Jela Mlochov sa narodila 9 decembra 1959 v

Jela Mlčochová sa narodila 9. decembra 1959 v Revúcej. Základnú školu navštevovala v Banskej Bystrici. Na strednú školu začala chodiť v Novom Meste nad Váhom. Zmaturovala roku 1978 na Gymnáziu v Senici. V rokoch 1978 -1982 študovala na Právnickej fakulte UK v Bratislave.

Po skončení vysokoškolských štúdií pracovala v Manželskej a predmanželskej poradni v Senici. Roku 1990 založila vydavateľstvo Arkus, ktoré sa najprv orientovalo na vydávanie kníh pre deti. V súčasnosti sa zameriava na vydávanie prózy, poézie, esejistiky a literatúry faktu - pôvodnej i prekladovej - s dominujúcou knižnou tvorbou pre deti a mládež.

Jela Mlčochová začala publikovať časopisecky krátke prózy v Slovenke, poviedky pre deti v Kamarátovi a preklady z francúzštiny v Živote a Exprese. Spolupracovala s rozhlasom a televíziou. Knižne debutovala zbierkou poviedok Jazero (1980). Zobrazila v nich život mladých ľudí prenasledovaných rôznymi problémami. Ďalšia zbierka poviedok má názov Klebetnica (1985). Sú to tematicky rôznorodé príbehy s ostro vykontúrovanými problémami. Dôverné poznanie prostredia malého mesta prejavila v dielach pre mládež Hľadajte muža v maske (1990), Adrianin prvý prípad (1996). Pre deti pripravila detektívne príbehy Kto kradol v cirkuse Zlatá hviezda? (1996) a Kto vyčíňal v Starom lese? (1997). Je aj autorkou filmovej poviedky k filmu Princezná z vilovej štvrte (1981) a scenára k televíznej komédii Čierna jazda (1985).

Jej knižka Adrianin prvý prípad získala ocenenie Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana „Najlepšia detská kniha jesene 1997“. Ako prekladateľka sa uviedla prekladmi krátkych próz francúzskych autorov. Knižne publikovala preklady kníh J. Foglara Prístav volá (1991), Príbeh Svornej sedmy (1992), trilógie J. M. Trosku Kapitán Nemo (1993, 1994), knihy V. Richtera Anekdoty spod lavice (1997) a zbierky rozprávok M. Macourka O Konrádovi, ktorý písal nosom (1998).

Adrianin prvý prípad Kniha je písaná formou ja-rozprávania. Hlavnou hrdinkou je Adriana, dvanásťročné dievča. Chce byť policajtkou, túži sa podobať Mejkpísovej z nemeckého detektívneho seriálu „Dempsy a Makepeaceová“.

Jej rodičia sú pracovne vyťažení, a tak sa o ňu, jej mladšiu sestru Nikolku a staršiu Karolínu skoro vždy stará mama. Mama pracuje v nemocnici, je pôrodníčka. Otec má vlastnú firmu, montuje holandské vily.

Ako vidí svoju starú mamu Adriana? „ Je to dáma. Ozajstná nefalšovaná dáma, ktorú nepoznáme podľa toho, že má vlasy odfarbené na fialovo alebo na zeleno a po chodníku cupká drobnými krôčikmi, ale podľa toho, že vždy vie, čo sa patrí a nikdy nestráca, ako sama hovorí, glanc. “s. 5

Každá zo sestier má svoje sny. Malá Nikolka chce byť bábkoherečkou, stále sa hrá s bábikami, robí si vlastné divadlo. Staršia sestra Karolína sama nevie, čo ešte bude robiť. Dosť intenzívne zbierala rôzne prospekty, lebo si chcela založiť cestovnú kanceláriu. Prestalo ju to však baviť. Len Adriana presne a jednoznačne vie, že bude detektívom. Nik ju neberie vážne, často si z nej uťahujú, lebo hľadá záhady aj tam, kde vôbec nie sú.

Jedno ráno sa Adriane naskytla príležitosť overiť si svoj detektívny talent. Bolo po búrke a stará mama – veľká výskumníčka – ju poslala do parku za galériou. Mala tam obkresliť skalku. Stará mama si ju chcela vybudovať vo svojej malej záhrade za domom.

