Regin regionalizcia regionlna typizcia Regin vsledok delimitcie priestoru

Región, regionalizácia, regionálna typizácia Región: • výsledok delimitácie priestoru (Ivanička), t. j. hranicami vymedzené územie, ktoré sme identifikovali na základe vopred určených ukazovateľov (atribútov, charakteristík) určitou metódou • areál platnosti nejakého znaku (Mičian, Zatkalík), t. j. hranicami určené územie, v ktorom má cielene vybraný znak požadovanú kvantitatívnu veľkosť (hodnotu) • časť krajiny určitého taxonomického rádu (Korec), t. j. hranicami jednoznačne definované územie, ktoré má požadované kvalitatívne a kvantitatívne charakteristiky a určitú pozíciu v hierarchickej (geografickej) organizácii spoločnosti

komplexný ekonomicko-geografický región • teritórium odlišujúce sa od iných teritórií ucelenou štruktúrou väzieb sociálnych a ekonomických prvkov, ktorá je výsledkom vývoja socioekonomického subsystému krajiny (Alaev) Dva „krajné“ názory na objektívnu existenciu regiónov D. Whittelsey Región je výplod ľudského intelektu, výsledok použitej metódy, teda základnou východiskovou kategóriou je subjekt vedeckého pracovníka. P. M. Alampiev Regióny sú odrazom reálnej skutočnosti, objektívne v krajine teda existujú.

• Krajina a rôzne čiastkové výrezy z nej sú objektívna realita. Potom musíme akceptovať skutočnosť, že regióny objektívne existujú ako územné celky určitého rádu, ktorých osobitosť je vo vzájomných väzbách medzi prvkami týchto územných celkov. • Bez problémov môžeme ukázať, že v krajine existujú určité oblasti evidentne odlišné z hľadiska svojej vnútornej štruktúry (púšte, savany, pralesy, mestá, zalesnené územia a pod. ). • Určitým problémom však môže byť určenie hranice prírodných regiónov, ale najmä humánno-geografických, resp. kultúrnych regiónov. • Môžeme konštatovať, že doteraz neboli vypracované metódy, ktoré by boli jednoznačne prijímané a ktoré by umožňovali jednoznačne vymedziť humánno-geografické regióny, predovšetkým komplexné humánnogeografické regióny, resp. komplexné regióny.

Komplexné fyzicko-geografické regióny: - veľká výhoda pri ich vymedzovaní je, že prvé kritérium, ktoré používame pri ich identifikovaní je bádateľmi jednoznačne akceptované a v krajine dobre pozorovateľné (hranice geomorfologických jednotiek) Komplexné (parciálne, odvetvové) humánno-geografické regióny: - takéto kritérium v prvom stupni chýba a navyše - vzťahy medzi prvkami sociálno-ekonomickej časti krajiny sú oveľa komplikovanejšie ako vzťahy medzi prvkami fyzicko-geografickej (prírodnej) časti krajiny - dynamika vzťahov medzi prvkami sociálno-ekonomickej sféry je oveľa vyššia ako v prípade prírodnej časti krajiny Z vyššie uvedeného je zrejmé, že vymedzovanie humánno-geografických regiónov je nevyhnutne sprevádzané určitou (pomerne vysokou) mierou subjektívnosti (erudícia bádateľa, jeho invencia a skúsenosti)

Regionalizácia, regionálna typizácia*: • činnosť, postup, smerujúca k vyčleneniu regiónov • zoskupovanie individuálnych objektov (priestorových jednotiek) do tried (priestorovo väčších územných celkov) na základe spoločných vlastností alebo vzájomných vzťahov (Hempel) Aby sme mohli individuálne objekty zoskupovať do tried musíme ich najskôr identifikovať. V procese regionalizácie, resp. regionálnej typizácie sa v tejto súvislosti predpokladá, že skúmané územie je vopred rozčlenené na niekoľko elementárnych častí, nazývaných základné priestorové jednotky, ktoré plnia funkciu klasifikovaných objektov.

Otázka základnej charakteristiky humánno-geografických regiónov: • ukázanie hraníc regiónu • popísanie vlastností regiónu (obidve uvedené črty vyplývajú z cieľov výskumu a použitých kritérií delimitácie, t. j. metodiky výskumu)

Prakticky v celej modernej histórii geografie (20. storočí) je evidentná jej snaha o etablovaní sa v systéme vied predovšetkým snahou o: a) nutnosť prinášať nové poznatky o realite odlišné od iných vied, dokázať originalitu a nezastupiteľnosť b) hľadanie diferenciácie v regionálnej štruktúre krajiny c) identifikovanie hierarchického usporiadania regionálnej štruktúry krajiny Pri bodoch b) a c) je jednoznačne nezastupiteľná úloha regionálnej analýzy. Preto je pomerne častou kritikou odborných geografických prác poukázanie na skutočnosť, že ich výsledky „sú málo štrukturované a málo hierarchizované“.

Regionalizácia, regionálna typizácia (regionálna taxonómia) Metódy analýzy v „m“ rozmernom priestore

Základný problém úlohy regionalizácie (regionálnej typizácie), v odbornej literatúre všeobecne pomenovávanej regionálna taxonómia spočíva v nasledovnom: Predpokladajme, že je daná množina „F“ pozostávajúca z „n“ priestorových jednotiek F 1, F 2, F 3, . . . , Fn, ktoré sú charakterizované množinou „m“ ukazovateľov (predikátorov) P 1, P 2, P 3, . . . , Pm. Úlohou regionálnej taxonómie je nájsť taký rozklad množiny „F“ na „k“ neprázdnych tried (priestorovo väčších územných jednotiek ako základné priestorové jednotky Fi) R 1, R 2, R 3, . . . , Rk (pričom platí 1 ≤ k ≤ n), ktorý vyhovuje určitému kritériu kvality definovanému vo vzťahu k množine ukazovateľov (predikátorov). Takto určené triedy priestorových jednotiek sa nazývajú regionálne triedy alebo regionálne taxómy (regióny, regionálne typy). Systém tried, ktorý môžeme zapísať v tvare R = {R 1, R 2, . . . , Rk} sa môže nazvať regionálnym taxónom.

