Cestovn nhrady poda zkona 2832002 Z z o

Cestovné náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách s novelou č. 14/2015 účinnou od 1. 3. 2015 Ing. Vladimír Ozimý Daňový poradca

Zamestnanec ( § 1) Zákon si samostatne definuje inštitút zamestnanca � a) zamestnanci v pracovnom pomere alebo štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak (ide o zamestnancov v štátnej službe, ktorí podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe majú osobitosti, ktoré vyplývajú z výkonu štátnej služby, upravené priamo v tomto zákone), � b) členovia družstiev, ak podmienkou členstva v družstve je pracovný vzťah, � c) fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j. dohody o vykonaní práce, dohody o brigádnickej práci študentov a dohody o pracovnej činnosti, ale len v tom prípade, ak je to v týchto dohodách dohodnuté, � d) osoby, o ktorých to ustanovuje tento zákon. �

Zamestnanec ( § 1) � a) b) Druhý okruh osôb je vymedzený v ods. 2 zákona. Patria sem: osoby, o ktorých to ustanovuje osobitný predpis; osoby, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ak im nie sú poskytované náhrady podľa písmena a). Sem patria napr. konatelia s. r. o. , členovia predstavenstva a. s. , členovia dozorných rád, členovia komisií, osoby volené do orgánov neziskových organizácii atď. Ustanovenie tohto paragrafu sa použije v tom prípade, ak týmto osobám nevzniká nárok na vyplatenie cestovných náhrad podľa ods. 1 písm. a), t. j. z titulu pracovnoprávneho vzťahu. V prípade, že sú v pracovnoprávnom vzťahu, potom patria do okruhu osôb podľa ods. 1 písm. a) a nie do okruhu osôb podľa ods. 2 písm. b);

Zamestnanec ( § 1) c) d) osoby, ktoré plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak je to dohodnuté. Sem patrí okruh osôb, ktoré vykonávajú svoju činnosť na základe dobrovoľnosti, pričom na základe dohody majú právo na cestovné náhrady. Ide o činnosti v oblasti rôznych projektov, prípadne o výkon dobrovoľníckych prác v neziskových organizáciách. V § 1 ods. 3 a ods. 4 zákona sa definuje okruh osôb, na ktorý sa zákon nevzťahuje (členovia posádok námorných lodí počas nalodenia) a okruh osôb, ktorým nepatrí náhrada (zamestnanec, ktorému je vyplácaná náhrada inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou, pričom táto náhrada je vyplatená v plnej výške. Ak je len čiastočne, zamestnancovi vznikne nárok na rozdiel medzi už vyplatenou náhradou a náhradou podľa tohto zákona. ).

Zamestnanec a dočasné pridelenie � Novelou č. 14/2015 Z. z. došlo k spresneniu a upraveniu vzťahov vo väzbe na dočasné pridelenie zamestnanca k užívateľskému podniku, kedy sa týmto zákonom od 1. 3. 2015 jednoznačne upravili vzťahy medzi zamestnancom dočasne prideleným k užívateľskému zamestnávateľovi a týmto zamestnávateľom. Zákon sa teda bude vzťahovať aj na tieto prípady. Dôvodom zavedenia nového pohľadu na danú problematiku bola väzba na skutočnosť, že nariaďovať pracovné cesty bude užívateľský podnik, ktorý bude na účely tohto zákona vystupovať ako zamestnávateľ a budú mu vznikať povinnosti vyplývajúce z tohto zákona, najmä povinnosť vyplatiť náhrady zamestnancovi, na ktoré mu vzniká nárok. Z daňového hľadiska pôjde u tohto zamestnávateľa o daňový výdavok podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

Zamestnanec a dočasné pridelenie (§ 58 ZP) � Dočasné pridelenie možno dohodnúť najdlhšie na 24 mesiacov. Dočasné pridelenie zamestnanca k tomu istému užívateľskému zamestnávateľovi možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci 24 mesiacov najviac štyrikrát � Počas dočasného pridelenia poskytuje zamestnancovi mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného zamestnávania, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania dočasne pridelených zamestnancov musia byť najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa.

