Rok Eucharistie oktber 2004 oktber 2005 Eucharistick spiritualita

Rok Eucharistie október 2004 - október 2005

Eucharistická spiritualita podľa dokumentu, ktorý vydala Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí: Rok Eucharistie Odporúčania a návrhy

Počúvanie slova Zhromažďujeme sa k liturgii, aby sme počúvali, čo Pán chce povedať; všetkým a každému jednotlivo. On hovorí tu a teraz, my ho počúvame vo viere a vieme, že on sám má slová večného života a že jeho slová sú svetlom na našej ceste.

Počúvanie slova Mať účasť na Eucharistii znamená, načúvať Pánovi, aby sme naplnili to, čo nám hovorí, o čo nás prosí a čo očakáva od nášho života. Ovocie počúvania Boha, ktorý k nám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo (porov. SC, 7), dozrieva v každodennom živote (porov. Mane nobiscum Domine, 13).

Počúvanie slova Postoj počúvania stojí na začiatku duchovného života. Veriť v Krista znamená, počúvať jeho slovo a uskutočňovať ho. To od nás vyžaduje, aby sme nasledovali hlas Božieho ducha, vnútorného učiteľa, ktorý nám zasväcuje do plnej pravdy, teda nie len do pravdy poznania, ale aj do pravdivosti konania.

Počúvanie slova Aby sme skutočne počuli Pánov hlas v Bohoslužbe slova, musíme počúvať srdcom. Na to nás pripravuje osobné čítanie Svätého písma, pre ktoré si musíme nájsť pevný čas a príležitosti, tak že neostane obmedzené na náhodne voľný čas. Aby to, čo sme počuli počas omše, sa nevytratilo zo zmýšľania a srdca po opustení kostola, odporúča sa počúvanie Boha, ktorý k nám naďalej hovorí rozmanitými spôsobmi aj cez okolnosti všedného dňa.

Obrátenie Uznajme svoje hriechy, aby sme s čistým srdcom mohli sláviť sväté tajomstvá. Eucharistia vyžaduje obrátenie a očisťuje srdce kajúceho hriešnika, ktorý si je vedomý svojej vlastnej slabosti a prosí o Božie odpustenie. Napriek tomu nenahrádza sviatostnú spoveď, ktorá je pre ťažké hriechy jedinou správnou cestou k zmiereniu s Bohom a Cirkvou.

Obrátenie Ak sme si plne vedomí našej slabosti, potom nás to oslobodzuje od samoľúbosti, zachová nás v pravde pred Bohom, poháňa nás, ohlasovať milosrdenstvo nebeského Otca, ukazuje nám cestu, ktorá leží pred nami a vedie nás k sviatosti pokánia. Robí nás tiež otvorenými na chválu a vďačnosť. Pomáha nám, byť vľúdny voči blížnemu, pomáhať mu v jeho slabosti a odpustiť mu.

Pamiatka „Ak ako kresťania slávime Eucharistiu už od začiatku Cirkvi v podobe, ktorá sa v podstate nezmenila, a to i napriek veľkej rozmanitosti čias a liturgií, je to tak preto, lebo nás viaže Pánov príkaz v predvečer jeho umučenia: "Toto robte na moju pamiatku" (1 Kor 24, 25)“ (KKC, 1356).

Pamiatka Eucharistia je v osobitnom zmysle „pamiatkou“ Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, oslavuje pamiatku Krista, jeho skutky a slová, jeho vtelenie, jeho smrť, jeho zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. V ňom spomína celé dejiny spásy, ktoré sú predpovedané už v Starom Zákone. Spomína všetko to, čo urobil Boh – Otec, Syn a Duch Svätý – pre celé ľudstvo, od stvorenia po „nové stvorenie“ v Kristovi, v očakávaní jeho druhého príchodu na konci časov, aby bolo v ňom všetko obnovené.

Pamiatka Eucharistická „pamiatka“ prechádza z eucharistického slávenia na náš život a pripomína nám všetky dary, ktoré sme dostali od Boha v Kristovi. To vedie k životu vo vďačnosti, i pohľade na „dar“, ktorý sme obdržali, a zároveň na „zodpovednosť“, ktorá s tým súvisí. Spomienka na to, čo Boh pre nás urobil a robí, posilňuje našu duchovnú cestu. Modlitba Otče náš vyvoláva v nás vedomie, že sme deťmi nebeského Otca, bratia a sestry Krista, označení Duchom Svätým, ktorý je vyliaty v našich srdciach.

