorá zahŕňa činnosti, pri ktorých sa zo súčastí a uzlov vyrábajú výrobky ako napr. montáž technologického zariadenia a pod.

Ukazovatele hodnotenia výrobného procesu Základ tvorí produktivita práce. Je to ekonomická kategória vyjadrujúca vzťah medzi množstvom produkcie pripadajúcej na jednotku práce, resp. množstvo práce vynaloženej na výrobu jednej jednotky produkcie. V tomto prípade môžeme hovoriť o prácnosti. Produktivitu práce môžeme merať nasledovne: Priamou metódou: Pp = (ks / 1 pracovník, resp. Sk /1 prac. ) alebo Pp = [ks/hod] Nepriamou metódou, keď ukazovateľ prácnosti sa vypočíta nasledovne: Pa = [hod/ks] Kde: Q - objem výroby p – počet výrobných pracovníkov t – množstvo práce vynaložené na objem výroby v časových jednotkách.

Ukazovatele produktivity práce sa členia na: • syntetické • analytické Syntetické ukazovatele slúžia na vyjadrenie celkovej úrovne a vývoja produktivity práce a vyjadrujú vzťahy medzi objemom výroby a objemom živej práce. Rozklad syntetických ukazovateľov na analytické umožňuje charakterizovať produktivitu práce z určitého zvoleného hľadiska, napr. z hľadiska využitia dlhodobého majetku, materiálu, plnenia výkonových noriem a pod.

Rozklad produktivity práce vo vzťahu k dlhodobému majetku a vybavenosti pracovníkov môžeme vyjadriť nasledovne: = Kde : – účinnosť dlhodobého majetku ( u ) – vybavenosť pracovníka dlhodobým majetkom ( v ) Pri sledovaní vplyvu uvedených faktorov na vývoj produktivity práce je dôležité, aby bola dodržaná nerovnosť: IPp > Iu Iu > Iv Index rastu produktivity práce má byť väčší ako index účinnosti dlhodobého majetku a ten väčší ako index vybavenosti pracovníka dlhodobým majetkom. Ak by táto nerovnosť nebola dodržaná, v podniku by hrozilo nízke využitie dlhodobého majetku. Vývoj produktivity práce vypočítame ako vzťah : IPp = Ppn – produktivita práce v bežnom období, Ppo - produktivita práce s základnom období

Možnosti ovplyvňovania produktivity práce: • prácnosť produkcie, vzťah medzi prácnosťou a produktivitou je nepriamo úmerný, t. j. ak prácnosť klesá, produktivita rastie. Cesty znižovania prácnosti sú predovšetkým v zavádzaní modernejších technológií, automatizácii a robotizácii výroby, • stupeň mechanizácie, ktorý pôsobí na substitúcie práce živej, prácou strojovou tak, že sa znižuje podiel živej práce v celkovom rozsahu vynaloženej práce na výrobu určitého výrobku, • veľkosť spotreby práce, súvisí s využívaním pracovného času, ktoré je možné dosiahnuť znižovaním prestojov v práci, chorobnosti, úrazovosti, ale aj lepšou organizáciou práce, čím sa odstránia prestoje a iné časové straty, znižovanie nepodarkovosti a pod. • zavádzanie nových výrob, zmena sortimentu s orientáciou na výrobky s nižším podielom živej práce • kvalifikácia pracovníkov, zlepšovanie kvalifikačnej štruktúry, znižovanie fluktuácie, zapracovanie nových pracovníkov a pod.

Medzi ukazovatele hodnotenia výrobného procesu môžeme ďalej zaradiť: • Intenzitu výroby – rastie vtedy ak rastie produktivita práce. • Priebežná výrobná doba (dĺžka výrobného cyklu), je čas od zadania výrobku do výroby až po jeho ukončenie. Predstavuje dobu, počas ktorej je materiál vo výrobnom procese. Cieľom podniku je dosiahnúť čo najkratší čas výroby. Priebežná doba sa člení na viac čiastkových etáp, ktoré sa súbežne prekrývajú. Z toho dôvodu priebežný čas výroby priebežnému času výroby jednotlivých etáp. Aby sme mohli určiť dĺžku výroby celého výrobku prepočítame cykly etáp a ich reťazovým spojením na výrobnom harmonograme dostaneme celkový priebehový čas výroby výrobku. Priebežný čas montáže môžeme teda vypočítať podľa nasledovného vzťahu: Tvýr = Kde : Tp – priebežný čas postupnou metódou Tvýr – priebežný čas montáže STR – priemer súbežných montážnych procesov TM – čas konečnej montáže

