Pr 10 umenie a poznanie David Hockney Kerby

Pr. 10 umenie a poznanie David Hockney: Kerby (After Hogarth) Useful Knowledge, olej na plátne, 1975, 183 x 153 cm.

obsah: Platónovo kognitívne honotenie umenia Hegel a jeho chápanie umenia v poznaní kontext pýtania sa na kognitívnu hodnotu umenia položenie otázky I. Ako poznávame. Problémy teórie umenia ako poznania 1 a. Imaginácia a poznanie 1 b. poznanie ktoré nie je založené na výrokoch 2. jednota obsahu a formy 3. jednotlivosti umenia a všeobecnosť poznania II. O čom je umelecké poznanie

Platónovo kognitívne honotenie umenia Podľa P. je pravý umelec ten, čo najlepšie pozná účelnosť (funkciu) svojich výtvorov. tzn. filozof (pozná skutočné súcno, ktoré je jedno, je nemenné - riadi sa zákonmi a jeho posledným účelom je dobro) umelcom P. vyčíta: - nedôslednosť (zobrazujú z ktoréhokoľvek uhla a rôznym spôsobom. . . to vedie k mnnohosti x jednoty (idea) - neznalosť toho, čo zobrazujú a jeho účelu - povrchnosť – len vonkajšok, povrch, tieň, zdanie (zrkadlo) - novátorstvo – skutočné súcno je jedno a je nemenné. . . umelci sú až na 3. mieste od pravdy: Boh – prvotvorca. . idea lavice stolár – výrobca. . . lavica 2 maliar – napodobiteľ výrobcu. . lavica 3 (nerozumie podstate ale len javu)

G. W. F. Hegel a jeho chápanie umenia v poznaní umenie je stupňom na ceste absolútneho ducha k sebapoznaniu (abs. pravda) subjektívny duch (duša, vedomie a rozum, praktický a slobodný duch) objektívny duch (právo, morálnosť, mravnosť) absolútny duch (umenie, zjavené náboženstvo, filozofia) zmyslové javenie a porozumenie pravde prostredníctvom obrazov (zrakových, sluchových, dotykových) hierarchia (oslobodzovanie sa od hmoty: architektúra socha maľba hudba poézia konceptuálne uchopenie pravdy - umenie sa nutne, ako nižšia forma, rozplynie v náboženstve a filozofii ako vyšších formách (porovnaj Arthur. C. Danto).

Nelson Goodman - medzi vedou a umením niet zásadného rozdielu - hlavná hodnota umenia spočíva v poznávaní „Čo všetkým trom chápaniam uniká , je že hybnou silou je zvedavosť a cieľom poučenie. NIe kvôli precvičovaniu, ale kvôli porozumeniu používame symboly nad rámec bezprostrednej užitočnosti. To čo nás ženie je potreba vedieť, to, čo nás teší, sú nové objavy a komunikácia je druhotná vzhľadom k pochopeniu a formulovaniu toho, čo má byť komunikované. Hlavným cieľom je poznanie pre poznanie - poznanie pre seba. Praktickosť, potešenie, nutkanie, a potreba komunikácie, to všetko sa od toho odvíja“ (Goodman 2007, 196)

kontext pýtania sa na kognitívnu hodnotu umenia 1. Ako prečo sa umenie dostalo do situácie, že sa musí obhajovať a porovnávať s vedou? "Pravým motorom poznávacej estetiky je jedna výlučne filozofická starosť, nie nepodobná tej, ktorá bola príčinou vzniku estetiky v 18. storočí: vtedy išlo o to, povzniesť zmyslové na úroveň poznania a do filozofického systému zahrnúť takzvané "nižšie" schopnosti, zatiaľčo teraz [v 20. storočí] ide o to, presadiť zásadne teoretický charakter umenia a pod pravomoc filozofie znovu zahrnúť tie územia, ktorých sa zmocnili humanitné vedy [sémiotika, psychológia, antropológia, . . . ] " (Perniola, 2000, s. 68) filozofia rieši cez umenie svoje (teoretické) problémy, čo nakoniec paradoxne vedie k poukázaniu na nedostatočnosť umenia (vkladanie umeniu cudzích problémov) ---> filozofia tak nakoniec odkazuje sama na seba

položenie otázky 2. hlavná otázka: "Môžme sa z umenia niečomu naučiť? " ak áno tak "AKO? " - akými spôsobmi v umení poznávame? a "ČO? " - aký typ poznania nám umelecká skúsenosť poskytuje?

I. problémy teórie umenia ako poznania Problémy, ktoré musí teória umenia ako poznania (estetický kognitivimus) vysvetliť (podľa Grahama): 1. Umenie je výlučne záležitosťou imaginácie, ako nás potom môže viesť k pravde? (poznanie, ktoré nie je založené na výrokoch) 2. Ideálom umenia je jednota obsahu a formy (autonómnosť umenia), ak je to však tak vylučuje to možnosť preskúmať poznanie, ktoré sprostredkúva. 3. Umenie sa zaoberá jednotlivosťami, poznanie je všeobecné (univerzálne) ako potom môže byť umenie zdrojom poznania?