Základná úloha, ktorú riešime pri regionalizácii, regionálnej typizácie pomocou metódy v m-rozmernom priestore teda spočíva v tom, aby sme pri danom veľkom počte „n“ malých základných priestorových jednotiek (na tieto malé územné jednotky sa delí študované územie; napr. okresy – Slovenská republika), z ktorých každá je charakterizovaná istým počtom „m“ čŕt, resp. ukazovateľov (vyberá ich bádateľ na základe cieľov výskumu), bolo možné zoskupiť tieto malé priestorové jednotky do menšieho počtu regiónov, prípadne regionálnych typov, ktoré by sa vyznačovali maximálnou vnútornou rovnorodosťou (homogenitou) z hľadiska študovaného komplexu ukazovateľov a navonok (v porovnávaní s inými regiónmi, prípadne regionálnymi typmi) vykazovali určité odlišnosti.

Z odborného hľadiska je nevyhnutné odlíšiť regionalizáciu od regionálnej typizácii. Ak všetky triedy regionálneho systému (nové väčšie územné celky) sú priestorovo súvislé (t. j. ak každá z tried pozostáva z navzájom susediacich priestorových jednotiek), potom hovoríme o regiónoch a proces ich identifikácie nazývame regionalizácia. V opačnom prípade (teda ak sú niektoré triedy regionálneho systému priestorovo nesúvislé) ide o regionálnu typizáciu, produktom ktorej sú (vo všeobecnosti) priestorovo nesúvislé regionálne typy. Ako spoločný názov pre región a regionálny typ sa používa termín regionálny taxón. Úplne analogicky sa regionalizácia a regionálna typizácia subsumujú pod spoločný termín regionálna taxonómia, pričom všetky tri uvedené výrazy označujú jednak proces identifikácie regionálnych tried (regiónov alebo regionálnych typov), ako aj výsledok tohto procesu.

Základné regióny Slovenska Regionálna štruktúra Slovenska - otvorené regióny: 1 -bratislavský, 2 -trnavský, 3 -stredné Považie, 4 -košický; - regióny parciálnej adaptácie: 5 -podunajský, 6 -nitriansky, 7 -pohronský, 8 -horné Považie, 9 -severozápadné Slovensko; - zaostávajúce regióny: 10 -juh stredného Slovenska, 11 -severovýchodné Slovensko, 12 -východné Slovensko. Korec (2005)

Regionálne typy diferenciácie areálov bývania vzhľadom na sociálno-demografickú štruktúru obyvateľov A B C D E F

Pri aplikácii regionálnej analýzy územia (regionalizácii, regionálnej typizácii) založenej na metóde analýzy v m-rozmernom priestore (regionálnej typizácii menších východiskových priestorových jednotiek) je potrebné hneď na úvod vyriešiť dve kľúčové úlohy výskumu: 1. Vybrať, identifikovať, relevantné východiskové základné priestorové jednotky, ktoré budú vzhľadom k cieľom výskumu optimálne. 2. Vybrať najvhodnejšie relevantné charakteristiky týchto malých územných jednotiek, ktoré umožnia uskutočniť regionalizáciu, resp. regionálnu typizáciu vzhľadom na ciele výskumu.

Napríklad v prípade regionálnej typizácie Slovenskej republiky vzhľadom na úroveň ekonomického a sociálneho rozvoja jednotlivých oblastí okresy nie sú najvhodnejšími základnými observačnými jednotkami hlavne pre dva dôvody: 1. Nie sú vnútorne integrované. 2. Nie sú porovnateľné z hľadiska veľkosti (rozlohy a počtu obyvateľov) Územno-správne jednotky, prípadne štatistické jednotky pre účely sčítania obyvateľstva (základné sídelné jednotky, sčítacie urbanistické obvody v mestách) zriedkakedy spĺňajú tieto požiadavky. Sociológovia, ekonómovia, ale bohužiaľ často aj geografi nerešpektujú túto skutočnosť a „uchyľujú sa“ (kvôli jednoduchej dostupnosti dát, menšej náročnosti výskumu, ale určite často aj z nevedomosti) práve k vyššie uvádzaným jednotkám, ktoré používajú oficiálne štatistické pramene.

