Prebvanie Svtej Trojice v duiach spravodlivch Prebvanie Svtej

Prebývanie Svätej Trojice v dušiach spravodlivých Prebývanie Svätej Trojice v duši človeka je teológmi nazývané nestvoreným prameňom vnútorného života alebo „nestvorená milosť" v odlíšení od stvoreného prameňa (stvorenej milosti), akou je milosť posväcujúca spolu s vliatymi čnosťami a darmi Ducha Svätého (nadprirodzený organizmus), ktorú vytvoril Boh a udelil človekovi ako dar vo svätom krste (o tom sme hovorili minulý mesiac). .

Božia prítomnosť v človekovi Boh je prítomný v človekovi skrze stvorenie skrze milosť

Čo znamená, že Boh je prítomný v človekovi skrze stvorenie? �Sväté písmo nás učí, že Boh je všadeprítomný. �Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko (. . . ) Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku (. . . ) Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. “ (Ž 139).

Boh je prítomný všade, nielen v tom zmysle, že všetko vidí (všadeprítomnosť) a vo všetkom pôsobí (moc), ale je prítomný svojou podstatou, pretože v každom okamihu dáva existenciu a udržiava v jestvovaní všetky bytosti, v istom zmysle neustále ich tvorí. Tým, že Boh tvorí a udržuje bytosti v existencii je blízko nich, je s nimi veľmi úzko spojený a je v nich prítomný.

Svätý Pavol to vysvetlil, keď napísal: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme. . . od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme" (Sk 17, 24 n). „Všetko, čo jestvuje, " hovoril Ježiš Sestre Faustíne, „je obsiahnuté vo vnútri môjho milosrdenstva hlbšie ako nemluvňa v lone matky" (Den. 1076).

Boh je akoby ohnisko, z ktorého vyžaruje život stvorení. Bez neho nič nemôže existovať. „Zo Svätej Trojice, " píše Sestra Faustína, „vytryskuje život, ktorý oživuje a dáva všetok život, ktorý v ňom má svoj počiatok" (Den. 911). Takto je Boh ako Stvoriteľ prítomný v každom stvorení, je prítomný v každej duši spravodlivej, ako aj v dušiach pozbavených milosti posväcujúcej.

Čo to znamená, že Boh je prítomný v človeku skrze milosť? �Boh je prítomný v človeku na rovine milosti iba v dušiach spravodlivých. �Je prítomný ako Otec, Priateľ a vnútorný Hosť, ktorý zdieľa s človekom svoj život. �Dáva mu účasť na svojom vlastnom vnútornom živote a večnom šťastí.

Preto spojenie, ktoré vzniká medzi Bohom a človekom na rovine milosti, je oveľa hlbšie a dokonalejšie než spojenie iba na úrovni stvorenia. Je to zväzok, ktorý umožňuje duši tešiť sa z Boha a s Bohom prítomným v nej. Tá predivná prítomnosť Boha v duši sa nazýva prebývaním Svätej Trojice.

„Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23) • Kto príde? Otec, Syn a Duch Svätý. • Ku komu? K spravodlivému, ktorý miluje Boha. „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16).

Božie slovo Prikázania Prisľúbenia Príklady

Sestra Faustína píše: „Cítim, že prebývaš vo mne s Otcom i Duchom Svätým, ba skôr cítim, že ja žijem v Tebe, ó, nepochopiteľný Bože“ (Den. 478). „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo“ (Jn 14, 23). Láska k Bohu sa vyjadruje v plnení jeho vôle. Zachovávanie Kristových slov je rovnoznačné s ostávaním v láske, v Bohu.

Ak niekto nezachováva Božie prikázania, nie je v ňom Božia láska, nemá milosť posväcujúcu, a preto nemôže byť príbytkom Svätej Trojice. Boh je blízko neho, ale ostáva pre neho ako niekto cudzí, lebo smrteľným hriechom človek vedome a dobrovoľne pretrháva zväzok lásky, odvracia sa od Boha a vyhadzuje ho zo svojej duše ako Priateľa a Otca (por. Den. 1181). Boh v ňom ostáva prítomný ako Stvoriteľ, ktorý ho udržiava v jestvovaní, ale neprebýva v jeho duši ako Otec a Priateľ.

Význam prebývania Svätej Trojice v duši pre vnútorný život �Prítomnosť Svätej Trojice v duši je základom a prameňom duchovného života človeka. �Duša človeka sa stáva chrámom živého Boha. �„Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? “ (1 Kor 3, 16)

• „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení“ (1 Kor 6, 19 -20). • svätý Lev, pápež, povedal: „Kresťan, poznaj svoju dôstojnosť. Veľká je dôstojnosť človeka, ktorý je chrámom živého Boha, svätým chrámom - ako hovorí svätý Pavol - ktorého svetlo nesmie byť zatemnené.