1 a. Imaginácia a poznanie - bežne sa imaginárne chápe ako nereálne. niečo, čo nemôže mať nič spoločné s poznaním. - ak sú umelecké diela výtvorom imaginácie ako nám potom môžu prinášať poznanie? - imaginácia ≠ fantázia (výplod, rozmar) imaginácia funguje ako v realistických románoch, tak aj v science fiction - nikdy nefunguje bez obmedzenia (ľudskou skúsenosťou) imaginácia navyše funguje aj v práci vedca

1 b. poznanie ktoré nie je založené na výrokoch diela vedy smerujú od premís k záverom – majú logickú štruktúru -> poznanie riadené logikou umenie nemôže takto riadiť naše poznanie a môže tak poskytovať maximálne uhol pohľadu nemôže svoje poznanie odôvodniť (tvrdenia dokázať) a tak je údajne len akýmsi spôsobom vyjadrenia, zobrazenia, ale nie poznania - zmyslová činnosť je však rovnako duševnou aktivitou ako rozum. (sluchové, hmatové, zrakové, haptické a iné vnemy + rozumové podnety = myseľ) - nejde o pasívne videnie a počutie, ale o aktívne pozeranie a počúvanie => umelecké diela teda tiež usmerňujú myseľ (a niekedy aj abstraktné uvažovanie) aj keď to nerobia prostredníctvom dôkazov, výrokov a pod. - zaujímavé potom je, ako sa to v jednotlivých umeleckých druhoch deje.

2. jednota obsahu a formy to, čo hovorí umelecké dielo (obsah umeleckého poznania) nemožno prafrázovať. - nemožno to povedať iným spôsobom - čo je to však za pravdu, ktorú nemožno mimo diela overiť (testovať, vypovedať)? . . . (zvláštna pravda ? ) Christopher Wool: If you. . .

3. jednotlivosti umenia a všeobecnosť poznania ? konkrétnosť umenia umelecké diela (obrazy, hry a sochy, . . . ) musia zobrazovať jednotlivosti x všeobecnosť (univerzálnosť) umenia Rembrandt van Rijn: Autoportrét , 1669, 33 7/8 x 27 3/4, olej na plátne.

II. o čom je umelecké poznanie esteticizmus – všetko čo je na diele hodnotné je v diele samom => nemusíme zisťovať vernosť predlohy fotografie aby sme vedeli že je dobrá a podobne to platí aj o maliarskom portréte. - harmónia formy a obsahu (prípadne iné estetické kvality: krása, ladnosť a pod. ) – ud odkazujú k sebe samým - neplatí vzťah korešpondencie umenia a sveta x proti kognitívnej hodnote umenia ale aj keď ud odkazujú v prvom rade k sebe samým, neznamená to, že výlučne iba k sebe samým. - ? aký je teda vzťah medzi umeleckým dielom a svetom ľudskej skúsenosti? - nejde o porovnávanie umeleckého diela a reality, ale naopak najprv spoznáme dielo a potom cez jeho optiku sa pozeráme na realitu - "vnášanie umenia do sveta" (Graham, 2000, 80) svet – to čo zakúšame v skúsenosti od umenia k skúsenosti (tvorivá stránka skúsenosti. . negativita). . . normatívna poučka

literatúra: primárna: GOODMAN, N. (1996): Způsoby světatvorby. Bratislava : Archa. GOODMAN, N. (2007): Jazyky umění. Nástin teorie symbolů. Praha : Academia. Hegel, G. W. F. (1968): Estetika 1. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry. Platón (1980): kniha X. In: Ústava. Bratislava : Pravda, s. 387 – 407. Perniola (2000): Estetická pravda a autoreferenčnost (úvod k 3. kapitole Etetika a poznání). In: Estetika 20. století. Praha : Karolinum, s. 67 – 69. sekundárna: GRAHAM, G. (2000): kapitola Umění a poznání. In: Filosofie umění. Praha : Barrister and Principal, s. 61 – 88. John, E. (2005): Art and knowledge. In: Gaut, B. , Mc. Iver Lopes, D. (eds. ): Routledge Companion to Aesthetics. New York, London : Routldege, s. 329 – 340. Kieran, M: Cognitive value of art. In: Davies, S. a kol. (2009 ): A Companion to Aesthetics. Blackwell Publishing, s. 194 – 197, 2. vydanie. doplnková: MINSKY, M. : Konštrukcia mysle. Bratislava : Archa, 1996. PETŘÍČEK, M. Jr. : Němý obraz čili o rozumění. In: Znaky každodennosti čili krátké řeči téměř o ničem. Praha : Hermann a synové, 1993, s. 31 - 34. HESSE, H. : Hra se skleněnými perlami. Praha : Volvox Globator, 1996. KEPES, G. (ed. ): Structure in Art and Science. New York : George Braziller, 1965. BRIGS, J. : Fractals. The Patterns of Chaos. New : York, Touchstone, 1992. .