Pamiatka Spomienka na dary prírody (život, zdravie, rodina. . . ) podporuje vďačnosť a vyzýva k tomu, aby sme si tieto dary vážili. Spomienka na dary milosti (krst a ďalšie sviatosti; kresťanské cnosti. . . ) oživujú okrem vďačnosti aj úsilie, aby sa tieto talenty nepremárnili, ale aby priniesli ovocie.

Obeta Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci, i celá tvoja rodina. Zúčastniť sa na Eucharistii, na počúvaní Evanjelia, plniť príkaz jesť Pánovo Telo a piť jeho Krv znamená urobiť z nášho života bohumilú obetu: skrze Krista, s Kristom a v Kristovi.

Obeta Obetný charakter Eucharistie burcuje náš život a vedie nás k spiritualite obety, sebadarovaniu, nezištnosti a obetavosti, ktoré vyžaduje kresťanský život. Chlieb a víno, ktoré prinášame na oltár, vyjadrujú náš vlastný život: utrpenie a námahu, žiť ako Kristus a podľa prikázania, ktoré dal svojím učeníkom. Prijatie Kristovho Tela a Krvi vyjadruje naše „Tu som“, ktorým nechávame Krista v nás myslieť, hovoriť a konať.

Vďakyvzdanie Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade Večer pred svojím umučením, v tú noc, keď ustanovil Sviatosť obety kríža, vzal Ježiš chlieb a vzdával vďaky, lámal a podával svojím učeníkom. . . Táto Ježišova pieseň vďaky ožíva v každom eucharistickom slávení.

Vďakyvzdanie Slovo „Eucharistia“ je gréckeho pôvodu a znamená vďakyvzdanie (porov. KKC, 1328). . ďakovať by mal práve ten, ktorý je nezištne milovaný a obnovený a je si vedomý prijatého odpustenia. Je to dôstojné a správne, ďakovať Bohu vždy (čas) a všade (miesto).

Vďakyvzdanie Z toho vyplýva spiritualita vďačnosti za obdržané Božie dary (život, zdravie, rodina, povolanie, krst atď. ). Bohu ale nemáme ďakovať iba pri veľkých príležitostiach, ale „vždy“: Svätí ďakovali Bohu v skúškach, v hodine mučenia, za milosť kríža. . . pre toho, kto mal eucharistického ducha, bola každá životná okolnosť vhodnou príležitosťou vzdávať Bohu vďaku (porov. Mane nobiscum Domine, 26). „Vždy a všade“ ďakovať: i v našom všednom prostredí, doma, v zamestnaní, v nemocnici, v škole. . .

Kristova prítomnosť Pri slávení omše budú prvoradé spôsoby, v ktorých sa Kristus postupne viditeľne sprítomňoval v svojej Cirkvi: najskôr je prítomný už v spoločenstve veriacich, ktorí sa zhromaždili v jeho mene; potom v jeho slove, keď sa v Cirkvi číta a vykladá Sväté písmo; rovnako v osobe kňaza; napokon predovšetkým pod eucharistickými spôsobmi: V skutočnosti je Kristus prítomný vo sviatosti Eucharistie výnimočným spôsobom, celý a neporušený, ako Boh a človek, reálne existujúci a prítomný.

Kristova prítomnosť „Osobitne dôležité je tak pri slávení svätej omše, ako aj v eucharistickom kulte mimo nej rozvíjať vedomie reálnej prítomnosti Krista a starať sa, aby bolo vyjadrované tónom hlasu, gestami, pohybmi a celkovým správaním“ (Mane nobiscum Domine, 18).

Kristova prítomnosť Eucharistia by nás mala viesť k tomu, aby sme zvolali ako apoštoli po stretnutí so Vzkrieseným: „Videli sme Pána!“ (Jn 20, 25). Prijatie Kristovho Tela a Krvi je spoločenstvo so Vzkrieseným, liek nesmrteľnosti, záruka budúcej slávy. Prítomnosť, srdečnosť a svetlo Božie má ostať s nami a v nás a premeniť celý náš život. Zjednotenie s Kristom vo sv. prijímaní nám pomáha „vidieť“ znamenia božej prítomnosti vo svete a ukazovať ich tým, ktorých stretávame.

