Rozprvanie Obsah 1 vod 2 Rozprvanie druhy rozprvania

Rozprávanie

Obsah 1. Úvod 2. Rozprávanie, druhy rozprávania 3. Kompozícia umeleckého rozprávania 4. Schéma kompozície umeleckého rozprávania 5. Reč rozprávača a reč postáv 6. Dobré rady 7. Použitá literatúra

Úvod Rozprávanie Najčastejšia forma ľudskej komunikácie. Využívame ho, keď sa chceme niekomu zdôveriť, keď chceme niekomu oznámiť niečo dôležité a pod. Je podstatnou zložkou umeleckého štýlu, je základom epických diel. Stretávame sa s ním pri počúvaní rozprávok a povestí, pri čítaní poviedok, románov, dokonca aj pri štúdiu historických či životopisných odborný diel.

Pri rozprávaní sa sústreďujeme na udalosť, ktorá sa odohrala, hovoríme o zápletkách, konfliktoch a ich riešení. Udalosti vykresľujeme ako jedinečné, neopakovateľné, ale zároveň charakteristické pre isté typy ľudí, pre určitú dobu alebo prostredie. Je najpodstatnejšou zložkou umeleckého štýlu. Spolu s opisom, charakteristikou a úvahou je základným kompozičným prostriedkom výstavby literárneho textu.

Druhy rozprávania 1. Ústne: najstarší typ rozprávania, predpokladá bezprostredný kontakt medzi rozprávačom a poslucháčom. Nájdeme ho aj v umeleckých dielach tzv. priamom rozprávaní (1. os. sg). 2. Jednoduché rozprávanie: vyskytuje sa v bežnej komunikácii, v rodinnom prostredí a napr. v školskej praxi (študent je priamym rozprávačom svojho vlastného príbehu), zvyčajne sleduje dejovú líniu bez rozsiahlejších opisov alebo úvah. 3. Komplexné rozprávanie: využíva už aj opis a charakteristiku (napr. prostredia, postavy) a prvky úvahy. 4. Reprodukcia: vyskytuje sa ako prerozprávaný dej knihy, filmu, divadelnej hry a pod.

Kompozícia umeleckého rozprávania Rozprávanie zobrazuje nielen udalosť, o ktorej autor alebo rozprávač hovorí, ale zachytáva aj prostredie, charaktery osôb, motívy ich konania a tiež reč. Z toho vyplýva, že rozprávanie je veľmi zložité a je dôležité, aby bolo kompozične dobre a prehľadne usporiadané. Umelecké rozprávanie využíva zložité kompozičné princípy/postupy, príbeh sa nemusí rozvíjať iba v prirodzenej následnosti, v reálnom čase a priestore.

Kompozičné princípy rozprávania a) b) c) d) Retrospektívny princíp Chronologický princíp Reťazový princíp In medias res

a) Retrospektívny princíp Hlavné znaky: • čitateľ už vie, ako sa príbeh skončil, ale nevie, čo všetko sa predtým odohralo; • tento postup sa uplatňuje hlavne v spomienkach na minulosť; • používa sa vtedy, keď autor nechce, aby čitateľa veľmi strhávalo napätie samotného deja, alebo keď kladie dôraz napríklad na hľadanie príčin nejakej udalosti či postojov vystupujúcich postáv.

b) Chronologický princíp Hlavné znaky: • najčastejší postup rozprávania; • rozprávanie dejovej línie v tom slede ako išli udalosti za sebou; • dej sa vyvíja plynulo, udalosti vyplývajú jedna z druhej, príbeh je prehľadný.

c) Reťazový princíp Hlavné znaky: • na jednu udalosť nadväzujú mnohé nové udalosti, pričom väzby medzi nimi sú dosť uvoľnené a neraz ich spája len postava hlavné hrdinu; • veľmi častým prostriedkom tejto kompozície je tzv. falošné rozuzlenie (čitateľ má v istej chvíli dojem, že jeden z príbehov sa už skončil, ale zakrátko sa ukáže, že sa mýlil rozprávanie príbehu bolo len prerušené).

d) In medias res Hlavné znaky: • ide o rozprávanie bez nejakého úvodu, • priamo sa ocitáme v centre deja či príhody.