Pred galériou stálo policajné auto. Policajt ju zastavil a zisťoval, kam ide. Vtedy ju napadlo, že zavraždili správcu galérie. Zľakla sa, lebo mala správcu rada. Po odchode policajtov vošla so slzami v očiach do galérie. Cez slzy zbadala správcu živého a zdravého. Pri prvom pohľade si však myslela, že sa stretla s duchom.

Správca ju hneď zaviedol na poschodie. Obraz „Popoludnie v lese“ bol preč. Na stene zostal len prázdny rám. Bol to najvzácnejší obraz v galérii.

Od správcu sa Adriana dozvedela, že večer počas búrky pozeral v televízii kriminálku. Keď sa začalo veľmi blýskať, vypadol prúd. Zobral baterku a šiel zistiť, či vypadol v celej štvrti. Vtedy sa mu zazdalo, že pri stene zbadal tieň. Pre istotu sa vybral na obchôdzku po galérii. Prešiel všetky chodby, nikoho však nevidel. Zrazu zbadal na schodisku otvorené okno. Začal sa báť, že v galérii nie je sám. Keď zapli prúd, prezrel sály a uvidel prázdny rám po obraze zo 17. storočia.

A tu nastal čas pre Adrianu! Vybehla na ulicu, lenže tam už chodili celkom iní ľudia. Zrazu sa jej každý zdal podozrivý. Keď prišla domov, na schodoch sa ako vždy hrala so svojím divadielkom Nikolka. Karolína mala doma návštevu – Norberta. Nedávno Za mestom si postavil stan, sa zjavil v meste, vravel vytiahol plátno, farby a o sebe, že je maliar. maľoval. Karolína sa raz išla na neho pozrieť a on začal maľovať jej obraz. Po prvej návšteve u nich doma stará mama skonštatovala, že jej na ňom niečo nesedí.

Hneď v dverách povedala stará mama Adriane o krádeži. Dozvedela sa to od Norberta. Adriana si uvedomila, že má konečne prípad. V jeden deň sa zbehlo viac podozrivých udalostí – krádež, havária auta za mestom a starej mame začal vŕzgať gauč, čo neznášala.

Stará mama bola moderná osoba – moderne sa obliekala, kúpila si počítač, aby bola v spojení so svetom a mohla získavať informácie k zdokonaľovaniu svojej záhrady.

Vo svojej izbe mala aj terárium s boa – veľhadom americkým, ktorého pomenovala vznešene – Július Cézar. Uvidela ho raz v obchode a zdal sa jej veľmi opustený, tak ho kúpila.

Raz sused, s ktorým sa veľmi nepoznali, odchádzal na cestu a doniesol si k starej mame do úschovy plechovú skrinku. Starká ju dala strážiť Cézarovi do terária. Vedela, že odtiaľ ju nikto nezoberie. Keď prišla mama z práce, rozprávala o havárii za mestom, o tom, že u nich v nemocnici je zranený šofér z toho auta. Ráno sa Adriana rozhodla, že preskúma miesto havárie.

Vykračovala s presvedčením, že nájde nejakú stopu. Keď našla na mieste havárie odretý strom po náraze auta, zjavil sa Kapitán. Bol to čudák, ktorý sa kedysi plavil po mori. Nikto o ňom nič nevedel. Opäť sa strhla búrka, a tak Adriana radšej v daždi utekala domov.

Keď k nim večer prišiel poručík od polície zisťovať, či si v čase krádeže nevšimli niečo podozrivé, lebo bývajú blízko galérie, Adriana spozornela. Kto bol zlodej? Dozvedela sa, že havarované auto šlo v protismere, teda do mesta. Teda v ňom nemohol byť zlodej. Na druhý deň sa Adriana vybrala do nemocnice. Chcela navštíviť raneného muža. Podarilo sa jej v bielom plášti prekĺznuť až k nemu. Jeho bezvedomie ju však tak vyľakalo, že z nemocnice ušla.

