pr 10 trukturalizmus charakteristika obrat k jazyku jazyk

pr. č. 10 štrukturalizmus

charakteristika: obrat k jazyku, jazyk ako systém (štruktúra) znakov, reč, prehovor, sémiológia, lingvistika, kultúra ako systém znakov, vplyv: F. de Saussure (1857– 1913) lingvista (lingvistický štrukturalizmus) jazyk je forma nie substancia, jazyk má znakovú povahu, ovplyvnil: pražský lingvistický krúžok (N. S. Trubeckoj, R. Jacobson, J. Mukařovský, . . . ) Rolanda Bartha, Jacquesa Lacana, Claudea Lévi -Straussa.

Saussure_model_znaku Ide o binárny model, teda Znak tvoria dve zložky vo vzájomnej jednote. (je dôležité nezamieňať si to s ternárnymi modelmi, napríklad s Peirceovým (reprezentamen, interpretant, objekt)) označujúce zmyslový obraz to, čo pôsobí na zmysly označované pojem, idea, zmysel pojem STROM

Saussure_diferencia_a_arbitrárnosť označujúce označované pojem STROM „[J]azyk je predmet stojaci uprostred medzi zvukom a myšlienkou: jeho úloha spočíva v tom, že ich navzájom spája a zároveň rozkladá. “ (Barthes, 1997, s. 136). označujúce a označované nemajú nič spoločné ich spojenie je arbitrárne. Svoj význam získavajú nie z pozitívneho priradenia ale z diferencie medzi sebou. nejde o jednoduchý proces korelácie, ale skôr o vydeľovanie, „akt simultánneho vydelenia dvoch amorfných más“ (Barthes, 1997, s. 135). „[. . . ] Jazyk je oblasťou členenia a význam je predovšetkým vydeľovaním. “, a tak „[. . . ] nasledujúcou úlohou semiológie je. . . odkrytie členenia, ktoré ľudia vnášajú do skutočnosti“ (Barthes, 1997, s. 136). Jazyk je tu chápaný staticky (predmet), ako systém, ktorý spája a súčasne diferencuje.

príklad – farebné spektrum červená žltá zelená v jazyku sú len diferencie, bez pozitívnych termínov modrá fialová

Saussure_reč = jazyk (abstraktný systém) + prehovory (konkrétne akty použitia jazyka) dve osi reči: a) syntagmatická horizontálna (kombinácie znakov, ktoré sa opierajú o rozlohu v čase, lineárne plynutie reči) a b) paradigmatická vertikálna (asociačný plán, kde sú znaky v pamäti zoraďované do tried podľa spoločných znakov) (Barthes, 1997, s. 137 – 138). Saussure ako lingvista vychádzal, samozrejme, z verbálneho jazyka – reči –, ale domnieval sa, že lingvistika je len časťou všeobecnejšej náuky o znakoch – semiológie. Barthes naopak navrhuje, aby sa semiológia stala súčasťou lingvistiky: „. . . lingvistika nie je (trebárs aj privilegovanou) časťou semiológie, ale naopak, semiológia je časťou lingvistiky (. . . )“, alebo „ (. . . ) semiológia je teda asi povolaná, aby bola pohltená v akejsi translingvistike“ (Barthes, 1997, s. 85).

Rolland Barthes (1915 – 1980) vplyv: F. de Saussure, K. Marx, S. Freud, J. Lacan, J. P. Sartre, G. Bataille, P. Valéry diela: 1953 – 1957 – 1965 – 1967 – 1970 – – 1971 – 1975 – 1977 – 1980 – Nultý stupeň písania Mytológie Základy semiológie Systém Módy Ríša znakov S/Z Sade, Fourier, Loyola Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi Fragmenty milostného diskurzu Svetlá komora kľúčové termíny: písanie, sémiológia, text, štrukturalizmus, postštrukturalizmus, mytológie, smrť autora,

Rolland Barthes _písanie nechápe ako akt komunikácie, ale skôr ako artikuláciu spájajúca štýl a jazyk. Spisovateľov štýl (romantický, surrealistický alebo existencialistický) je spojený so spisovateľovým jazykom zahŕňajúcim v sebe sociálny kontext a skúsenosť Vzájomný prienik jazyka a štýlu vyznačuje umiestnenie písania v Dejinách. Takto sa revolučné písanie alebo buržoázne písanie alebo romantické písanie objavuje v termínoch špecifického jazyka a určitého štýlu. A takéto revolučné písanie môžeme nájsť rovnako v časoch Thomasa Jeffersona, Robspierra a Brechta. Hoci obdobia sú radikálne odlišné, aj jazyk a štýl sú rozdielne, písanie môžeme nazvať "rovnaké". Barthes prišiel na to, že rozličné texty môžu byť chrakterizované v termínoch týchto opakujúcich sa foriem písania. Nultý stupeň písania "(J)azyk a štýl sú spisovateľovi dané, prvé ako horizont, do ktorého je umiestnený a druhé ako prítomnosť jeho vlastného tela v tomto poli. " (Marcelli, 2001, s. 79) písanie je gesto, ktorým sa spisovateľ spája s Dejinami Revolúcia, či wrestling, telo spisovateľa sa vkladá do Revolúcie, telo zápasníka sa stáva inkorporáciou Spravodlivosti.

