PREDMET PSYCHOLGIE Formovanie v predvedeckom obdob Psycholgia je

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Psychológia je veda o duši /psyché – duša/, čo však v súčasnosti nahrádzame pojmom psychika. Za predvedecké obdobie pokladáme obdobie od prvých predstáv o duši, až po druhú polovicu 19. stor. , kedy dozreli podmienky iných vied pre vznik samostatnej vedy – psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období 7. stor. pred Kristom, egyptský kráľ Psamtek I. uskutočnil prvý historicky zaznamenaný experiment v psychológii. Psamtek vedený intelektuálnou zvedavosťou chcel potvrdiť predpoklad, ktorý sa v tej dobe šíril Egyptom, že egypťania sú najstarším národom na svete. Psamtek vychádzal z hypotézy: Keby sa deti nemohli naučiť hovoriť od dospelých v svojom okolí, spontánne by hovorili primárnou, vrodenou rečou ľudstva, prirodzeným jazykom najstaršieho národa, ktorým – ako panovník predpokladal – boli Egypťania.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Na overenie tejto svojej hypotézy nechal odobrať chudobnej matke dve deti a zveril ich jednému pastierovi, žijúcemu v odľahlej oblasti. Deťom sa dostalo potrebnej starostlivosti, ale nikto s nimi neprehovoril ani slovo. Ako dvojročné vyslovili slovo „Bekos“, čo bol fryžský výraz pre chlieb. Zo sklamaním dospel k záveru, že Frygovia sú staršieho pôvodu ako Egypťania. Samozrejme dnes vieme, že vrodený jazyk neexistuje a že deti, ktoré žiadnu reč nepočujú, nikdy nebudú hovoriť. Egyptský kráľ zrejme považoval neartikulovateľný žvatlavý zvuk za skutočné slovo, avšak vychádzal z vysoko originálnej predstavy, že myslenie sa rodí vo vedomí prostredníctvom vnútorných procesov, ktoré je možné skúmať.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Vznik písma je zlomovým bodom, kedy človek vedel to, čo pociťoval a prežíval, napísať, a tak uchovať pre budúce generácie. Prvé predvedecké predstavy o psychike vznikali v staroveku /India, Čína, Egypt, Babylon, Grécko/ v rámci filozofie. V 6. stor. pred Kristom sa objavili náznaky pozoruhodného vývoja: Budha v Indii prisudzoval ľudské myslenie našim pocitom a vnemom, ktoré sa – ako hovoril – postupne a automaticky spájajú do myšlienok.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Konfucius v Číne kládol dôraz na silu myslenia a rozhodovania, ktoré sa skrýva v každom človeku. Ešte výraznejšie sa zmeny prejavovali v Grécku, kde básnici a filozofovia začali myslenie a city charakterizovať úplne odlišne. Snáď ešte prevratnejšie bolo poznanie gréckych filozofov a ich jednotlivých intelektuálnych nasledovníkov, že človek môže preskúmať, pochopiť a nakoniec i ovládnuť svoje myšlienkové procesy, emócie a správanie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Učenci Grécka: Thales, Alkmaion, Empedokles, Demokritos, Herakley, Hippokrates. Títo Gréci sa snažili vysvetliť okolitý svet a fungovanie v ňom. Gréci to nazvali dušou, ktorá oživuje telo. Títo filozofi 6. a začiatku 5. stor. p. n. l. začali ponúkať prirodzené vysvetlenie duševných procesov, tieto niektoré hypotézy a ich odvodeniny sú dodnes základom západnej psychológie. Neskôr to boli hlavne: Sokrates, Platón, Aristoteles

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Thales – považoval dušu /alebo myseľ/ za zdroj ľudského správania a spôsob ako sa prejavuje, za určitú fyzikálnu silu v nej skrytú. Jeho názor sa teda radikálne odlišoval od rannnej gréckej predstavy, že ľudské správanie je riadené nadprirodzenými silami. Alkmaion – ako prvý konštatoval, že zmyslové orgány vysielajú vnemy do mozgu, kde sa prostredníctvom myslenia interpretujú a odvodzujú sa z nich myšlienky. Zaujímalo ho, rovnako iných bádateľov, ako sa vnemy dostávajú zo zmyslových orgánov do mozgu.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Demokritos – hľadal vysvetlenie na otázku „Ako prebieha vnímanie? “. Jeho vysvetlenie bolo, že každý predmet vysiela, alebo odráža na atómy vzduchu svoj obraz, ktorý vzduchom putuje, dosiahne očí príjemcu a tam na seba vzájomne pôsobia atómy predmetu a vnímateľa. Produkt tejto interakcie prechádza do mysle a reaguje zase s onými atómami. Takto predpovedal, hoc s chybnými detailami, dnešnú teóriu videnia, ktorá hovorí, že svetelné fotóny, vyžarované z predmetu putujú k oku, vstupujú do neho, stimulujú zakončenie zrakových nervov, ktoré vyšlú podnety do mozgu a tie potom pôsobia na mozgové neuróny. Všetko poznanie je potom podľa Demokrita výsledkom vzájomného pôsobenia prenášaných obrazov do mysle.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Ďalšie rozvíjanie týchto predstáv podnecovala spoločenská prax, medicína a výchova. Keď prví filozofi – psychológovia zistili, že myslenie sa odohráva v mozgu, bolo celkom pochopiteľné, že ich rovnako udivovalo, prečo je naše myslenie niekedy jasné a inokedy zmätené, a prečo je väčšina z nás duševne zdravá, zatiaľ čo iní sú duševne chorí. S najväčším uznaním bolo prijímané učenie Hippokrata „otca medicíny“.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Hippokrates – si vypožičal Empedoklovu teóriu štyroch prvkov a aplikoval ju na ľudské telo. Poukazoval, že dobré zdravie je výsledkom rovnováhy štyroch telesných tekutín /chemikálií/, ktoré odpovedajú štyrom elmentom – krv zodpovedá ohňu, flegma, teda hlien vode, čierna žlč zemi a žltá žlč vzduchu. Rovnakú teóriu Hyppokrates použil aj na vysvetlenie duševného zdravia a duševnej choroby. Ak sú všetky štyri elementy v patričnej rovnováhe, vedomie a myslenie funguje dobre, ale ak je jedného elementu nadbytok, alebo nedostatok, nasleduje tá či oná duševná choroba. Starovekí lekári keď zistili, že orgánom psychiky je mozog – vypracovali učenie o temperamente, teda Hyppokratovi nasledovníci neskôr jeho teóriu rozšírili na vysvetlenie rozdielov v temperamente.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Galenos – v. stor. pred Kristom definoval, že flegmatik trpí nadbytkom hlienu, cholerik nadbytkom žltej žlče, melancholik nadmerným množstvom čiernej žlče a sangvinik prebytkom krvi. Táto náuka v západnej psychológii prežívala až do 18. storočia. Nesporným prínosom k ďalšiemu vývoju predvedeckej psychológie bolo Sokratovo učenie, ktoré vážne ovplyvnilo ďalšie smerovanie psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Jeho názor, že vedomosti v nás existujú a potrebujú, len aby sme ich znovu objavili správnou dedukciou, sa stal súčasťou psychologických teórií tak rozdielnych osobností ako bol Platón, sv. Tomáš Akvinský, Kant, v istom zmysle ich dokonca zdieľajú i súčasní psychológovia, ktorí presadzujú, že osobnosť a jej prejavy sú dané prevažne genetikou, či lingvisti, ktorí hovoria, že naša myseľ je vybavená jazykovými štruktúrami. Iným Sokratovým vplyvom na psychológiu bol jeho názor, že existencia vnútorného uvedomovania, odkrývaného dialektickou metódou vyučovania, dokazuje, že máme nesmrteľnú dušu, entitu, ktorá existuje nezávisle na mozgu a tele. Na tomto základe bol postavený platónsky a neskôr kresťanský dualizmus, teda rozdelenie sveta na ducha a hmotu, podstatu a jav, idey a predmety, rozum a zmyslové vnímanie. Prvá zo spomenutých polarít sa považovala nielen za skutočnejšiu, ale i morálne nadradenejšiu. V idealistických koncepciách sa duša stavala do protikladu k telu a považovala sa za nesmrteľnú.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Platón – uvádza, že duša sa prejavuje v troch úrovniach: 1. ako myslenie alebo rozum 2. duch alebo vôľa 3. ako túžba Platón tu predpovedá čosi, čo je veľmi podobné Freudovej analýze osobnosti, ktorú tvorí superego, ego a id. Významné z hľadiska psychológie je i to, že Platón formuloval i myšlienku o pamäti. Pripúšťal, že mnohé sa učíme a zapamätávame si z každodennej skúsenosti. Aby vysvetlil, prečo si niektorí z nás zapamätajú viacej alebo si to zapamätajú presnejšiu ako iní a prečo často mnohé z toho zabúdame, prirovnáva pamäť k písaniu na voskové doštičky. Tak ako sa tieto doštičky líšia veľkosťou, tvrdosťou, vlhkosťou, tak i myslenie rôznych osôb sa líši možnosťami a schopnosťami učiť sa uchovávať v pamäti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom obd obí Filozof 17. stor. John Locke a behaviorista 20. stor. John Watson založili svoju psychológiu na myšlienke, že všetko čo poznáme je to, čo naše zážitky zaznamenávajú na nepopísanú tabuľku pamäti novorodenca. Najnegatívnejšou stránkou Platóna v súvislosti so psychológiou bol jeho odpor k teórii, že vnímanie je zdrojom poznania. Nazdával sa, že informácie získané prostredníctvom zmyslov sú klamné a nespoľahlivé a hájil názor, že skutočné vedomosti sa skladajú iba z pojmov a abstrakcií, ku ktorým možno dospieť dedukciou.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Vyvrcholením predvedeckej psychológie v Antike bolo Aristotelovo učenie /traktáty o duši, o vzniku zvierat apod. /, v ktorom sa duša chápala ako forma organizácie materiálneho tela uspôsobeného na život /a nie ako látka, ani ako nehmotná podstata/. V jeho zachovalých dielach môžeme nájsť teóriu učenia a pamäti, vnímania, motivácie a emócií, socializácie a osobnosti. Aristoteles prvý vytvoril systém psychologických pojmov. Psychológiu považoval za náuku, ktorá skúma povahu. Aristoteles objavil zákony asociácie, teda zákony o združovaní predstáv a formuloval 4 zákony styčnosti: v čase, v priestore, podobnosti a kontrastu.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Po Aristotelovi v oblasti predvedeckej psychológie nastalo akési obdobie „nečinnosti“, stagnácie a spánku, ktorý trval takmer dvetisíc rokov. Skončil až v 17. stor. , kedy psychologické problémy znova fascinovali a podnietili premýšľavé osobnosti, ako tomu bolo v dobách krátkeho rozkvetu gréckej kultúry. Predsa však z onoho obdobia treba spomenúť niektoré osobnosti, ktoré výrazne prispeli k rozvíjaniu sa predvedeckej psychológie. Jedným z nich bol Grék Galenos, ktorý napísal jeden svoj traktát pod titulom „Diagnóza a liečba duševného utrpenia“ Obsahoval však iba znovu oživené stoické a platónske názory o rozumovej kontrole emócií. Inde však rozvinul do určitých podrobností rozdelenie citov, ktoré stručne naznačil Platón.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Cirkevní otcovia: Sv. Augustín Aurélius – o psychológii vo svojich spisoch pojednával veľmi často, i keď sa ňou nikdy nezaoberal systematicky, ale zdôraznil význam detstva ako vývinového obdobia. V jeho spisoch sa uchovalo zo psychológie veľmi veľa, a tak sa s ňou mohli oboznámiť učenci a „doktori cirkvi“ v temných dobách stredoveku. Kládol dôraz na introspekciu ako cestu k vedomosti a pravde. Jeho filozofia nadviazala na Platónovo učenie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Cirkevní otcovia: Na druhej strane psychológia sv. Tomáša Akvinského bola založená prevažne na Aristotelovom učení, spolu s rôznymi drobnosťami Galena, Augustína a niektorých iných. Sv. Tomáš Akvinský navrátil psychológii mnohé podstatné a realistické prvky, ktoré ranné patristické diela zaznamenali. Jeho vplyv na psychológiu bol značný. Svojou charakteristikou zmyslu a rozumu /ako prostriedkov, ktorými si osvojujeme vedomosti/ poskytol základňu, na ktorej mohla psychológia neskôr získať empirický a vedecký rozhľad. Po smrti Tomáša Akvinského v roku 1274 sa psychológia znovu ocitla na mŕtvom bode a zotrvala na ňom niekoľko storočí.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Psychológia v 16. a 17. storočí: Behom 16. a 17. stor. urobili vedci v mnohých odboroch prvé významné pokroky, ďaleko predstihujúce svoju dobu. Oživil sa záujem o psychológiu, ale zo začiatku pokrok nepriniesol. V 16. stor. sa napísali stovky diel, ale takmer všetky boli rutinným glosovaním psychologických spisov Aristotelovych, Theofrastových, Galenových a ďalších, spracúvali sa Augustínove a Akvinského rozpravy o slobode vôle a podstate duše. Źiadne z týchto diel nezaznamenalo systematický vedecký pokrok. Za zmienku však stoja istí traja autori:

