n Krmi medzi papagjmi s juhoamerick ary Patria

n Kráľmi medzi papagájmi sú juhoamerické ary. Patria medzi najväčšie papagáje. Spoľahlivými určovacími znakmi sú masívny zobák, veľký ako polovica hlavy, a dlhý chvost, ktorý je často dlhší než telo. Ara hyacintová nie je síce taká pestrofarebná ako ostatné ary, ale predsa je jednou z najkrajších. Indiáni z kmeňa Xavanti ich už odpradávna chovajú. Ich perami, ktoré im pravidelne vytrhávajú, si zdobia slávnostné plášte a čelenky. Je to jednoduchšie ako vtáky loviť. O živote tejto ary v prírode veľa nevieme. Podľa toho, čím sa živý v zajatí, predpokladáme, že aj v prírode žerie hlavne semená a plody rôznych stromov. Veľmi silným zobákom dokáže rozlúsknuť aj tvrdé škrupiny orechov. Tento silný nástroj, akým zobák nepochybne je, vie narábať aj s jemnými kúskami potravy. Ara si pritom pomáha mastným jazykom a zároveň si jedlo pridržiava jednou nohou. Ako všetky ary aj ara hyacintová hniezdi na dne dutín stromov bez akejkoľvek podstielky. Mláďatá sa rodia holé a slepé a hniezdnu dutinu opúšťajú až po úplnom operení. Oproti rodičom sú menej výrazne sfarbené, a to je jediné, čím sa od dospelých líšia.

n Surikata je malá šelmička obývajúca suché stepi a polopúšte južnej Afriky. Surikaty žijú v kolóniách, ktoré tvorí asi tridsať jedincov. Majú vytvorenú dokonalú sociálnu štruktúru. Kolónie obývajú veľké plochy, na ktorých si budujú pod zemou 1 – 2 m hlboké nory s viacerými východmi. Zatiaľ čo jedna skupinka surikát zháňa potravu, alebo upravuje nory, ostatné stoja na blízkom vyvýšenom mieste (korene, kamene, kopčeky hliny) a hliadkujú. Hlavný strážca sa postaví na zadné labky a bystrím zrakom pozoruje okolie. V nebezpečenstve upozorní ostatných členov kolónie a všetky surikaty zmiznú v norách. Surikaty našľapujú na celé chodidlá a na prstoch majú silné pazúry. Výborne hrabú, obývajú skalnaté štrbiny, budujú si vlastné nory, alebo sa nasťahujú do opustených nor po iných zvieratách. Dospelá surikata meria asi 30 cm a váži 1 – 1, 5 kg. Surikaty si značkujú svoje teritórium výlučkom pachových žliaz. Samica rodí po 77 dňoch gravidity 2 – 4 mláďatá, ktoré sú hneď po narodení veľmi čulé a zvedavé a vážia 25 – 36 g. Samica už po 7 – 14 dňoch po pôrode vyvádza svoje potomstvo z nory na slniečko.

n Je výnimkou medzi mačkami. Odlišuje sa od nich tým, že si nemôže zatiahnuť pazúry. Je to skvelý bežec a určite jeden z najrýchlejších cicavcov, ak nie vôbec najrýchlejší (dosahuje rýchlosť až 70 km/h, a pri vyvrcholení lovu dokonca 100 km/h). Gepardy sú vyslovene stepné zvieratá. Lovia vodne a v noci oddychujú. Žijú jednotlivo alebo v pároch. Ak vidno pokope viac gepardov, ide určite o matku s mláďatami, ktoré sú už také veľké ako ona, teda približne ročné. Táto šelma s nápadne vysokými nohami loví ináč ako ostatné mačky. Využíva pritom svoje bežecké schopnosti. Nepozorovane sa priplazí čo najbližšie k stádu menších antilop, pričom si vopred vyhliadne obeť. Potom z úkrytu prudko vyrazí, dobehne utekajúcu antilopu a zrazí ju úderom predných láb. Za krk ju odvlečie do kríkov alebo do vysokej trávy, aby ju tam nerušene zožrala. Gepard je úspešný hlavne v behu na krátke trate. Ak nedokáže korisť dobehnúť do vzdialenosti približne 200 m, prestane ju prenasledovať, lebo sa predchádzajúcim šprintom vyčerpá.

