paradigmatick vvoj v 19 a 20 storo Ladislav

paradigmatický vývoj v 19. a 20. storočí Ladislav Novotný Úvod do regionálnej geografie

úvod nástup a striedanie nových paradigiem sa stále zrýchľuje prirodzene dochádza k prelínaniu a miešaniu starých a nových koncepcií často tým dochádza k nejednotnosti tak názorovej, ako aj terminologickej napr. regionálna geografia vs. geografia regiónov tento stav sa týka aj súčasnej RG, preto si potrebujeme priblížiť vývoj a vnímanie RG pod vplyvom jednotlivých paradigiem

3 PARADIGMATICKÉ POSUNY od dualistickej k monistickej paradigme metaparadigma – sociologická paradigma – konštrukčná paradigma dôsledky vplyvu dualistickej paradigmy q RG koncepcie po 2. svetovej vojne q hľadanie teoretickej bázy monistickej paradigmy RG

od dualistickej k monistickej paradigme v 19. storočí pomaly končia objavy nových území, dobývanie polárnych oblastí má skôr politický a nie hospodársky význam => pridaná hodnota novoobjavených území sa rýchlo vyčerpávala jednotlivé parciálne analytické prístupy (ktoré boli príznačné pre dualistickú paradigmu) neboli schopné dôkladne určiť charakter regiónu, a tým predostrieť možnosti jeho dlhodobého využívania na ilustráciu: v novoobjavenom regióne fyzickí geografi objavia veľké zásoby diamantov, kolonialisti na nich rýchlo zbohatnú, avšak po vyčerpaní zásob tejto suroviny pre nich región stratí prínos potreba hľadania trvalej udržateľnosti => tlak na syntézu medzi FG a HG

od dualistickej k monistickej paradigme potrebu oživenia RG tak čoraz viac presadzujú nielen geografi, ale ide o celospoločenskú požiadavku nemá však ísť o RG pôvodného popisného charakteru, ale o RG komplexne syntetizujúcu poznatky parciálnych analytických vedných disciplín, čím má pomôcť odhaliť hlbšiu podstatu regiónov umožňujúci ich dlhodobé využívanie (TUR) takýto charakter RG umožňuje len monistická paradigma v geografii s rozvojom RG ako komplexnej syntetizujúcej vedy sa spájajú počiatky modernej RG; dynamický rozvoj však zaznamenala najmä vďaka francúzskej G škole na prelome 19. a 20. storočia

od dualistickej k monistickej paradigme intenzívne vyvstáva aj otázka objektu výskumu RG okrem praktických dôvodov ide aj o dôvody prestíže – každá seriózna veda má už v tomto období jasne definovaný objekt výskumu Čo je teda objektom výskumu RG?

od dualistickej k monistickej paradigme RG, v tom čase nazývaná ešte špeciálna geografia sa už tradične zaoberala regiónmi. Tento fenomén však doposiaľ nebol riadne pomenovaný, ani definovaný. Výskum bol pôvodne smerovaný na prírodnú krajinu, neskôr nadobudol skôr sociálny, historický a politický rozmer. V diferenciačnom období opäť získava aj prírodný rozmer, ale za cenu toho, že bol vnímaný buď ako región prírodný alebo región sociálny. Vďaka nemeckej a francúzskej škole (zdôrazňujúcej previazanosť HG a FG prostredia vzájomným ovplyvňovaním) sa v geografii koncom 19. stor. presadzuje pojem región, ktorý má význam komplexného priestorového javu. V 19. storočí sa tak na základe objektu štúdia začína špeciálna geografia označovať regionálna geografia.

dôsledky vplyvu dualistickej paradigmy q q Hoci potreba monistického poňatia RG bola zrejmá už v 19. storočí, cesta k takejto RG bola dlhá, a dá sa povedať, že trvá dodnes. Kým monistická paradigma ešte aj na začiatku 20. storočia fungovala viac-menej formálne, rozvíjali sa poznatky a metódy dualistickej koncepcie: q q FG po 1. sv. vojne plynule nadväzuje na skúsenosti s výskumom prírodných regiónov a vytvára regionalizácie na základe čoraz užších prírodných kritérií. Stále rýchlejší vývoj humánno-geografickej sféry sa odrazil na radikálnejších zmenách v sociálno-ekonomickej geografii.

dôsledky vplyvu dualistickej paradigmy v tomto období vzniká množstvo prác, ktoré sa venujú „regiónotvornému“ významu rôznych prvkov, ktoré nemuseli byť nevyhnutne „nefyzickogeografického“ charakteru (zdroje nerastných surovín, mesto, služby, ľudia. . . )

dôsledky vplyvu dualistickej paradigmy v tomto období vzniká množstvo prác, ktoré sa venujú „regiónotvornému“ významu rôznych prvkov, ktoré nemuseli byť nevyhnutne „nefyzickogeografického“ charakteru (zdroje nerastných surovín, mesto, služby, ľudia) medzi najznámejšie z tohto obdobia patrí teória centrálnych miest W. Christallera (1933) a teória územno-výrobných komplexov N. N. Kolosovského (1961) jednoduchá kvantifikovateľnosť ich väzieb a parametrov umožnila široké uplatnenie týchto teórií pre potreby rôzne veľkých súkromných i štátnych hospodárskych subjektov