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Marulič – srbochorvátsky spisovateľ, ktorý zrejme prvý krát okolo roku 1520 písomne použil novo zavádzaný termín „psychológia“. Termín sa však hneď neujal. Rudolf Goeckel – nemecký encyklopedista v roku 1590 nazval svoju knihu „Psychologia hoc est, de hominis perfectione“ /teda Psychológia zdokonalenia sa človeka/. Juan Luis Vives – španielsky katolícky filozof zostavil rozsiahly súpis spôsobov, akými sa predstavy a myšlienky v mysli spájajú asociáciami, čím značne prekonal svojich predchodcov a bol predzvesťou asocianizmu 17. stor. Nakonci 16. a 17. stor. začína používať názov psychológia napr. Leibniz /1696/.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Popri učeniach o mechanizmoch tela myslitelia 17. stor. intenzívne skúmali vášne ako telesné stavy, dôležité regulátory psych. Života. Osobitosti psychologického myslenia 17. stor. spočívali v rozvíjaní týchto učení: • O živom tele ako mechanickom systéme, ktorý nepotrebuje na svoje objasnenie nijaké skryté vlastnosti, ani dušu. • O vedomí ako individuálnej schopnosti dospieť pomocou vnútorného pozorovania k maximálne spoľahlivému poznaniu vlastných psychických stavov a aktov. • O vášňach /afektoch/ ako prirodzených regulátoroch správania, ktoré človeka usmerňujú k tomu, čo je pre neho užitočné, a odvracajú ho od toho čo mu škodí. • O vzťahu medzi fyzickým /fyziologickým/ a psychickým.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Zakladateľmi týchto učení boli myslitelia ako: René Descartes, Thomas Hobbes, Baruch Spinóza, Wilhelm Leibniz a John Locke. Napriek tomu, že „protopsychológovia“ 17. stor. a ich nasledovníci v 18. stor. nepoznali iný spôsob skúmania duševnej činnosti než premýšľaním a úvahami, neupravovali len staršie teórie, ale vytvorili tiež výrazne nové podoby predvedeckej psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období René Descartes –bol prvou osobnosťou od čias Aristotelových, ktorá vytvorila „novú psychológiu“. Descartes považoval tekutinu, ktorá vypĺňa mozgové komory, alebo dutiny – dnes nám známu ako mozgovomiešny mok – za „životnú energiu“. Bol prvý kto popísal okrem iného i jav, ktorému sa neskôr začalo hovoriť reflex, pri ktorom špecifický vonkajší podnet vyvoláva špecifickú odpoveď organizmu. Poukazoval i na to, ako možno vášne ovládať rozumom a vôľou. Z psychologického hľadiska klasifikoval vášne a rozoznával 6 primárnych – údiv, láska, nenávisť, túžba, radosť a smútok – a všetky ostatné považoval za ich variácie alebo kombinácie. V jeho teórii má veľký význam jeho učenie o tom, že telo a duša sú samostatné entity, zložené z rôznych substancií, ktoré sa v živej bytosti vzájomne ovplyvňujú, niekedy harmonicky, inokedy si konkurujú, a že toto súperenie je najdôležitejšou stránkou ľudskej existencie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Baruch Spinóza – používal podobne ako Descartes čistú dedukciu na odvodzovanie podstaty ľudskej mysle. Spinóza sa zaoberal vnímaním, pamäťou, predstavivosťou, vytváraním myšlienok, vedomím a pod. Rovnako ho v psychológii zaujímali vášne /emócie/, hlavne to, že možno uniknúť z ich područia ak pochopíme ich príčiny. Jeho analýzy emócií sa riadili Descartovým vzorom. Uvádzal, že sú tri základné city /na rozdiel od Descarta, ktorý ich určil šesť/, a to radosť, smútok a túžba a 48 rôznych emócií je výsledkom súhry týchto troch na základe priaznivých či nepriaznivých podnetov každodenného života. Spinózova psychológia bola neskôr v rozpore s modernou psychológiou, nakoľko Spinóza tvrdil, že medzi telom a mysľou neprebieha vôbec žiadna interakcia.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Empirici: Prvým z anglických empirických protopsychológov bol Thomas Hobbes – tzv. empirická epistemológia – tzn. Dedukoval, že všetky duševné aktivity musia byť spôsobené pohybom atómov v nervovom systéme a mozgu ako reakcia na pohyb atómov v okolitom svete. Nevysvetľoval, ako by mohol byť pohyb atómov v mozgu myslením, iba tvrdil, že je to možné. Hobbesovo podanie empirickej psychológie, hoci primitívne, predstavovalo prvý pokus vysvetliť, ako sa zmyslové vnemy menia na vyššie duševné procesy. Bol priekopníkom ešte v inom smere – bol prvým asocianistom. Hoci skôr používal termín „sled myšlienok“ ako „asociácia“, predstavoval prvú osobnosť v tradícii, ktorá nakoniec viedla k experimentálnej psychológii 19. stor. a behaviorizmu 20. stor. Poskytol i psychologické vysvetlenie ako asociácie prebiehajú, čím predbiehal moderné rozlišovanie medzi voľnými a kontrolovanými asociáciami To bol zárodok asociačnej psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Hoci Hobbes bol prvým anglickým empirikom v predvedeckej psychológii John Locke rozvinul túto rodiacu sa teóriu. Okrem iného zistil, že naše vnímanie je navzdory objektívnemu podnetu subjektívne a neodráža verne objektívne hodnoty. Lockovo psychologické myslenie bolo zahmlené prežívajúcou metafyzikou a stopami vtedajšej teológie, ale oddelil psychológiu od filozofie a priblížil ju vede.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období George Berkeley 1740 predložil teóriu, že sám zrak nedáva novorodencovi žiadnu predstavu vzdialenosti, tvaru, veľkosti alebo relatívneho umiestnenia. Je to dané opakovanou skúsenosťou – dotykom, natiahnutím ruky, chôdzou – pomocou ktorej sa deti učia robiť priestorové úsudky. Vizuálne nápovedy vzdialenosti, veľkosti a tvaru spájame s tým, čo sme spoznali za pomoci iných zmyslov. Táto poučka je nesporná a predstavovala skutočný príspevok k teórii vnímania. Táto jeho analýza predpovedala a priamo viedla k „molekulárnemu“ prístupu neskoršej psychológie, teda k úsiliu rozložiť všetko prežívanie na najjednoduchšie súčasti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období David Hume – jeho radikálne výroky, ktoré psychológii v nasledujúcej dobe sčasti skomplikovali ďalší vývoj, sa týkali hlavne problematiky kauzality, teda vzťahu: príčina – následok. Vo svojej dobe /1730 -1776/ prehlasoval, že kauzalitu v psychológii nemôžeme zažiť priamo, a preto nemôžeme vedieť, čo je to kauzalita, či dokonca dokázať, že existuje. Niektorí psychológovia trvali na tom, že psychológia nemôže poskytnúť príčinné vysvetlenie a mala by sa zaoberať čisto len vzťahovosťou /mierami vzťahov/ a pravdepodobnosťou /teda, že dve veci sa budú stále odohrávať spoločne alebo v následnosti/.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Neskôr /v roku 1843/ sa zaoberal psychológiou v Logickom systéme John Stuart Mill, ktorý hlásal, že zákony asociácií sa môžeme učiť len zo skúseností a priamych experimentov. Mill takto pomohol orientovať asocianizmus smerom k experimentálnej psychológii. Za jednoznačne systematicky sa venujúceho sa psychológii považujeme i nemeckého filozofa Christiana Wolfa, ktorý publikoval práce „Psychologia empirica“ a „Psychologia racionalis“ /1732/. Rozdiel medzi nimi charakterizoval takto: Psycholóegia empirická pojednáva o tom, čo je známe o ľudskej duši zo skúsenosti, zameriava sa na opis faktov, na pozorovanie javov. Psychológia racionálna – tú vysve-