niekoľko bodov ku kognitívnej hodnote umenia - ak sa z umenia niečo učíme tak sú to predovšetkým triviality (Stolnitz) - nie všetko umenie je fikcia (historické portréty a pod. ) - umenie poskytuje významné poznanie, ktoré nie je založené na výrokoch. - x umenie poskytuje poznanie založené na výrokoch – ide o esteticky detailne prepracované myšlienkové experimenty (hypotetické situácie rozpracované v umení, ktoré nemôžu byť rozpracované v skutočnosti) - otázka istoty poznania, (akú máme záruku? ako overíme pravdivosť, nech už je to čokoľvek čo umenie poskytuje? ) - to čo sa môžeme dozvedieť je ako umelec zakúša, predstavuje si a odpovedá svetu. - imaginatívna skúsenosť s umením môže viesť k spoľahlivým presvedčeniam o možnostiach a modálne poznanie je základom pre argumentáciu vo vede, filozofii, histórii. (aj keď nejde o poznanie ukazuje nám ako by sme mysleli, či sa cítili) - bez ohľadu na to, či umenie poskytuje poznanie alebo nie, diela môžu byť kognitívne hodnotné tým, že kultivujú kognitívne a zmyslové schopnosti - esteticizmus tvrdí, že obsah diela je dôležitý do tej miery, do akej odkazuje k jednote esteticky hodnotných vlastností ako sú (ladnosť, grácia, krása, jasnosť, elegancia, intenzita, . . . ) a tak to či je ud dobré/zlé nezávisí na jeho odkaze (môžme si ceniť aj diela, ktorých odkazy si protirečia) - kognitivizmus – napriek tomu keď hodnotíme umenie, tak sa nejakým spôsobom vzťahujeme k pravde a je dôležité nájsť kritériá podľa ktorých možno posúdiť kedy sa odkaz diela vzťahuje (a do akej miery) k jeho umeleckej hodnote Kieran, M: Cognitive value of art. In: Davies, S. a kol. (2009 2 nd ed. ): A Companion to Aesthetics. Blackwell Publishing, s. 194 – 197.

vedenie a rozumenie Český filozof Miroslav Petříček [1] rozlišuje medzi vedením a rozumením. Podľa neho viem keď sa v niečom vyznám. Napríklad ten kto má príslušné znalosti tak vie odhaliť príčinu nefungovania žehličky, pretože sa vyzná vo fungovaní jej mechanizmu kde má každá súčiastka svoje miesto. „Čo teda znamená rozumenie? Skúsme to z iného konca, predstavme si napríklad širokú ulicu vo veľkom meste: je leto a nedeľa, a pretože je ulica ďalej od centra, je ľudoprázdna a do tohto podivného kaňonu medzi činžiakmi páli prudké poludňajšie slnko, odráža sa od bielych stien, dopadá na dlažbu, a odtiaľ sála nahor. Táto podivná predstava, v ktorej sa spája škaredé s krásnym, v ktorom zakúšam čisté svetlo, čistú intenzitu a inak nič, a ktorá tak rozporne zjednocuje prírodu s civilizáciou, je zvláštnym spôsobom nenáležitá; nepokoj, ktorý vyvoláva, je nepokoj z rozumenia. Ten obraz má pre mňa význam. Prázdnota, mŕtve ticho a vyprahlosť, ktoré sugeruje, nie sú samé sebou, ale chcú niečo vypovedať, označiť. Tento obraz mi niečo hovorí, ale hovorí niečo iné než je to, čo priamo vidím; rozumiem mu len preto, že ho dokážem prečítať ako metaforu. Metafora hovorí vždy o niečom inom; ak rozumiem metafore, rozumiem tomuto inému a vidím, že preň niet miesta v poriadku vedenia. Rozumiem obrazu vyľudneného mesta, pretože viem, že keby sa na tejto ulici objavil trebárs len jediný človek, stratil by tento obraz svoju ostrosť a prenikavosť a bol by náhle nemý. Rozumiem mu teda, pretože náhle vidím, že človek je tiež niečo nenáležité, že nemá miesto. Ale to je niečo, v čom sa nikdy nemôžem vyznať. “(Petříček 1993, 33 - 34) => je zrejmé, že existujú rôzne formy poznania a veda s umením spolu nesúperia , ale sa skôr navzájom dopĺňajú. Vedec, ktorý objavil/vytvoril novú teóriu je rovnakým tajomstvom ako umelec, ktorý vytvoril/objavil nový spôsob maľovania.