n Koaly vyzerajú ako milé malé medvedíky na maznanie, ale nemajú nič spoločné s medveďmi. Sú to veľmi nezvyčajné zvieratá. Koala má hodvábnu srsť, veľké uši a sploštený nos. Na pohyb po stromoch je veľmi dobre prispôsobená. Má silné zadné končatiny, na ktorých má protistojný palec, na predných končatinách má protistojné dva prsty (končatiny sú päťprsté, na zadných má druhý a tretí prst zrastený). Na rozdiel od väčšiny stromových druhov nemá chvost, ale tak ako ostatné stromové druhy, má zdrsnenú pokožku chodidiel, aby sa mohla lepšie pohybovať po kôre stromov. Živia sa takmer výlučne listami eukaluptových stromov (známych tiež ako gumovníky). Napriek tomu, že ich tráviaci systém je natoľko výkonný, že dokáže získať výživu a energiu z tohto málo stráviteľného zdroja, získanie dostatočného množstva potravy dá koalám hodne práce. Preto prespia oveľa viac hodín, ako prebdejú, zvyčajne tak, že sedia v rázsoche stromu objímajúc jeho kmeň. Predpokladá sa, že ich relatívne slabý mozogový výkon je výsledkom potreby zachovať čo najviac energie. Koalám sa rodí jedno mláďa, ktoré je maličké a neosrstené. Vyštverá sa do matkinho vaku, kde zostane až sedem mesiacov, živiac sa cicaním mlieka.

n Sladkovodný krokodíl nie je obyčajne pre ľudí nebezpečný. Ibaže je len ťažko rozlíšiteľný ak je napríklad vynorený len čiastočne. Sladkovodný krokodíl môže dosiahnuť dlžku až troch metrov. Sú rozšírené po celej Severnej Austrálii včítane Kimberley, Severného Teritória a Queenslandu. Žiju zvačša v riekach, močarinách a billabongoch – špeciálny druh jazierka. Ak viete , že v danej oblasti žijú krokodíly, nikdy vystrkávajte končatiny z člnu a nemáčajte si ich vo vode. Slanovodný krokodíl je najväčší plaz na svete. Tieto neuveriteľne zaujímavé živočíchy nájdeme na severnom pobreží Austrálie a i na ostrovoch, ktoré sú vzdialené až 100 km od materskej pevniny!!!Priemerná veľkosť slanovodného krokodíla sú 4 metre – ale nie sú zvláštnosťou ani kusy o dĺžke 7 metrov ba veľmi zriedkavo sa objavili i 10 metrové. Rozmnožujú sa počas obdobia dažďov, .

n História bizóna amerického je jednou z tragédií, ktoré ukazujú, ako bezohľadne dokáže človek ničiť prírodu. kedysi žili na severoamerických prériách neprehľadné stáda bizónov. Počet jedincov sa odhadoval na 60 miliónov kusov. Indiáni lovili bizónov odpradávna, ale iba ako potravu, takže ich existenciu nemohli ohroziť. Belosi však začali zabíjať bizóny vo veľkom a modernými zbraňami. . A čím ďalej prenikali na západ, tým bolo horšie. Ku všetkému sa začaka stavať krížom cez kontinent železnica, a tak sa k slovu dostali profesionálny lovci, ktorí zásobovaly mäsom rôzne spoločnosti, predovšetkým železničnú. Patril medzi nich napríklad Billy Tilgham ktorý za seden mesiacov postrieľal 3300 bizónov, alebo známi Buffalo Bil Cody, ktorému padlo za obeť 4280 bizónov. Vraždenie zvierat dosiahlo vrchol v roku 1867, keď Severná pacifická železnica dosiahla mesto Chenne vo Wiomingu. Okrem toho, že umožnila sviatočným lovcom strieľať bizóny dokonca z okien vlaku (pričom mŕtvoli zostali ležať a bez úžitku zhnili v prérii), rozdelila železnica stáda na dve časti a prerušila ich migráciu.