Typ výroby ovplyvňuje celkovú výrobnú činnosť podniku predovšetkým v nasledovných oblastiach: • voľba technológie výroby, strojového zariadenia, rôznych nástrojov a technických prípravkov, • pôsobí na formy organizácie výrobného procesu, • predurčuje mieru podrobnosti konštrukčnej a technologickej prípravy, ako aj rozsah prác súvisiacich s vypracovaním technologického postupu, • od typu výroby je závislá celá organizácia výrobného procesu, • kvalifikačnú štruktúru pracovníkov, ekonomické výsledky výrobného procesu, stupeň využívania strojového zariadenia, produktivitu práce, výšku nákladov, výkonnosť výroby a dĺžku výrobného cyklu.

Kusová výroba je charakterizovaná tým, že vyrábame malý počet kusov rovnakých výrobkov. Výroba jednotlivých druhov sa neopakuje alebo len veľmi nepravidelne. Typickým príkladom sú výrobky ťažkého priemyslu, napr. výroba atómových reaktorov, vodné diela, špeciálna vojenská výroba a pod. ). Z hľadiska národného hospodárstva je potrebná, aj keď je málo efektívna v porovnaní s ostatnými typmi výroby. Znakmi kusovej výroby sú : 1. Každý výrobok potrebuje osobnú technologickú prípravu výroby, každý výrobok predstavuje nový druh. Výrobok je prototyp. Technologické postupy sa robia iba rámcové, dosahuje sa najnižšia technická úroveň výroby. 2. Pracoviská a dielne sú organizované technologicky. Časové využitie strojov je nízke. Vybavenie dielne strojmi je nízke. Dosahuje sa nerovnomerné využívanie výrobných zariadení. 3. Rôznorodosť výroby vedie k univerzálnosti pracovníkov, na ktorú je potrebný vysoký stupeň kvalifikácie a zamedzuje špecializácii pracovníka

Kusová výroba sa vyznačuje: • • • neopakovateľnosťou výroby univerzálne strojové zariadenie – viac účelové vysoká kvalifikácia pracovníkov, menšia deľba práce technická príprava výroby je na každý výrobok zvlášť vysoké náklady spojené so skladovaním materiálu a vysokou rozpracovanosťou výroby • produktivita práce je nízka.

Sériová výroba nie je zameraná na veľký počet druhov výrobkov, ale veľký počet z každého druhu. Výroba sa opakuje v tzv. sériách (automobily, obrábacie stroje, bytová výstavba a pod. ) na rovnakých alebo rôznych výrobných zariadeniach. Medzi výhody môžeme zaradiť lepšie uplatnenie špecializácie, periodicity a štandartizácie výrobných postupov. Je najčastejšie uplatňovaným typov výroby v podnikovej praxi. Môže mať formy malo, stredne a vysoko sériovej výroby.

Znakmi sériovej výroby sú: 1. výrobok 2. 3. sa svojimi vlastnosťami podobá výrobku v hromadnej výrobe, pričom sa výrobe len obmedzeného množstva môže zvýrazniť individualita výrobku a pružnejšie sa môže podnik prispôsobovať požiadavkám trhu, Technologická príprava výroby je dobre prepracovaná, podobá sa hromadnej výrobe avšak nie je tak podrobne prepracovaná vzhľadom na šírku sortimentu a rozsah výroby, Pracoviská sú lepšie vyťažené, i keď deľba práce sa uplatňuje v nižšej miere ako pri hromadnej výrobe, čo sa prejavuje univerzálnosťou pracovníkov.