0 ZSJ (sídelná lokalita, urbanistický obvod) 1 Obec (NUTS 5) 2 Mikroregión – združenie obcí 3 Okres (NUTS 4) 4 5 Funkčný mestský región (FMR) Základný rozvojový región 6 Kraj (NUTS 3) 7 Región NUTS 2 8 Slovensko (NUTS 1) Najmenšia priestorová jednotka vymedzovaná v obci za účelom sčítania obyvateľstva, bytov a domov. Spravidla sa vyznačuje funkčnou homogenitou. Územno-správna jednotka tvorená jedným alebo viacerými sídlami, jej územie je tvorené najmenej jedným katastrálnym územím, rozoznávame dva druhy obcí, mestá a vidiecke obce. Geograficky ohraničené územie, ktoré má spoločné charakteristiky (prírodné, demografické, historické, kultúrne a i. ); pod mikroregiónom sa môže rozumieť aj dobrovoľné združenie obcí za účelom riešenia spoločných problémov Pôvodne územno-správna jednotka, dnes štatistická jednotka. Najčastejšie používaná základná priestorová (analytická) jednotka pri regionálnej typizácii, ako aj jednotka – výsledok typizácie (syntéza). Definuje sa na základe interakcie jadra a jeho zázemia; priestorovo súvislé územie, ktoré je relatívne uzavreté vzhľadom na denný pohyb obyvateľov za prácou, vzdelaním, službami, rekreáciou a sociálnymi kontaktmi. Relatívne uzatvorená jednotka, vyznačujúca sa vnútornou integritou vzhľadom na dosiahnutú úroveň hospodárskeho rozvoja, historicko-geografický vývoj, ako aj súčasný rozvojový potenciál. Pôvodne územno-správna jednotka štátnej správy, dnes zhodný s VÚC, územno-správna jednotka samosprávy, veľmi často používaná jednotka pri ukázaní výsledku typizácie (syntéza). Základná územná jednotka používaná pre aplikáciu nástrojov štrukturálnej politiky Európskej únie. Hranica jednotiek NUTS 2 nepretína hranice územnosprávnej jednotky, na Slovensku rešpektuje hranice krajov. Dôležitá jednotka pre potrebu regionálnej štatistiky v EÚ, nezohľadňuje špecifiká regiónov. Najvyššia jednotka regionálnej politiky na úrovni štátu, ktorá tvorí integrálnu súčasť makroekonomickej hospodárskej a sociálnej politiky štátu. Na úrovni štátu sa sleduje úroveň rozvoja jednotlivých regiónov, resp. existujúce regionálne rozdiely.

V zásade neodsudzujeme využitie okresov ako základných priestorových jednotiek. V takomto prípade však odporúčame upozorniť pri interpretácii výsledkov na očakávané deformácie vyplývajúce napr. z chýbajúcej vnútornej integrity okresov, napr. ak je za okres považované územie, ktoré nemá jadro a je vlastne len zázemím jadra (okresného mesta) iného okresu (Martin – Turčianske Teplice, Prešov – Sabinov, Poprad – Kežmarok, Lučenec – Poltár, Zvolen – Krupina, Michalovce – Sobrance a iné), prípadne niektoré okresy sa geografickými parametrami výrazne odlišujú od ostatných (mestské okresy Bratislavy a Košíc „versus“ ostatné okresy Slovenska). Dopredu musíme predpokladať veľké rozdiely, keď porovnávame napr. evidovanú mieru nezamestnanosti, priemerné mesačné mzdy, prípadne iné ekonomické i sociálne ukazovatele.

MULTIDIMENZIONÁLNA TYPOLÓGIA REGIÓNOV SLOVENSKA

Pri dátach použitých v metódach analýzy v n-rozmernom priestore musíme pri regionalizácii, resp. regionálnej typizácii spravidla riešiť dva základné problémy: 1. Výber vhodných ukazovateľov charakterizujúcich súbor základných priestorových jednotiek, t. j. vybratie vhodného počtu kvalitatívne relevantných charakteristík (relevantných vzhľadom na ciele výskumu). • spravidla môžeme využívať len dáta s oficiálnych sčítaní obyvateľstva, bytov a domov, pretože každý ukazovateľ musí byť priradený každej priestorovej jednotke • Prakticky pri každej riešenej úlohe máme predstavu o vhodných, resp. potrebných ukazovateľoch, pre viaceré z nich však nie sme schopní získať potrebné dáta 2. Matematické upravenie vstupných dát do takej podoby, aby sa dali použiť v ďalších matematicko-štatistických postupoch.

Matica vstupných dát, matica A (Xij), n x m („n“ územných jednotiek: i = 1, 2, . . . , n, „m“ ukazovateľov: j = 1, 2, . . . , m) P 1 P 2 P 3 . . . Pj . . . Pm F 1 X 12 X 13 . . . X 1 j . . . X 1 m F 2 X 21 X 22 X 23 . . . X 2 j . . . X 2 m F 3 X 31 X 32 X 33 . . . X 3 j . . . X 3 m Xi 1 Xi 2 Xi 3 . . . Xij . . . Xim Xn 1 Xn 2 Xn 3 . . . Xnj . . . Xnm . . Fi. . Fn

Prvým krokom metódy je preto obyčajne štandardizácia vstupných údajov. Vstupné dáta štandardizujeme podľa pomerne jednoduchého predpisu: _ Xi, j – Xj Yi, j = –––––- , ðj Yi, j (-3, 3) i = 1, 2, . . . , n (počet študovaných malých územných jednotiek) j = 1, 2, . . . , m (počet zohľadnených ukazovateľov) _ Xj = aritmetický priemer hodnôt j-teho ukazovateľa ðj = smerodajná odchýlka hodnôt j-teho ukazovateľa • štandardizované dáta sú vzájomne porovnateľné • štandardizované dáta sú matematicky interpretovateľné

Vstupné dáta môžeme upravovať pre ďalšie použitie aj ďalšími postupmi, jeden z možných postupov je uvedený nižšie: Xi, j – Xmin Yi, j = –––––-. 10, Xmax – Xmin Yi, j <0, 10>, (podiel zahraničných firiem) Xmax – Xi, j Yi, j = –––––-. 10, Xmax – Xmin Yi, j <0, 10>, (nezamestnanosť) i = 1, 2, . . . , n (počet študovaných malých územných jednotiek) j = 1, 2, . . . , m (počet zohľadnených ukazovateľov) _ • štandardizované dáta sú vzájomne porovnateľné • štandardizované dáta sú v určitých úlohách aj matematicky interpretovateľné