Pravda viery o prebývaní Svätej Trojice v dušiach spravodlivých má veľký význam pre hlbšie pochopenie modlitby. Modlitba je podľa sv. Terézie priateľským prebývaním s Bohom, ktorý býva v duši.

Objavovanie Boha prebývajúceho v duši človeka �Skôr ako človek zakúsi blízke zjednotenie s Bohom, často blúdi v temnotách a hľadá ho vonku, mimo seba, ale keď hľadá vytrvalo, objaví Boha vo svojej duši. �Aby človek objavil Boha vo svojej duši, predovšetkým je potrebné byť v stave milosti posväcujúcej.

Je dobre často myslieť na toho predivného vnútorného Hosťa a opakovať si: „Boh žije vo mne. “ Sestra Faustína napísala: „Neustále s ním prebývam v hlbinách môjho srdca. Najľahšie je pre mňa nájsť Boha vo vlastnej duši“ (Den. 903). „Ježišu, . . . ktorý si si ráčil urobiť príbytok spolu s Otcom i Duchom Svätým v malom nebi môjho srdca. Po celý deň sa snažím byť s Tebou, nenechávam Ťa ani na chvíľku samého. . . S Ježišom idem všade, jeho prítomnosť ma neustále sprevádza" (Den. 486).

Sv. Terézia napísala: „Keby som vtedy poznala túto pravdu tak, ako ju poznám dnes, že v tom maličkom paláci mojej duše býva taký veľký Kráľ, nebola by som ho nikdy nechávala samého, ale prinajmenšom raz za čas by som bola s ním prebývala a väčšmi by som sa snažila o to, aby ten palác nebol taký zašpinený“ (Cesta dokonalosti 28, 11)

Zotrvávanie v Božej prítomnosti je možné vždy a všade, na trhu či počas prechádzky osamote, pri práci vo svojej firme či pri nákupoch, doma pri varení obedu, alebo počas písania vedeckej rozpravy. Zotrvávanie v milujúcej Božej prítomnosti má veľkú hodnotu pre náš vnútorný život. Pomáha nám nielen vyhýbať sa hriechu, ale aj najmenším dobrovoľným nedokonalostiam.

Človek, ktorý žije vo vedomí prítomnosti Svätej Trojice vo svojom vnútri, všade zachová svoju dôstojnosť Božieho dieťaťa, nezávisle na tom, či bude sám, alebo v prítomnosti iných osôb. „Najmilšie chvíle“ písala Sestra Faustína, „sú pre mňa vtedy, keď sa rozprávam s Pánom vo svojom vnútri. Snažím sa, nakoľko je to v mojej moci, aby nebol sám. On je rád, keď je vždy s nami“ (Den. 1793).

Ide tu teda o to, aby sme sa naučili stretávať Boha v hlbinách svojej duše a modliť sa k nemu podľa Ježišových slov: „Modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6). Cez deň sú nutné chvíle mlčania, je potrebné aby sme prerušili na chvíľku svoju prácu, každodenné úlohy, aby sme svoju myseľ i srdce povzniesli k Bohu - vždy prítomnému v našom vnútri. Tieto chvíle mlčania nie sú nejakým luxusom, ale požiadavkou duchovného života, sú požiadavkou nutnou k zachovaniu vnútornej rovnováhy.

Keď objavujeme Boha bývajúceho v duši, túžba po zjednotení s ním začína byť samozrejmá. Vtedy nestačí len naňho pamätať či myslieť, spájať sa s ním, ale predovšetkým sa treba snažiť pochopiť plán, ktorý má pre náš život a plniť ho. Znamená to neustále sa usilovať odkrývať a plniť jeho vôľu, lebo verné plnenie Božej vôle najplnšie zjednocuje dušu s Bohom. Aby sme mohli správne pochopiť a verne splniť Božiu vôľu, je potrebné snažiť sa tak spolupracovať s Božou milosťou, aby sme okrem Boha po ničom inom netúžili, aby naša vôľa nehľadala seba, ale jedine Božiu slávu.

Sestra Faustína zakúšala túto pravdu v neobyčajne vysokom stupni. Vo svojom Denníčku píše: „Viem len to, že milujem a som milovaná. To mi stačí“ (Den. 1828). „Život Boha v mojej duši je pre mňa prameňom šťastia a sily. Nehľadám šťastie mimo hlbín mojej duše, v ktorých - som si toho vedomá - prebýva Boh. Cítim akoby potrebu dávať sa iným. Objavila som v duši prameň šťastia – Boha“ (Den. 887). To je cesta pre všetkých pokrstených. Treba objaviť v sebe večný prameň, t. j. živého Boha prebývajúceho v hlbinách duše.