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období tľuje z prirodzenosti duše a tým prispieva k hlbšiemu poznaniu prirodzenosti ľudskej duše a jej pôvodcu, má za úlohu deduktívne odvodzovať javy z podstaty a povahy duše. Základným pojmom pre vysvetľovanie javov sa stali schopnosti. S nimi sa spájala idea spontánnej aktivity duše. Za hlavnú schopnosť sa považovala predstavivosť, ktorá vystupovala v podobe poznania a chcenia. Wolf veľmi dôkladne opísal rozličné kategórie psychických javov a rozdelil ich do hierarchicky usporiadaných skupín. Vytvoril tak osobitú „anatomickú schému ľudskej duše“, kde každej skupine priradil príslušnú schopnosť ako jej príčinu a základ.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Zatiaľ čo filozofi 18. a 19. storočia sedávali vo svojich študovniach a diskutovali o duševných javoch, mnoho lekárov a prírodovedcov sa pokúšalo získať psychologické poznanie úplne inými cestami. Používali hlavne svoje ruky a rozličné nástroje k získaniu informácií, týkajúcich sa predovšetkým fyzikálnych príčin nervových a duševných procesov. Títo priekopníci fyzikálneho prístupu v psychológii boli vlastne predchodcami dnešných neurofyziológov a ich náhľad viedol k dnešným znalostiam molekulárnych procesov v neurónoch, kde sú stavebnými prvkami duševných pochodov.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Franz Anton Mesmer – lekár, ktorý aplikoval liečbu magnetmi na základe teórie, že myseľ i telo sa môže uzdraviť vtedy ak sa zmení magnetické pole tela. Teória to bola úplne nezmyselná, ale na nej založený prístup slávil tak dramatický úspech, že Mesmer vzbudil značný rozruch najskôr vo Viedni a neskôr v predrevolučnom Paríži. Mesmer videl súvislosť medzi magnetizmom a vlastnou teóriou živočíšnej gravitácie. Na objasnenie – dospel k záveru, že telo je „presiaknuté“ skôr magnetizmom ako gravitačným fluidom a že výsledné silové pole môže byť nevyrovnané, čo znamená, že môže byť príčinou choroby, a spätné vyrovnanie liečbou potom prináša uzdravenie. To, čo predtým nazýval „živočíšnou gravitáciou“ premenoval neskôr na „živočíšny magnetizmus“. Krízu, ktorou pacienti trpeli, vysvetľoval ako prelomenie prekážky blokujú-