Štandardizované hodnoty použitých premenných FMR P 1 P 2 P 3 F 1 F 2 F 3 F 4 Bratislava 10, 00 9, 90 10, 00 8, 12 Piešťany 0, 59 8, 21 8, 41 4, 43 8, 37 8, 94 6, 20 Trenčín 1, 23 7, 26 7, 94 3, 60 9, 34 9, 62 6, 10 Skalica 0, 23 6, 04 9, 48 5, 62 7, 69 8, 19 4, 07 Banská Bystrica 1, 83 6, 05 5, 84 3, 86 7, 47 9, 11 9, 01 Trnava 1, 53 8, 27 8, 92 6, 24 7, 44 8, 75 4, 27 Žilina 1, 90 8, 21 6, 53 4, 46 7, 10 8, 44 7, 72 Púchov 0, 32 7, 57 7, 33 6, 61 8, 16 9, 23 3, 05 Dunajská Stred 0, 43 7, 84 8, 98 2, 40 6, 95 7, 70 6, 28 Ilava 0, 00 7, 13 7, 52 3, 44 9, 09 8, 59 5, 08 Senica 0, 37 6, 74 9, 12 4, 00 7, 48 8, 66 3, 05 Nové M. n. Váhom 0, 37 7, 51 8, 35 4, 59 7, 24 8, 77 3, 89 Nitra 1, 93 7, 49 7, 99 4, 05 5, 73 7, 96 6, 62 Hlohovec 0, 43 8, 05 8, 48 6, 24 6, 68 7, 99 2, 82 Košice 5, 46 6, 56 1, 78 7, 31 4, 95 5, 05 4, 44

Nezamestnanosť ŠÚSR (2004)

Zahraničné podniky ŠÚSR (2004)

Priemer

Matica štandardizovaných dát, matica B (Yij), n x m („n“ územných jednotiek: i = 1, 2, . . . , n, „m“ ukazovateľov: j = 1, 2, . . . , m) P 1 P 2 P 3 . . . Pj . . . Pm F 1 Y 12 Y 13 . . . Y 1 j . . . Y 1 m F 2 Y 21 Y 22 Y 23 . . . Y 2 j . . . Y 2 m F 3 Y 31 Y 32 Y 33 . . . Y 3 j . . . Y 3 m Yi 1 Yi 2 Yi 3 . . . Yij . . . Yim Yn 1 Yn 2 Yn 3 . . . Ynj . . . Ynm . . Fi. . Fn

Faktorová a komponentná analýza sú v súčasnosti v geografii najpoužívanejšie metódy multivariačnej štatistiky. Tieto metódy vznikli ako nástroj štúdia sociálnych fenoménov na „pôde“ psychológie. Cieľom faktorovej analýzy je zníženie počtu ukazovateľov („m“) na „p“ faktorov („p“ je prirodzene menšie ako „m“), pomocou ktorých je opísaný určitý študovaný súbor s „n“ prvkami. Nové súradnicové osi, v ktorých sa nachádza uvedených „n“ prvkov charakterizovaných „p“ faktormi sú ortogonálne, a teda je možné v ďalšom narábaní s nimi využívať vlastnosti metrického priestoru. Faktorová analýza je po matematickej stránke náročná metóda (Uberla, 1974), náročná pochopiteľne aj na množstvo výpočtov. Jej „masívne“ využívanie umožnil až rozvoj počítačov. Faktorová analýza umožnila v geografii vyriešiť ťažký kartografický problém znázorňovania rozdielov medzi areálmi charakterizovanými veľkým počtom ukazovateľov.

Faktorová analýza sa najčastejšie využíva na typizáciu miest a regiónov, na analýzu vnútornej štruktúry mesta alebo regiónu, na zisťovanie dynamiky vývoja regiónov, na prípravu dát pred inými klasifikačnými technikami a aj pre ďalšie ciele. Dôležitou oblasťou využitia faktorovej analýzy je regionálne grupovanie, resp. regionálna typizácia, t. j. metódy, ktoré slúžia na delimitáciu väčších regiónov, ktoré sa vnútorne skladajú z veľkého počtu menších územných jednotiek (obyčajne sú týmito menšími územnými jednotkami územno-správne jednotky, sčítacie urbanistické jednotky – obvody pre sčítanie obyvateľstva, okresy ale aj iné).

Ak vychádzame z vyššie uvádzaného postupu, pomocou faktorovej analýzy sa vylúčia z ďalšej analýzy také ukazovatele zo súboru „m“ ukazovateľov, ktoré rovnakým spôsobom diferencujú základné územné jednotky, sú teda v určitom zmysle duplicitné. Ich elimináciou nastáva nahradenie súboru „m“ základných ukazovateľov užším súborom „p“ faktorov, ktorý je súhrnom vybraných základných ukazovateľov podmieňujúcich diferenciáciu územia. Faktorová analýza (a metódy multivariačnej štatistiky všeobecne) nám umožňujú odhaliť „voľným okom“ nepozorovateľné pravidelnosti, resp. zákonitosti v sledovanom území. Tieto pravidelnosti a poznatky s nimi súvisiace sa nedajú získať analýzou jednotlivých parametrov oddelene.

A, Historické jadro

A, Historické jadro

Ďalší krok analýzy spočíva v aplikácii dimenzionálnej analýzy (analýzy vzdialeností) na štandardizáciou pripravené základné údaje. V tejto fáze výskumu sa určuje stupeň podobnosti každej sledovanej malej územnej (zo súboru „n“ územných jednotiek) so všetkými ostatnými. m di, r = √ Σ (Yi, j – Yr, j)² j=1 Výsledkom tejto fázy analýzy je matica vzdialeností, ktorej rozmer je „n x n“, v ktorej sú znázornené vzdialenosti medzi jednotlivými malými základnými priestorovými jednotkami, vzdialenosti na základe podobnosti a rozdielnosti vybraných ukazovateľov.