Zamestnanec a dočasné pridelenie Dočasný výkon práce zamestnanec Uživateľský podnik Cestovné náhrady Zamestnávateľ podľa ZP Fakturácia služieb mzda Zamestnávateľ

Zamestnanec ( § 1) � Príklad Otázka: Právnická osoba zamestnáva študenta na dohodu o brigádnickej práci študentov. Spoločnosť vyslala študenta na pracovnú cestu. V dohode však nie je uvedené, že dohodárovi vzniká nárok na cestovné náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Študent si predložil cestovný príkaz, ktorý mu bol preplatený. Vznikol študentovi nárok na cestovné náhrady? Odpoveď: Keďže v dohode nebol presne dohodnutý nárok na cestovné náhrady podľa tohto zákona, nevzniká študentovi nárok na cestovné náhrady v súlade s týmto zákonom, pretože sa nepovažuje za zamestnanca (definícia zamestnanca na účely zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách je v § 2 tohto zákona). Na účely dane z príjmov dobrovoľné vyplatenie cestovných náhrad zo strany zamestnávateľa (definícia zamestnávateľa na účely zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách je v § 2 tohto zákona) sa považuje za príjem podľa § 5, ktorý je predmetom dane a nie je od dane oslobodený. Príklad Otázka: Konateľ spoločnosti, ktorý nie je vo firme v pracovnoprávnom vzťahu, ale činnosť konateľa vykonáva na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa (obchodnoprávny vzťah), vycestoval na pracovnú cestu. Má nárok na cestovné náhrady? Odpoveď: Áno, konateľ má nárok na cestovné náhrady, pretože patrí do skupiny osôb podľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona.

Zamestnanec ( § 1) � � Príklad Otázka Spoločník, ktorý vlastní 50 % obchodný podiel v s. r. o. , ale nie je v pracovnoprávnom vzťahu k firme a nie je ani zvolený do orgánov spoločnosti (nie je konateľ) a nemá so spoločnosťou ani dohodu, vycestoval na valné zhromaždenie, ktoré sa konalo vo Vysokých Tatrách. Má spoločník firmy nárok na cestovné náhrady? Odpoveď: Spoločník, ktorý nie je v žiadnom právnom vzťahu voči právnickej osobe, t. j. nie je v pracovnoprávnom vzťahu, nemá dohodu, v ktorej je dohodnutý nárok na cestovné náhrady a nie je ani zvolený do orgánov právnickej osoby, sa na účely zákona o cestovných náhradách nepovažuje za zamestnanca, a preto mu nevzniká nárok na cestovné náhrady podľa tohto zákona. Príklad Otázka Spoločnosť zamestnáva ľudí na základe príkaznej zmluvy. V príkaznej zmluve dohodli, že príkazník má nárok na cestovné náhrady. Je to v súlade so zákonom? Odpoveď: Príkazníci podľa § 724 Občianskeho zákonníka nie sú na účely zákona o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov považovaní za zamestnancov, preto im nevzniká nárok na cestovné náhrady podľa tohto zákona. Preto vyplatené náhrady podľa zmluvy sú len dobrovoľným plnením príkazcu a vstupujú do celkovej hodnoty odmeny príkazníka.

Zamestnávateľ (§ 2) � Zamestnávateľ a) b) c) d) e) f) g) podľa tohto zákona je: zamestnávateľ podľa Zákonníka práce, zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, právnická osoba zadefinovaná v § 1 ods. 2, fyzická osoba podľa § 1 ods. 2 písm. c) a zamestnávateľ podľa § 17 (vysladnie zamestnanca, pričom po dohode je osobou vyplácajúcou náhrady zamestnávateľ, ku ktorému je zamestnanec vyslaný) Uživateľský podnik (novela 14/2015)

Pracovná cesta (§ 2) Pracovnou cestou sa rozumie čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Zákon rozlišuje pojem pracovnej cesty pre osobu uvedenú v § 1 ods. 2 zákona (osoba vymenovaná alebo zvolená do orgánov právnickej osoby), pričom uvádza, že pracovná cesta trvá od nástupu osoby na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činnosti do skončenia tejto cesty. Poznáme tuzemskú pracovnú cestu (územie SR) a zahraničnú pracovnú cestu (čas pracovnej cesty, výkon práce do času skončenia pracovnej cesty v zahraničí).