Spoločenstvo a bratská láska Cirkev žije z Eucharistie (porov. Ecclesia de Eucharistia), napĺňa Božou láskou a povzbudzuje nás k láske. Eucharistia nás zaväzuje k solidarite a k účasti. To sa prejavuje, keď s chlebom a vínom prinášame aj peňažný príspevok alebo iné dary pre chudobných. Z toho hľadiska vyslovil svätý otec naliehavé pozvanie: „Prečo teda neučiniť z Roka Eucharistie obdobie, v ktorom sa diecézne a farské spoločenstvá budú osobitným spôsobom angažovať, aby v bratskom úsilí vyšli v ústrety niektorej z toľkých bied našich čias? “ (Mane nobiscum Domine, 28).

Ticho V rytme slávenia sa vytvára ticho pre sústredenie, uzobranie a tichú modlitbu (porov. Mane nobiscum Domine, 18). Nie je to prázdnota alebo neprítomnosť, ale prítomnosť, schopnosť prijať a odpovedať Bohu, ktorý tu a teraz k nám hovorí a tu a teraz v nás pôsobí „odovzdaj sa Pánovi“, pripomína nám Ž 37, 7. [1] Poznámka k prekladu: Doslovný preklad z nemčiny: Buď ticho pred Pánom (Stíš sa pred Pánom).

Uctievanie (adorácia) Držanie tela, ktoré zaujímame počas eucharistického slávenia – státie, sedenie, kľačanie – poukazujú na vnútorné postoje srdca. Modliace sa spoločenstvo sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Státie je prejavom slobody synov a dcér, ktorú nám daroval zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý nás oslobodzuje z otroctva hriechu a privádza na správnu cestu. Sedenie vyjadruje ochotu počúvať Máriiným srdcom, ktorá sedela pri Ježišových nohách a počúvala jeho slovo; kľačanie alebo hlboký úklon vyjadrujú našu pokoru pred Najvyšším, pred Pánom (porov. Fpl 2, 10).

Radosť „Slávnostný charakter nedeľnej Eucharistie vyjadruje radosť, ktorú Kristus prenáša na svoju Cirkev prostredníctvom daru Ducha Svätého. Radosť je práve jedným z ovocí Ducha Svätého (porov. Rim 14, 17; Gal 5, 22)“ (Dies Domini, 56).

Radosť Eucharistia nás učí, radovať sa spolu s inými, radosť, ktorá nám bola darovaná, nemáme si ponechať len pre nás. Boh s nami a pre nás napravuje náš smútok, naše bolesti a nás samých, keď trpíme, to je znakom jeho prítomnosti. Volá nás do spoločenstva s ním a upokojuje nás vo všetkých našich ťažkostiach, aby sme aj my mohli potešovať tých, ktorí sa nachádzajú nejakým spôsobom v núdzi (porov. 2 Kor 1, 4).

Poslanie „. . . z eucharistického sprítomňovania obety kríža a zo spoločenstva s Kristovým telom a krvou Cirkev čerpá duchovnú silu potrebnú na spĺňanie svojho poslania. Tak sa Eucharistia predstavuje ako prameň a zároveň ako vrchol celej evanjelizácie, pretože jej cieľom je spoločenstvo všetkých ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým“ (Ecclesia de Eucharistia, 22).

Poslanie Stretnutie s Kristom je talent, ktorý sa nemá zahrabať, ale má prinášať ovocie slovom i skutkom. Evanjelizácia a misionárske svedectvo vychádzajú ako odstredivá sila z eucharistickej hostiny (porov. Dies Domini, 45). Poslanie tkvie v tom, vnášať hodnoverným spôsobom Krista do každodenného prostredia. . .

Záver • Úspech tohto roku bude bezpochyby závisieť od intenzity modlitby. S vierou svätých sme pozvaní k sláveniu Eucharistie, k jej prijímaniu a uctievaniu. . • Tento mimoriadny rok nám musí napomôcť stretať Krista v Eucharistii a žiť z neho.