Schéma kompozície umeleckého rozprávania

VYVRCHOLENIE DEJA /kríza/ postava sa môže dostať do konfliktu: a/ s inou osobou – medziľudské vzťahy b/ so spoločnosťou – spoločenský konflikt c/ sama so sebou – osobný konflikt ZÁPLETKA /kolízia/ DEJOVÝ OBRAT /peripetia/ a/odohrá sa udalosť, ktorá má rozhodujúci vplyv na dej sa zrýchľuje a smeruje k rozuzleniu konfliktu b/objaví sa konfliktná postava c/ dej začína gradovať d/ lexika je expresívnejšia ÚVOD /expozícia/ ROZUZLENIE /katastrofa/ vykreslenie prostredia, doby, hlavných postáv zlý alebo dobrý koniec

Reč rozprávača a reč postáv Autorská reč (reč rozprávača) – je založená na epickej objektívnosti. Autor sa na príbeh pozerá z nadhľadu. Jeho text môžeme prirovnať k objektívu fotoaparátu alebo k televíznej kamere. Sleduje, aj zblízka, ale neposudzuje. Jej hlavné znaky sú: 1. formálne je koncipovaná v minulom čase, 2. využíva slovesnú osobu 3. má, až na odôvodnené výnimky súvisiace so zámerom prózy, spisovnú podobu. Príklad: Bača ho uistil, že všetko povie Jergušovi. (Ľ. Ondrejov)

Reč postáv – prejavy, výpovede jednotlivých osôb, ktoré hodnotia, komentujú príbeh, vnášajú doň svoje úvahy a subjektívne pocity. Rozprávačom príbehu môže byť sám autor, vtedy hovoríme o tzv. er-forme (on-forme) alebo môže dej rozprávať niektorá z postáv, potom hovoríme o ich-forme (ja forme). Postavy buď hovoria priamo, potom je ich priama reč realizovaná aj graficky (dvojbodky, úvodzovky, pomlčky), alebo nepriamo, vtedy ide o polopriamu reč.

On-rozprávanie (príklad) A ako lozil, ako sa mu beznádejne hlúpo cnelo, v neprístupnom kúte v jednej z čakární zazrel ženu. Prišla alebo odchádzala? Zaujala ho. Bola v čiernom. Driemala alebo snila? Opierala sa o kufrík, ktorý mala pri sebe na lavičke. Ani chvíľu neváhal, prekračoval skrížené, poprepletané nohy spáčov, ktoré ju zatarasovali ako nepreniknuteľný, pospriečaný tmavý prales. (D. Tatarka) Ja-rozprávanie (príklad) Ocitol som sa v spoločnosti seberovných. Oči mi hneď pritiahla čierna, dúhovomodrá hlava a sivý, svietivý pohľad. My sa už poznáme. Okrem Daniely a Madame ešte som našiel dve príťažlivé ženy. To bolo viac ako dosť. Jedna bola ako broskyňa, kreolka, druhá žiarila rúnom plavých vlasov. Len čo som sa jej dotkol pohľadom, zaklonila hlavu a potriasla svojou hrivou, s prepáčením, ako mladá šťastná kobylka na pastve. (D. Tatarka)

Priama reč - Je doslovným citovaním reči postáv, preto sa dáva do úvodzoviek a obyčajne sa vyčleňuje aj do osobitného odseku. Úvodzovky sú najvýraznejším formálnym znakom priamej reči. - Veta priamej reči je v priemere podstatne kratšia ako veta autorskej reči. - Najčastejšie sa, takmer bežne, využíva v dialógu. Sprievodnou časťou priamej reči je uvádzacia reč, ktorou autor prejavy nielen „uvádza“, ale ich aj komentuje, dopĺňa a upravuje. V staršej epike sú uvádzacie vety „administratívnym“ informovaním autora pomocou slovies dicendi (povedať, hovoriť, ozvať sa, poznamenať, vravieť, pošepnúť, zakričať, odvrknúť, odpovedať. . ), sentiendi (myslieť, uvažovať, cítiť. . ) a pod.