Rolland Barthes _dielo_a_text dielo je fragment hmoty zaberajúci miesto v priestore kníh je výsledkom aktu otcovstva, autor vytvorí dielo a vloží do diela svoj význam, následne sa kritik tento význam snaží odhaliť, interpretovať. Toto bolo cieľom štúdií zameraných na dielo. Barthes navrhuje presunúť záujem z diela na text je metodologické pole nie je to estetický produkt, ale prax označovania nie je to štruktúra, ale štrukturácia nie je to predmet, ale práca a hra nie je to súbor uzavretých znakov obdarených zmyslom, ktorý by bolo potrebné znovu odhaliť, ale je to premiestňujúci sa objem trás. . . Text prekračuje niekdajšie literárne dielo; existuje napríklad Text Života, do ktorého som sa pokúsil vstúpiť písaním o Japonsku.

Michel Foucault (1926 - 1984) vplyv: škola Annales, F. Nietzsche, L. Althusser, I. Kant, G. Bataille, M. Heidegger, Maurice Blanchot, s. Kierkegaard, , G. W. F. Hegel, J. L. Borges, A. Artaud, R. diela: 1961 – Dejiny šialenstva 1963 - Dejiny kliniky. Archeológia lekárskeho pohľadu 1966 – Slová a veci 1969 – Archeológia vedenia 1975 – Dozerať a trestať 1976 -84 Dejiny sexuality kľúčové termíny: archeológia, genealógia, moc, epistémé, diskurz, poznanie, režimy pravdy,

Michel Foucault_analýza_poznania aplikácia štrukturalizmu na analýzu poznania skúmal systematickú povahu štruktúr, ktoré sú používané na vytváranie významu a poriadku za účelom ľudskej skúsenosti a poznania. Foucaultova práca sa sústreďuje na štruktúry moci v sociálnom poriadku a ich roly v konštruovaní a zmene konceptov spoločnosti, indivídua a kultúry. Poznanie – moc produkuje poznanie (nielen že poznanie slúži moci) moc a poznanie sa navzájom podmieňujú. Niet mocenských vzťahov bez konštitúcie zodpovedajúcej oblasti poznania, ale ani poznania, ktoré nepredpokladá v rovnakom čase mocenské vzťahy.

Michel Foucault_epistémé naše poznanie sa riadi systémom v pozadí, ktorý je neviditeľný (v tomto poznaní netematizovateľný), ktorý organizuje všetky naše pozorovania a dáva ich do vzájomných vzťahov. - núti nás myslieť tým a nie iným spôsobom ide o formu/rámec poznania, ktorá sa čas od času skokom mení. dejiny nie sú kontinuita ~ T. Kuhn paradigma

Michel Foucault_archeológia výsledkom podrobných skúmaní historických detailov je kritika zmyslu, indivídua a pravdy – ideálov humanizmu a osvietenstva. - antiteleologické chápanie dejín - odmieta históriu ako veľký Príbeh (schému) bez nezrovnalostí, ruptúr a trhlín - chápe dejiny skôr ako produkt závislý na drobných malých a na prvý pohľad nesúvisiacich udalostí metódu nazýva archeológia snaha odhaliť implicitné poznanie ktoré je podmienkou a niekedy katalyzátorom špecifických sociálnych praktík, inštitúcií a teórií.

Michel Foucault_diskurz Diskurz – skupiny tvrdení, ktoré štruktúrujú spôsoby myslenia o veci, a spôsoby nášho konania, vychádzajúceho z týchto spôsobov myslenia. Špecifické poznanie o svete, ktoré formuje spôsoby porozumenia svetu a tomu ako sa veci v ňom dejú. - má svoje vlastné pravidlá, konvencie a inštitúcie, ktoré ho vytvárajú, a v ktorých obieha (diskurz medicíny, umenia, histórie, atď. ) napr. diskurz umenia 19. storočia: - zreťazenie (sieť) obrazov - jazyk a štruktúra kriticizmu (publikácie (časopisy, knihy, . . . ), formy, . . . - kultúrne inštitúcie (múzeá, galérie, školy, fondy, súťaže, vydavatelia, . . . ) - publikum - hodnoty a poznanie Umenie" v tomto prístupe nie sú isté druhy obrazov, ale poznanie, praktiky, inštitúcie a subjekty, ktoré pracujú na definovaní istých obrazov ako "umenia", a všetkých ostatných ako "ne – umenia.

Michel Foucault_moc_a režimy pravdy Moc - diskurz je forma disciplinácie a tak nutne súvisí s mocou – diskurz je vplyvný („mocný“) pretože je produktívny nielen represívny (produkuje poznanie, subjekty, vzťahy, miesta. . . ) - diskurz produkuje svet spôsobmi akými sa ho snaží pochopiť. Režimy pravdy – všetko poznanie je diskurzívne a diskurz je presiaknutý mocou a najsilnejšie diskurzy, v zmysle ich sociálneho efektu a produktivity, závisia na predpokladoch a tvrdeniach, že ich diskurzy sú pravdivé. Predpoklady na základe ktorých je pravda tvrdená sú historicky premenlivé a konštituujú to čo M. Foucault nazýva režimy pravdy.

Michel Foucault_genealógia Neskôr Foucault začína používať iný prístup pri vysvetľovaní a zmien v systémoch diskurzov a ich nondiskurzívnych praktík v štruktúre sociálnej moci. genealógia – zameriava sa na historické transformácie a manifestácie moci a spôsobov ako vplývajú na produkujú indivíduá ako subjekty. . ~ Nietszche