kompozin metda interpretcie obrazov pohybliv obraz ukka z
kompozičná metóda interpretácie obrazov pohyblivý obraz
ukážka z filmu Čelovek s kinoaparatom (D. Vertov, 1929) pohyblivý obraz (najmä film a video) patrí medzi tzv. časopriestorové technické umenia (používa k tvorbe špecifických znakových systémov technické zariadenia; do klasickej komunikačnej schémy tvorca-dielo-príjemca vstupujú v technických umeniach hneď dva systémy technických prostriedkov, do vzťahu tvorca-dielo systém záznamových techník – kamery, mikrofóny, strižne, v dobe digitálneho pohyblivého obrazu i počítače (vizuálne efekty). . . a do vzťahu dielo-príjemca systém prezentujúcich technických prostriedkov – premietačky, zvukové zariadenia na reprodukciu zvuku, 3 D prezentácie. . . ) charakteristická je syntetickosť tohto typu obrazu, ktorý v sebe koncentruje a modifikuje ostatné druhy umenia – literatúru, divadlo, výtvarné umenie, hudbu. . . vo svojej syntaxi (filmovej reči) využíva rozličné kódy ((konvenčné) systémy vzťahov), veľké množstvo kódov sa tak vzájomne kombinuje, aby vytvorili jazyk pohyblivého obrazu existujú napr. kultúrne odvodené kódy – existujúce mimo filmu a filmári ich prosto reprodukujú (napr. ako ľudia jedia, aké majú zvyklosti pri očiste alebo rôznych druhoch obradov – svadba, pohreb. . . ), iné kódy sú zdieľané, ako sme už spomenuli, s ostatnými umeniami (napr. gesto, ktoré je typickým kódom divadla, hoci sa objavuje samozrejme i vo výtvarnom umení a fotografii) a sú kódy, ktoré film zdôrazňuje a využíva viac ako ostatné umenia (najlepším príkladom je montáž)
mise en scène – scéna strih – strihová skladba, strihová montáž zvuk – vertikálna montáž štruktúra rozprávania – narácia
mise en scène – scéna (sémantéma) v ukážke je nasnímaný odchod ľudí (pracovníkov/čok) z továrne; v jedinom dlhom zábere (je urobený bez použitia strihu), vidíme bránu a dvere – priestor, ktorý je plytký; ich otvorením získava plochý záber zrazu hĺbku, vidíme budovy v pozadí, ale podstatnejšie ako to je samotný pohyb vychádzajúcich ľudí, ktorí „prúdia“ smerom do strán a ku kamere; takto sa snažili prví filmári vyriešiť problémy ako a čo snímať, keďže mali k dispozícii obmedzenú metráž (cca 53 sekúnd) a v podstate nepohyblivú kameru, kde samotné snímanie bolo výsledkom „ručnej práce“ – točenia kľukou posúvajúcou film; teda takto jednoducho urobili záber vizuálne atraktívnym, zvolili scénu, kde perspektíva blížiaceho sa davu vytvára dynamiku i dojem priestoru, rovnako použitie ďalšieho rámca - dvere, brána (obraz v obraze), podporuje zaujímavé kompozičné riešenie scény ukážka z filmu Odchod z továrne Lumiérovcov v Lyone (L. Lumiére, 1895) tento francúzsky výraz doslova znamená „prinášanie na scénu“ je výsledkom rozhodnutí čo snímať a ako to snímať je to, čo sa nachádza v jednotlivých záberoch; je určitým princípom organizácie, modifikácie priestoru
záber je technický pojem, ktorý označuje taký úsek filmu, ktorý vznikne spustením kamery a ukončí sa jej vypnutím (od klapky po stop) za záber je tiež považované všetko, čo prejde následnou strihovou úpravou získaného materiálu spomínaným spôsobom (odstrihnutie z nasnímaného záberu) scéna
mise en scène – scéna (sémantéma) Sergej Ejzenštejn, jeden z prvých filmárov a zároveň aj jeden z prvých, ktorí sa venovali teoretickým otázkam súvisiacim s filmom. Jeho úvahy o montáži (stratégii priraďovania jednotlivých záberov k sebe na časovej osi), je doteraz reflektovanou. Autor filmov nemej éry Krížnik Potemkin (1925), Október, desať dní, ktoré otriasli svetom (1927/8); Ivan Hrozný (1941/6) a iných ukážka z filmu Čelovek s kinoaparatom (D. Vertov, 1929) Ejzenštejn, popisuje vzťah mizanscény a montáže (časového spájania záberov) takto: „Mizanscéna je v najužšom slova zmysle spojenie priestorových a časových prvkov v interakcii ľudí na scéne. Tým, že z divadla smerom do filmu mizanscéna prerastala do novej kvality, menila sa na zákonitosť mizanzáberu (pod ktorým treba chápať nielen rozmiestnenie vo vnútri záberu, ale aj vzájomné spojenie záberov medzi sebou), prechádzala do montáže ako objektu nového nadšenia. “
