Jedlika poda Hansa Christiana Andersena Hlboko v lese

Jedlička podľa Hansa Christiana Andersena Hlboko v lese stála malá jedlička, ktorá sa tak veľmi usilovala rásť, že vôbec nevnímala krásny svet okolo seba. Nevnímala ani slnko, ani čistý vzduch, ba ani deti, ktoré chodili do lesa na maliny. „Ach, keby som už bola taká veľká ako ostatné stromy! Vtáčiky by si stavali hniezda v mojich konároch, vzdychla a vôbec sa netešila zo slnečného svitu, ani z vtáčikov, ani z obláčikov.

Každý rok na jeseň prišli drevorubači, zoťali niekoľko z najväčších stromov a niekam ich odviezli. Jedlička sa spýtala bociana: „Vieš, kam odvážajú tie veľké stromy? “ „Keď som letel ponad more, stretol som veľa nových lodí, na ktorých boli nádherné vysoké stožiare. Myslím, že to boli ony, “ odpovedal bocian. A jedlička, ktorá už nebola celkom malá, si pomyslela: „Ach, keby som už bola veľká, aby som mohla plávať po mori!“ „Teš sa, že si mladá!“ hovorili slnečné lúče. Ale jedlička tomu nerozumela.

Vždy, keď sa chýlilo k Vianociam, ľudia vytínali mladé jedličky, niektoré ešte menšie, ako bola naša jedlička. „Kam idú? “ pýtala sa a vrabce štebotali: „Do mesta. Videli sme ich cez obloky. Postavili ich do izby a prekrásne ich vyzdobili zlatými jabĺčkami, cukríkmi, ozdobami a stovkami sviečok. Je to úchvatné. “ „Či to aj ja niekedy zažijem, taký lesk a nádheru? Ach, keby už boli Vianoce!“ „Teš sa zo svojej mladosti, “ hovorili jej vzduch a slnečné svetlo.

Ale jedlička sa netešila. Prešla jar, leto, jeseň, a ona rástla. A keď prišli Vianoce, jedličku vyťali ako prvú. Keď sa jej sekera zaťala do kôry, od bolesti padla do mdlôb. Nebolo to vôbec príjemné, a prv, ako ju odviezli, pochopila, že už nikdy neuvidí svoj rodný les, iné stromy, vtáčiky, slnečný svit a vietor. Postavili ju do teplej izby a osadili do suda s pieskom. Ľudia ju odstúpili a zdobili ju nádhernými pozlátenými orechami, figúrkami a inými ozdobami. Na konáre jej zastokli veľa sviečok. A jej na vrcholci trónila hviezda z ligotavého zlata.

Večer na nej zažali všetky sviečky, . Potom sa do izby divo vrútili deti a zvedavo rozbaľovali darček za darčekom. Nikto sa už o jedličku nestaral, iba malý tučný mužíček povedal: „Poviem vám rozprávku o Šaškovi- Staškovi, iste sa to bude páčiť aj jedličke. “ A tak jedlička po prvý raz počúvala rozprávku.

Vianoce sa skončili. Jedličku odstrojili zo všetkých ligotavých ozdôb a vyniesli na tmavú povalu, kde zostala celkom sama. Ako tak ležala v hustej tme, smutne spomínala na časy, keď stála v slnečnom lese. „Píp, píp!“ ozvalo sa zdola. Pribehli k nej dve malé myšky. Boli zvedavé a pýtali sa, odkiaľ pochádza. A jedlička im rozprávala o svojej mladosti v lese. Napokon im porozprávala aj rozprávku, ktorú počula na Vianoce. Myškám sa rozprávka veľmi páčila. „Ako pekne rozprávaš!“ pochválili ju a nasledujúcu noc prišli zasa.

Veľa ráz rozprávala jedlička svoju rozprávku. Prichádzalo ju počúvať čoraz viac myší a jedného večera prišli aj dva potkany. „Vieš len túto jednu rozprávku? “ pýtali sa. „Áno, počula som ju v najšťastnejší deň svojho života, ale vtedy som nevedela, aká som bola šťastná. “ „To nie je dobrá rozprávka. Neviete rozprávku o komore? “ Potkany sklamane odišli a napokon ju opustili aj myšky.

Na jar prišli muži a vyniesli jedličku na dvor. Tam sa hrali deti, ktoré okolo nej cez Vianoce tancovali. Jeden z chlapcov pribehol a strhol z jej vrcholca zlatú hviezdu. Stromček pozrel na všetku nádheru kvetov a na sviežu zeleň v záhrade. Myslel na svoju mladosť, na vianočný večer a na malé myšky, ktorým sa tak veľmi páčila rozprávka. „Všetko je preč! Všetko sa pominulo! Keby som sa len bola tešila zo života, keď som ešte mohla!“ Muži osekali konáre, rozpílili stromček na drobné kúsky a založili oheň. Jedlička zavzdychala, a pri každom vzdychu myslela na jeden letný deň, na jednu zimnú noc, keď svietili hviezdy, na vianočný večer a na tú jedinú rozprávku, ktorú vtedy počula. Potom dohorela.