Pracovná cesta (§ 2) � � Príklad Otázka Konateľ s trvalým bydliskom v Nemecku vykonáva funkciu pre slovenskú spoločnosť so sídlom v Bratislave. Konateľ prichádza každý mesiac na týždeň do Bratislavy, kde vykonáva svoju funkciu. Na aké cestovné náhrady má konateľ nárok? Odpoveď Konateľ je na účely zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov považovaný za zamestnanca. Vyplýva to z § 1 ods. 2 písm. b) tohto zákona, podľa ktorého zamestnancom sú aj osoby, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ak im nie sú poskytované náhrady podľa osobitného predpisu (členovia predstavenstva, členovia dozornej rady, konatelia spoločnosti, členovia rôznych správnych rád a kontrolných komisií alebo iných orgánov obchodnej spoločnosti, družstva, fondu, nadácie alebo inej právnickej osoby). U týchto osôb nie je dané pravidelné pracovisko a pracovná cesta trvá už od nástupu na cestu na plnenie činností vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činnosti až do skončenia tejto cesty. V prípade konateľa to znamená, že jeho pracovná cesta začína už z miesta pobytu napríklad do miesta spoločnosti vrátane výkonu činnosti v spoločnosti a cesta do miesta pobytu. Občan Nemecka, konateľ slovenskej spoločnosti, nastúpil na pracovnú cestu z miesta bydliska, je na pracovnej ceste počas výkonu funkcie v Bratislave až do času, kedy sa vráti do miesta bydliska. V súlade s výkonom funkcie konateľa mu vzniká nárok na náhrady v súlade so zákonom o cestovných náhradách (stravné, vreckové, ubytovanie, cestovné, iné vedľajšie výdavky súvisiace s pracovnou cestou).

Pracovná cesta (§ 57 ZP) Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. � To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal. Od tejto skutočnosti sa odvíja následne aj právo na náhrady v súlade so zákono o CN. � R 10/1971: V pracovnej zmluve možno dohodnúť viac � než jedno miesto výkonu práce; z hľadiska nároku na náhradu pri pracovných cestách je však nutné za pravidelné pracovisko považovať vždy len jedno miesto výkonu práce.

Pravidelné pracovisko (§ 2) � Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu (trvalý alebo prechodný pobyt). Pravidelné pracovisko teda nemusí byť totožné s miestom výkonu práce uvedeným v pracovnej zmluve a slúži len pre účely pracovnej cesty a posúdenie nároku na cestovné náhrady podľa zákona o cestovných náhradách. Zákon striktne nedefinuje, čo je pravidelným pracoviskom, a teda ponecháva voľnosť medzi zamestnávateľom a zamestnancom, aby sa dohodli na mieste, ktoré bude pravidelným pracoviskom. Preto táto písomná dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom má prednosť pred pracovnou zmluvou alebo dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (ďalej len pracovnoprávne zmluvy). Až keď zamestnávateľ so zamestnancom neuzavrú takúto dohodu, pravidelné pracovisko sa určí na základe pracovnoprávnych zmlúv.

Pravidelné pracovisko (§ 2) � Problémy v praxi ako určiť pravidelné pracovisko na účely Zo. CN. Princíp určenia pravidelného pracoviska by mal byť postavený na princípe, aby zamestnancovi nevznikali neúmerné náklady s výkonom práce za účelom zníženia nákladov zamestnávateľa. Napr. výkon práce Slovenská republika, pričom by zamestnancovi vznikali vysoké náklady na cestovné, na ubytovanie prípadne iné vedľajšie výdavky. V tomto prípade by išlo o porušeni Zo. CN pri určení pravidelného pracoviska, ktoré by malo byť určené užšie za účelom nárokovateľnosti náhrad zo strany zamestnanca.