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období cej voľný tok telesného magnetizmu a následné navrátenie harmónie. V roku 1784 bola ustanovená špeciálna komisia, v ktorej boli zastúpení významní lekári a akademici. Táto komisia mala preskúmať Mesmerove tvrdenia o magnetizme. Následne na to komisia vypracovala podrobnú štúdiu, v ktorej použila experiment, ktorý je v modernej psychológii bežný a dospela k záveru, že Mesmerove magnetické fluidum neexistuje. Po týchto záveroch sa začala popularita mesmerizmu vytrácať a hnutie sa rzdrobilo do rozhádaných skupiniek. Ďalšie polstoročie zostal mesmerizmus akýmsi kúzelníckym a úplne nepochopeným fenoménom a bol praktizovaný šarlatánmi, putovnými umelcami a veľkým množstvom laikov a nepravých doktorov vo Francúzsku, Anglicku a Amerike. V Anglicku v 40. rokoch 19. storočia začal mesmerizmus získavať určitú vážnosť.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období James Braid – škótsky lekár vykonal množstvo experimentov s mesmerizmom a prehlásil, že jeho hlavný účinok nespočíva v magnetizme plynúcom od mesmeristov, ale skôr vo vnímavosti pacienta. Tento účinok prakticky stotožnil s psychologickým procesom. Braid premenoval mesmerizmus na „neurohypnológiu“ /podľa gréckeho neuron ako nerv a hypnosis ako spánok/, z čoho sa zakrátko v bežnom používaní stala iba „hypnóza“, a toto označenie používame dodnes.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Za určitú dobu francúzsky lekár Auguste Liébeault v polovici 19. storočia zbavil hypnózu posledných magicko-mystických prímesí. Vďaka J. M. Charcotovi Francúzska akadémia vied v roku 1882 uznala hypnózu ako neurologický fenomén, ktorý nemá nič spoločné s magnetizmom. Charcot a Bernheim sa zaoberali liečením duševne chorých.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Bernheim – viedol kliniku v Nancy, kde sa sústredil na psychologickú povahu hypnotických stavov, ktoré vyvolávali pomocou sugescie a spájali s predstavivosťou. Zaoberali sa liečením hystérie a hysterické symptómy /paralýzu citlivosti alebo pohybov bez organického poškodenia/ vysvetľovali sugesciou, vyvolanou buď inou osobou alebo samým pacientom /autosugesciou/. Pritom predpokladali, že sugesciu ani auto sugesciu si pacienti nemusia uvedomovať. Množstvo Charcotových nadaných študentov, medzi ktorých patrili napr. Alfred Binet, Piere Janet /venovali sa otázkam patopsychológie, Binet je autorom prvého inteligenčného testu/ a Sigmund Freud, pokračovalo vo vysvetlení hypnotického stavu skôr psychologickou ako neurologickou cestou a ponúkali nové využitia hypnózy.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období V kontexte dejín nemožno nespomenúť meno človeka, ktoré zostalo definitívne späté so psychológiou duševne chorých. Bol ním francúz Phillipp Pinel, ktorý sa do dejín psychológie zapísal tým, že v roku 1792 oslobodil duševne chorých z reťazí /v pravom slova zmysle/ a urobil z nich pacientov.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Z hľadiska učenia o neuropsychických funkciách bol významným fyziológom 18. storočia švajčiar Albrecht Haller – jeho pričinením sa spod determinujúceho vplyvu duše vymanili nielen výlučne nervové javy, ale aj značná časť psychických javov. Podľa jeho názoru sa tieto javy bezprostredne podieľajú na zložitých pohyboch, napr. pri chôdzi a pod. Psychické elementy týchto zložitých pohyb Haller označil ako „temné vnemy“. Tým sa vytvorili prírodovedné predpoklady na významný zvrat v rozvoji psychologického myslenia – na prechod k chápaniu psychiky ako vlastnosti organizovanej hmoty. V ďalšej etape vývoja učenie o psychike ako o funkcii mozgu urýchlilo rozvoj psychofyziológie a viedlo k novým objavom.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Franz Jozef Gall /1758 -1828/ – bol fyzikalista, ktorý si zvolil úplne odlišný prístup a „ohmatával“ a meral lebku v presvedčení, že detaily jej konfigurácie priamo súvisia s individuálnymi rysmi osobnosti a jej duševnými schopnosťami. Hoci myšlienka, že vonkajšie telesné charakteristiky sú spojené s psychologickými rysmi je veľmi stará, fyziognómia – teda výklad charakteru z duševných schopností podľa tvaru a veľkosti tvárových rysov existuje už od antiky – nemala na psychológiu žiadny vplyv. Pripravila však pôdu príbuznej teórii, frenológii, ktorá učila, že tvar lebky je daný vývinom špecifických častí mozgu, a preto je určujúca aj pre charakter a duševné schopnosti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Hlavným stúpencom tejto teórie bol práve Gall. Jeho zásluha a hlavne vplyv na psychológiu je hlavne v tom, že Gall bol prvotriednym znalcom anatómie mozgu, ktorý vlastnou pitevnou technikou ako prvý dokázal, že obe polovice mozgu sú spojené bielou hmotou, že sa miechové vlákna pri spojení so spodnými časťami mozgu križujú /následkom čoho sa vnemy z jednej polovice tela dostávajú do opačnej polovice mozgu/ a že čím väčšie množstvo je mozgovej kôry – šedej hmoty na povrchu mozgu – tým vyššia je aj inteligencia príslušného živočíšneho druhu. Gallov prínos sa stal platnou súčasťou štandardných neurologických vedomostí. Miesto v histórii psychológie mu zabezpečili teda hlavne jeho znalosti o poznaní mozgových štruktúr a ich vzťahu k inteligencii, ako i teória nazývaná „kranioskopia“, ktorá zľudovela ako frenológia.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Johann Christoph Spurzheim spolu s Gallom starostlivo skúmali hlavy stoviek pacientov, priateľov, väzňov, chovancov ústavov pre mentálne postihnutých a ďalších a zmapovali 27 oblastí lebky /ktoré neskôr Spzrzheim rozšíril na 37/, z ktorých každá označovala pod ňou ležiaci orgán alebo oblasť mozgovej kôry, v ktorej bola umiestnená špecifická vlastnosť. U ľudí, ktorí mali túto schopnosť viac vyvinutú, bola potom príslušná oblasť vyvýšená. Gall popísal výsledky svojho skúmania v mnohodielnych publikáciách, ktoré vyšli v rokoch 1810 -1819. Frenológia sa stala nesmierne populárnou a obľúbenou a udržala si svoju obľubu takmer celé storočie. Gallov hlavný prínos v dejinách psychológie bol, že jeho absurdná frenologická teória viedla k experimentálnym štúdiam lokalizácie mozgových funkcií / objavila sa napr. rečová oblasť v mozgu známa ako Brockova a Wernickeho oblasť – prvá zodpovedá za syntax, teda skladbu reči, druhá zodpovedá za sémantiku, teda význam slov/ a jeho zdôrazńovanie mozgovej kôry ako sídla inteligencie odviedlo psychológov ´dalej od metafyziky a priblížilo ich oveľa viac k empirickej vede.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Mapovanie mozgu bolo súčasťou nového a širokého hnutia, ktoré hľadalo vysvetlenie psychologických fenoménov pomocou fyziologických termínov. Začali sa objasňovať nižšie duševné procesy, napr. vnímanie, reflexy a úmyselné pohyby. Medzi objavmi, ktoré túto novú fyziologickú psychológiu umožnili, patrili predovšetkým objavy nemeckého fyziológa Theodora Schwanna, ktorý identifikoval nervovú bunku a neskôr i ďalší bádatelia dokazovali, že mozgové bunky sa skladajú z jadra a dlhých výbežkov, ktoré sa spájajú s vláknami susedných mozgových buniek.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Charles Bell v roku 1811 vydal pre úzky okruh svojich priateľov traktát, ktorý obsahoval projekt „novej anatómie mozgu“ – objavil spolu s Megandiem senzorické a motorické nervy. Nová psychológia pristupovala k otázke, ako myseľ vníma svet, ktorý ju obklopuje. A hoci sa spočiatku dokázala vysporiadať iba s nižšou úrovňou psychologických procesov, väčšina nových psychológov dúfala, že časom bude možné podobným spôsobom vysvetliť i vyššie duševné deje. Nemecký fyziológ Du Bois-Reymond v roku 1845 objavil, že nervový vzruch sa týmto nervom šíri v podobe elektrickej vlny.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Johannes Muller /1801 -1858/ - z ohromného množstva objavov o nervovom systéme, k ktorých mnohé napomohli k zrodu fyziologickej psychológie, mal veľký vplyv zvlášť jeden. Prví fyziologickí psychológovia sa domnievali, že každý senzorický nerv môže preniesť do mozgu akýkoľvek druh zmyslovej informácie podobným spôsobom, ako trubička prepraví akúkoľvek látku, ktorá ňou preteká. Nevedeli si vysvetliť, prečo napr. zrakový nerv prenáša do mozgu iba vizuálne vnemy a sluchový nerv iba zvuky. Muller predložil teóriu, že nervy každej zmyslovej sústavy prenášajú iba jeden druh informácie, alebo ako hovoril „len určitú energiu či kvalitu“, zrakové nervy vedú vždy a len vnemy svetelné, sluchové nervy vedú vždy a len vnemy zvukové a tak je tomu i pri ostatných senzorických nervoch.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Ernest Heinrich Weber – skúmal celý zmyslový systém, teda nielen orgány a na nich závislé nervové reakcie, ale tiež spôsoby, akými ich mozog interpretuje. Naviac jeho experimenty patrili medzi skutočné experimenty v psychológii, to znamená, že menil pri jednom pokuse iba jednu premennú. Zaoberal sa hlavne zisťovaním minimálneho dotykového podnetu, potrebného k vyvolaniu dotykového vnemu na rôznych častiach tela, avšak neskôr postúpil k zložitejšej otázke citlivosti vnímania. Svoje poznatky zhrnul do jednoduchého pravidla, ktoré hovorí, že pomer medzi sotva rozlišiteľným podnetom a veľkosťou štandardného podnetu je akási konštanta k , pre ktorýkoľvek zmyslový systém. Táto poučka je známa v psychológii ako Weberov zákon a je prvým tvrdením svojho druhu pretože vyjadruje kvantitatívne presný vzťah medzi svetom fyziky a psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Helmholtz – v roku 1850 urobil taký objav, že zistil rýchlosť šírenia nervového vzruchu na nerve žaby. Jeho pokusy neriešili len významný fyziologický problém. Mali bezprostredný vzťah aj k psychológii. K záveru, že psychika je neoddeliteľná od nervového systému, sa pripojili i ďalší: procesy v nervovom systéme ako i všetky ďalšie fyziologické procesy prebiehajú určitou rýchlosťou, ktorú možno experimentálne skúmať. V roku 1852 sa zameral aj na problematiku farebného videnia. Jeho teória farebného videnia známa pod názvom Youngova-Helmholtzova teória /niekedy nazývaná aj ako trichromatická teória/ hovorila, že existujú 3 základné farby a z nich získavame farebné odtiene. Je to teória receptorická. Ide o stále platnú teóriu farebného videnia, hoci dnes má zložitejšiu podobu a je zbavená predstáv, že nervy z každého druhu receptora prenášajú rozdielnu energiu. Hlavným prínosom helholtza bolo, že od tej doby sa hlavným prúdom psychológie stala prevažne empirická a experimentálna psyhológia.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Gustáv Teodor Fechner – experimentoval so širokou škálou podnetov a používal pri tom tri metódy experimentálneho merania. Dve prevzal od svojich predchodcov a vylepšil ich, tretiu vynašiel sám. Do tej doby nikto nepoužíval tak starostlivo kvantitatívne, presne kontrolovateľné metódy k výskumu psychologických reakcií. Jeho metódy sa dodnes používajú v každom laboratóriu psychofyzikálneho výskumu. Jednalo sa hlavne o metódu limitov, ktorú Fechner nazýval ako metóda sotva rozlíšiteľných rozdielov. Druhú - metódu konštantného podnetu, nazval metóda správnych a zlých prípadov a tretiu, ktorú sám vynašiel – metódu prispôsobenia nazval – metóda priemernej chyby. Robil systematický výskum kvantitatívnych vzťahov medzi oblasťou fyziky a psychológie a založil novú vednú disciplínu – „psychofyziku“. 1860 – napísal dvojzväzkovú knihu „Základy psychofyziky“. Fechnerove metódy boli priamo zásadné pre senzorické meranie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období Bessel – prišiel na to, že sa dá merať reakčný čas. Je to rýchlosť subjektu reagovať na podnet. Darwin – v roku 1859 publikuje knihu „O pôvode druhov“. Jej prínosom bol vývinový princíp. Medzi ďalšie jeho práce patrí hlavne „Vývin emócií ľudí a zvierat“. Sečenov – v roku 1863 vydáva svoj spis „Mozgové reflexy“, čím rovnako prispel k dejinám fyziologickej psychológie. Bechterev a Pavlov – zaoberali sa hlavne fyziologickou sústavou a skúmaním reflexov. Postupne vzniká štatistika, ktorá umožnila spracovávať nahromadené údaje. Galton – použil korelačný počet pri svojom známom výskume dedičnosti. Považuje sa za základ psychológie individuálnych rozdielov.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Formovanie v predvedeckom období V roku 1879 sa narodila psychológia – od tohto času sa započala moderná éra psychológie. Všetko čo sa dialo predtým, teda to, o čom sme tu doteraz hovorili, od Psamteka I. až po Fechnera, bol len vývoj jej predchodcov. Čo sa vlastne stalo tak významné a nesmierne dôležité? Wilhelm Wundt založil prvé laboratórium experimentálnej psychológie. Za niekoľko rokov po jeho založení sa laboratórium stalo pôdou pre všetkých, ktorí sa zaujímali o psychológiu. Predovšetkým vďaka tomuto inštitútu je Wundt považovaný nielen za jedného zo zakladateľov, ale vôbec za zakladateľa modernej psychológie. Práve v ňom prevádzal psychologický výskum, učil množstvo vysokoškolských študentov svojim laboratórnym metódam a teóriam a práve odtiaľ vyslal množstvo vyškolených odborníkov. Naviac napísal množstvo odborných článkov a objemných kníh, ktoré dokázali platnosť psychológie ako samostatného vedného odboru. On sám bol prvým vedcom, komu právom náležalo označenie psychológ a nie fyziológ, či filozof zaoberajúci sa psychológiou.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Každá veda, ak má byť vedou, musí spĺňať tri základné podmienky: 1. musí mať svoj vlastný predmet, ktorý by sa mal líšiť od predmetu všetkých ostatných vied, 2. musí mať metódy, pomocou ktorých sa môže tohto predmetu zmocniť skúmať ho 3. musí mať systém poznatkov. Predmet psychológie sa formoval v podstate počnúc 17. -18. storočia, najskôr v rámci filozofických systémov tých čias. Rôzne psychologické smery /alebo školy/ formulujú predmet psychológie rôzne. V podstate sa však psychológovia dohodli na tom, že predmetom psychológie je psychično /psychika/, pričom vo väčšine učebníc možno nájsť toto vymedzenie predmetu psychológie: je to veda o prežívaní a správaní. Predmet psychológie však treba presnejšie špecifikovať. Uvediem 5 základných charakteristík predmetu psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE 1. Špecifický okruh javov, ktoré skúma psychológia, sa jasne a zreteľne odlišuje od všetkých ostatných javov: sú to naše vnemy, predstavy, myšlienky, city, zámery, túžby, schopnosti atď. , slovom všetko, čo tvorí vnútorný obsah nášho života, čo je nám v podobe zážitkov akoby bezprostredne dané. Dostávame sa tak k prvej charakteristike psychična, ktorou je skutočnosť, že psychično /psychika/ prináleží indivíduu, ktoré toto psychično pociťuje - teda jeho subjektívnosť. Psychické javy vystupujú preto ako procesy, vlastnosti a stavy konkrétnych indivíduí. konkrétnych jedincov. Je celkom jasné, že tak, ako je nám niečo dané v bezprostredných zážitkoch, nemôže nám byť dané nijakým iným spôsobom. Z nijakého opisu, nech je akokoľvek výrazný, bohatý a obrazný, nemôže napr. nevidiaci poznať farebnosť sveta, nepočujúci jeho hudobnosť tak, ako keby tieto vlastnosti vnímal bezprostredne. Myšlienky konkrétneho človeka sú jeho myšlienkami, city sú jeho citmi a sú mu dané v inej perspektíve, ako sú dané inému človeku. Je to vlastne kúsok jeho vlastného života. Prvým znakom psychična je teda jeho subjektívnosť.

PREDMET PSYCHOLÓGIE 2. Druhým, nemenej podstatným rysom psychična je vzťah k objektu, nezávislému na psychike, na vedomí. Každý psychický jav sa odlišuje od iných a vymedzuje sa ako nejaké prežívanie vďaka tomu, že je to prežívanie niečoho; jeho vnútorná podstata sa vydeľuje prostredníctvom jeho vzťahu k vonkajšiemu svetu. Psychika, vedomie odráža objektívnu realitu, ktorá jestvuje mimo nej a nezávisle od nej. Nemalo by zmyslu hovoriť o odraze, keby to, čo má psychika odrážať, samo v skutočnosti nejestvovalo. V tomto zmysle je každý psychický fakt tiež súčasťou reálnej skutočnosti, Je teda nielen odrazom skutočnosti, ale aj jej súčasťou. Každý psychický jav je teda jednak produktom a závislým komponentom organického života indivídua a jednak odrazom vonkajšieho sveta, ktorý ho obklopuje.

PREDMET PSYCHOLÓGIE 3. Ďalším rysom psychična, alebo psychických javov, je ich dynamickosť. Psychické javy nie sú povahy statickej, nepohyblivej. W. James nazval pohyb, dynamiku psychických javov „prúdom vedomia“. To, čo tvorí predmet psychológie, je teda v ustavičnom pohybe, takže jeden jav vystriedava hne� jav iný. Preto je výstižnejšie hovoriť o dejoch, procesoch. 4. Psychično, psychické procesy sa nikdy nevyskytujú izolovane; vždy máme do činenia s prúdom vedomia, ktorý nielen že ustavične plynie, ale ako prúd je vždy celistvý, je vždy jedným celkom. Psychické javy sú vždy medzi sebou späté, navzájom závislé v jednom celku, ktorý spoločne utvárajú a určujú, ktorý však určuje aj ich a dodáva im zvláštny ráz, zvláštny charakter. Podľa toho dnes už v psychológii o nejakých elementoch, prvkoch nášho duševného života, nášho psychična nemožno ani hovoriť.