RG koncepcie po 2. svetovej vojne hľadanie teoretickej bázy monistickej paradigmy RG RG RG – organizačná forma zjednocovania poznatkov FG a HG o reálnych regiónoch RG – metóda výskumu zameraného na reálny región RG – metóda vyjadrenia územnej kontinuity pomocou diskontinuálnych, ale reálne neexistujúcich regiónov vymedzovaných podľa konkrétnych potrieb praxe RG – geografia reálne existujúcich individuálnych regiónov RG – vytvárajúca komplexnú syntézu reálneho integrálneho regiónu

organizačná forma zjednocovania poznatkov FG a HG o reálnych regiónoch dualistický rozkol celej geografie na FG a HG (Sociálnu) bol obzvlášť silný v bývalom ZSSR FG tu nadväzovala na hlboké tradície HG (SG) bola postavená pred úlohy úplne iného charakteru ako predtým (socialistická ideologická paradigma) medzi prírodnou a sociálnou G vznikali čoraz väčšie rozdiely obrovský ZSSR nemal v tom čase ešte dostatočne preskúmané ani FG ani SG aspekty krajiny do takej miery, aby sa na nich dala stavať uspokojivá syntéza

organizačná forma zjednocovania poznatkov FG a HG o reálnych regiónoch N. N. Baranskij sa v r. 1940 snaží vytvoriť koncepciu jednotnej geografie oficiálna ideológia mu však neumožňovala formulovať RG ako vedu zaoberajúcu sa spoločným objektom FG a SG, ale len ako „organizačne zabezpečovanú RG“ na jednej strane Baranskij výrazne posilnil pozíciu RG na druhej strane ju výrazne oslabil tým, že ju podľa jeho konceptu nebolo možné považovať za samostatnú vedu, iba ako istú organizačnú formu zjednocovania rôznorodých poznatkov o určitej krajine

metóda výskumu zameraného na reálny región V menších krajinách východného bloku (ako napr. ČSSR) nedošlo k až tak hlbokému a ideológiou determinovanému rozkolu výskumu prírodnej a sociálnej zložky krajiny. Požiadavka regionálneho previazania prírodných a sociálnych skutočností bola odvodzovaná nie z nutnosti zachraňovať RG, ale z toho, že je to prístup vo všeobecnosti užitočný, a to nielen pre geografov. Otázka špecifického a špecifikami sa vyznačujúceho objektu RG ako vedy však bola považovaná za bezpredmetnú. =>

metóda výskumu zameraného na reálny región RG tak prestala byť považovaná za vedu, ale bola vnímaná ako praktická metóda a zameranie výskumu uskutočňovaného v praxi geografmi i negeografmi zatiaľ čo „sovietsky organizačný“ smer sa neujal, tento „metodologický“ smer patrí spolu s dualistickým aj dnes k najrozšírenejším v RG praxi z hľadiska integrovania poznatkov je často v praxi považovaný za najefektívnejší úplne však rezignuje na hľadanie všeobecných zákonitostí regionálnej previazanosti FG a HG vlastností krajiny

metóda vyjadrenia územnej kontinuity pomocou diskontinuálnych, ale reálne neexistujúcich regiónov vymedzovaných podľa konkrétnych potrieb praxe predošlé metódy nepopierajú predpoklad objektívnej existencie regiónov, len sa touto otázkou nezaoberajú pri pokusoch o syntézu sociálnych, ekonomických a FG poznatkov sa čoraz viac vynára problém rozdielnych hraníc týchto regiónov vyvstáva otázka ako môže existovať objektívny komplexný región, ak sa rôzni regionálni geografi nevedia zhodnúť ani na delimitácii parciálnych regiónov vieme uviesť príklady objektívnych regiónov?

metóda vyjadrenia územnej kontinuity pomocou diskontinuálnych, ale reálne neexistujúcich regiónov vymedzovaných podľa konkrétnych potrieb praxe túto otázku sa pokúsil vyriešiť D. Whittlesey: ak 10 geografov región je subjektívna, hoci veľmi užitočná intelektuálna koncepcia veľmi podnetná koncepcia, dodnes sa k nej hlási veľa geografov vyčlení na základe rovnakých informácií v danom území 10 rôznych regiónov, jediným vysvetlením je, že žiaden región neexistuje. Jeho vyčleňovanie ale zbytočné nie je

