Va k pravde alebo pravda Ivan Buraj 21

Vôľa k pravde a/lebo pravda Ivan Buraj 21. 2. 2019

OBSAH • Vôľa k pravde a pravda - rozdiely a spojitosti • Foucaultovské ponímanie pravdy: vzťah pravdy a moci • „Scientia sexualis“ – jeden z prípadov vôli k pravde a vzťahov k pravde

1. 1. Vôľa k pravde a pravda Ø Ešte podľa Nietzscheho platí, že poznanie závisí od moci, od vôli k moci a zase vôľa k moci určuje našu vôľu k pravde Ø Čo je teda táto vôľa k pravde? • Vôľou k pravde budem na základe foucaultovských textov nazývať úpornú, niekedy až „tvrdohlavú“ snahu spojenú s nejakou mocou (natoľko s ňou úzko spojenú, že zároveň predstavuje jednu z jej modalít) presadzovať, obhajovať, bojovať za určitú, „svoju“ pravdu

1. 2. Vôľa k pravde a pravda • Štruktúra vôli k pravde teda tvorí: Ø V prvom rade moc (vôľa , ktorá nielen závisí od moci, ale sama stelesňuje silu, moc) a pravda (platí tu o nej to isté, čo o vôli) Ø Potom vedenie a diskurz: vôľa k pravde ako určitá požiadavka vedenia a zároveň ako istý typ vedenia (konkrétne vedenia-moci) a diskurzu (ako „nutkavá potreba“ vyslovovať istú pravdu)

1. 3. Vôľa k pravde a pravda Ø Vôľa pravdy a pravda tvoria na jednej strane, akoby protikladné fenomény, medzi ktorými vzniká vnútorné napätie a niekedy aj konflikty Ø A súčasne sú ekvivalentmi, keď vôľa k pravde predstavuje len jednu z foriem, jeden z prejavov pravdy a opačne – pravda zase jeden z nevyhnutných elementov vôli k pravde

1. 4. Vôľa k pravde a pravda • Ich zložitý vzťah zachytil Foucault v „Ráde diskurzu“ týmito slovami: „Pravdivý diskurz, ktorý sa nevyhnutnosťou svojej formy vymaňuje z túžby a oslobodzuje od moci, nemôže rozpoznať vôľu k pravde, čo ním preniká; a vôľa k pravde, táto vôľa, čo sa nám už dávnejšie vnútila, je taká, že pravda, ktorej sa dožaduje, ju nevyhnutne maskuje (podč. I. B. )“ (Rád diskurzu - RD, s. 15)

1. 5. Vôľa k pravde a pravda Ø „Takto, “ pokračuje Foucault, „sa pred našimi očami ukazuje iba jedna pravda, obdarená bohatstvom, plodnosťou, sladkou a úskočnou univerzálnou silou. Vôľu k moci ako zázračnú mašinériu zákazov, rozdeľovania, vylučovania zase ignorujeme“ (RD, s. 15) Ø A práve preto sa zameral práve na vôľu k pravde, pričom chce v prvom rade zistiť, aká bola a aká je tá vôľa k pravde, ktorá ovláda naše vedenie a naopak, ktorú upevňuje „spôsob, akým sa vedenie uplatňuje v danej spoločnosti, akým sa valorizuje, šíri, rozdeľuje a v istom zmysle prisudzuje (RD, ss. 12; 13 -14).

2. 1. Pravda a moc Ø Foucaulta viac než obsahy pravdy zaujímajú podmienky, okolnosti a dôsledky (účinky) existujúcej pravdy, presnejšie právd Ø A preto ho prioritne nezaujímajú otázky typu: Čo je pravda? Či je objektívna alebo subjektívna? Alebo: Kto hovorí pravdu? Ale celkom iný druh otázok, ako napr. : Načo je pravda? Prečo sa človek zaujíma o pravdu? Prečo práve toto teraz poznávame a niečo iné? Prečo práve o tomto dnes tak intenzívne hovoríme a prečo zase o tamtom tak rozpačito mlčíme? Prečo sa v istej dobe, napriek veľkej rozmanitosti názorov, priestor dáva len niekoľkým z nich?

2. 2. Pravda a moc Ø Skrátka, fundamentálnou otázkou bol pre neho problém, ako funguje pravda spoločnosti, aký je v nej „režim pravdy“ a ešte presnejšie, konkrétnejšie, ako sa v nej, v akej strategickej situácii produkuje pravda? • A tu Foucault chce vyvrátiť ilúziu, že pravda je niečo „čisté“, „nezašpinené“ mocou, resp. neutrálne, pretože podľa neho „neboť i ten nejmenší záblesk pravdy má svou politickú podmíněnosť“ (Vůle k vědění - VV, s. 11).

2. 3. Pravda a moc • Ba čo viac, aj pravda je moc (povedzme v podobe nátlaku na myslenie, poznanie, diskurz) Ø To neznamená, že pravda nemôže vôbec existovať bez moci, ale že nemôže úplne existovať bez moci Ø A moc zase nemôže byť ľubovoľná, ale je okrem iného závislá od stanovených diskurzívnych pravidiel, začlenených zase do určitej diskurzívnej formácie • „. . . Aby propozícia patrila do súboru nejakej disciplíny, musí spĺňať komplexné a náročné požiadavky; skôr než o nej budeme môcť povedať, či je pravdivá, alebo nepravdivá, musí byť, ako by povedal Canguilhem, v pravde“ (podč. I. B. ) (RD, s. 22).