n Kôň nie je vec. Je to živá , neustále pulzujúca duša , ktorá k svojmu bytiu nepotrebuje len základné životné potreby , ale oveľa viac jej je potrebná voľnosť , láska a porozumenie. Ten kto vlastní, ale rovnako aj ten, kto len kone miluje , by mal vedieť, že je jeho povinnosťou dodať konskej duši tieto tri veci základné pre jeho prežitie. Kôň symbolizuje voľnosť , krásu , pôvab , dokonalú štruktúru života. Ten kto sa dokonale vie vcítiť do duše koňa , vie vždy čo môže a čo nie. Rýchlosťou sa mu nevyrovná žiadny človek , no rozumom áno. Aj keď v niektorých prípadoch sú zvieratá rozumnejšie a zbehlejšie , ako ľudia. Ich krása sa dá prirovnať k žiariacemu slnku , ktoré vytrvalo deň čo deň svieti pre nás. Kôň sa vždy snaží urobiť svojich pánov šťastnými a nikdy nemá na mysli zlo. Všetko, čo kôň robí ma príčinu. Kone medzi sebou komunikujú pomocou zvukov, alebo držania tela.

n Pôvod kamzíka ako druhu je veľmi starý. Odvodzuje sa od vyhynutej antilopy Pachygazella grangeri známej z obdobia asi pred 12 miliónmi rokov. Až po veľmi dlhej dobe, v dôsledku pomalej adaptácie na podmienky, dostala sa táto vývojová vetva do najrozličnejšej podoby. Najstaršie kamzíky, ktoré sa podobali dnešným sa objavili v západnej Európe. Tento vyhynutý druh (Gallogorae meneghinii) je starý asi 600 000 rokov. Historicky doložené nálezy kamzíkov sú asi spred 115 000 rokov, v ktorom žil neandertálsky človek. Z tohto obdobia sú známe nálezy kostí a zobrazení v jaskyniach v Rakúsku, Francúzsku, Španielsku a v Čechách. Zvyšky našich kamzíkov, ktoré dostali pomenovanie kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) sa našli z mladšej doby ľadovej. Kamzík vrchovský tatranský sa vlastne vyvinul ako poddruh vo Vysokých Tatrách. Kamzík ( priamy predchodca kamzíka tatranského) žil kedysi v dobách ľadových na otvorených rovinách chladných európskych stepí. Keď sa začalo v Európe otepľovať, v nížinách sa začali meniť rastlinné i živočíšne spoločenstvá.

n Vydra žije na brehoch riek, jazier a rybníkov. Telo tohto cicavca je dokonale prispôsobené na pohyb vo vode. Prsty na krátkych nohách má spojené plávacou blanou a dlhý chvost jej slúži ako kormidlo. Pri potápaní môže ostať pod vodou osem minút. Je vinikajúcou lovkyňou. Živí sa najmä rybami, ale žerie aj žaby, vtáky a mäkkýše. Vydrie dlhé fúzy sú veľmi citlivé a pomáhajú jej sledovať pohyby koristi za temna alebo v zakalenej vode. Noru si vydra hĺbi v strmom brehu. Má niekoľko vetracích otvorov a niekoľko vchodov , z ktorých jedny vedú pod vodu, iné na súš. V hniezdovej komore privedie samica po 9. týždňoch brezivosti na svet dve až päť mláďat. Dospievajú po dvoch rokoch. Vydry sa dorozumievajú hvízdaním alebo škrečaním. Sú to inteligentné, veľmi družné a veselé zvieratá. Veľmi rady sa hrajú. Ľahko sa dajú skrotiť. Na severe Tichého oceánu žije vydra morská, ktorá sa väčšinu života zdržiava v oceáne.