mise en scène – scéna (sémantéma) scény ako (celistvé) elementárne filmové výpovede tvoria svojimi syntagmatickými vzťahmi základný významový kontext, pretože zábery „čítame“, kódy mizanscény sú nástroje, pomocou ktorých autor upravuje, ako tieto zábery čítame v prípade scény sa predpokladá opticko-akustická jednota ako komplexný filmový textový segment zasadený do celkového kontextu filmového diela a súčasne je to úroveň, ktorá riadi a organizuje jednotky nižšej úrovne ide o relatívne uzatvorený sled základných významových prvkov, ktoré sú tvorené rôznymi kódmi, pričom sa tu križuje „jazykový“ plán s tematickým, čiže určitý spôsob kódovania správy/obsahu, ktorý chce autor sprostredkovať takáto výpoveď sa dá „úhrnne citovať“, tzn. že je najmenšou jednotkou, ktorú môžeme z hľadiska naratívu reprodukovať, nesie minimálne množstvo „uzavretého“ deja potrebného pre ďalší vývin príbehu scéna je nedeliteľný štruktúrny celok, v ktorom keď nahradíme nejakú značiacu jednotku inou, mení sa celý zmysel výpovede
mise en scène – scéna (sémantéma) scéna sa odohráva s príchodom grófa Draculu do Londýna, kde sa rozhodol znovuzískať svoju lásku Elisabeth/Mínu, ktorú stratil kvôli zrade pred viacerými storočiami. Miestom deja scény je vila Míninej priateľky Lucy. . . ukážka scény z filmu Dracula (F. F. Coppola, 1994)
zábery sú veľkými jednotkami syntaktickými (vizuálne i zvukové usporiadanie) a zároveň sémantickými pretože sú tak zložito komponované, rozdelili sme analýzu ich zložiek do dvoch častí obraz okienka súvisiaci s rámcom (frame) všetky kódy, ktoré fungujú v rámci filmového okienka – ako statického – bez ohľadu na chronologickú os filmu, sú zdieľané s inými obrazovými umeniami (viď časti o jednotlivých elementoch výtvarného umenia – bod, línia, škvrna, svetlo, farba, tvar – a kompozičných zákonitostiach v kresbe, maľbe a fotografii, logika perspektívneho zobrazovania. . . ) úplné vymenovanie kódov pôsobiacich vo filmovom okienku by bolo zdĺhavé, môžeme ale popísať základné aspekty jeho syntaxe, množstvo ktorých má spoločné s fotografickým obrazom; film sa totiž považuje primárne za kombináciu fotografických a fonografických kódov. jedná sa o formát, centrovanie obrazu (vzťah k rámcu), priestorové komponovanie na dvojrozmernej ploche, multiplikáciu a vrstvenie obrazov, textúru filmu (v zmysle textúry alebo zrna obrazu), nasvietenie. . . zábery snímky (shots) vo vzťahu k záberu je používaná bohatá terminológia, tu do hry vstupujú faktory, ktoré zahŕňajú vzdialenosť, zaostrenie, uhol, pohyb a hľadisko pohľadu
mise en scène – scéna (sémantéma) rámec (frame) formát (screen ratio) pomer výšky a šírky obrazu rámec obrazu (screen frame) vzťah mimorámcového priestoru k obrazovému plánu filmový plán (screen plane) rozmiestnenie tvarov v rámci plánov zmnožené obrazy (multiple images) v rámci obrazového plánu vrstvené obrazy (superimpositions) v rámci obrazového plánu zábery (snímky) shots veľkosť záberu (shot distance) koľko je ukázané z figúry zaostrenie (shot focus) uhol záberu (shot angle) hľadisko pohľadu kamery (point of view) pohyb kamery (revolving) otáčanie kamery na statíve obraz pohyb kamery (moving) pohyb samotnej kamery - jazda
mise en scène – scéna (sémantéma) rámec (frame) filmový formát (screen ratio) pomer výšky a šírky obrazu; výber formátu naznačuje možnosti kompozície, akoby predurčoval, ktoré kódy je lepšie využiť vzhľadom ku ktorému formátu 4: 3 tzv. akademický formát používaný najmä v klasických hollywoodskych filmoch 30 – 50 -tych rokov, zameriaval pozornosť režisérov a divákov na interiéry, tváre a dialógy (kód dvojzáberu, rozhovoru) 16: 9 širokouhlý formát sprevádzal rozvoj filmov akčných, natáčania v exteriéri a záberov krajiny, tu je obtiažnejšie snímať intímne rozhovory a priestor, ktorý sa okolo postáv otvára zákonite privádza divákovu pozornosť k vzťahu medzi nimi a prostredím rozmery okienka sa môžu tiež meniť v priebehu filmu maskovaním obrazu, buď umelo (napr. efekt kruhovej štrbiny alebo rám ako v groteske), alebo prirodzene pomocou kompozície (využitie existujúcich prvkov nachádzajúcich sa na scéne, stromy, otvory dverí, okna, predmety v popredí. . . ) scéna