PREDMET PSYCHOLÓGIE 5. Pre určenie predmetu psychológie je napokon dôležité aj tá charakteristika psychických procesov, javov a vlastností, že existujú iba na telesne žijúcom človeku. Ináč povedané, psychológia chápe psychické javy ako odohrávajúce sa na určitom telesnom podklade alebo telesnom substráte. Podkladom psychických javov je teda živá hmota, mozog. Keď zhrnieme uvedené charakteristiky alebo znaky či rysy predmetu psychológie, dostaneme túto definíciu predmetu psychológie: Psychológia je veda o psychických javoch človeka. Psychické javy skutočne existujú ako osobitná trieda javov; sú len jednému subjektu bezprostredne dané. Sú povahy dynamickej, treba ich chápať celistvo a ich podkladom je telesný organizmus človeka, živá hmota.

PREDMET PSYCHOLÓGIE K takému chápaniu predmetu psychológie nedospeli psychológovia naraz. Predmet psychológie sa formoval v priebehu 17. - 19. storočia. Vcelku možno povedať, že pri formovaní predmetu psychológie rozoznávame tri hlavné etapy. 17. -18. storočie, kedy sa vytvárajú filozofické a metodologické základy pre formovanie predmetu psychológie v rámci filozofických systémov tých čias. Na tomto filozofickom základe sa v druhej polovine 19. storočia vytváraj psychológia ako samostatná vedná disciplína a formuje sa predmet psychológie. Od začiatku si razí cestu ako experimentálna veda. Vytvára sa systém psychologických vied, zdokonaľujú sa výskumné metódy a psychológia sa začleňuje ako rovnoprávna veda do systému vied.

PREDMET PSYCHOLÓGIE 1. Pokiaľ ide o filozofické základy pre formovanie psychológie, obmedzíme sa na niekoľkých vedcov. Nebudeme sa zaoberať starovekou filozofiou, aj keď už vtedy sa vytvárali základy psychológie, a niektoré poznatky z tých čias majú platnosť aj dnes. Pre vznik psychológie je mimoriadne dôležitým francúzsky bádateľ René Descartes (1596 -1650), a to najmenej v troch smeroch: a) Rozdelil svet na matériu (res extenza = vec priestorová) a ducha (mens – myseľ), ktorého podstatu videl v myslení, vo vedomí. Tým, že podstatu duše videl vo vedomí, spresnil pojem psychiky tak, že mu dal konkrétny obsah, inými slovami – špecifickosť psychiky videl vo vedomí. Takto sa vedomie stala psychickým javom, čo umožnilo definovať predmet psychológie. Týmto faktom ovplyvnil Descartes nielen filozofické myslenie, ale aj myslenie psychologické, keďže psychológia, najmä introspektívna psychológia 19. aj 20. storočia, sa opierala o tento pojem, pričom sa podstatne líši od Aristotelovho pojmu „duša“ (psyché).

PREDMET PSYCHOLÓGIE Zo všeobecného princípu života, ktorým bola podľa Aristotela duša, duch, rozpracoval sa špeciálny princíp vedomia. Descartes síce sám nepoužíva pojem „vedomie“, ale hovorí o duchu (mens), pričom ho definuje ako „všetko, čo v nás prebieha tak, že i to sami v sebe bezprostredne vnímame“. Za viedol vlastne princíp introspekcie (sebapozorovania), samoodrazu vedomia v sebe samom. Tým položil základy introspektívnemu chápaniu vedomia ako v sebe uzavretému vnútornému svetu, ktoré neodráža vonkajšie bytie, ale samo seba. b) Ďalším jeho prínosom bolo zavedenie pojmu reflex (reflecto – odrážam) na vysvetlenie správania zvierat a organizmov, v ktorom predpokladal základný význam nervov, hoci si ich predstavoval ako rúry, ktorými prúdi od povrchu tela do mozgu, mozgových komôr, životný duch. Mozog považoval za ústredie, do ktorého prichádzajú všetky signály, a podľa princípu mechaniky (uhol dopadu rovná sa uhlu odrazu), na základe odrazu dochádza k reakcii. Pojem reflexu zohral potom, ako dobre viete, dôležitú úlohu v dejinách psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE c) Descartes vyhrotil dualizmus na najvyššiu mieru, ale predsa len uvažoval o vzájomnom pôsobení ducha na telo a naopak. Domnieval sa, že k takému pôsobeniu dochádza v mozgu. Descartes sa nazdával, že duch je nositeľom vášní, ktoré vychádzajú nielen z ducha, ale aj z tela. Ďalším filozofom, ktorý je významný pre vznik psychológie a formovanie predmetu tejto vedy, je Francis Bacon (1561 -1626). Pre psychológiu sú dôležité jeho myšlienky a úvahy o poznaní a metódach skúmania. Veľmi schematicky možno jeho teóriu a metódu poznania charakterizovať takto: predovšetkým odvrhol tradičnú sylogistiku a predsudky či povery, vyplývajúce z náboženskej horlivosti. Hlásal, že poznanie (veda) bude mať úspech vtedy, keď bude predovšetkým definovaný predmet poznania a cieľ vedy. Predmetom poznania je príroda a cieľom poznania je poznanie jej zákonov, a tým aj využitie týchto poznatkov pre človeka a spoločnosť. Kým podľa scholastiky (a podľa Aristotelovskej deduktívnej metódy) zo všeobecného sa malo vyvodzovať jednotlivé, z jedného pojmu iný pojem, Bacon hlása, že základom poznania je skúsenosť a pojmy treba utvárať na základe zmyslovej skúsenosti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Zmysly sú teda zdrojom poznatkov, ktoré treba ďalej spracovať a zovšeobecniť. . Teda pre vedeckú metódu je príznačné pozorovanie, analýza (rozpitvanie prírody na prvky, jednoduché čiastky, ktoré majú svoje vlastnosti – napr. pohyb mechanický, matematický, pud, životný duch, napätie, bytostná sila atď. ). Najdôležitejším prostriedkom nadobúdania skúseností a poznania je experiment. Bacon nedocenil spojenie experimentu s matematickým spracovaním. Vo svojom odpore k Aristotelovej logike nedocenil význam novej matematickej dedukcie, ktorá dodáva indukcii chrbticu – teda znovu sa ukázalo, že extrémy vedú do slepej uličky. Dôraz na poznanie prírody, jej zmyslové poznanie, racionálna analýza je jednou stránkou vedeckej metódy. Druhú, nemenej dôležitú, tvorí zovšeobecňovanie poznanej skutočnosti. To sú ďalšie dve skutočnosti, príznačné pre obrat a nové smery v myslení novoveku, ktoré otvorili cestu rozvoju experimentálnych vied prírodných, ale aj spoločenských a teda aj psychológie, čo sa prejavilo v prvej veľkej psychologickej škole alebo teórii – asocianizme.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Asocianistická teória sa opiera jednak o senzualistickú teóriu poznania, ktorú rozpracoval J. Locke (1632 -1704). Locke nadviazal na Bacona a Hobbesa, no obrátil sa proti Descartovej koncepcii vedomia (proti vrodeným ideám). Vychádzal z predpokladu, že ľudská duša je pri narodení nepopísaná doska (tabula rasa) a jej obsah, idey-pocity vznikajú na základe zmyslovej skúsenosti a na základe duševnej skúsenosti – reflexiou (sebapozorovaním). Pravda, duša je aj aktívna, čo sa prejavuje pri zložitých duševných javoch: pamäti, pozornosti, myslení a pod. . táto teória poznania sa stala východiskom materialistov aj asocianistov 18. storočia. Výrazom tu bola základná téza senzualistického (senzus = zmysel) asocianizmu – nič nie je v mysli, čo nebolo v zmysloch.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Prírodovedné (vlastne fyziologické) predpoklady vzniku psychológie Vzniku a rozvoju psychológie musel nevyhnutne predchádzať rozvoj prírodovedy – najmä biológie, rozvoj biologických metód. Tento rozvoj nastáva v 19. storočí. Pokrok v prírodných vedách bol taký mnohostranný, že v mnohých krajinách vznikajú pokusy alebo objavy či koncepcie, ktorými sa prekonáva tradičný prístup v mnohých oblastiach; ak už priamo nezačína psychologické bádanie, tak je neobyčajne jasne naznačené. . to všetko nás oprávňuje povedať, že základy psychologického bádania v rozličných oblastiach boli v 19. storočí položené vo viacerých krajinách: napr. základy psychofyziky – Weber a Fechner (Nemecko), psychofyziológia zmyslových orgánov – Helmholtz (Nemecko), porovnávacia psychológia zvierat – Darwin (Anglicko), psychoneurológia a reflexológia – Sečenov, Bechterev (Rusko), klinická psychológia – Charcot (Francúzsko) atď.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Výskum nervovej sústavy sa začína objavom, ktorý urobil Charles Bell, škótsky lekár, anatóm, fyziológ, chirurg (1774 -1842). Bell odhalil existenciu senzorických a motorických nervov a stanovil zákony ich vodivosti. Müller a Helmholtz sprístupnili meranie šírenia vzruchu v organizme. Tieto práce sa stali psychofyziológiou pocitov. Osobitne významným krokom boli práce Webera a Fechnera – boli to práce, ktoré sa dotýkali vzťahu medzi podnetom a pocitom (o ktorých sa zmienime neskôr). Významné sú práce Sečenova o reflexoch mozgu. Sečenov je tvorcom myšlienky, že psychické javy majú reflexný základ a že tvoria stredný článok reflexnej reťaze.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Výsledky zvedených a ďalších prác zhrnul W. Wundt v knihe „Grundzüge der physiologischen Psychologie“ z r. 1874 (Základy fyziologickej psychológie). Wundt nielen že zhrnul výsledky bádania v doterajšej psychológii. R. 1861 použil prvý krát v histórii prístroj za účelom psychologického bádania (týmto prístrojom bol metronóm). V r. 1879 zriadil laboratórium pre fyziologickú psychológiu v Lipsku, ktoré bolo neskôr premenované na „Ústav experimentálnej psychológie“. S Wundtovým menom je spätý vznik vedeckej psychológie. 1. Wund píše o predmete psychológie. Na otázku o úlohe psychológie odpovedá: táto veda sa týka vedomia. Hľadajú sa vzťahy spojenia, aby konečne boli nájdené zákony, ktorými sa tieto vzťahy riadia. Ak sa pýtame čo je to vedomie, ktorého obsahom sa má psychológia zaoberať – je to súbor dejov, ktorých sme si vedomí.