Matica vzdialeností D (dr, j), n x n („n“ územných jednotiek: i = 1, 2, . . . , n) F 1 F 2 F 3 . . . Fi . . . Fn F 1 0 d 12 d 13 . . . d 1 i . . . d 1 n F 2 d 21 0 d 23 . . . d 2 i . . . d 2 n F 3 d 31 d 32 0 . . . d 3 i . . . d 3 n di 1 di 2 di 3 . . . 0 . . . din dn 1 dn 2 dn 3 . . . dni . . . 0 . . Fi. . Fn

• Z týchto úvah je zrejmé, že základný problém regionálnej taxonómie pozostáva v skutočnosti z dvoch parciálnych subproblémov, ktoré sú v literatúre známe ako problém (priestorovej) mierky a problém (priestorovej) agregácie. • Podstatou problému mierky je určenie počtu regionálnych tried, teda výber vhodnej hodnoty „k“. • Agregačný problém spočíva zasa v zostrojení adekvátneho rozkladu množiny „F“ na určený počet tried.

Ďalšia fáza analýzy je tzv. grupovacia analýza, ktorá vychádza z matice vzdialeností. V tejto časti analýzy sa realizuje grupovanie, t. j. zoskupovanie malých základných priestorových jednotiek do väčších homogénnych celkov, tried (homogénnych vzhľadom na zvolené ukazovatele), regiónov, resp. regionálnych typov. Grupovacia analýza spočíva vo veľkom počte podobných krokov: 1. V matici „n x n“ spojíme dve malé územné jednotky, medzi ktorými je najmenšia vzdialenosť (sú si vzhľadom na zvolené ukazovatele najpodobnejšie). 2. Tieto dve malé územné jednotky vytvoria nový „agregovaný“ prvok, ktorý sa posunie do prvého riadku (stĺpca) matice, ktorej rozmer sa zmenší z rozmeru „n x n“ na „(n-1) x (n-1)“. 3. V matici (n-1) x (n-1) postupujeme podobne ako pri pôvodnej matici „n x n“.

Matica vzdialeností D (dr, j), (n-1) x (n-1) F 2 -F 5 F 1 F 2 -F 5 0 F 3 . . . d 2 -5, 1 d 2 -5, 3. . . Fi . . . Fn d 2 -5, i. . . d 2 -5, n F 1 d 1, 2 -5 0 d 13 . . . d 1 i . . . d 1 n F 3 d 3, 2 -5 d 31 0 . . . d 3 i . . . d 3 n di, 2 -5 di 1 di 3 . . . 0 . . . din dn, 2 -5 dn 1 dn 3 . . . dni . . . 0 . . Fi. . Fn

• Čiže, v druhom kroku zredukujeme maticu na maticu (n-2) x (n-2). Pochopiteľne, ak by sme v spájaní vždy najmenších prvkov matice pokračovali až do konca, pri poslednom kroku by celé študované územie vytvorilo jeden celok (všetky malé základné územné jednotky by sa navzájom spojili). Toto pochopiteľne nie je cieľom analýzy. • Takže vzniká otázka, kedy prestať s grupovaním, t. j. určiť optimálny počet tried. Sú dve možnosti. Buď dopredu stanovíme koľko regiónov, resp. regionálnych typov chceme dostať (prípadne v priebehu grupovania autor stanoví „optimálny počet“ regiónov, resp. regionálnych typov) alebo pri každom kroku grupovania sledujeme percento straty informácie a grupovanie zastavíme pri prudkom náraste straty informácie.

Dôležitým diferenciačným hľadiskom je hľadisko, ktoré umožňuje rozlišovať medzi formálnou a funkčnou regionálnou taxonómiou a v zhode s tým medzi formálnymi a funkčnými regionálnymi taxónmi (regiónmi, resp. regionálnymi typmi. Ak pri charakteristike množiny priestorových jednotiek použijeme iba množinu atribútov (t. j. jednomiestnych ukazovateľov, predikátov), vyjadrujúcich vlastnosti priestorových jednotiek, taxonomickým výsledkom budú formálne regióny alebo formálne regionálne typy. Pre formálne regionálne systémy je príznačné, že priestorové jednotky patriace do tej istej triedy (regiónu, regionálneho typu) sú vzhľadom na zvolenú množinu atribútov (ukazovateľov) podobné a priestorové jednotky zaradené do rôznych tried sú v tom istom zmysle odlišné.

Charakteristickou črtou formálnych regionálnych systémov je teda určitý stupeň homogenity vo vnútri tried a určitý stupeň disparity medzi triedami. Pre najjednoduchšie formálne regionálne taxóny, ktoré sú vymedzené na základe jedného atribútu (ukazovateľa), sa môže použiť názov areál.

Ak budeme na druhej strane charakterizovať množinu priestorových jednotiek pomocou množiny dvojmiestnych alebo viacmiestnych predikátov, vyjadrujúcich vzťahy medzi priestorovými jednotkami, výsledkom regionálnotaxonomického procesu budú funkčné regióny alebo funkčné regionálne typy. Je evidentné, že funkčné regionálne systémy sa spravidla nebudú vyznačovať vysokou úrovňou vnútro-triednej homogenity alebo medzitriednej disparity vzhľadom na nejakú množinu atribútov priestorových jednotiek. Podstatné je, aby priestorové jednotky začlenené do tej istej triedy interagovali viac medzi sebou ako s priestorovými jednotkami ostatných tried.

