Rozprvanie v umeleckej literatre Obsah Rozprvanie Kompozcia rozprvania

Rozprávanie v umeleckej literatúre

Obsah § § § § Rozprávanie Kompozícia rozprávania Vnútorná kompozícia epického diela Kompozičné postupy Rozprávač Literárna postava Reč rozprávača a reč postáv § Schémy zápisov priamej reči § Typy dialógov § Priama reč a možnosti jej transformácie § Dramatizujúce a estetizujúce jazykové prostriedky § Hlavné druhy úvodu v rozprávaní § Slovník a syntax rozprávania

Rozprávanie § Forma ľudskej komunikácie § Základný slohový útvar rozprávacieho slohového postupu § Podstatná zložka umeleckého štýlu § Základ epických diel § Sústredenie sa na udalosť, ktorá sa odohrala, na zápletky, konflikty a ich riešenia

Kompozícia rozprávania § Zložitá a dôležitá § Rozprávanie zachytáva: ü udalosť, príbeh ü prostredie ü charaktery osôb ü motívy konania ü reč • Využitie iných slohových postupov: Ø opis Ø charakteristika Ø úvaha Ø príp. krátky výklad

Vnútorná kompozícia epického diela § Ø Ø Ø Cieľavedomé usporiadanie obsahu vnáša napätie dramatickosť dielo je zaujímavejšie a krajšie neočakávanosť Usporiadanie čiastkových dejových motívov, fáz, do celku tak, aby vytvárali napäťový oblúk, sa nazýva vnútorná kompozícia diela Kolízia zápletka Expozícia úvod Kríza vyvrcholenie Peripetia zvrat Katastrofa rozuzlenie

Kompozičné postupy § Chronologický o dej sa vyvíja plynulo, udalosti sú zachytené v časovej postupnosti § Retrospektívny o dej sa odohráva pospiatky (čitateľ vie, ako sa príbeh skončil, ale nevie, čo sa predtým odohralo) § Paralelný o Sledujeme dva alebo viacej dejov (dejové línie sa môžu rozvíjať samostatne, alebo sa navzájom stretnú – L. N. Tolstoj: Vojna a mier) § Rámcový o Do rozprávania postavy/postáv prvého príbehu sa vkladajú postupne ďalšie príbehy – G. Boccaccio: Dekameron; Tisíc a jedna noc § Retardačný o Tento postup rozprávanie spomaľuje; základná dejová línia môže byť prerušená (vstupuje nová postava, zaradená je úvaha, vykreslenie krajiny) § Reťazový o Na jednu udalosť nadväzujú mnohé nové udalosti, pričom väzby medzi nimi sú dosť uvoľnené – Cervantes: Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha

Rozprávač § V dávnoveku nejestvoval pojem autor § Ako pôvodca diela sa vnímal jeho tlmočník – spevák, rozprávkar, igric. . . § V antike a v stredoveku sa meno autora spája s dielom (autorov duchovný majetok) § Čitateľ vníma autora ako toho, kto rozpráva príbeh § Často autor poveril rozprávaním fiktívnu postavu – tá sa chápe ako rozprávač § V 20. storočí literárni vedci vytvorili kategóriu rozprávača – nevystupuje ako postava v deji, iba ho rozpráva Vševediaci/anonymný rozprávač vie o príbehu všetko – pozná sled udalostí, pozná pocity a myšlienky postáv

Literárna postava § Väčšina epických diel rozpráva o osudoch ľudí § Dej je fiktívny, zdanlivý (aj keď jeho základom je skutočná udalosť) § Konajúce postavy sú vždy fiktívne Literárne postavy sú autorove modely ľudí – vyzerajú, ako si to autor želá, myslia, cítia a konajú v zhode s duchom diela. § Umelec sa snaží, aby opisom postavy, prienikom do psychiky a stvárnením jej činov vytvoril ilúziu skutočného človeka

Reč rozprávača a reč postáv § Reč rozprávača – autorská reč v Základný text v pásme rozprávača v Založená na epickej objektívnosti – nezainteresovane rozvíja príbeh, komentuje konanie postáv, zobrazuje prostredie, uvádza reč postáv v Využíva 3. slovesnú osobu v minulom čase v Má spisovnú podobu (výnimky súvisia so zámerom prózy) v Rozprávačom môže byť ü Autor – er-forma (on-rozprávanie) – rozprávač je skrytý, anonymný, všetko vidí a vie, je objektívny ü Niektorá z postáv – ich-forma (ja-rozprávanie, priame rozprávanie) – rozprávač je zjavný, čitateľ vie o ňom, je subjektívny