Pre Adrianu bol zrazu každý podozrivý: 1. Po meste sa prevážal neznámy človek na zlatom mercedese s francúzskou značkou. 2. Norberta počula hovoriť Karolíne o starom obraze. 3. Ranený v nemocnici po prebraní z bezvedomia hľadal tašku, ktorú mal vraj v aute so sebou. 4. Kapitán ju nečakane zastavil na ulici a pýtal sa na Karolínu.

Adrianu miatlo, že videla sestru v spoločnosti Kapitána. Navyše jej v stolíku našla v obálke peniaze. Od správcu galérie sa dozvedela, že Kapitán bol obzerať obrazy a vypytoval sa na ceny. Keď sa jedného dňa pri ich dverách zjavil neznámy s mercedesom a pýtal sa na suseda, Adriana mala ďalšieho podozrivého.

Stará mama si spomenula, že v čase krádeže videla v ich záhrade suseda. Vtedy si Adriana uvedomila, že sused je zlodej, lebo cez dieru v ich plote sa dalo ľahko prejsť do galérie. Zrazu jej bolo jasné, že obraz môže byť v skrinke skrytej u Cézara. Hada sa však bála, preto radšej ďalej podozrievala Karolínu.

Keď sa Adriana rozhodla prepočítať Karolínine peniaze, v zásuvke už neboli. Zbadala Karolínu, ktorá práve vychádzala z domu. Začala ju sledovať. V bare sa stretla s Norbertom a Kapitánom, ktorému dávala obálku. Vtedy Adrianu zbadal majiteľ baru a chcel ju ako maloletú vyhodiť. Zachránil ju budúci novinár Kamil, majiteľov syn. Tomu vysvetlila, že sleduje podozrivých ľudí.

Večer sa Karolína vrátila domov s balíčkom zabaleným v papieri. Schovala ho do skrine a kým sa sprchovala, Adriana ho rozbalila a našla pomaľované plátno. Ráno stará mama zvolala všetkých na poradu, lebo sa mal vrátiť sused, ktorý mal u nich schovanú skrinku. Keďže podľa Adriany v nej bol schovaný ukradnutý obraz, museli sa dohodnúť na postupe.

Suseda však zbytočne obviňovali, lebo v skrinke mal zbierku cenných známok. A v čase krádeže bol v ich záhrade preto, lebo si pochutnával na starkiných jahodách.

Keď chcela Adriana znova pozrieť do skrine na balíček, skriňa bola bez kľúča. Ráno Adriane zavolal novinár Kamil, že zatkli Kapitána, lebo u neho našli peniaze. Adriana už nemohla inak, obvinila Karolínu, že kúpila od Kapitána obraz, povedala aj o peniazoch v stolíku. Karolína musela priznať, že obraz ozaj kúpila. Ale keď ho ukázala, nebolo to zmiznuté zátišie.

Keď za chvíľu prišiel poručík Krátky a uvidel obraz Dievča s tulipánmi, začal rozprávať, čo vypátral. Norbert nebol žiadny študent. Sám preskúmal galériu, ukradol obraz a muž z havarovaného auta, jeho spoločník, ho mal odviesť. Havaroval však skôr, ako sa stretol s Norbertom. Ten potom nemal kde obraz schovať, lebo býval v stane, preto ho zrolovaný v rúrke schoval za starkin gauč. Pri havárii Kapitán ukradol obraz a potom predal, ale to bol obraz z inej lúpeže. Nikolka schovaný obraz našla a spravila si z neho oponu do divadielka pre bábiky. Tak vlastne nevedomky obraz zachránila.

Norberta zatkli a Adriana si uvedomila, že pri pátraní musí byť dôslednejšia.

Úlohy pre žiakov: 1. Ako reagovali na Adrianine pátranie členovia rodiny? 2. Kto mal najväčšie pochopenie pre Adrianine detektívne sklony? 3. Ktoré vlastnosti musí mať detektív? 4. Môžeme na základe vlastných podozrení obviniť človeka zo zločinu? 5. Ktorý detektívny seriál radi sledujete?

Použitá literatúra: Mlčochová, Jela: Adrianin prvý prípad, Senica, ARKUS, 1996 Literárna výchova pre 6. ročník ZŠ, Bratislava, Poľana, 1999