Pravidelné pracovisko (§ 2) � Príklad Otázka Zamestnanec pracujúci na pracovnú zmluvu má zadefinované v pracovnej zmluve miesto výkonu práce sídlo spoločnosti. Avšak z titulu častej zmeny pracoviska sa písomne dohodli zamestnanec a zamestnávateľ na účely zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, že pravidelným pracoviskom bude trvalé bydlisko zamestnanca. Odpoveď: Zamestnanec pri výkone práce mimo miesta trvalého bydliska bude vždy na pracovnej ceste, t. j. aj vtedy, ak bude napr. v sídle spoločnosti, pretože na účely zákona o cestovných náhradách sa na miesto výkonu práce zadefinované v pracovnej zmluve neberie do úvahy. Zamestnancovi vznikne nárok na náhradu v súlade so zákonom na základe predloženého cestovného príkazu. Správne posúdenie nároku na cestovné náhrady je dôležité aj z pohľadu daňovej uznateľnosti na účely zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov

Pravidelné pracovisko a dočasné pridelenie � Vo väzbe na novelu zákona č. 14/2015 Z. z. sa vymedzil pojem pravidelného pracoviska na dočasné pridelenie zamestnanca. Na tento účel teda pravidelným pracoviskom podľa tohto zákona bude miesto určené v dohode o dočasnom pridelení alebo v pracovnej zmluve. Na základe tejto skutočnosti došlo k zmene aj v § 6 tohto zákona.

Výkon práce a počítanie času (§ 37) � Čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do pracovného času zamestnanca, strávený bez jeho zavinenia inak ako plnením pracovných úloh, sa na účely tohto zákona považuje za výkon práce. � Čas strávený po pracovnom čase alebo pred ním, spadá len do okruhu nárokov podľa zákona o cestovných náhradách, nie však nárokov podľa ZP.

Cestovné náhrady (§ 4 a § 6 a) � Zákon definuje okruh povinných (obligatórnych) náhrad preukázaných výdavkov, ktoré musí zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi pri výkone pracovnej cesty. Povinnosť týchto náhrad má najmä väzbu na zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, keďže ide pre zamestnávateľa o daňový výdavok (§ 19 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov) a pre zamestnanca nie sú predmetom dane zo závislej činnosti [§ 5 ods. 5 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov]. Na tieto náhrady má zamestnanec zákonný nárok, pričom podmienkou, ak to zákon požaduje, je predloženie dokladov na vyúčtovanie náhrad zo strany zamestnanca (t. j. vyúčtovanie preukázaných výdavkov, netýka sa to napríklad stravného, na ktoré vzniká nárok uplynutím času na pracovnej ceste, t. j. zamestnanec nemusí predkladať žiaden doklad o tom, že sa na pracovnej ceste stravoval). Zákon však umožňuje v určitých prípadoch upustiť od preukazovania výdavkov, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným týmto zákonom (§ 34 zákona – paušalizácia náhrad).

Cestovné náhrady (§ 4, 6 a) Obligatórnymi náhradami sú: a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac. Zamestnancovi patrí za cesty vykonané v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom a späť náhrada preukázaných cestovných výdavkov

Stravné a základné náhrady (§ 8) Upravuje ich opatrením Ministerstvo financií SR. V praxi nastáva však problém v tom, že zákon hovorí, že sa predmetné sadzby uplatnia od prvého dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca po mesiaci, kedy boli zverejnené v Zbierke (od účinnosti). Častokrát sa však začínajú uplatňovať už odo dňa zverejnenia, čo je nesprávne.

Náhrady pri dočasnom pridelení, pri vyslaní do štátu Európskej únie a pri vzniku pracovného pomeru (§ 6) � � Od 1. 3. 2015 sa ustanovenie § 6 zadefinovalo fakultatívne vo väzbe na dočasné pridelenie zamestnanca, keďže právny nárok bude vznikať pri vysielaní zamestnanca na pracovnú cestu práve užívateľským zamestnávateľom a nie jeho „kmeňovým“ zamestnávateľom. Zmena bola obsiahnutá v ods. 1 prvej vety, kde sa doplnilo, že zamestnávateľ môže, ale nie je povinný poskytnúť zamestnancovi počas dočasného pridelenia náhrady najviac v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste. Na základe tejto skutočnosti sa mení aj daňový pohľad na vyplácanie takýchto cestovných náhrad. Podľa § 5 ods. 5 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov nie je predmetom dane len nárokovateľná (zákonná) náhrada od zamestnávateľa, preto takto vyplácané cestovné náhrady budú predmetom dane u zamestnanca. U zamestnávateľa je možné takéto cestovné náhrady uznať do daňových výdavkov podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov ako benefit poskytnutý zamestnancovi, ak si to upraví v kolektívnej zmluve, vo vnútornom predpise zamestnávateľa alebo sa na tom dohodne so zamestnancom v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ naďalej môže rozhodnúť o poskytnutí cestovných náhrad pri vzniku pracovného pomeru, pričom o tomto môže rozhodnúť do 90 kalendárnych dní od vzniku pracovného pomeru a tiež o úhrade sťahovacích výdavkov. Tieto náhrady patria do skupiny fakultatívnych, o ktorých rozhodne zamestnávateľ jednostranne.