PREDMET PSYCHOLÓGIE 2. Druhou charakteristikou Wundta je hľadanie prvkov vedomia – podľa neho sú to pocity, v nemy, predstavy 3. Napokon hľadal zákonitosti, ktorými sa tieto prvky riadia a našiel ich v podobe asociácií. 4. Wundt preniesol psychológiu na akademickú pôdu a začal na Lipskej univerzite prednášať psychológiu ako prvý profesor psychológie na svete. Táto nová vedná disciplína , ktorá sformovala svoj predmet na filozofických základoch asocianizmu alebo filozofie 18. storočia, vzhľadom na uvedené, nemohla uspokojiť požiadavky, ktoré na psychológiu kládol praktický život. Napriek húževnatej práci ktorá sa rozvíjala vo Wundtovom laboratóriu (a jemu podobných po celej Európe, v Rusku i v USA), nemohla, resp. nestačila sa v rámci systému vied rovnocenne umiestniť medzi ostatnými vedami. Keďže používala introspektívnu metódu (ako ináč možno poznať vedomie, ako nie sebapozorovaním? ), dostala názov introspektívna psychológia, a keďže nepokryla požiadavky praxe, označovala sa ako školská psychológia (teda taká, ktorú možno iba vyučovať, ale nemá v praxi uplatnenie). Práve preto čoskoro po jej vzniku došlo v psychológii ku kríze a „wundtovská“ koncepcia psychológie bola zamietnutá.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Útok na wundtovské poňatie psychiky a psychológie bol vedený hneď z troch strán. Jednak z strany lekárov, ktorí si s ňou nevedeli poradiť v praxi. Na čele tohto útoku stojí viedenský psychiater Sigmund Freud, ktorý sa nazdával, že predmetom psychológie nemá byť vedomie, ale nevedomie. Jeho spôsob myslenia sa označuje ako hlbinná psychológia, jeho náuka sa nazýva psychoanalýza. Freud pri skúmaní neuróz zistil, že jestvujú dôležité procesy, ktoré si pacient neuvedomuje – nevedomie. Poukazuje na biologickú determináciu psychiky. Druhý útok bol vedený zo strany behavioristov, ktorí na čele s Watsonom úplne zamietajú „wundtovské“ formulovanie predmetu psychológie a ako predmet psychologického bádania stanovujú správanie. Watson povedal, že pokrok u Wundta spočíval v tom, že nahradil pojme duše pojmom vedomia. Skúmať vedomie je však nereálne, psychológia nemôže existovať ako veda, ak by chcela skúmať vedomie, musí v raj skúmať správanie človeka ako iné vedné disciplíny. Tento smer sa veľmi rozšíril v anglosaskom svete a dodnes je tam behaviorizmus značne rozšírený, aj keď ide i zdokonalený behaviorizmus, ktorý sa označuje ako neobehaviorizmus.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Napokon tretie hľadisko, tretia opozícia proti Wundtovi – to je hľadisko celostných psychológov alebo tvarových psychológov, ktorí sa označujú ako geštaltisti, podľa nemeckého slova „Gestalt“ – tvar. Títo psychológovia vystúpili s názorom, že psychiku nemožno rozkladať na nejaké čiastočky alebo elementy, jej javy treba chápať ako celok. Wundtovu psychológiu označili za mozaikovú psychológiu. Krátko si rozoberieme tieto tri smery v psychológii. Najskôr sa budeme venovať prvému z nich.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Freudizmus (hlbinná psychológia) Freud hovorí, že všetky duševné procesy možno rozdeliť na vedomé a nevedomé. Týmto zodpovedajú dva rôzne systémy v našej psychike: systém vedomia a systém nevedomia, medzi ktorými sa nachádza tzv. predvedomie, alebo cenzúra. Nevedomie. Jadrom nevedomia sú želania ako psychické koreláty pudov. Tieto želania majú istý náboj psychickej energie a usilujú sa nájsť pre túto energiu východ, realizovať ju. Rozličné pudy sú v systéme nevedomia navzájom koordinované, jestvujú vedľa seba, avšak nemajú na seba nijaký vplyv, neprotirečia si. Ak sa v systéme nevedomia vyskytne niekoľko protirečivých želaní, tak tieto sa navzájom neničia, neoddeľujú sa od seba, ale sa zjednocujú a vytvárajú kompromisný cieľ. Podľa Freuda nie sú v systéme nevedomia nijaké pochybnosti, nijaké protirečenia, nejestvujú rozličné stupne pravdivosti alebo oprávnenosti. Psychické procesy nevedomia jestvujú mimo časového sledu, v priebehu času sa nemenia a nemajú vôbec nijaký vzťah k času. Nevedomie sa neriadi objektívnou realitou, neberie realitu „na vedomie“. Procesy systému nevedomia všetko určujú a samotné sa podriaďujú princípu slasti, rozkoše. Existencia nevedomých procesov závisí iba od toho, nakoľko sú silné a nakoľko zodpovedajú požiadavkám regulácie slasti – neuspokojenosti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Nevedomie je teda akýmsi skladom pudov, inštinktov, ktoré majú značne silnú psychickú energiu a sú pripravené v ľubovoľný okamih túto silu, tento silný náboj energie, realizovať. Tmu však prekáža predvedomie. Predvedomie. Tento systém sa vyznačuje predovšetkým tým, že v ňom jestvujú taktiež nevedomé impulzy, želania, city a idey, avšak tieto môžu ľahko prejsť do vedomia. V systéme predvedomia jestvuje možnosť styku medzi obsahmi predstáv, tieto predstavy sa navzájom ovplyvňujú, sú rozložené v istej časovej sekvencii. V tomto systéme sa princíp slasti nahradzuje princípom reality. Práve preto môže systém predvedomia plniť úlohu cenzúry. Cieľom cenzúry je zabezpečovať súhlas s pravdou, starať sa o pravdu. V systéme predvedomia sa utvára ideál osobnosti, ktorý vzniká z kombinácie morálneho svedomia a sociálneho vedomia. Práve tento ideál osobnosti, ktorý sa formuje asi do 14 roku života, je cenzorom, ktorý nedovolí, aby sa z nevedomia dostali pudy a inštinkty nabité psychickou energiou.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Vedomie. Napokon vedomie plní, podľa Freuda, úlohu „zmyslového orgánu“ pre vnímanie psychických vlastností. Vedomie, ktoré je obrátené smerom von cez zmyslové orgány a smerom dovnútra cestou bezprostredného spojenia celého tela s nervovým systémom a so systémom nevedomia, registruje všetky dojmy a zážitky, ktoré sa k nemu dostávajú. Spojenia vedomia s vonkajším svetom sú obmedzenejšie ako s vnútorným svetom, resp. prostredím organizmu, a to preto, že vedomie je priestorovo vzdialenejšie od vonkajšieho sveta, ako od sveta vnútorného (lebečná kosť ho viacej odďaľuje). Z vnútorného sveta prichádzajú pocity uspokojenia a pocity strádania, ktoré súvisia s uspokojením alebo neuspokojením pudov. Znamená to, že Freud vlastne nielen systém nevedomia, ale aj systém vedomia determinuje vrodenými inštinktami, potlačenými impulzmi k činnosti. Podľa Freuda sa každý akt začína ako nevedomý, taký môže zostať, avšak môže sa vyvíjať a postúpiť (alebo skôr zostúpiť) k vedomiu a to podľa toho, či narazí na odpor cenzúry alebo nie. Je tu možné porovnanie s fotografiou. Psychický akt musí najskôr prejsť na negatíve. Ak je negatív dobrý, stane sa pozitívom. Všetky psychické javy, ktoré zodpovedajú, ktoré sú prijateľné, môžu prejsť do systému predvedomia alebo vedomia. Tie, ktoré nezodpovedajú, zostávajú v systéme nevedomia a potom sa nazývajú potlačenými. Takýto potlačený akt (impulz) však nemizne, nestráca sa, ale trvale pôsobí v nevedomí a neustále sa usiluje dostať do vedomia – využije na to prvú príležitosť.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Freud musel dokázať, že nevedomie skutočne existuje. Svoje tvrdenie o existencii nevedomia podkladá niekoľkými dôkazmi: 1. Freud hovorí, že údaje vedomia sú vo veľkej miere medzerovité, a tak v psychicky zdravom, ako aj psychicky chorom človeku sa vo veľkej miere vyskytujú také akty, ktoré pre vysvetlenie predpokladajú iné akty. Pravda, takéto akty vo vedomí ani pri najstarostlivejšom bádaní nemožno nájsť. Sú nimi napr. psychické mechanizmy sna a neuróz. 2. Keďže sme schopní súčasne si uvedomiť len veľmi malé množstvo psychických aktov, je nevyhnutný predpoklad, že veľká časť psychických aktov sa medzitým nachádza v akejsi latencii, z. j. v nevedomí. . Bez hypotézy nevedomia by sme si nevedeli vysvetliť, čo sa deje s podnetmi, ktoré na nás pôsobia, ale vedome ich neodrážame. Naše vnímanie, napríklad, má výberový charakter – vedome vnímame iba niečo, vyberáme si z celého radu podnetov, čo však nijako neznamená, že by na nás ostatné podnety nepôsobili. 3. Bez hypotézy nevedomia by sme si ďalej, podľa Freuda, ťažko mohli vysvetliť kontinuitu v psychickom dianí.