n Stavbou tela a vzhľadom si diviaka lesného nemožno pomýliť so žiadnym iným voľne žijúcim druhom európskych zvierat. Jeho sfarbenie kolíše od takmer čiernej, červenohnedej až po svetlohnedú. Mláďatá sú typicky pruhovane sfarbené. Kance majú omnoho väčšiu hmotnosť ako samice a s pribúdajúcim vekom sú nápadné čoraz širšími klami (očnými zubami). Sú to nebezpečné zbrane s ostrými hranami, ktorými dokáže toto zviera silno udrieť. Prítomnosť diviakov prezrádza aj ich silný zápach, ktorý sa za vhodných poveternostných podmienok šíri aj na väčšie vzdialenosti. Prezrádzajú ich aj miesta, kde si vyrývali potravu. Diviaky lesné nemajú žiadne zvláštne nároky na biotop. Vyhýbajú sa len celkom otvorenej krajine bez možnosti úkrytu a vysokým polohám v horách. Napriek tomu, že táto zver je prenasledovaná, darí sa jej výborne a zdá sa, že a v kultúrnej krajine dobre adaptovala. Diviaky žijú spoločensky v rodinných čriedach. Vodcom skupiny je samica – matka mladých diviačikov. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roka kým pohlavne nedospejú.

n "Naďabiť u nás na supa bielohlavého je vzácnosť, ale rovno na dvoch by už bola úplná rarita, " povedal Marek Brinzík zo Spoločnosti pre ochranu vtáctva v Bratislave. Podľa neho supa bielolavého, ale samotného, videli naposledy krúžiť vlani nad východným Slovenskom. Upozornili naň krákajúce vrany, dorážajúce do obrovského vtáčieho "rogala". Jozef Chavko, ktorý sa venuje skúmaniu dravcov, sa domnieva, že hoci je všetko možné, v prípade dvojice dravcov medzi Podlužanmi a Levicami si ľudia mohli supy pomýliť s orlami kráľovskými, ktoré tu hniezdia. Podľa jeho slov žije najbližšia populácia supov bielohlavých v Chorvátsku. Vysileného ročného supa, ktorého našli pri Dražovciach a teraz sa rehabilituje vo voliére sokoliara Ladislava Motyčku v Nitre-Čermáni, dotlačili nad naše územie pravdepodobne vzdušné víry. Chovateľ sa teraz snaží o to, aby mohli supa už čoskoro po uzdravení dostať späť do voľnej prírody. Sup, ktorý je najväčším dravcom na svete, má v prírode dôležitú funkciu - požieraním zdochlín zabraňuje šíreniu chorôb.

n Všetky tieto kengury sú vyššie ako človek. Je to najväčší vačkovec na svete. Pri narodení sú však veľmi malé – majú veľkosť vačšej fazule. Už po jednomesačnom období tehotenstva, drobulinký embryotický klokanček vyjde z matkinho tela a pomaličky šplhá po jej bruchu do vrecka. Tam sa prichytí k bradavke. Pretože novonarodené vačkovce nemajú schopnosť sať materské mlieko, toto sa dostáva mláďaťu do úst svalovými pohybmi matky. Potom ešte strávi vo vačku u matky približne 7 -8 mesiacov, kým sa odváži vychádzať von a nazad sa už vracia, len pri kŕmení. Keď sa tak stane, môže sa narodiť ďalšia malá kengurka. Vtedy dokáže samica produkovať dva druhy mlieka. Jedno slúži pre už temer odrastené mláďa a druhé pre nové malé ešte sa len vyvíjajúce. . . Kengury majú zvláštnu reprodukciu. Dokážu sa adaptovať na zlé životné podmienky – napríklad na veľké sucho tak, že sa vývoj oplodneného vajíčka pozastaví a „počká“ kým sa zlepší počasie , alebo kým sa jeho súrodenec vo vaku lepšie vyvinie. . .