mise en scène – scéna (sémantéma) rámec (frame) rámec obrazu (screen frame) určitý výrez zo skutočnosti, to, čo sa „ocitne“ v hľadáčiku kamery, určité „okno“, na/cez ktoré sa pozeráme v prípade rámcovania a centrovania kompozície ide o vzťah mimorámcového priestoru k obrazovému plánu, ktorý je vo vnútri rámca uzavretý – ak nijako neodkazuje na to, čo sa deje mimo neho; obraz je akoby sebestačný a pracuje s pozornosťou diváka, ktorú udržiava na scéne otvorený – je dôležité aj to, čo sa deje mimo rámca obrazu, akoby sme si neustále uvedomovali priestor, ktorý nemáme možnosť vidieť, iba ak sa kamera pohne tým smerom, takéto zábery poukazujú na vzťah postáv a priestoru mimo nich, často môžu byť znepokojivé svojim decentrovaním, či už kopozičným alebo významovým – napr. pohľad postavy smerujúci von z rámca ukážka z filmu Dracula (F. F. Coppola, 1994) scéna Otvorené a uzavreté formy sú úzko spojené s prvkami pohybu v zábere, pokiaľ má kamera sklon verne sledovať subjekt, forma býva uzavretá, pokiaľ subjekt vychádza zo záberu a opäť do neho vstupuje, forma je naopak otvorená (Monaco, 2004, s. 182). v prvej časti ukážky sa zdôrazňuje to, čo v zábere nevidíme, a to čosi nadprirodzené (príšeru), ktorú si máme predstaviť vďaka zmenenému vizuálnemu kódovaniu, zrýchlenej kamere z podhľadu a modifikovanému zvuku, rámec sa zmení na uzatvorený v momente, kedy v zábere uvidíme toho, ktorého očami sme predtým videli; pozornosť je sústredená na postavu/„kreatúru“ snímanú v polocelku
mise en scène – scéna (sémantéma) rámec (frame) pohyblivý obraz patrí do kategórie dvojrozmerných obrazov; existujú tri druhy kompozičných kódov, ktoré súvisia s transponovaním/reprodukovaním a „čítane“ priestorových vzťahov v dvojrozmernej ploche filmový plán (screen plane) ako sú tvary rozmiestnené v rámci filmových plánov obrazový plán (frame plane) – týka sa roviny obrazu, toho ako sú tvary rozmiestnené na plátne (týka sa kompozície dvojrozmerného obrazu, vzťahov figúry a pozadia a pod. ) geografický plán (geographical plane) – týka sa geografie snímaného priestoru, jeho rovina je paralelná so zemou a horizontom, to ako sú tvary rozmiestnené v 3 D priestore hĺbkový plán (depth plane) – rovina hĺbky vnímania, kolmá na rovinu okienka obrazu i na georafickú rovinu, to ako je chápaná/prijímaná zdanlivá/iluzívna hĺbka obrazu
tieto roviny do seba zapadajú, rovina obrazového plánu/rovina okienka je ale dominantná, lebo je to jediná rovina, ktorá skutočne pri premietaní existuje (obrázok vľavo) kompozičné usporiadanie tejto roviny je ale ovplyvňované rovinou geografickou, pretože autor musí „komponovať pre rovinu okienka v geografickej rovine“. (Monaco, 2004, s. 183). aj rovina geografická a rovina vnímania hĺbky sú podobne previazané, pretože „naša schopnosť vnímať hĺbku v dvojrozmernej, rovnako v trojrozmernej realite závisí na fenoménoch v geografickej rovine“. (Monaco, 2004, s. 184) na obrázku vpravo sú ukázané niektoré z faktorov ovplyvňujúcich naše vnímanie hĺbky priestoru aj pri filmovom pláne (v rovine okienka – 2 D – nachádzame prekrývanie, ostatné – zbiehavosť línií, veľkosť a gradient hustoty závisia na rovine geografickej (viď prezentáciu o podmienkach vnímania)) vnímanie hĺbky priestoru je ak kultúrne podmienené, takže určité významy vkladáme do obrazu a aj ich podvedome očakávame – napr. ľavá je skôr ako pravá, spodok obrazu je dôležitejší ako vrch. . . blízkosť a proporcie sú najdôležitejšími subkódmi rovina obrazového plánu rovina vnímania hĺbky rovina geografická scéna zdroj obrázkov Monaco, 2004, s. 188
mise en scène – scéna (sémantéma) rámec (frame) zmnožené obrazy (multiple images) viac obrazov (záberov) sa súčasne objaví v jednom rámci vedľa seba, rozdelenie plochy scéna ukážka z filmu Dracula (F. F. Coppola, 1994) ukážka z filmu Čelovek s kinoaparatom (D. Vertov, 1929)
mise en scène – scéna (sémantéma) rámec (frame) vrstvené obrazy (superimpositions) viac obrazov (záberov) sa súčasne objaví v jednom rámci cez seba, podobné viacnásobnej expozícii vo fotografii ukážka z filmu Čelovek s kinoaparatom (D. Vertov, 1929) scéna
- Slides: 16