2. 4. Pravda a moc • Spojenie pravdy a moci vo vôli k pravde nevylučuje ani nedegraduje (vedeckú) pravdu ako takú Ø Je iba kritikou jednej, univerzálnej, absolútnej pravdy – napr. vedeckej pravdy Ø Proti nej Foucault často kladie lokálnu, menšinovú pravdu, zbavenú hegemónie a privilégií Ø A tieto modality pravdy medzi sebou vedú nezriedka nezmieriteľný súboj, boj

3. 1. „Scientia sexualis“ ako vôľa k pravde • „Scientia sexualis“ Foucault nazýval súhrnne všetky moderné vedy o sexualite, a zvlášť, ktoré „pracujú“ s priznaním ako jednej z hlavných a zároveň najviac oceňovaných v modernej spoločnosti techník produkcie pravdy • Tu podobne ako v prípade inkvizičného priznania sme nútení priznávať sa • Scientia sexualis nás však núti na rozdiel od stredoveku priznávať sa ani nie tak z hriechov, ako skôr zo svojich najtajnejších túžob, prianí, snov, slastí

3. 2. „Scientia sexualis“ Ø A skôr než režimu pochybenia sa podriaďuje režimu normálneho a nenormálneho, patologického • Moderné priznanie sa tak spája a prelína s ostatnými vedeckými technikami (napr. s klinickým vyšetrovaním), pričom sledujú akoby stále jeden spoločný cieľ – zistenie pravdy Ø Výrazom tohto spojenia je scientia sexualis ako diskurzívna mocenská prax produkujúca záväznú pravdu o sexualite (VV, s. 81 -82)

3. 3. „Scientia sexualis“ • Neustála produkcia pravda o sexe a ich rozmnoženie, až premnoženie otvára široký priestor pre vytváranie paralelných a zároveň tzv. prekrývajúcich diskurzov, keď z rozličných dôvodov (politických, ideologických atď. ) jedny maskujú pravdu, dôležitosť a podobne iných diskurzov Ø A to je jeden z dôvodov, prečo si Foucault kladie za cieľ „opätovne spochybniť našu vôľu k pravde“ (RD, s. 32)

3. 4. „Scientia sexualis“ • Vo „Vôli k vedeniu“ Foucault píše o dvoch formách, druhoch scientia sexualis, ktoré predstavujú dva celkom odlišné spôsoby, dve formy vôli k pravde Ø Kým prvá, reprodukčná biológia nadviazala na všeobecne prijaté vedecké normatívy a od začiatku svojho vzniku prejavila nesmiernu vôľu k pravde Ø Druhá, sexuálna medicína vyšla z celkom iných vedeckých pravidiel a prejavila sa skôr vôľou k nepravde: bránila nielen hovoriť pravdu, ale tomu, aby sa pravda vôbec vytvárala (napr. falzifikáciou chorobopisov, selektívneho výberu obsahov rozhovorov s pacientmi atď. )

3. 5. „Scientia sexualis“ • No viac než problematika pravdy a lži Foucaulta aj v tomto prípade zaujíma „vecná“ otázka: prečo sme tak stále posadnutí údajnou pravdou o sexe, i keď zredukovanou na fenomén údajného jeho potláčania a cenzúry a na výzvy odstrániť, oslobodiť sex od všetkých zábran a zákazov, čo napr. robí tzv. represívna teória, hypotéza?

3. 6. „Scientia sexualis“ • Foucault uvádza niekoľko dôvodov, no dva sú podľa mňa najpodstatnejšie: Ø Prvý dôvod treba hľadať v tej vôli k vedeniu (a následne v tom diskurze, v tej moci a slasti), kde je navzájom prepojená sexualita, pravda a podvracanie všeobecných zákonov a prísľub nového života a šťastia Ø Druhý dôvod, akoby protirečil prvému, no v skutočnosti s ním ide ruka v ruke: sex ako potvrdila aj moderná veda o dedičnosti je niečo nebezpečné, čo je treba držať pod kontrolou

3. 7. „Scientia sexualis“ Ø A tak na jednej strane moderná spoločnosť podporuje sexuálnu rozmanitosť a zároveň, ako napr. v prípade homosexuality, ju zväzuje osobitými normami, nanútenými identitami, vedeckou mocou • Dvojaký, protirečivý postoj spoločnosti k sexualite stelesňuje i psychoanalýza Ø Tá na jednej strane zdôrazňovala, že sexuálnu túžbu treba podriadiť zákonu Ø A súčasne zvlášť svojimi technikami pôsobila proti niektorým príliš prísnym, až paranoickým formám zákazov

3. 8. „Scientia sexualis“ • Záver Ø Scientia sexualis, ktorá sa snažila budiť dojem, že jej ide v prvom rade o vedeckú pravdu v podobe zachovania si maximálnej objektivity, resp. neutrality, bola v skutočnosti podriadená imperatívu lekárskej normy Ø Pritom každé odklonenie od tejto normy považovala za odchýlku, ak nie priamo úchylku, ktorú treba vyšetriť a liečiť Ø A nech sa tvárila akokoľvek emancipujúco, sama zostávala v zajatí množstva predsudkov voči tomu, čo nebolo považované za „normálne“ (homosexualita, sexualita detí, hystéria žien atď. ) Ø Myslím si, že je to dodnes poučný príbeh. . . • Ďakujem za pozornosť!!!