n n Plutvonožce (Pinnipedia) sú prispôsobené životu vo vode. Končatiny sú premenené na plutvy, pohybujú sa zadnými končatinami. Ušné a nosové otvory sa zatvárajú. Majú dobrý sluch a citlivé hmatové fúzy. Uškatcovité (Otariidae) sú plutvonožce slabšie prispôsobené životu vo vode. Majú zreteľné ušnice a zadné nohy môžu obrátiť dolu pod telo. Vyznačujú sa pomerne dokonalým mäsožravým chrupom a mohutnými plutvami, ktorých plávacie blany presahujú konce prstov. Tuleňovité (Phocidae) sú dokonale prispôsobené životu vo vode. Majú prúdnicovité telo s ramenami a nohami premenenými na silné plutvy a telo pokryté krátkou, hrubou ochrannou srsťou. Mnohé druhy žijú na pobrežiach a blízko nich vo všetkých oceánoch sveta. Tuleň obyčajný (Phoca vitulina) je asi dva metre dlhý a váži do 75 kg. Vyskytuje sa okolo severomorských prístavov, v zálivoch a ústiach riek. Na breh vychádza le spať, slniť sa a odpočívať. Mrožovité (Odobenidae) sú veľké plutvonožce, vyznačujúce sa veľkými hornými očnými zubami, z ktorých sa vyvinuli až 75 cm dlhé kly. Samce sú až 3, 6 m dlhé a môžu vážiť až 1500 kg. Na zvráskavenom tele majú pomerne málo srsti, ale hrubá podkožná vrstva tuku ich chráni pred chladom arktického mora. Neraz ich možno vidieť vyhrievať sa na plávajúcich ľadových kryhách, alebo na kamenitých pobrežiach arktického oceánu. Dlhými klami vyhrabávajú svoju najdôležitejšiu potravu, lastúrniky, a bránia sa nimi aj pri nepriateľských stretnutiach s ľadovými medveďmi. Podobne ak aj iné plutvonožce aj mrože sa ozývajú hlasným hlbokým bučaním.

n n Myš domová (Mus musculus) Dorastá do dĺžky až 103 mm bez chvosta. Ten býva dlhý 70 -101 mm. V prírode si robí zásoby zo zŕn aj celých kláskov. Obýva nory, ktoré má vyhrabané v zemi. „Ožíva“ v noci. Prežíva aj v ľudských obydliach. Tam jej aktivita je závislá od činnosti človeka. Tu požiera rôznu potravu. Je rozšírená po celom svete. Dokáže sa prestrčiť rôznymi štrbinami aj malými – priemer 9 mm. Nezastaví ich ani betónová dlážka. Má obrovskú rozmnožovaciu schopnosť. Mladé sa rodia päťkrát ročne. Môžu sa premnožiť a vtedy spôsobujú obrovské škody. Človeku prinášajú aj „osoh“ ako laboratórne zvieratá. Na bielych myškách sa testujú rôzne lieky. V domácnosti najobvyklejšia. Chodidlá a hlava malá, chvost tenký. Dĺžka tela je 9 cm, farba: šedá na bruchu svetlejšia. Vrhá po 4 až 7 mláďat. Dobre šplhá a skáče, pláva. Všežravá. Nepotrebuje piť vodu, dokáže ju získať metabolicky. Podobne ako potkan aj myš je rozšírená po celom svete. Je nočným zvieraťom, ktoré dobre šplhá a pláva. Dospelá myš je asi 9 cm dlhá a má rovnako dlhý chvost. Má šedožltú farbu. Živí sa prevažne rastlinnou potravou, najmä semenami rastlín. Vo vrhu má 4 až 8 mláďat. Ak má dostatok potravy jej životný priestor je malý – okolo 5 m 2. Dokáže prechádzať cez otvory väčšie ako 6 mm.