Hromadná výroba je produkcia jedného alebo malého počtu druhov výrobkov vyrábaných vo veľkých množstvách. Výrobný proces prebieha bez podstatných prestávok vo výrobe s najvyššou mierou opakovateľnosti. Uplatňuje sa pri výrobe spotrebného tovaru (chladničky, práčky, autá, poľnohospodárske produkty, potraviny . . . ). Efektívnosť výroby v tomto type je najvyššia a uplatňuje sa tu najvyššia typizácia a špecializácia výroby. Základným znakom hromadnej výroby je úzka špecializácia pracovísk, ktorú môžeme stanoviť zo vzťahu: kde : Q – vyrobené množstvo, t – čas potrebný na výrobu 1 ks, F – časový fond, Tv – využiteľný časový fond. Je ideálne, ak sa spĺňa podmienka organizácie hromadnej výroby, t. j. = 1; ak t < Tv vzniká prípad nižšieho využitia výrobného zariadenia

Znaky hromadnej výroby: • • • vysoká technická úroveň, lepšie využitie strojov, zvýšenie produktivity práce, úzka špecializácia pracovísk – vysoká zručnosť robotníkov zníženie nákladov na prepravu, skrátenie priebežných výrobných časov a znížením vlastných nákladov na výrobu. • . . .

Zákonitosti výrobného procesu 1. Proporcionálnosť – znamená kvalitatívnu vyváženosť medzi jednotlivými zložkami výrobného procesu, keď primárnym cieľom je nerušený priebeh výrobného procesu. Má vecný, časový a priestorový aspekt, keď v podniku môže ísť o proporcionálnosť medzi jednotlivými operáciami, jednotlivými pracoviskami a jednotlivými fázami výroby. Proporcionálnosť výrobného procesu musí zabezpečiť, aby štruktúra a objem výrobného potenciálu zodpovedali štruktúre a objemu prácnosti výrobkov. 2. Paralelnosť - súbežné vykonávanie výrobných operácií s použitím tých istých pracovných nástrojov. Cieľom je skrátenie dĺžky výrobného procesu, urýchlenie dohotovenia výrobku a jeho presunu na trh. Prináša efekty vo forme zníženia potreby zásob surovín, materiálu, nedokončených výrobkov, peňazí a súvisí s urýchlením obratu obežného majetku.

3. Rytmickosť - rovnomerný a pravidelný priebeh výrobného procesu, v rovnakých časových intervaloch sa vynaloží rovnaké množstvo práce a vyrobí sa rovnaké množstvo výrobkov. Ekonomické dôsledky rytmickej výroby spočívajú v rovnomernom plnení dodávok, racionálnom využívaní výrobných faktorov, vytváraní predpokladov pre nepretržitú a prúdovú výrobu, priaznivý dopad na ekonomiku výroby v oblasti nákladov, zisku a rentability. 4. Nepretržitosť – pri ktorom je priebeh výrobného procesu bez prerušenia. Je to súhrnný ukazovateľ proporcionálnosti, paralelnosti a rytmickosti, jeho najvyšším stupňom je kontinuálna výroba, pri ktorej prebieha nerušené pôsobenie všetkých komponentov výrobného procesu, keď výroba sa nezastavuje a jednotlivé operácie na seba plynulo nadväzujú.

Výrobný program a výrobný profil podniku Je pojem, ktorý vyjadruje náplň výrobnej činnosti podniku. Výrobný program podniku definujeme ako súhrn všetkých činností, resp. ako množstvo výrobkov a služieb, ktoré možno produkovať z hľadiska potrieb trhu, ako aj z hľadiska množstva a štruktúry zdrojov, ktoré má podnik k dispozícii. Dôležité je, aby výrobný program spĺňal tieto predpoklady: • umožňoval podniku dosahovať čo najvyšší podiel na trhu • zabezpečoval dlhodobú tvorbu zisku • zabezpečoval efektívne využitie majetku podniku Pri tvorbe výrobného programu môžeme použiť 2 prístupy: I. rešpektuje sa hľadisko trhu II. rešpektuje sa hľadisko materiálnych zdrojov podniku

I. Tvorba výrobného programu z hľadiska požiadaviek trhu Za účelom určenia správneho druhu sortimentu, veľkosti výroby a odbytu je nutný prieskum trhu. Predajnosť výrobkov je ovplyvňovaná subjektívnym názorom spotrebiteľa. Rozoznávame tri metódy na určenie závislosti tvorby výrobného programu od požiadaviek trhu, ktoré sa opierajú o analýzu: - ponuky - dopytu - ceny výrobku