Funkčné regionálne taxóny sa zvyčajne vymedzujú na základe jedného dvojmiestneho predikátu vyjadrujúceho vzťahy medzi dvojicami priestorových jednotiek. Nodálny región sa v regionálnej taxonómii pokladá za špeciálny prípad funkčného regiónu, v ktorom dominujú väzby orientované na jedinú priestorovú jednotku.

V regionálnej taxonómii je takisto užitočné rozlišovať, či regionálne taxóny (regióny alebo regionálne typy) sú alebo nie sú usporiadané do hierarchického systému. V súvislosti s tým sa potom osobitne vyčleňujú hierarchické alebo nehierarchické problémy. Nehierarchické problémy sa v literatúre často označujú ako jednostupňové a hierarchické sú považované za viacstupňové. Hierarchická taxonómia a zjemnenie rozkladu: Hovoríme, že rozklad P je zjemnenie rozkladu Q, ak ku každej triede R P existuje taká trieda S Q, že R S.

Pri všetkých príkladoch, ktoré sme doteraz prezentovali sme predpokladali, že regionálne taxóny sú disjunktné, t. j. vzájomne sa neprekrývajúce časti skúmaného územia. Niekedy je však účelné formulovať problémy regionálnej taxonómie aj všeobecnejšie v tom zmysle, že cieľom nie je rozklad, ale pokrytie množiny priestorových jej podmnožinami, ktoré nemusia byť disjunktné. V súlade s týmto rozoznávame regionálnotaxonomické problémy s prekrývajúcimi a neprekrývajúcimi sa (alebo disjunktnými) regionálnymi triedami. V prvom prípade existuje aspoň jedna základná priestorová jednotka, ktorá patrí do dvoch alebo viacerých regionálnych tried. V druhom prípade je každá priestorová jednotka prvkom najviac jednej regionálnej triedy, pričom každá priestorová jednotka musí byť zaradená do niektorej triedy.

Klasifikácia regionálnotaxonomických problémov Pre každého z nás nie je problém zistiť, že vzájomnou kombináciou všetkých doteraz prezentovaných alternatív dostaneme 24, t. j. 16 rôznych regionálnotaxonomických problémov. Regiónalizácia – regionálna typizácia Formálny - funkčný Hierarchické – nehierarchické Prekrývajúce – neprekrývajúce (disjunktné)

Voľba taxonomickej procedúry na riešenie problémov formálnej (funkčnej) regionalizácie a regionálnej typizácie závisí predovšetkým od geografickej povahy konkrétneho problému. V súlade s vyššie uvedenými možnosťami potom rozlišujeme: (1) Hierarchický problém formálnej regionálnej typizácie s disjunktnými regionálnymi typmi (2) Hierarchický problém formálnej regionalizácie s disjunktnými regiónmi (3) Hierarchický problém formálnej regionálnej typizácie s prekrývajúcimi sa regionálnymi typmi (4) Hierarchický problém formálnej regionalizácie s prekrývajúcimi sa regiónmi (5) Nehierarchický problém formálnej regionálnej typizácie s disjunktnými regionálnymi typmi (6) Nehierarchický problém formálnej regionalizácie s disjunktnými regiónmi (7) Nehierarchický problém formálnej regionálnej typizácie s prekrývajúcimi sa regionálnymi typmi (8) Nehierarchický problém formálnej regionalizácie s prekrývajúcimi sa regiónmi

Analogicky ako v prípade formálnej regionálnej taxonómie môžeme s prihliadnutím na charakter triedenia množiny priestorových jednotiek a na vlastnosti regionálnych tried vyčleniť osem rôznych problémov funkčnej regionálnej taxonómie: (1) Hierarchický problém funkčnej regionálnej typizácie s disjunktnými regionálnymi typmi (2) Hierarchický problém funkčnej regionalizácie s disjunktnými regiónmi (3) Hierarchický problém funkčnej regionálnej typizácie s prekrývajúcimi sa regionálnymi typmi (4) Hierarchický problém funkčnej regionalizácie s prekrývajúcimi sa regiónmi (5) Nehierarchický problém funkčnej regionálnej typizácie s disjunktnými regionálnymi typmi (6) Nehierarchický problém funkčnej regionalizácie s disjunktnými regiónmi (7) Nehierarchický problém funkčnej regionálnej typizácie s prekrývajúcimi sa regionálnymi typmi (8) Nehierarchický problém funkčnej regionalizácie s prekrývajúcimi sa regiónmi

Primárny potenciál územia

Územie Slovenska je z hľadiska primárneho potenciálu veľmi diferencované. Za primárny potenciál budeme považovať v zmysle práce M. Lukniša (1985, Regionálne členenie Slovenskej socialistickej republiky z hľadiska jej racionálneho rozvoja. Geografický časopis, 37 (2 -3), 137 – 163. ) potenciál územia vyplývajúci z jeho polohy (polohový potenciál) a potenciál vyplývajúci z prírodných podmienok územia (prírodný potenciál). Väčšina autorov, najmä geografov, zaoberajúcich sa regionálnym rozvojom Slovenska po roku 1989 priznáva vplyv primárneho potenciálu na regionálny rozvoj a teda aj podiel primárneho potenciálu územia Slovenska na vývoji regionálnych rozdielov. J. Paulov (1992) napríklad hovorí, že „hoci sa pojem potenciálu môže zdať niekomu trochu nejasný a mnohoznačný, je to práve on, ktorý môže vo veľmi koncentrovanej podobe vyjadriť niektoré základné skutočnosti podmieňujúce regionálny rozvoj“.

