Dovote aby som sa Vm predstavila Volm sa

Dovoľte, aby som sa Vám predstavila.

Volám sa Alexandra Mária Da Costa. Moji blízki ma volali aj jednoducho – Alexandrina

Narodila som sa vo farnosti Balazar v provincii Oporto v Portugalsku ako druhá dcéra mojim rodičom: mama sa volá Anna Maria da Costa a otec António Goncalves Xavier – ale ten sa veľmi o našu výchovu nestaral. . .

Toto bola naša kuchyňa. V nej som sa 30. marca 1904, v stredu Veľkého týždňa narodila.

Pokrstená som bola 2. apríla 1904, na Bielu sobotu.

Počas svojho života som nikdy nezašla ďaleko. Najďalej som bola ako dievča v Pavoe do Varzim, kde som navštevovala základnú školu. Rada som chodila do kostola…

Ako 7 -ročná som bola na prvom svätom prijímaní v kostole v Matriz Zdalo sa mi, že som sa nerozlučne zjednotila s Ježišom. On k sebe pripútal moje srdce. Radosť, ktorú som zakúsila, nedokážem vyjadriť.

O rok nato som prijala sviatosť birmovania a vrátila som sa domov pomáhať rodičom na poli, učila som katechizmus, spievala v kostole. . . Toto je náš dvor

Alexandra dovŕšila 14 rokov (1918) a stalo sa z nej pekné dievča, za ktorým sa mnohí obzerali.

. . . Bola som so svojou sestrou a s jednou staršou kamarátkou doma a šili sme. . .

• Pocítila som prudkú bolesť. . . • Niekoľko rokov prežila striedavo v posteli a na nohách. . . • Poškodenie miechy sa so všetkými dôsledkami prejavilo až v o 6 rokov (1924) • Posledná samostatná cesta bola na eucharistický kongres v Brage.

. . . ochrnula som. A tak mi táto posteľ robila spoločníka celých 30 rokov.

• Prvé 4 roky som prosila Pána cez PM o milosť uzdravenia, sľúbila som jej, že pôjdem do misií. . . • Bola som aj na púti do Lúrd. . . • Až potom som pochopila svoju chorobu ako povolanie. Prijala som misiu „byť ako svetlo bohostánku“ • „Naša Pani mi ale dala ešte väčšiu milosť. Najskôr zmierenie sa s osudom, potom úplné oddanie sa Božej vôli a nakoniec túžbu trpieť. . . “

. . . v r. 1929 som bola už 5 rokov pripútaná na lôžko

Bola som veľmi šťastná, že ma v týchto ťažkých prvých rokoch verne duchovne sprevádzal jezuita páter Mariano Pinho Prišiel do Balasaru v roku 1933, odslúžil v mojej izbičke aj prvú SO.

Po viac ako 10 -ročnom pripútaní na lôžko (1935) ma Ježiš požiadal, aby som zasvätila svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, o čo som opakovane žiadala aj vtedajšieho pápeža

Od roku 1938 až do roku 1942, teda 4 roky (182 x), som každý piatok prežívala na vlastnej koži a duši mystické zážitky Kristovho utrpenia na Krížovej ceste a na kríži, ako dôkaz Božieho pôvodu požiadavky zasvätenia sveta Nepoškvrnenému Srdcu PM. Počas cca 3 hodín som napriek ochrnutiu schádzala z postele a pohybmi reprodukovala niektoré gestá z Ježišovho utrpenia.

28. 6. 1940 - Ježiš mi predpovedá druhú svetovú vojnu ako trest za hriechy sveta.

. . . od r. 1942 do smrti som často prežívala extázy, kedy Ježiš hovoril prostredníctvom mojich perí. . .

V januári 1941 prichádza do mesta Balasar doktor Azevedo a až do mojej smrti mi ostáva mojim oddaným lekárom.

31. októbra 1942, pápež Pius XII uskutočňuje akt zasvätenia sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie

Od marca 1942 som prestala úplne jesť, prestal sa mi tvoriť moč a ďalších takmer 14 rokov som žila len z denného svätého prijímania.

2 roky pred mojou smrťou mi to Ježiš vysvetlil slovami: „Zobral som ti pokrm. Spôsobil som, že si žila a budeš žiť len zo mňa, aby som ľuďom jasne dokázal svoju moc, svoju existenciu. “

Od 10. 6. do 20. 7. 1943 som bola na odbornom pozorovaní v nemocnici vo Foce del Douro. Priali si tak zástupcovia Cirkvi, pretože neverili môjmu pôstu a anúrii. Lekári potvrdili aj, že som nebola schopná prijať ani kvapku vody – hneď som zvracala. Napriek tomu som dokázala rozprávať, spievať a modliť sa, , ,

V roku 1944 ma prvý krát navštívil salezián don Umberto Pasquale a stal sa mojím druhým duchovným vodcom

Aj vďaka nemu som sa v auguste 1944 stala saleziánkou - spolupracovníčkou

1946 – zhoršenie môjho zdravotného stavu: väzivá na ramenách a chrbtici povolili, môj lekár nariadil natrvalo fixovať obväzmi celé moje telo a odteraz som ležala na tvrdých doskách. Nasledujú ďalšie bolestné vyšetrenia. . .

. . . môj spôsob života bol pre miestne denníky hotovou senzáciou Aby bolo ochránené moje dobré meno, musel sa ma zastať aj doktor Azevedo – ako v tomto článku v Diário do Norte z 30. júna 1953

. . . a tak k nám prichádzali tisíce ľudí, aby ma počuli a videli. Veď vtedy som nejedla už asi 10 rokov.

Mala som tú milosť, že ma Pán povolal z tohoto sveta 13. októbra 1955, ktorý bol výročným dňom posledného zjavenia vo Fatime „Som šťastná, pretože idem do neba. “ Bl. Alexandrina

A tu kdesi sa končí aj moje rozprávanie. Ale predsa – chcem Vám ešte povedať čomu som žila. Mojim životným krédom bolo: - trpieť, milovať a naprávať krivdy ľudí

Na náhrobný kameň si dala napísať: „Hriešnici, ak vás popol môjho tela môže zachrániť, poďte bližšie, kráčajte po ňom. Skončite s hriechom. Neurážajte viac Ježiša!“

25. apríla 2004 ju pápež Ján Pavol II. na Námestí Sv. Petra vyhlásil za blahoslavenú.

Je prvou blahoslavenou z radov saleziánov - spolupracovníkov

• trpieť • milovať • naprávať Blahoslavená Alexandra Maria da Costa (30. 3. 1904 – 13. 10. 1955)

Ďalšie myšlienky: „Poďme sa učiť od Ježiška ako sa plní vôľa Nebeského Otca. Poďme sa učiť ako sa žije láska, ako sa milujú poníženia a pohŕdania, silencium a chudoba. Kráľ nebies, Pán celej Zeme sa stal najmenším človekom!“

„Som Tvojou obeťou. . . netrestaj svet. . . Chcem byť bleskozvodom. Ó Pane, daj mi na pery klamlivý úsmev, do ktorého by som mohla ukryť všetko mučeníctvo mojej duše. “