Trhová rovnováha P S Pe E Rovnovážny bod D Qe Q

Trhová nerovnováha P Prebytok P 1 Pe P 2 E Nedostatok Qe S Rovnovážny bod D Q

Analýza ponuky individuálna ponuka, ktorá sa vymedzuje množstvom jedného statku alebo služby, ktoré sa dodáva na trh jedným hospodárskym subjektom. Ak ide o nejaký výrobný činiteľ, napr. práca, subjektom vytvárajúcim ponuku je domácnosť, ak však ide o spotrebný statok alebo službu, základným subjektom je podnik. Individuálna ponuka závisí od mnohých činiteľov. Sú to predovšetkým cena daného tovaru (Px), výrobné náklady (C), cena substitučných tovarov (Py), a dane (T). V tomto zmysle funkciu individuálnej ponuky možno zapísať takto: S = f ( Px, C, Py, T, . . )

Trhová ponuka, ktorá predstavuje množstvo jedného statku alebo služby, ktoré dodávajú na trh všetky hospodárske subjekty. Z hľadiska trhu outputov ide ponuku určitého odvetvia, ide o celkové množstvo jedného statku, ktorý dodávajú na trh všetci výrobcovia daného odvetvia, napr. poľnohospodárstva a ide o súhrn individuálnych ponúk. Keďže trhová ponuka je súhrnom individuálnych ponúk, potom je zákonité, že ponuku odvetvia budú určovať tiež tie isté činitele ako pri individuálnej ponuke. Okrem nich však treba zohľadniť najmä počet výrobcov v danom odvetví. Funkciu trhovej ponuky po tovare x (Sx. T) dostaneme, ak spočítame individuálne ponuky podnikov, pri rôznych cenách tovaru x: Sx. T= Sx 1 + Sx 2 + Sx 3. . . . Sxn

Agregovaná ponuka, ktorou rozumieme množstvo všetkých statkov a služieb, ktoré sa dodávajú na trh všetkými hospodárskymi subjektami, t. j. celkovú ponuku statkov a služieb v spoločnosti. Pri funkcii agregátnej ponuky sa za činiteľ určujúci agregátnu ponuku nepovažuje cena jedného tovaru, ale cenová hladina, ktorá sa vypočíta ako vážený aritmetický priemer cien všetkých tovarov.

Z časového hľadiska rozlišujeme: • ponuku vo veľmi krátkom období, keď sa nemení množstvo ani jedného výrobného činiteľa, a preto sa nemení ani ponuka, • ponuku v krátkom období, ktorou rozumieme ponuku výrobcov za obdobie, v rámci ktorého sa výrobná kapacita podnikov nemení. Zmena ponuky sa dosahuje zmenou aspoň jedného variabilného činiteľa (množstvo práce, materiálu, súčiastok a pod. ), • ponuku v dlhom období, keď sa mení množstvo všetkých výrobných činiteľov, zvyšuje sa teda ich výrobná kapacita, nemení sa však kvalita výroby, úroveň techniky a technológie, • ponuku vo veľmi dlhom období, ktorá sa vytvára na základe zmeny kvality výroby, zvýšenia úrovne využívanej techniky a technológie, t. j. procesom technických zmien.

Analýza dopytu Dopyt jednotlivca po ktoromkoľvek statku je individuálnym dopytom. Je to dopyt jednotlivého spotrebiteľa po určitom tovare, ktorý je determinovaný predovšetkým cenou tovaru (Px). Dopyt však ovplyvňujú aj iné dôležité faktory, ako sú: cena substitučných tovarov (Py), dôchodok spotrebiteľa (I), preferencie spotrebiteľa (T), počet domácnosti, t. j. rozsah trhu (X) a iné faktory (F). Funkciu dopytu po danom tovare môžeme zapísať: Dx = f ( Px, Py, I, T, X, F )

Trhový dopyt dostaneme ako súčet množstiev tovaru, ktoré budú požadovať všetci spotrebitelia. Každý spotrebiteľ má svoju krivku dopytu, kde pri určitej cene bude požadovať určité množstvo statku. Táto krivka má spravidla klesajúci sklon. Súčet toho, čo jednotliví spotrebitelia spotrebujú pri každej danej cene, je bod na krivke trhového dopytu, ktorý znamená, že pri danej cene P sa spotrebuje, resp. požaduje množstvo Q daného statku. Trhová krivka dopytu je súčet individuálnych dopytov pri danej cene. Na trhový dopyt pôsobia rovnaké faktory ako na individuálny dopyt.