PREDMET PSYCHOLÓGIE 4. Podľa psychoanalýza tézu i nevedomí potvrdzuje tzv. posthypnotická sugescia. Podľa inštrukcií poskytnutých v hypnotickom stave koná indivíduum aj vtedy, keď je pri plnom vedomí a o inštrukcii nič nevie. (Príklady, kedy príkaz nesplní – ak sa prieči ideálu osobnosti). 5. Jedným z najdôležitejších argumentov svedčiacich o existencii nevedomia je sen. Sám Freud hovorí, že „sen je kráľovskou cestou k poznaniu nevedomia“. Podľa psychoanalýzy je v spánku cenzúra oslabená, a preto sa nevedomie môže prejavovať. Preto je sen dôležitým východiskom k poznaniu nevedomia. Snovou prácou sa v spánku rušivé tendencie (potlačené pudové tendencie) iluzórne ukájajú, uspokojujú. Sen – to je iluzórne splnenie plánu, želania. Sen však má vždy dva významy. Skutočný (nedôležitý) a zašifrovaný – podstatný, ktorý je, podľa Freuda, vždy sexuálneho charakteru. Práve preto je dôležitý výklad snov a Freud o tom napísal celú knihu. Podľa Freuda je rozsah vecí a udalostí v sne, ktoré prichádzajú do úvahy, pomerne malý: ľudské telo ako celok, rodičia, deti, súrodenci, narodenie, smrť, nahota a pod. Ľudské telo je v sne často znázornené domom: keď je dom hladký, ide o muža, keď má výklenky, balkóny a balkóniky, po ktorých sa dá šplhať, ide o ženu. Tento zdanlivo chudobný inventár snových udalostí sa Freud usiluje doplniť symbolikou sexuálneho orgánu a pohlavného aktu, ktorá sa zdá o niečo bohatšia. Potom sa ani nemožno čudovať, že Freud každý sen môže vyložiť sexuálne.

PREDMET PSYCHOLÓGIE 6. Ďalším argumentom sú tzv. chybné výkony. Sú to všetky tie výkony, ktoré vypadávajú z rámca nášho správania. Podľa Freuda je to prerieknutie, čiže ak niekto povie niečo iné, ako zamýšľal, chybné čítanie, prepočutie, ďalej zabudnutie takého druhu, keď človek napr. nemôže prísť na meno niekoho, koho dobre pozná, ďalej to môže byť založenie, stratenie nejakého predmetu a pod. Tieto „nepatrné príhody“ veda predtým nevysvetľovala, prehliadal sa ich zmysel, ale chybné výkony svoj zmysel majú, prejavuje sa v nich naše nevedomie. 7. Posledným argumentom sú tzv. psychoneurózy. Sú to funkcionálne ochorenia a podobne ako chybné výkony a sny majú svoj význam. Ak sa podarí zistiť príčinu vzniku psychoneurózy, spravidla okamžite mizne.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Pojem nevedomia je teda základným pojmom celej hlbinnej psychológie. Tento pojem ďalej rozpracoval švajčiarsky psychiater K Jung. Freudovu formuláciu nevedomia neuznával. To, čo Freud považoval za systém nevedomia, Jung považoval za individuálne nevedomie, ktoré obsahuje inkompatibilné (nezlučiteľné) predstavy s vedomým snažením človeka. Tieto sa, podľa Junga, môžu stať súčasťou vedomia. Okrem tohto individuálneho nevedomia existuje, podľa Junga i tzv. kolektívne nevedomie, v ktorom sa odráža skúsenosť ľudstva – archetypy. A napokon ďalším spolupracovníkom Freuda bol Adler, ktorý rozpracoval individuálnu psychológiu. K vášmu štúdiu psychoanalýzy odporúčam knihu S. Freuda Úvod do psychoanalýzy a Jungovu knihu Analytická psychológia.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Psychoanalytické myšlienky sa v súčasnosti šíria zväčša pod názvom neopsychoanalýza. Medzi jej najvýznamnejších predstaviteľov patrí Karin Horneyová, Erich Fromm, Kardiner, Sullivan a ďalší. Väčšina týchto autorov vychádza z uznania nevedomej regulácie správania, avšak pripisujú mu rôznu závažnosť. Ďalej, význam sexuality, teórie libida sa nechápe tak ortodoxne ako za Freudových čias. Do popredia vystupuje sociálna determinácia správania, ktorú výrazne formuloval už Adler. Dnes sa psychoanalytici usilujú presadiť aj v iných oblastiach (literatúra, história, umenie vôbec atď. ).

PREDMET PSYCHOLÓGIE Behaviorizmus – psychológia správania Ak v Amerike sa koncom 19. storočia začala rozvíjať vedecká psychológia. Jedným z jej priekopníkov bol E. L. Thorndike, ktorý sa preslávil svojimi pokusmi so zvieratami a prispel k rozvoju experimentálnej psychológie, porovnávacej psychológie a, ako uvidíme neskôr, učenia. Psychológiu v USA však tesne pred prvou svetovou vojnou významne ovplyvnil J. B. Watson (1878 -1958), zakladateľ tzv. behaviorizmu, čiže psychológie správania. Jeho psychológia vznikla tiež ako reakcia na pôvodnú koncepciu Wundta. Watson uznáva, že Wundtovou zásluhou bolo založenie prvého psychologického laboratória na svete a to, že sa „z psychológie stala veda bez duše“. Celý pokrok Wundta však podľa neho spočíval v tom, že slovo duša nahradili pojmom „vedomie“. V kritike introspektívnej psychológie pokračuje takto: „Introspektivisti nám nepovedia, čo je to vedomie, ale vystačia len s jeho prijatím. Keď vedomie potom analyzujeme, dostaneme pochopiteľne len to, čo sme doň vložili. Neanalyzujú vedomie tak, ako sa analyzujú chemické zlúčeniny. . . a tak sa stáva, že jedni vo vedomí vidia „vnemy“, iní „predstavy“, ďalší „vôľu“ atď.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Behaviorizmus si všíma poľa ľudskej prispôsobivosti. Je zameraný na to, čo živý tvor robí počas dňa a noci. Watson sa pýta: „Prečo by sme nemohli urobiť hlavnou oblasťou psychológie to, čo môžeme pozorovať? Pozorovať môžeme správanie, to čo organizmus robí a hovorí (aj hovorenie je správanie)“. Úlohou behavioristu je predpovedať, ktoré reakcie nastanú na daný podnet (stimul), alebo pri daných reakciách zistiť, ktorý podnet ich vyvolal, resp. utvoriť takú situáciu, aby organizmus reagoval tak, ako si želáme. Spôsob práce behavioristov Behaviorista rozkladá správanie na rad reakcií, ku ktorým dochádza na vonkajšie podnety. Časť správania možno označiť ako podnet (stimul) a časť ako reakciu. Vzniká takto v psychológii prvá schéma S – R.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Pod pojmom S (podnet) tu rozumieme fyzikálny alebo chemický činiteľ, pôsobiaci na príslušný receptor. Fyziologicky je to podnet, pretože zvyšuje aktivitu v receptore a uvádza do chodu činnosti v senzorickom nerve, nervovom centre, motorickom nerve, svalu alebo inom efektore. Psychologicky je to signál, pretože motorická odpoveď je primeraná prostrediu, ktoré podnet vyvolalo. Rozoznávajú sa podnety vonkajšie a vnútorné. Na organizmus pôsobia rôzne podnety a na tieto organizmus dáva odpoveď: pohybuje sa, dáva tým určitú odpoveď, ktorá môže byť veľmi nepatrná – napríklad zmena tlaku krvi, dýchania a pod. , avšak zvyčajne odpovede spočívajú v pohybe celého tela, celého organizmu. Behavioristi tvrdia, že existuje odpoveď na každý efektívny podnet a táto odpoveď je bezprostredná a spočíva v prispôsobovaní. Prispôsobovanie je zmena stavu organizmu a to taká, že daný podnet už nevyvoláva ďalšiu reakciu.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Za prvotnú vlastnosť správania pokladajú behavioristi účelový charakter. Organizmu je daná schopnosť učiť sa. Prejavuje sa to pri dosahovaní cieľa metódou pokusu a omylu, pokiaľ sa cieľ nedostaví. Postupne sa vyberajú efektívnejšie cesty k cieľu. Psychológia správania hneď od začiatku narábala s experimentálnymi metódami ako aj iné vedy. Preto do popredia vystupuje schéma S – R – O – E, kde O znamená organizmus, a E – experimentátor.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Psychologický experiment možno potom vyjadriť schémou S – O – R. Experimentátor voľbou stimulov pôsobí na organizmus a zisťuje, aké R organizmus na dané podnety dáva. Ukázalo sa však, že tie isté stimuly nevyvolávajú vždy tie isté reakcie, dokonca ani toho istého subjektu nie. Niečo teda musí reakciu modifikovať. To niečo nazvali neobehavioristi spočiatku organizmom, teda O. Znamená to, že medzi S a R sa včleňuje ďalšie premenná, O-premenná, ktorá dostala názov intervenujúcej alebo vmedzerenej premennej. O organizmus sa behavioristi viac-menej nestarali, za základ brali reakcie a hľadali zákonitosti, ktorými sa tieto reakcie riadia pri aplikovaní podnetov. V tomto poňatí sa experimentátor nepokúša pozorovať čo sa deje, ale dúfa, že tieto informácie získa nepriamo menením podmienok. Tieto podmienky sú S -premenné a O – premenné. Medzi O -premenné patrí napr. hlad (čo urobí zviera, ak je hladné). Ak sa niečo dá vopred do organizmu vložiť, a potom pozorovať, čo sa deje – potom tieto vložené premenné sa nazývajú antecedentnými premennými (naprogramovaný hlad, u človeka inštrukcia atď. ).