1. Uvádzacia veta môže byť pred priamou rečou: Mišo skríkol: „A polieval si ju? “ Takéto umiestnenie uvádzacej vety naznačuje pokojný, intelektuálny priebeh priamej reči. 2. Uvádzacia veta môže byť za priamou rečou: „Vivat a vivat, kde budeme bývať, “ ozvalo sa z druhého boku záhrady. (J. Kalinčiak) Používa sa pri expresívnej, dynamickej priamej reči. V citovo napätej komunikácii. 3. Uvádzacia veta môže prerušiť priamu reč: „Choď do obchodu, “ povedala mama, „a nezabudni kúpiť mlieko. “

Slovník rozprávania - Je neobmedzený. - Autor má používať slová významovo bohaté, jeho reč má byť výrazná, pôsobivá, musí vedieť pracovať so všetkými druhmi slov, uplatňovať slovesá, keď chce docieliť dynamickosť, používať mená, ak chce presne a výstižne pomenovať či hodnotiť, vedieť, kedy sú najvhodnejšie citoslovcia, ako čo najlepšie vyjadriť ďalšie okolnosti deja, napr. určenie času, miesta a pod. - Ani spojky nie sú zanedbateľné, môžu dej napríklad spomaliť alebo stupňovať.

Syntax rozprávania - Aj keď v rozprávaní prevažuje oznamovací spôsob, uplatňujú sa v ňom tiež opytovacie a zvolacie vety, ktoré výstižne charakterizujú medziľudskú komunikáciu. - Popri jednoduchých vetách sú primerane zastúpené aj súvetia. - Striedajú sa jednočlenné vety slovesné (napr. Prší, Straší. Chutí mi. )s neslovesnými (napr. Je mi dusno. Bolo mi do smiechu. Pohov!), krátke s dlhými.

Dobré rady 1. Rozprávač musí zaujať príbehom. Nič nie je také nebezpečné a nepríjemné pre autora i čitateľa ako pomalé, nudné a zdĺhavé rozprávanie, ktorému navyše chýba pevná stavba. 2. Nikdy zbytočne „neodskakujte“ od deja. To si môžu dovoliť iba skutoční spisovatelia, ktorí svoje rozprávanie kompozične zvládnu. 3. Pracujte iba s toľkými postavami, s koľkými si dokážete poradiť.

4. Nebojte sa fantázie, nebojte sa čitateľov zaujať niečím nečakaným, nevídaným, ale zároveň si pamätajte, že aj fantázia musí mať svoju logiku a pravdu. 5. Ohybnosť a plastickosť príbehu spočíva v tom, že nerozprávame iba strohý dej, ale vykreslíme prostredie, poskytneme presný opis a výstižnú charakteristiku hrdinu. 6. Použite priamu reč postáv.

Témy z minulých rokov 2007 Gaudeamus igitur (Rozprávanie o mojej ceste k dospelosti) 2008 Dôkaz mojej dospelosti (Rozprávanie) 2009 Odišiel/odišla som, hoci som mal/mala zostať (Rozprávanie) 2011 Gaudeamus igitur (Rozprávanie o mojej ceste k dospelosti) 2013 I malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy (Rozprávanie) 2014 Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)

Použitá literatúra WEIDLEROVÁ, A. – WEIDLER, E. : Sloh na dlani. Druhé vydanie. Bratislava: Príroda 2005. ISBN 80 -07 -01332 -6 HINCOVÁ, K – HÚSKOVÁ, A. : Slovenský jazyk pre 1. - 4. ročník stredných škôl. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 2008, ISBN 978 -80 -10 -01557 -3 CALTÍKOVÁ, M. : Slovenský jazyk a literatúra. Bratislava: Enigma 2010, 369 s. ISBN 978 -80 -89132 -93 -5