Agregátny dopyt je dopyt všetkých kupujúcich po všetkých tovaroch a službách. Vyjadruje objem statkov, ktorí všetky subjekty vystupujúce na strane dopytu (domácnosti, firmy, štát a ostatní spotrebitelia) nakúpia pri daných cenách, dôchodkoch a ostatných faktorov, pri pôsobení dôchodkového a substitučného efektu. Agregovaný dopyt vypočítame ako súčet trhových dopytov na všetkých čiastkových trhoch.

Cena je kľúčovým faktorom trhového systému a jeho mechanizmu, pretože je jedinou informáciou, ktorú trhové prostredie poskytuje. Cena je vždy vyjadrením určitého pomeru medzi ponukou a dopytom a zmena ceny je vyvolaná zmenou ich vzájomného pomeru. Ponuka a dopyt protichodne reagujú na cenu, čo vyjadruje aj priebeh ich kriviek. Priesečník kriviek ponuky a dopytu je bodom trhovej rovnováhy. Množstvo produkcie, ktoré zodpovedá priesečníku, sa nazýva rovnovážne množstvo (Qe) a cena je nazývaná rovnovážnou cenou (Pe).

V závislosti od toho, v akej miere sa prejaví zmena ceny na zmenu požadovaného množstva rozlišujeme: • elastický dopyt, ak Ed 1 • neelastický dopyt, ak Ed 1 • jednotkovú elasticitu dopytu, ak Ed = 1, % zmena Qd = % zmene P • dokonale elastický dopyt, ak Ed = ∞, pri tej istej cene, resp. i pri minimálnej zmene ceny, sú spotrebitelia ochotní kúpiť neobmedzené množstvo (nekonečná elasticita) • dokonale neelastický dopyt, ak Ed = 0, % zmena Qd = 0 pri akejkoľvek zmene ceny (nulová elasticita).

Pavučinový model trhu Trh je v rovnováhe, ak sa ponuka rovná dopytu. Je to kompromis, ktorý na trhu stále vzniká v súvislosti s konkrétnou trhovou situáciou. Nástroje ponuky a dopytu môžu pôsobiť nielen v statických, ale ja v dynamických situáciách, pri ktorých sa mení rovnováha. Cena pôsobí ako podnet na rozširovanie výroby, prevaha ponuky nad dopytom vyvoláva cenový pokles. Vo vzťahu ceny, dopytu a ponuky vzniká mechanizmus, ktorý môžeme znázorniť tzv. pavučinovým modelom, na začiatku ktorého je množstvo (Q) nízke a množstvo (P) vysoké. Vysoké P však zapríčiní, že Q v budúcom období bude vysoké a P budúceho obdobia bude nízke. A tak to ide stále dookola.

Pavučinový model trhu P P 1 A B P 3 P 2 S D Q 1 Q 3 Q 2 Q

Varianty pavučinového modelu Sklon kriviek ponuky a dopytu plní v pavučinových modeloch dôležitú funkciu. Podľa sklonu dopytu a ponuky sa dá ihneď odhadnúť, či sa model môže alebo nemôže vrátiť do rovnovážneho stavu. a) konvergujúca (dynamická) pavučina - krivka ponuky má strmší sklon než krivka dopytu. Pavučina sa navíja smerom dovnútra k rovnovážnemu bodu E. b) divergujúca pavučina - krivka ponuky má plochší sklon než krivka dopytu a pavučina diverguje smerov von. c) dokonalá pavučina (trvalé oscilácie) – krivky ponuky a dopytu majú rovnaký absolútny sklon. Trh bude donekonečna oscilovať okolo rovnovážneho bodu. d) nelineárne oscilácie -znamená, že trhová cena najprv vzďaľuje od rovnovážnej ceny a potom sa dostane do stabilnej polohy a osciluje okolo rovnovážnej ceny.