Prečítajte obidve ukážky a zistite, akú formu rozprávania využil autor D. Tatarka Panna zázračnica A ako lozil, ako sa mu beznádejne hlúpo cnelo, v neprístupnom kúte v jednej z čakární zazrel ženu. Prišla alebo odchádzala? Zaujala ho. Bola v čiernom. Driemala alebo snila? Opierala sa o kufrík, ktorý mala pri sebe na lavičke, tiež taký čierny, ako bola oblečená. D. Tatarka Prútené kreslá Ocitol som sa v spoločnosti seberovných. Oči mi hneď pritiahla čierna, dúhovomodrá hlava a sivý, svietivý pohľad. My sa už poznáme. Okrem Daniely a Madame ešte som našiel dve príťažlivé ženy. To bolo viac ako dosť.

Reč postáv § § § Dramatizuje, oživuje rozprávanie Realizuje sa dialógom Dialóg v próze je rozhovor dvoch (viac) postáv Replika – prehovor jednej postavy, vyjadruje sa priamou rečou Funkcia dialógu: Ø Ø Ø § Rozvíja príbeh Stupňuje konflikt Charakterizuje postavy Priama reč - je doslovným citovaním reči postáv ü Uvádza ju uvádzacia veta ü Dáva sa do úvodzoviek (môže sa nahradiť aj pomlčkami) – formálny znak priamej reči ü Vyčleňuje sa do osobitného odseku ü Intonácia je živá, slovosled subjektívny, má znaky „hovorovej syntaxe“ ü Veta je kratšia

Schémy zápisov priamej reči § § § Uvádzacia veta: „Priama reč. /? /!“ „Priama reč, /? /!“ uvádzacia veta. „Priama reč, “ uvádzacia veta, „priama reč. /? /! Dobrý štylista v slovese uvádzacej vety naznačí aj okolnosti, spôsob výpovede, to, čo sa v dráme naznačuje v zátvorke Úloha: napíšte na každú schému jeden príklad.

Typy dialógov § Symetrický - pravidelné striedanie replík (ako v dráme) § Asymetrický – je prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv

Priama reč a možnosti jej transformácie § Priama reč - doslovné citovanie reči postáv „Nezabudni si napísať úlohu, “ povedala som, „určite sa bude kontrolovať. “ § Nepriama reč - rozprávač nepriamo reprodukuje prehovor postavy svojou vlastnou rečou Povedala som, že si má napísať úlohu, pretože sa bude určite kontrolovať. § Nevlastná priama reč - slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv. Najčastejšie nemá uvádzaciu vetu. Od vlastnej priamej reči sa odlišuje tým, že nie je vyčlenená osobitným odsekom a neoddeľuje sa v texte úvodzovkami. Nezabudni si napísať úlohu, povedala som, určite sa bude kontrolovať. § Polopriama reč – sa funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou. Odlišujú sa najmä kategóriou slovesnej osoby (využíva 3. osobu) Nie, nezabudne si napísať úlohu, nechce mať problém s učiteľkou. § Vnútorný monológ – formuluje sa v ňom myslenie rozprávajúceho subjektu. Čitateľ sleduje vnútorné pohnútky konania postavy, jej citové hnutia, úvahy, protikladné duševné stavy, má možnosť vniknúť hlbšie do jej charakteru. § Dialogizovaný vnútorný monológ – vedie postava sama so sebou

Dramatizujúce a estetizujúce jazykové prostriedky § Krátke vety, opakovanie: Vyskočiť. Na zem. Guľomet je ťažký. § Nedokončené vety: Keby Jula naozaj chcela. . . Taká je, ľa, ako inovať. Aby sa jej bál dotknúť, že opŕchne. Biela. . . § Historický prézent – použitie prítomníka namiesto minulého času: Vyskočil zo stoličky a pomaly sa k nemu približuje.

Hlavné druhy úvodu v rozprávaní § Expozícia – úvodný opis prostredia a postáv § In medias res - vpadnutie priamo do deja § Retrospektíva - pohľad naspäť § V úvode sa oboznamujeme aj s druhom autorskej reči.

Slovník a syntax rozprávania § Slovník je neobmedzený § Využívajú sa slová zo všetkých vrstiev národného jazyka § Reč autora má byť výrazná, pôsobivá, má reprezentovať bohatosť, pestrosť a všestrannosť jazyka § V skladbe – rôzne typy viet podľa modality § Okrem jednoduchých viet aj súvetia – striedajú sa § Vyskytujú sa parentetické vety – so vsuvkami

§ Ďakujem za pozornosť § Ph. Dr. Eva Fajčíková