metóda vyjadrenia územnej kontinuity pomocou diskontinuálnych, ale reálne neexistujúcich regiónov vymedzovaných podľa konkrétnych potrieb praxe protiargumentmi jeho koncepcie môžu byť v prírode viditeľné hranice (svahy, zlomy. . . ), ako aj to, že ak objektívne existuje krajinná sféra, objektívne musia existovať aj jej časti – regióny tieto protiargumenty však hovoria skôr o FG sfére (aj to len čiastočne) ako o regióne komplexnom Whittlesey na jednej strane pomohol regionálnu geografiu presadiť ako veľmi užitočnú vedu, na druhej strane jej dosah limitoval tým, že ak región nemá objektívnu podstatu a jeho funkcia sa mení len podľa konkrétnej momentálnej potreby praxe, nemožno hľadať ani nejaké základné objektívne zákony jeho vývoja, ktorý by mal

geografia reálne existujúcich individuálnych regiónov nemožnosť zovšeobecňovania nevyplýva len z neexistencie objektívnych regiónov, ale aj z koncepcií jednostranne zdôrazňujúcich vybranú vlastnosť regiónu R. Hartshorn definuje región ako „územie so špecifickou polohou, ktoré sa istým spôsobom odlišuje od iných území, a ktoré sa rozprestiera tak ďaleko, ako sa rozprestiera vyčleňujúca vlastnosť“ špecifické vlastnosti regiónov pritom majú byť príčinou toho, prečo je každý región vo svojich konkrétnych prejavoch jedinečný a neopakovateľný. jedna z koncepcií regionálnej geografie, ktorá aj dnes patrí k najrozšírenejším, vyvodzuje záver, že „najdôležitejšou vlastnosťou regiónu je jeho individualita“.

vytvárajúca komplexnú syntézu reálneho integrálneho regiónu koncepcie, ktoré dávajú do úzadia zovšeobecňujúcu stránku RG čoraz menej zodpovedajú potrebám modernej praxe tá pri zvýšenom tlaku ľudských aktivít na celú krajinnú sféru vyžaduje nielen čiastkové poznatky o individuálnej podstate jednotlivých regiónov, ale aj všeobecné poznanie ich spoločnej podstaty kým predošlé koncepcie zdôrazňovali ako najvýznamnejšiu vlastnosť regiónov ich individuálnosť, teraz sa do popredia dostáva komplexnosť živelná popisná komplexnosť však bola charakteristická už pre starovekú a stredovekú RG => samotná komplexnosť negarantuje zovšeobecňovanie

vytvárajúca komplexnú syntézu reálneho integrálneho regiónu okrem komplexnosti regiónov sa začína zdôrazňovať aj ich ďalšia príznačná vlastnosť: integrita (integrálnosť) práve integrálnosť všetkých zložiek každej jedinečnej priestorovej jednotky vytvára priestor na syntézu výsledkov predchádzajúcej analýzy jej prvkov nevylučuje to možnosť hľadať zákonitosti a pravidelnosti naprieč individuálnymi regiónmi najmä v rámci určitých typov regiónov vytvára sa nová koncepcia, ktorá RG chápe ako jednotná komplexne syntetizujúca veda takto chápaná RG dominuje v súčasnosti v slovenskom prostredí

Vývoj regionálnej geografie na Slovensku Ján Sambucus z Trnavy (16. stor. ) jedna z prvých monografií o Uhorsku David (Daniel) Fröhlich z Kežmarku (16. /17. stor. ) teória: Medulla geographie practicae (Podstata geografickej práce) slovenské regióny, najmä Tatry, príručky pre cestovateľov po Európe obhajoval Galileovu teóriu rotácie Zeme Matej Bel (rodák z Očovej; 17. /18. stor. ) rektor evajnelického lýcea v BA – centra národného obrodenia vrchol RG prác: Notitia Hungariae novae historicogeographica

Vývoj regionálnej geografie na Slovensku Ján Matej Korabinský z Prešova prvá ekonomicko-geografická a etnografická mapa Uhorska Andreas Jonas Czirbes zo Spišskej Novej Vsi Vareniom inšpirovaná syntetická práca o Vysokých Tatrách Ladislav Bartholomeides prvá učebnica v jazyku zrozumiteľnom ľudu – češtine RG monografia o Gemeri (1806 -1808) zavŕšil školu Mateja Bela

Vývoj regionálnej geografie na Slovensku Po vzniku ČSR (1. polovica 20. storočia) q Hromádka q q Všeobecný zemepis Slovenska (1943) Lukniš (nadviazal na Hromádku) q q Jakubiany (1946) Slovenská vlastiveda (1973) Geografia krajiny Jura pri Bratislave (1977) Regionálne členenie SSR z hľadiska jej racionálneho rozvoja q Lukniš, M. 1985: Regionálne členenie Slovenskej socialistickej republiky z hľadiska jej racionálneho rozvoja, Geografický časopis, 37, 137 -163.

Vývoj regionálnej geografie na Slovensku 1974: Katedra regionálnej geografie (Prif. UK) Bašovský, Lukniš Mičian, Mazúr, Drdoš, Lehotský, Ira, Huba, Paulov, Lauko, Bezák

Christallerová teória centrálnych miest Walter Christaller, Central place theory