Konvergujúca pavučina krivka ponuky má strmší sklon než krivka dopytu. Pavučina sa navíja smerom dovnútra k rovnovážnemu bodu E. P S E D Q

Divergujúca pavučina krivka ponuky má plochší sklon než krivka dopytu a pavučina diverguje smerov von. S P E D Q

Trvalé oscilácie krivky ponuky a dopytu majú rovnaký absolútny sklon. Trh bude donekonečna oscilovať okolo rovnovážneho bodu. S P E D Q

Nelineárne oscilácie trhová cena najprv vzďaľuje od rovnovážnej ceny a potom sa dostane do stabilnej polohy a osciluje okolo rovnovážnej ceny. S P E D Q

II. Tvorba výrobného programu z hľadiska materiálnych zdrojov podniku • Výrobnú kapacitu charakterizujeme ako maximálny objem produkcie, ktorý môže výrobná jednotka (podnik, prevádzka, dielňa, stroj) vyrobiť za určitú dobu, obvykle za rok, mesiac, deň a hodinu. Je to však teoretická veličina, ktorá vychádza z produkčnej funkcie, t. j. matematického vyjadrenia vzťahu medzi objemom výroby (outputu) a výrobnými faktormi (inputmi). Je to potenciálna schopnosť, resp. potenciálny výkon podniku vyrobiť určitý objem produkcie v určitom sortimente a čase. • Kapacita výrobnej jednotky je závislá od mnohých činiteľov, predovšetkým od použitej technológii, technickej úrovne strojov a výrobných zariadení, doby ich činnosti, manažmentu výroby, kvalifikácie pracovníkov, druhu používaných surovín a pod. Všeobecne môžeme kapacitu výrobnej jednotky vyjadriť ako výsledok jeho výkonu a doby, počas ktorej je v činnosti

Dobu činnosti vyjadrujeme pomocou časových fondov, ktoré môžeme vyjadriť nasledovne: Časový fond výrobného zariadenia, ktorý predstavuje počet dní, resp. hodín jeho činnosti za kalendárny rok. Je závislý od špecifík jednotlivých odvetví ekonomiky a napr. v poľnohospodárstve je značne ovplyvňovaný sezónnosťou jeho prevádzky. Napr. výrobné zariadenia na zber chmeľu sa používajú len v krátkom časovom období. Kalendárny časový fond je daný počtom dní v roku. Môžeme ho vyjadrovať aj v hodinách. Používa sa pri výpočte výrobnej kapacity v nepretržitých výrobných procesoch. V ostatných výrobách je kalendárny časový fond základom pre výpočet nominálneho časového fondu. Nominálny časový fond zistíme z kalendárneho časového fondu odpočítaním dní štátnych sviatkov, dní pracovného pokoja, celozávodnej dovolenky a pod. Nominálny časový fond v hodinách zistíme vynásobením počtu dní nominálneho časového fondu s počtom zmien v jednom pracovnom dni a počtom pracovných hodín v jednej pracovnej zmene. Využiteľný (efektívny) časový fond vypočítame z nominálneho časového fondu odpočítaním plánovaných prestojov a opráv, ktoré sa prevádzajú v pracovnej dobe.

Výpočet výrobnej kapacity výrobnej jednotky môžeme stanoviť ako: 1. výrobnú kapacitu v naturálnych jednotkách, ak výrobná jednotka vyrába jeden druh výrobku alebo výrobky vzájomne prevoditeľné. Výpočet môžeme použiť v automobilovom priemysle, cukrovarníctve, mäsovom priemysle a pod. Výrobnú kapacitu Q vyjadríme podľa vzorca: Q = Tp. Vp Kde: Tp - využiteľný časový fond v hodinách Vp - výkon v naturálnych jednotkách za l hodinu. Výrobnú kapacitu systému alebo jeho častí (Q) tak môžeme vyjadriť ako funkciu jeho výkonnosti za jednotku času (Vp) a určitého obdobia (Tp) : Q = f (Tp. Vp) Vzorec pre výpočet využiteľného časového fondu vypočítame podľa vzorca: Tp = d. s. h. Sz Kde: d - počet dní po odčítaní všetkých časových strát s - počet zmien h - počet hodín v jednej zmene Sz - počet vzájomne zameniteľných strojov.