n Jaguár je jedinou veľkou mačkou žijúcou na americkom kontinente. Je zavalitejší ako leopard, má kratšie končatiny a kratší chvost. Hmotnosťou, i keď nie veľkosťou, sa vyrovná tigrovi – priemerná hmotnosť sa pohybuje okolo 100 kg. Najväčšie exempláre pochádzajú z oblasti brazílskej plošiny Mato Grosso. Jaguára nájdeme v hustom pralese, v riedkom buši alebo na polopúšťach južnej Argentíny či amerického juhozápadu. V niektorých oblastiach juhoamerických pralesov, ktoré bývajú po niekoľko mesiacov zaplavené vodou, žije jaguár celý ten čas na stromoch. Šplhať sa vie výborne, ale nebojí sa ani vody, kde loví kajmany, korytnačky a ryby. Rovnako obratne vie loviť aj veľké zvieratá, predovšetkým kapybary a tapíry. Striehne na brehu alebo na strome a zaútočí mocným skokom. Je to samotárska šelma. Iba v čase párenia zastihneme párik pokope. Ak sa náhodou o jednu samicu uchádzajú dva samce, strhne sa boj, ktorý sa môže skončiť aj smrťou jedného zo súperov. Samica rodí jedno až štyri mláďatá a kojí ich asi tri mesiace. Mladé jaguáre však chodia s matkou najmenej dovtedy, kým nevrhne znova mladé. Tak ako leopard aj jaguár má farebné odchýlky, lenže sú oveľa vzácnejšie. Čierne jaguáre patria medzi stále hľadané a veľmi drahé exponáty zoologických záhrad. Ešte vzácnejšie sú biele jaguáre so škvrnami na smotanovobielej srsti. Takéto exempláre občas ulovia vo vrchoch Guayany.

Surikata je malá šelmička obývajúca suché stepi a polopúšte južnej Afriky. Surikaty žijú v kolóniách, ktoré tvorí asi tridsať jedincov. Majú vytvorenú dokonalú sociálnu štruktúru. Kolónie obývajú veľké plochy, na ktorých si budujú pod zemou 1 – 2 m hlboké nory s viacerými východmi. Zatiaľ čo jedna skupinka surikát zháňa potravu, alebo upravuje nory, ostatné stoja na blízkom vyvýšenom mieste (korene, kamene, kopčeky hliny) a hliadkujú. Hlavný strážca sa postaví na zadné labky a bystrím zrakom pozoruje okolie. V nebezpečenstve upozorní ostatných členov kolónie a všetky surikaty zmiznú v norách. Surikaty našľapujú na celé chodidlá a na prstoch majú silné pazúry. Výborne hrabú, obývajú skalnaté štrbiny, budujú si vlastné nory, alebo sa nasťahujú do opustených nor po iných zvieratách. Dospelá surikata meria asi 30 cm a váži 1 – 1, 5 kg. Surikaty si značkujú svoje teritórium výlučkom pachových žliaz. Samica rodí po 77 dňoch gravidity 2 – 4 mláďatá, ktoré sú hneď po narodení veľmi čulé a zvedavé a vážia 25 – 36 g. Samica už po 7 – 14 dňoch po pôrode vyvádza svoje potomstvo z nory na slniečko. Vo veku 2 – 3 mesiacov sú mláďatá úplne samostatné. Pohlavne dospievajú do jedného roku života. Živia sa hmyzom, drobnými stavovcami, vtáčími vajciami a neopovrhnú ani sladkým ovocím. V zajatí sa kŕmia mletým kuracím, alebo hovädzím mäsom, myšami, potkanmi, kurčatami a hmyzom, ale aj rôznymi doplnkami: tvarohom, psími suchármi, vajciami, kompótmi a sladkým ovocím. Dožívajú sa 10 – 13 rokov.

Ďakujem za pozornosŤ