Pravdepodobne najvydarenejšou prácou analyzujúcou primárny potenciál Slovenska z pohľadu vývoja jeho regionálnej štruktúry je práca M. Lukniša (1985). Okrem iných, aj z pohľadu v súčasnosti menej rozvinutých regiónov Slovenska, sú niektoré výsledky tejto práce veľmi zaujímavé a podnetné. Slovensko sa rozkladá na dvoch protikladných geomorfologických útvaroch. Všeobecne známou je skutočnosť, že stred, severozápad a severovýchod zaberá zložitá klemba Západných Karpát, ktorá tvorí asi 70 % rozlohy Slovenska. Na juhozápadné a juhovýchodné Slovensko zasahuje od juhu Panónska panva. Obidva výbežky Panónskej približne 30 % rozlohy Slovenska.

Tieto dva výbežky Panónskej panvy (Podunajská nížina a Záhorská nížina na západe a Košická kotlina a Východoslovenská nížina na východe krajiny) majú na Slovensku fyzicko-geograficky danú centralizačnú funkciu. Sekundárne sa to prejavilo vývojom dvoch metropolitných miest Bratislavy a Košíc. Spolu s obrubami k ním bezprostredne sklonených nižších výbežkov Karpát tvoria tieto dva výbežky Panónskej panvy dva osobitné regióny s centralizačnou funkciou. Už J. Korčák (1938, Geopolitické základy Československa, jeho kmenové oblasti. Orbis, Praha) ich vo svojej práci označil názvom „kmenové oblasti“. Podľa polohy v rámci Slovenska ich M. Lukniš (1985) nazval Západoslovenský centralizačný región (ZCR) a Východoslovenský centralizačný región (VCR).

Karpatskou časťou Slovenska sa tiahne v smere dĺžky územia, v smere východ – západ, jeho hlavná, riečnymi dolinami neprerušená, horská os. Táto horská os predstavuje výraznú dopravnú, v určitom zmysle možno povedať aj komunikačnú bariéru – predel medzi severným a južným Slovenskom. Je to 1000 – 2000 m n. m. vysoký ústredný horský chrbát. Na západe sa začína nad stredným Považím pri Trenčíne. Prebieha po chrbtoch a hrebeňoch Strážovských vrchov, Žiaru, Kremnických vrchov, Veľkej Fatry, Starohorských vrchov, Nízkych Tatier, Volovských vrchov a Čiernej hory až k prelomovej doline Hornádu nad Košicami.

Stredoslovenská horská bariéra západo-východného smeru rozdeľuje územie slovenských Karpát (stredného Slovenska) na dve od seba značne izolované časti. Ich sídelne, ekonomicky a komunikačne najcennejšími územiami sú vnútrohorské kotliny. Tieto kotliny (bez Košickej kotliny*) napríklad zaberajú len 14 % rozlohy Slovenska ale v roku 1985 v nich žilo 36% obyvateľstva Slovenska. Vnútrohorské kotliny sú podľa práce M. Lukniša (1985) jadrovými priestormi dvoch ďalších regiónov, na ktoré sa delí územie slovenských Karpát na strednom Slovensku. Tieto dva regióny boli podľa polohy a povahy (jednej z jeho dôležitých funkcií) autorom pomenované ako Severoslovenský koridorový región (SKR) a Juhoslovenský koridorový región (JKR). V JKR užšie a primárnym potenciálom pre ekonomické využitie menej obdarené pohronské kotliny sú jeho osobitnou časťou (JKR možno teda rozdeliť na dva subregióny – Ipeľsko-slanský a Pohronský).

Regionálne členenie SR. . . (Lukniš, M. 1985)

Slovakia: Primary Regional Potential North Corridor Central Barrier West Core East Core South Corridor Lukniš (1985) Corridor Regions Central Regions North Core West Core North Periphery West Periphery South Core East Core South Periphery East Periphery

Dve varianty prepojenia Západoslovenského a Východoslovebského centralizačného regiónu: • severná trasa (BA – Žilina – Poprad – Košice) • južná trasa (BA – Nitra – Zvolen – Lučenec – Košice) Výhody južnej trasy: 1. kratšia vzdialenosť (cca o 50 - 70 km) 2. vhodnejší reliéf 3. menšie prevýšenie (Štrbský prah 900 mnm, Soroška 500 mnm)

Podľa kritérií funkčno-typologického členenia sa teda Slovensko delí na 4 regióny: 1. Západoslovenský centralizačný (viacosový) región (ZCR), 2. Východoslovenský centralizačný (viacosový) región (VCR), 3. Severoslovenský koridorový (jednoosový) región (SKR) a 4. Juhoslovenský koridorový (dvojosový) región (JKR). V ZCR zaberajú jadrové priestory (Podunajská a Záhorská nížina), priestory vhodné na rozvoj sídiel a jednotlivých hospodárskych aktivít približne 4/5 plochy územia. Jadrové priestory VCR (Východoslovenská nížina a Košická kotlina) zaberajú len asi 1/3 jeho plochy.