2. výrobnú kapacitu v normách prácnosti. Kapacitná norma prácnosti je upravená percentom plnenia noriem a koeficientom progresívnosti, ktorý vyjadruje ďalšie možnosti znižovania prácnosti uplatňovaním technických a organizačných opatrení. Výrobnú kapacitu vypočítame pomocou vzorca : Q = Kde: tk - kapacitná norma prácnosti jedného výrobku v hodinách Kapacitnú normu prácnosti jedného výrobku v hodinách vypočítame potom nasledovne: tk = Kde: t – norma prácnosti výrobku v normohodinách k 1 – koeficient plnenia noriem k 2 – koeficient progresie (vyjadruje rast produktivity práce)

3. výrobnú kapacitu výrobných plôch vypočítame podľa vzorca: Q = Kde: M- celková výrobná plocha v m 2 m - kapacitná norma plochy potrebná na výrobu l výrobku v m 2

VYUŽITIE VÝROBNEJ KAPACITY Keďže výrobná kapacita je stanovená ako maximálny možný objem produkcie dosiahnuteľný výrobnou jednotkou za určité obdobie, bude skutočne dosiahnutý objem výroby vždy nižší. Pomer medzi skutočným objemom výroby a výrobnou kapacitou charakterizuje využitie výrobnej kapacity. Vyjadríme ju koeficientom, ktorý sa môže pohybovať od 0 do 1, pri násobení 100 vyjadríme výrobnú kapacitu v percentách. Využitie výrobnej kapacity vypočítame podľa vzorca: kc = Kde: kc - koeficient celkového ( integrálneho ) využitia výrobnej kapacity Qs - skutočný objem výroby Qp - výrobná kapacita Rozdiel medzi Qp – Qs predstavuje kapacitnú rezervu, t. j. objem výroby, ktorý by mohol byť vyrobený na viac pri plnom využití výrobnej kapacity.

Koeficient kc je syntetickým ukazovateľom, pretože sa v ňom premieta vplyv všetkých činiteľov, ktoré pôsobia na výrobnú kapacitu. Ak budeme vychádzať zo základného vzorca pre výpočet výrobnej kapacity, podľa ktorého je výrobná kapacita určená súčinom využiteľného časového fondu a kapacitného výkonu, t. j. Qp = Ts. Vs, môžeme analogicky skutočne dosiahnutý objem výroby Qs považovať za súčin skutočnej doby prevádzky stroja Ts a jeho skutočného výkonu Vs. Pri tejto závislosti sa Qs = Ts. Vs Z uvedeného vzťahu môžeme odvodiť, že Kc = ke = ki = Kde: Tp – využiteľný časový fond Vp – potenciálny, t. j. maximálne možný (štítkový) výkon

Rozkladom koeficienta celkového integrálneho využitia výrobnej kapacity sme dostali koeficient časového (extenzitného) využitia kapacity, (ke), poukazujúceho na stupeň využitia využiteľného časového fondu a koeficient výkonového (intenzitného) využitia výrobnej kapacity (ki) poukazujúceho na stupeň využitia výkonnostných parametrov strojov a výrobných zariadení. V praxi často nemáme k dispozícii údaje o skutočnom výkone strojov a zariadení. Pri určovaní koeficienta ich výkonového využitia vychádzame preto zo vzťahu: kc = ke. ki z ktorého vyplýva: ki =

Činitele ovplyvňujúce výrobnú kapacitu: Technická základňa – je základným faktorom rozhodujúcim o veľkosti výrobnej kapacity. Je zrejmé, že kapacita podniku bude za ostatných konštantných podmienok tým vyššia, čím výkonnejšie výrobné zariadenie bude mať k dispozícii. Kľúčovým činiteľom je teda výkon výrobného zariadenia. Predstavuje ho vždy maximálna výroba za jednotku času, pri normovanej akosti surovín a presnom dodržaní technologického postupu a kvality výrobkov. Výkon výrobného zariadenia treba vyjadriť v takých výkonoch, v akých sa vyjadruje výrobná kapacita. Časový fond výrobnej jednotky (výrobného zariadenia) pri ekonomicky najvýhodnejšom pracovnom režime. Zloženie výrobného plánu, podľa ktorého sa volí najvýhodnejšia výrobná štruktúra. Ak zloženie výrobného plánu nie je v súlade s výrobným programom, môže to ovplyvniť úroveň jej využívania. Proporcie medzi parciálnymi výrobnými kapacitami výrobných úsekov, ktoré sa prispôsobujú základnému výrobnému článku. Nezladenosť čiastkových kapacít je zdrojom vzniku úzkych miest vo výrobe, výsledkom čoho je, že sa výrobné zariadenia a rôzne technologické úseky s vyššou kapacitou plne nevyužívajú.