PREDMET PSYCHOLÓGIE Antecedent znamená predchádzať. Odpoveď R závisí od podnetov, teda od S -premenných a O –premenných. Dostávame vzorec R = f(SO), reakcia je funkciou stimulových a organizmových premenných. Ak sa použijú antecedentné premenné, potom: R = f(SA). O –premenné, ich chápanie je veľmi dôležité, lebo môžu vždy modifikovať R na ten istý podnet a súčasne preto, akú predstavu S – O – R poskytuje u človeka, s čím sa u človeka ráta ako s činiteľom. . Toto je však už neobehaviorizmus. Napr. Hull považuje za O – premenné tieto: sila návyku, t. j. sila asociácií medzi S-R založená na učení pud (hlad, sexuálny pud) očakávanie zmeny útlm (únava, nasýtenosť, strach) oscilácie – nekontrolované variácie nepripravenosti individuálne rozdiely – dané vekom, zdravím, pohlavím, stavom organizmu cieľové správanie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Proti schéme R=F(SO) vznikajú rozličné námietky, ktoré sa dotýkajú najmä poňatia O- premenných. Poukazuje sa na to, že vzťah medzi S – O – R je mechanický a táto schéma má skôr uplatnenie u zvierat, teda v pokusoch s nimi. Pri tejto schéme sa poukazuje aj na to, že S a R sa skúma u toho istého organizmu na úrovni všeobecnej psychológie a tým sú sťažené prechody k individuálnej psychológii. Preto vznikol názor, že bude v hodné nahradiť symbol O symbolom P – symbol osobnostných premenných, ktoré determinujú R. Potom vzniká nová schéma: R = f(S↔ P) – ide teda o osobnostnú psychickú determináciu činiteľov. S a P sa navzájom ovplyvňujú.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Geštaltistická (tvarová) psychológia Pokiaľ ide o tento smer v psychológii, treba si predbežne zapamätať aspoň niektoré mená: Köhler W. , Rubin E. , Wertheimer M. , Lewin K. , Koffka, Metzger, Michotte. Geštaltisti sa zaoberali predovšetkým vnímaním Prvým základným znakom vnímania podľa geštaltistov je zákon delenia vnemového poľa na figúru a pozadie (neskôr si to budeme demonštrovať pri vnímaní). Na základe experimentov vydelili tieto faktory, podporujúce vnímanie „figúr“ alebo geštaltov: Vzájomná blízkosť medzi jednotlivými elementmi; zhoda elementov v rozličných charakteristikách – vo farbe, tvaru, pohybe rovnakým smerom; rozloženie elementov v smere „dobrej figúry“ – uzatvorenej, jednoduchej, symetrickej; Návyky zoskupovania, utvorené v minulej skúsenosti. Köhler urobil z týchto faktorov východiskový bod pre rozvoj fyzikalistickej teórie činnosti mozgu, ktorá by im zodpovedala.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Tvarová psychológia teda vznikla tiež ako reakcia proti asocianizmu Wundtovej psychológie. Wundtovo asocianistická psychológia redukovala všetku psychickú činnosť, ako sme už spomínali, na jednotlivé, veľmi jednoduché elementy, pocity, ktoré sa mohli medzi sebou spájať na základe dotyku v priestore a v čase, na základe podobnosti a kontrastu. Naproti tomu tvarová psychológia vyhlásila za svoj základný princíp tézu, že prvotným a hlavným obsahom každého psychického procesu nie sú jednotlivé elementy – pocity, ale určité celistvé útvary – konfigurácie, formy alebo geštalty. Tvarová psychológia považuje za základnú úlohu psychológie skúmanie zákonitostí geštaltov. Táto teória našla uplatnenie napr. aj v školstve, keďže na jej základe sa aj v našej republike deti učili čítať globálnou metódou, teda nie najskôr jednotlivé hlásky, potom slabiky a napokon slová, ale slovo považovali za jeden geštalt a deti sa učili rozpoznávať tento geštalt, teda slovo ako celok. U niektorých to viedlo k tomu, že sa naozaj naučili globálne čítať, takže pri pohľade na stránku nevideli jednotlivé písmená, ale celé konfigurácie – slová a niekedy dokonca celé krátke vety. Žiaľ, neplatilo to pre všetky deti, takže od tejto metódy sa upustilo.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Ruská, resp. východoeurópska psychológia Pred r. 1917 bola v Rusku psychológia na vysokej úrovni. Rozvíjali sa tam všetky práve uvedené smery. Po revolúcii r. 1917 rýchlo došlo k unifikácii teoretického myslenia, behavioristi, geštaltisti alebo freudisti sa začínajú označovať ako nevedeckí, buržoázni, škodliví autori. Nová psychológia nadväzuje na Marxove práce, najmä na jeho Ekonomicko-filozofické rukopisy z r. 1844. Každá jednostrannosť však nutne vedie k zastaveniu rozvoja, a preto napriek snahám mnohých múdrych sovietskych psychológov, nebolo im umožnené tvorivo pracovať. Akonáhle sa ich výsledky nezhodovali s oficiálnou líniou, strácali vôbec možnosť pracovať ako psychológovia. Preto sa mnohí uchýlili k praktickej psychológii (v zdravotníctve, priemysle, ale aj v školstve) Chcel by som uviesť iba tých najvýznamnejších, lebo sa nechcem dopustiť rovnakej chyby, ako v ZSSR, keď sa nepripúšťali iné, od marxizmu odlišné názory. Niektorí sovietski psychológovia nesporne vniesli do svetovej psychológie svoj významný vklad. Medzi prvých patrí L. S. Vygotskij, ktorý síce pracoval v oblasti psychológie iba 10 rokov, ale v podstate ho možno považovať za zakladateľa nového smeru v psychológii. Jeho hlavná myšlienka spočíva v spoločenskej podmienenosti psychiky.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Veľa pozornosti venoval psychológii umenia (jeho práca o psychológii umenia je preložená prakticky na celom svete), ďalej psychológii vyšších psychických funkcií , čo je mimoriadne zaujímavé, intenzívne sa zaoberal psychológiou postihnutých jedincov. Jeho práce sú dnes v 6 zväzkoch vydané (mimochodom počas stalinizmu sa jeho práce vydávať nesmeli) a tvoria súčasť svetovej psychológie. Odvolávajú sa naň stále častejšie v USA, kde už bolo o jeho tvorbe usporiadaných niekoľko sympózií. Známy americký filozof Tulmen ho nazval Mozartom v psychológii.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Ďalším bol S. L. Rubinštejn, ktorý rozviedol Vygotského myšlienku o tom, že vonkajšie podnety sa lámu cez vnútorné podmienky organizmu a tým problém zvnútorňovania. Rubinštejn rozpracoval najmä filozofické základy psychológie a podobne ako Vygotskij, nesmel sa dlhé roky vydávať. Svetovým velikánom je aj A. R. Lurija, ktorý sa preslávil najmä v oblasti kompenzácie a obnovovania psychických funkcií po úrazoch mozgu, stresoch a pod. Jeho práce citovali americkí psychológovia vždy aj počas tzv. železnej opony, lebo znamenali skutočnú svetovú špičku v tejto oblasti. Zaslúžil sa aj o vznik psycholingvistiky.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Ďalej by bolo možné spomenúť A. A. Smirnova, ktorý sa zaoberal najmä psychológiou pamäti a fyziologickými základmi psychológie, jeho žiaka V. D. Nebylicyna, ktorý ako prvý v Rusku rozpracúval faktorovú analýzu a založil psychológiu individuálnych rozdielov. Nemožno vynechať ani prof. A. N. Leontieva, zaoberajúceho sa vývinom, dvojjazyčnosťou, schopnosťami a v poslednom čase osobnosťou. Inžiniersku psychológiu v ZSSR rozpracoval B. F. Lomov, ktorého knihu okrem mňa preložili aj Američania okamžite, keď bola vydaná. . Psychológovia, o ktorých hovorím (a patrí k nim napr. aj prof. V. V. Davydov, P. J. Gaľperin, D. N. Uznadze, D. B. Eľkonin a ďalší) mali bohaté osobné kontakty s psychológmi na Západe, najmä v USA. Mnohé z toho, čo nájdete v predpísaných učebniciach, je výsledkom ich práce.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Ak odhodíme ideologický balast, ktorým sú mnohé poznatky sprevádzané, nájdeme čistú vedu, skutočnú vedeckú psychológiu. Samozrejme, že v ZSSR bol aj celý rad veľmi poslušných psychológov, ktorí celý svoj život venovali rozvíjaniu marxistických myšlienok a potierali všetko, čo akosi do tejto teórie nezapadalo. Tých bola, žiaľ, väčšina, ale v svetovej psychológii neznamenali nič, a preto ani ja vás nimi nebudem zaťažovať. V súčasnosti prežíva psychológia v Rusku istú krízu, z ktorej určite vzíde nová renesancia. Je to veľký, početný národ, ktorý má práve pre psychológiu veľké predpoklady. V čom je teda hlavný prínos tejto psychológie?

PREDMET PSYCHOLÓGIE Téza o spoločenskej podmienenosti psychiky Princíp činnosti v psychológii – všetko sa utvára v činnosti Hľadanie fyziologických základov psychických javov Význam spoločenského styku pre formovanie psychiky Teória učenia Gaľperina Práce Vygotského o vyšších psychických funkciách a psychológii postihnutých Škola Uznadzeho o ustanovke Teória inžinierskej psychológie Lomova Psychológia vývinu To sú azda hlavné prínosy ruskej psychológie do svetovej psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE Humanistická psychológia Aspoň krátko sa zmienim o ďalšom smere v psychológii – o humanistickej psychológii. Zvyčajne býva spájaná s menami Carl Rogers (1902 -1987), Abraham Maslow (1908 -1970) a Rollo May (1909 -1998). Mala však aj svoju prehistóriu. Rozhodne k nej patria Gordon Allport (1897 -1967), Henry Murray (1893 -1988) a najmä Kurt Goldstein (1978 -1967). Uvediem iba hlavné princípy, postuláty, nedostatky a prednosti tohto smeru tak, ako ich uvádza D. Kováč vo svojej knihe Psychológiou k metanoi. Hlavné princípy: 1. „naplňovanie indivídua 2. viera v zdokonalenie človeka 3. transparentnosť „Ja“ v sociálnom prostredí 4. zážitkovosť (až hedonizmus – najvyššie blaho života je slasť, rozkoš) 5. nielen vedecké prístupy ale aj iracionálone presvedčenia

PREDMET PSYCHOLÓGIE Postuláty: - človek je viac ako suma častí, z ktorých sa skladá - indivíduum existuje vždy v ľudskom prostredí - vedomie je základnou zložkou ľudského bytia - jednotlivec má v správaní vždy istý výber (možnosť voľby) -osobnosť hľadá a dáva zmysel svojmu životu Nedostatky: Prednosti: - diskontinuita v psychol. paradigmách - kontrapozícia psychol. naturalizmu - podceňovanie teórie - nevyhnutnosť skúmať človeka celostne - existenciálny individualizmus - vyzdvihovanie aktivity človeka - difúznosť metódy - účinnosť psychoterap. postupov -skôr prísľub do budúcnosti - reklama psychol. v humanizácii spoločnosti

PREDMET PSYCHOLÓGIE Mohli by sme uviesť ešte rad ďalších novších smerov v psychológii, pre krátkosť času ich však iba vymenujeme. Etnogenetika – nová psychológia (R. Harré), ktorá kritizuje mechanistický model človeka, príčinnú determináciu, logickopozitivistickú metodológiu. Uplatňuje mikrosociologický prístup k človeku ako osobe, sociálny konštruktivizmus a konverzáciu ako zdroj osvetľovania situácií. Diskurzívna psychológia – základom sú údaje získané z diskurzu (akýkoľvek prejav človeka nesúci „rukopis autora, prostredia, doby). Naratívna psychológia – údaje sa získavajú zo životných príbehov, ktoré indikujú ambície, nádeje, úzkostlivosti. . . čím sa získavajú verzie akí sme (boli, chceme byť). Odmietanie experimentálnych metód! Feministická psychológia – kritika psychológie konštituovanej ako „mužská veda“, mužský pohľad na človeka s svet.