Západoslovenský centralizačný región. - jadrovými priestormi sú rozľahlé nížinné roviny na nivách veľkých riek a sprašové tabule a pahorkatiny Malej Dunajskej (Panónskej) kotliny a Viedenskej kotliny, resp. Podunajskej nížiny a Záhorskej nížiny. - polohový potenciál regiónu je veľmi priaznivý, leží v kontakte so západnou rozvinutejšou časťou kontinentu, v blízkosti dvoch významných európskych metropol (Viedne a Budapešti), má veľmi dobrú polohu vzhľadom na tranzit do Maďarska a Rakúska (západnej Európy), významná je jeho pozícia na splavnom Dunaji, má dobré komunikačné spojenie s Českou republikou a jadrovými priestormi Severoslovenského koridorového regiónu. - rozlohou je to najväčší región (32, 3% plochy SR). - regiónom pretekajú najväčšie slovenské rieky – Dunaj, Váh, Hron, Nitra, Ipeľ s celkovým priemerným ročným prietokom 2 300 m 3/sek. , zdroje povrchových a podzemných vôd majú nadregionálny význam.

- na teplých a slnečných rovinách a pahorkatinách sú veľmi bonitné pôdy s možnosťou doplnkového zavlažovania na veľkých rozlohách. - podiel regiónu na poľnohospodárskej pôde je 40, 4%, na ornej, 54, 5% zberá sa tu približne 70% slovenskej úrody obilnín, chová sa 44, 5% hovädzieho dobytka, vyrobí 57, 8% mäsa z výroby SR (dáta sú z polovice 80 -tych rokov 20. storočia). - v regióne žije približne 44% obyvateľov Slovenska, hustota zaľudnenia je tu nadpriemerná (140 obyv. /km 2). - koncentruje sa tu najmä chemický priemysel (60% produkcie SR), výroba palív a energetiky (86%) a potravinársky priemysel (63%), automobilový priemysel, elektrotechnický priemysel. Pozn. : uvádzané údaje o poľnohospodárskej a priemyselnej výrobe sú z roku 1985, v súčasnosti sú pravdepodobne iné, pričom viaceré z nich sa pravdepodobne zmenili v prospech tohto regiónu (pozri časť o regionálnom vývoji SR po roku 1989).

Východoslovenský centralizačný región Jadrovým priestorom VCR je rozľahlejšia Východoslovenská nížina a menšia Košická kotlina. Jadrové priestory VCR zaberajú len asi 1/3 jeho plochy, približne 2/3 regiónu zaberá zázemie regiónu (flyšové vrchoviny na severe a severovýchode). VCR má odľahlú polohu od aktívnych oblastí Slovenska (pred rokom 1989 bola jeho poloha výhodná vzhľadom na zdroje dovážaných surovín a energie, ako aj odbyt výrobkov nášho priemyslu). Istý (ale malý) význam má poloha regiónu na dopravnom ťahu medzi Maďarskom a Poľskom. Leží v obklopení zaostávajúcich regiónov susedných štátov (JV Poľsko, SV Maďarsko a západná Ukrajina) V súčasnosti je veľmi nepriaznivým faktorom polohy veľká odľahlosť od západnej Európy, znásobená nevyhovujúcim železničným a cestným spojením*. * Pozor, hodnotíme len primárny potenciál regiónov

Makropoloha a dopravná infraštruktúra Horňák (2004), Korec, Ondoš (2004)

Severoslovenský koridorový región Priaznivá západo-východná orientácia jadrového priestoru SKR predurčila región, aby sa stal významným dopravným koridorom Slovenska. Od Trenčína po Margecany je po trase železnice dlhý 297 km, región je typicky osový, k ústrednej osi s dvomi sklonmi, dobre skoncentrovaný. Základ dominantného postavenia SKR v spojení západného a východného Slovenska bol položený v rokoch 1871 -73 vybudovaním Košicko-bohumínskej železnice a Považskej železnice. Projekt budovania diaľnic schválený ešte v rámci ČSSR a neskoršie mierne upravený po 1. januári 1993 už samostatnou slovenskou vládou, dopravnú koridorovú dominantnosť SKR ešte zvýraznil. Na Štrbskom prahu (hranica medzi Liptovskou a Popradskou kotlinou, najvyšší bod dopravného spojenia regiónu Bratislavy s regiónom Košíc týmto smerom) klesá hlavné slovenské rozvodie do hĺbky 900 m n. m.

Juhoslovenský koridorový región Jadrovým priestorom JKR je 10 -25 km široká nížinná Juhoslovenská kotlina, od Šiah po Plešivec má dĺžku 120 km a má priaznivý západo-východný smer. Pahorkatinný povrch kotliny je dobre prechodný (táto trasa sa preto použila na vedenie diaľkových tranzitných línií potrubnej dopravy). Spomedzi regiónov SR má najväšie zdroje nerastných surovín (hnedé uhlie, keramické íly a hliny, magnezit, kremence, vápence, perlit, čadiče, mramor, tufy, polymetalické rudy, medená ruda, železná ruda, azbest, mastek a zlato). Horský prah Slovenského stredohoria a Slovenského rudohoria delí JKR na dva subregióny. Pohronský subregión JKR má malé jadrové priestory, potencionálne nepredstavuje samostatný komunikačný koridor. Prieval Soroška (520 m n. m. , najvyšší bod na spojnici regiónov Bratislavy a Košíc južným smerom) leží takmer o 400 m nižšie ako Štrbský prah.

1 2 3 4 5 6 ZCR 32, 3 40, 4 54, 5 44, 0 140, 0 2300 VCR 22, 6 23, 9 22, 1 20, 7 112, 3 190 SKR 23, 4 16, 9 10, 6 21, 3 92, 3 180 JKR 21, 7 18, 7 12, 8 14, 0 65, 5 95 1 – podiel na rozlohe Slovenska v % 2 – podiel na poľnohospodárskej pôde Slovenska v % 3 – podiel na ornej pôde Slovenska v % 4 – podiel na počte obyvateľov Slovenska v % 5 – hustota zaľudnenia v obyvateľoch na km 2 6 – priemerný ročný prietok riek v m 3/s