PRV ESKO SLOVENSK REPUBLIKA Prv eskoslovensk republika alebo

PRVÁ ČESKO – SLOVENSKÁ REPUBLIKA

Prvá československá republika alebo predmníchovské Československo (1918 - 29. september 1938, prípadne do vyhlásenia autonómie Slovenska - 6. októbra 1938). Nasledujúce obdobie až do rozpadu Česko – Slovenska v marci 1939 sa označuje ako druhá republika.

Nezávislosť ČSR bola vyhlásená 28. októbra 1918 päťčlenným Národným výborom v Prahe (ktorého členmi boli štyria Česi a jeden Slovák – „muži 28. októbra“). Národný výbor presadil v záujme uchovania verejného poriadku kontinuitu zákonov a vládol prostredníctvom dekrétov.

Národný výbor odovzdal svoje právomoci na prvom zasadnutí Národného zhromaždenia 14. novembra 1918 prezidentom Tomáš Garrigue Masaryk, predsedom vlády Karel Kramář, ministrom zahraničia Edvard Beneš ministrom vojny Milan Rastislav Štefánik zosadený rod Habsburgovcov a bola prijatá dočasná ústava.

Mierová konferencia v Paríži z januára 1919 uzavrela väčšinu územných sporov. Česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a Edvard Beneš. Konferencia schválila vyhlásenie Československej republiky, rozprestierajúcej sa na území historických krajín českej koruny (Čiech, Moravy a Sliezska) a časti Horného Uhorska (Slovensko a Podkarpatská Rus). Dohoda potvrdzujúca konferenciu bola podpísaná 10. septembra 1919. Rovnako tak Česko-Slovensko nezískalo ani širšie územie v okolí Bratislavy, dnes patriace Rakúsku, ani rozsiahlejšie oblasti v okolí pohoria Matra a Bük spolu s mestom Miškovec, ktoré si zachovalo Maďarsko. Do novej republiky tak bolo začlenených 6 etnických skupín s rôznymi historickými, politickými a ekonomickými tradíciami.

Problémy novovzniknutého štátu boli výrazné hospodárske a sociálne rozdiely medzi tzv. historickými krajinami (Čechy, Morava, Sliezsko) a Slovenskom, resp. Podkarpatskou Rusou. Na Slovensko odchádzali českí lekári, učitelia a úradníci. V roku 1919 bola založená Bratislavská univerzita, 1920 Slovenské národné divadlo. Stále sa však časť Slovákov a najmä viac ako 3 000 Nemcov a 700 000 Maďarov necítili byť rovnocennou súčasťou republiky a postupne tak narastali vnútorné rozpory.

Politika nového štátu Nová ústava z 29. februára 1920 nahradila onú provizórnu z roku 1918. Česko-Slovensko bolo ustanovené ako parlamentná demokracia, riadená parlamentom, ktorý pozostával zo Senátu a Poslaneckej snemovne. Podľa ústavy bolo Česko-Slovensko unitárnym štátom. V rokoch 1918 – 1928 bolo Česko-Slovensko administratívne rozdelené na 5 samosprávnych krajín/zemí (Českú zem, Moravskú zem, Sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskoruskú zem.

V rokoch 1928 – 1939 sa ČSR delila na 4 samosprávne krajiny/zeme: Českú zem, Moravsko-sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskoruskú zem. Lokálne problémy si jednotlivé krajiny riešili samy (napríklad súdnictvo). Slovensko a Podkarpatská Rus mali prisľúbenú autonómiu, ktorej sa však v čase tzv. prvej republiky nedočkali, požiadavkám sudetských Nemcov bola vláda ochotná ustúpiť až v roku 1938.

Od marca 1926 do novembra 1929, kedy nebola vytvorená koalícia, tvorilo chrbticu vlády päť zástupcov (tzv. „Päťka“), piatich najznámejších strán, ktoré predstavovali: Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu = Agrárna strana, Česko-slovenská sociálnodemokratická strana, Socialistická strana, Národná demokracia a Ľudová strana. Päťka bola vedená Antonínom Švehlom, ktorý bol premiérom takmer celé 20. roky a točila sa až do roku 1938 okolo známych politikov. Nemeckí zástupcovia sa dostávali do vlády od roku 1926, maďarské strany sa i cez silnú agitáciu susedného Maďarska do vlády nikdy nedostali.

Zahraničná politika Edvard Beneš, česko-slovenský minister zahraničia v rokoch 1918 – 1935 a neskoršie prezident, spolupracoval so sústavou demokratických západných štátov, ktoré podporovalo Česko-Slovensko na medzinárodnej pôde do roku 1938. Beneš veril v Spoločnosť národov, ktorá propagovala povojnový status quo, mierový rozvoj Európy a zaručovala bezpečnosť tých krajín, ktoré vznikli na jeseň roku 1918. Vyjednal tiež spojenectvo s Rumunskom a Juhosláviou, ktoré bolo neskôr známe ako Malá dohoda.

V roku 1925 bolo v Locarne podpísané niekoľko dokumentov, na základe ktorých bolo Nemecko zrovnoprávnené s ostatnými európskymi štátmi z mnohých politických hľadísk. Na základe týchto zmlúv bolo Nemecko prijaté do Spoločnosti národov. Nemecká vláda sa zaručila garantovať západné hranice s Francúzskom a Belgickom, riešenie hraníc s Česko. Slovenskom a Poľskom sa však odsunulo do budúcnosti a riešiť to mala prípadná medzinárodná arbitráž. Francúzsko uzavrelo s Česko-Slovenskom a Poľskom následne vojenské zmluvy o prípadnej pomoci, ak obe krajiny budú Nemeckom napadnuté.

Potom, čo sa v Nemecku dostali k moci nacisti a ich sympatie začali rásť aj v pohraničných oblastiach západnej polovice ČSR sa začal tlak na prípadnú úpravu hraníc zvyšovať. Česko-slovenská diplomacia preto začala hľadať nových spojencov. Beneš sa teda obrátil k Sovietskemu zväzu a v roku 1935 uzavrel francúzsko-sovietske spojenectvo, ktoré obsahovalo dohodu, že pomoc Červenej armády príde iba v prípade, že prvé vykoná vojenský zásah Francúzsko. Česko-slovenskú reprezentáciu však ostro schladili snahy západných spojencov riešiť stále akútnejší problém českonemeckého spolužitia v pohraničných Sudetoch odstúpením problémových území. Západné štáty mali z prípadnej vojny obavy a chceli sa prípadnému konfliktu vyhnúť akoukoľvek cestou.

Podkarpatská Rus (východný sused Slovenska) bola v roku 1939 odtrhnutá od ČSR. 29. októbra 1944 bolo jej územie obsadené vojskami ZSSR. Po skončení druhej svetovej vojny potom na krátky čas opäť formálne patrila k ČSR ako bola s výnimkou (dnes slovenskej) obce Lekárovce spolu s malým pásom území vtedajšieho východného Slovenska odstúpená 29. júna 1945 česko-slovenskou vládou ZSSR, ktorý ju 22. januára 1946 začlenil ako Zakarpatskú oblasť do Ukrajinskej SSR.