Leniv abky ila aba a mala tri abky

Lenivé žabky

Žila žaba a mala tri žabky. Učila ich kŕkať, plávať. Ale žabkám sa všetko lenino. Ani jesť sa im nechcelo, iba ak ich matka nakŕmila.

Raz sa žabky vypekali na slniečku. Išli tade dvaja chlapci. Prvý povie: „Dobre je tomu, kto si u škrečka svoje vyslúži. “ Druhý povie: „ Dobre by bolo i nám, keby nás vzal do služby. “

Žabky to počuli. Najstaršia sa ozvala: Ja by som radila, aby sme išli ku škrečkovi do služby, aby nám dobre bolo. “ „Veru, veru, “ prisvedčila druhá. Tretia iba hlavou kývla. Už sa pohli, slovka neprehovorili, kým neprišli k samotnému škrečkovi.

Škrečok bol maličký, celučičký ufúľaný od roboty. Iba oči mu svietili do diaľky a mal v nich takú moc, že na koho pozrel, hneď videl, kto čo je. Ani pýtať sa nemusel.

Hneď vedel, čo sú žabky zač. I povie: „Dobre ste prišli. Práve sa u mňa začína najľahšia služba. Kto si ju vyslúži, nemusí viac ani prstom pohnúť! Vietor ho odnesie, kde sa mu zachce. “ „Dobre bude, dobre bude, “ tešili sa žabky.

Hneď sa dozvedeli, aká bude ich služba. Škrečok povedal: „ Najstaršia z vás bude celý týždeň a noc hovoriť: „My tri, my tri. “ - Stredná: „ Za zrno, za zrno. “ - Najmladšia: „ Aj tak dobre, aj tak dobre. “ Žabky pristali a hneď sa pustili slúžiť.

Sedem dní a sedem nocí neprestajne vraveli: Najstaršia takto: „ My tri, my tri. “ Stredná: „Za zrno, za zrno. “ A najmladšia: „Aj tak dobre, aj tak dobre. “ Sedem dní a sedem nocí minuli, ale žabky za ten čas zabudli reč.

Vedeli len toľko, čo u škrečka hovorili. Tu sa škrečok opýtal najmladšej: „ Či bude dobre, ak vám za službu nič nedám? “ Tá iba toľko vedela povedať: „ Aj tak dobre, aj tak dobre. “ „No, keď vám je dobre, nech vás vietor domov zaveje, “ povedal škrečok.

Vietor ich uchytil a zložil pred matkinou chalupou. Chalúpka bola zatvorená. Klopú na oblôčik a mamka sa ozve: „Kto je to? “ „My tri, my tri, “ odpovie najstaršia žabka. „Ej, z toho ja málo viem, “ vraví mamka a volá: „ Tade choďte, kade ste prišli. “ „Aj tak dobre, aj tak dobre, “ ozve sa najmladšia. A keď to raz povedala, čo mali robiť. Museli ísť svetom.

Vietor ich odnášal, kam sa im zachcelo. Raz ich zavial na veľký dvor, kde stála stará hus, plakala a vyvolávala: „ Kto usmrtil moje najkrajšie húsatko? “

Najstaršej žabke bolo husi ľúto. Chcela niečo povedať. I povedala, čo vedela: „My tri, my tri. “ „ A prečo ste mi usmrtili moje húsatko? “ spytuje sa nahnevaná hus. Stredná žabka sa naľakala a povedala: „ Za zrno, za zrno. “ „Ej, veď zrna je tu dosť. Keď ste mi usmrtili moje žlté húsatko, tak vás zjem. “

„ Aj tak dobre, aj tak dobre, “ vykríkla najmladšia žabka. Len čo to vykríkla, stará hus otvorila zobák a ham! Už je po žabkách.