Cestovné náhrady (väzba na § 9) � Zákon umožňuje zamestnávateľovi určiť zamestnancovi aj iné náhrady, ako definuje zákon. Ide o fakultatívne, t. j. dobrovoľné náhrady. Tieto náhrady môže zadefinovať do kolektívnej zmluvy, pracovnej zmluvy alebo inej písomnej dohody, prípadne ich môže určiť vo vnútornom predpise (ďalej len „zmluvy a predpisy“). Rovnako môže zamestnávateľ v zmluvách a predpisoch zvýšiť už zákonom stanovené náhrady pre zamestnanca. Zákon vylučuje okruh zamestnávateľov, ktorí nemôžu postupovať podľa tohto ustanovenia a sú to: a) rozpočtové a príspevkové organizácie (okrem príspevkovej organizácie, ktorej príspevok zriaďovateľa je nižší ako objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania), b) obec a vyšší územný celok, ak sú zamestnanci odmeňovaní podľa osobitného predpisu (Zákonník práce).

Cestovné náhrady (väzba na § 5) Fakultatívnou náhradou je napr. aj ustanovenie § 5 ods. 3 Zo. CN, kde je uvedené: Ak zamestnávateľ vyslaním na pracovnú cestu, ktorá trvá menej ako 5 hodín, neumožní zamestnancovi stravovať sa zvyčajným spôsobom, môže mu poskytnúť stravné až do sumy stravného ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín alebo zabezpečiť bezplatné stravovanie. S princípu fakultatívnosti teda vyplýva, že je na rozhodnutí zamestnávateľa či predmetnú náhradu poskytne alebo nie.

Cestovné náhrady ako daňový výdavok ( § 19 ZDP) Väzba na § 19 ods. 2 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z prímov – daňovým výdavkom sú cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa Zo. CN a vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa zákona o CN � Je teda nutné rozlišovať na účely daňovej uznateľnosti cestovné náhrady obligátorné a fakultatívne cestovné náhrady. Tie, ktoré sú fakultatívne, nespadajú do rámca daňových výdavkov podľa tohto ustanovenia zákona. � � Od 1. 1. 2015 je možné u zamestnávateľa zahrnúť do daňových výdavkov aj fakultatívne cestovné náhrady ak to ustanovený v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve alebo internom predpise zamestnávateľa (§ 19 ods. 1 ZDP)

Cestovné náhrady a zamestnanec z pohľadu Dz. P �§ 5 ods. 5 Dz. P – predmetom dane z príjmov nie je cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov, okrem vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste. � Zdaniteľným príjmom zamestnanca teda sú: a) Fakultatívne náhrady vyplácané zamestnávateľom b) Vreckové vyplácané podľa Zo. CN (u zamestnávateľa daňovo uznané, ak sú do výšky podľa § 14 Zo. CN)

Určenie podmienok pracovnej cesty (§ 3 ) Zamestnávateľ musí písomne zadefinovať: � miesto nástupu, � miesto výkonu práce, , � čas trvania, � spôsob dopravy � miesto skončenia pracovnej cesty. � Všetky tieto náležitosti určuje písomne (cestovný príkaz) zamestnávateľ, ktorý vysiela zamestnanca na pracovnú cestu, pričom zamestnávateľ je povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca. Tieto náležitosti by sa mali zadefinovať pred samotným nástupom na pracovnú cestu. Aby sa odbúrali byrokratické záležitosti s vypisovaním cestovných príkazov, umožňuje zákon v prípade potreby určiť podmienky pracovnej cesty jedným rozhodnutím: a) pre viacero zamestnancov (hromadný cestovný príkaz), b) na viacero pracovných ciest zamestnanca (pri častej zmene výkonu práce zamestnanca). �

Prerušenie pracovnej cesty (§ 3 , § 5, § 13 a § 35) Pri určovaní podmienok pracovnej cesty sa môže zamestnávateľ so zamestnancom dohodnúť na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca. To znamená, že nie je možné prerušiť pracovnú cestu z dôvodov na strane zamestnávateľa. Prerušenie pracovnej cesty sa môže uskutočniť v období pred začatím výkonu práce na pracovnej ceste alebo v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste. Nie je možné prerušiť pracovnú cestu počas výkonu práce. Po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny [§ 4 ods. 1 písm. e), § 12] patrí zamestnancovi náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie len v prípade, ak si zamestnanec ubytovanie počas tejto doby musel vzhľadom na podmienky pracovnej cesty a podmienky ubytovacieho zariadenia zachovať. Po dobu prerušenia tuzemskej alebo zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny zamestnanca [§ 4 ods. 1 písm. e)] alebo po dobu dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2), stravné zamestnancovi nepatrí.

Určenie podmienok pracovnej cesty ( § 3) Príklad Otázka Zamestnanec má v pracovnej zmluve dohodnuté, že výkon práce je v sídle spoločnosti v Bratislave. Dohodu na účely zákona o cestovných náhradách nemajú, a preto sa toto miesto bude považovať aj za pravidelné pracovisko. Zamestnávateľ vysiela v pondelok zamestnanca na pracovnú cestu do Košíc. Zamestnanec býva v Banskej Bystrici a cez víkend sa tu bude zdržiavať. Zamestnávateľ určil nástup na pracovnú cestu z Banskej Bystrice, z trvalého bydliska zamestnanca. Je tento postup správny? Odpoveď � Áno, postup je v súlade so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, pretože nástup na pracovnú cestu určuje zamestnávateľ, pričom musí prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca. V tomto prípade by bolo neefektívne, aby zamestnanec cestoval späť do Bratislavy a následne z Bratislavy do Košíc. Preto postup zamestnávateľa je v súlade so zákonom. �

Určenie podmienok pracovnej cesty ( § 3) � Príklad Otázka Zamestnávateľ vyslal na školenie piatich zamestnancov, pričom vystavil len jeden cestovný príkaz. Je tento postup správny? Odpoveď Áno, tento postup je v súlade so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Zamestnávateľ v prípade viacerých zamestnancov môže určiť podmienky pracovnej cesty jedným rozhodnutím (jedným cestovným príkazom).

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) Stravné pri tuzemskej pracovnej ceste (územie SR) je obligatórna náhrada, na ktorú má zamestnanec nárok podľa tohto zákona. Jej nárok (prípadne nárok nemusí vzniknúť) vzniká uplynutím času podľa tohto zákona, pričom nárok na stravné patrí zamestnancovi za každý kalendárny deň. Zákon stanovuje časové pásma pri pracovnej ceste: � a) 5 až 12 hodín (vrátane), � b) nad 12 hodín až 18 hodín (vrátane), � c) nad 18 hodín. Hodnotu stravného pre jednotlivé časové pásma ustanoví opatrením Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Od 1. 11. 2014 platia nasledovné sadzby (opatrenie vydané v Zbierke zákonov pod 296/2014): � a) 4, 20 eurá pre časové pásmo od 5 do 12 hodín, � b) 6, 30 eur pre časové pásmo od 12 hodín do 18 hodín, � c) 9, 80 eura pre časové pásmo nad 18 hodín. �

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) � V určitých prípadochádzalo v praxi k diskriminácii zamestnancov, ktorých osobitná povaha povolania vyžaduje častú zmenu pracoviska, pretože veľakrát jednotlivé pracovné cesty nepresahovali zákonom stanovené pásma a nevznikali im nároky na stravné. Preto sa do zákona zadefinovali určité špecifiká, pri ktorých, ak sa splnia podmienky, vzniká nárok na stravné v súlade s týmto zákonom. Ide o prípady, keď: a) počas kalendárneho dňa zamestnanec vykoná viac pracovných ciest, z ktorých každá trvá menej ako 5 hodín, pričom celkový súčet trvania týchto pracovných ciest je 5 hodín a viac. Zamestnancovi patrí stravné za celkový čas trvania týchto pracovných ciest; b) počas dvoch kalendárnych dní vykoná pracovnú cestu, ktorá trvá v každom kalendárnom dní menej ako 5 hodín a ktorá celkovo trvá najmenej 5 hodín. Zamestnancovi patrí stravné v sume ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín. Treba si všimnúť, že zákon jasne definuje, že pracovná cesta v každom kalendárnom dni trvá menej ako 5 hodín. Ak by trvala viac, potom sa neaplikuje ods. 4 písm. b), ale použije sa základné pravidlo uvedené v ods. 1, t. j. podľa jednotlivých časových pásiem za kalendárny deň; c) počas jednej pracovnej zmeny v rámci dvoch kalendárnych dní vykoná viac pracovných ciest, z ktorých každá trvá menej ako 5 hodín, pričom súčet trvania týchto pracovných ciest je 5 hodín a viac, patrí zamestnancovi stravné za celkový čas trvania týchto pracovných ciest. Týka sa to najmä nočných zmien, ktoré prechádzajú z jedného kalendárneho dňa do druhého kalendárneho dňa.

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) � � Ak by zákon nešpecifikoval tieto výnimky, posudzovali by sa jednotlivé pracovné cesty individuálne, čo by často viedlo k tomu, že zamestnancovi nevzniká nárok na stravné v súlade s týmto zákonom. Vo väzbe na ods. 4 (osobitá povaha povolania) zákonodarca umožnil dohodnúť sa medzi zamestnávateľom a zamestnancom v pracovnej zmluve, v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, že stravné bude poskytnuté odchylne od tohto zákona, avšak maximálne o 5 % z ustanovenej sumy stravného (dohoda môže byť smerom hore, ale aj smerom nadol). Suma dohodnutého stravného sa zaokrúhľuje na eurocent nahor. Rovnaký spôsob zaokrúhlenia platí aj pre stravné podľa tohto zákona (ods. 10). Prechodné ustanovenie § 38 e tohto zákona určuje, že ak boli dojednané hodnoty stravného v rozmedzí nad 5 % (napr. 25 %), stávajú sa od 1. 3. 2015 v dohodách alebo v pracovných zmluvách neplatné. Zamestnávateľ, ktorý chce upraviť toto stravné podľa tohto ustanovenia, môže využiť maximálny rozptyl 5 %.

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) � Krátenie stravného v prípade poskytnutia stravovania: a) ak je poskytnuté bezplatné stravovanie v celom rozsahu (raňajky, obed, večera), nevzniká nárok na stravné, b) ak sú poskytnuté raňajky, kráti sa stravné o 25 % z ustanovenej hodnoty stravného pre časové pásmo nad 18 hodín, c) ak je poskytnutý obed, kráti sa stravné o 40 % z ustanovenej hodnoty stravného pre časové pásmo nad 18 hodín, d)ak je poskytnutá večera, kráti sa stravné o 35 % z ustanovenej hodnoty stravného pre časové pásmo nad 18 hodín. Stravné sa kráti aj v prípade, ak je stravovanie poskytnuté zamestnancovi v cene ubytovania. Nekráti sa v prípade, ak zamestnanec nemohol využiť stravovanie z dôvodov, ktoré nezavinil.

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) �V prípade, že doklad neobsahuje údaje o poskytnutí stravovania zamestnancovi na pracovnej ceste, preukázanie zabezpečeného jedla sa môže zabezpečiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad. Priamo na túto skutočnosť nadväzuje aj § 35 a, ktorý ukladá zamestnancovi oznámiť zmenu skutočností, ktoré sú rozhodujúce pri poskytovaní náhrad, t. j. oznámi túto skutočnosť do cestovného príkazu, ak doklad takéto informácie neobsahuje.

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) � Príklad Otázka Zamestnanec bol vyslaný na tuzemskú pracovnú cestu, pričom: a) prvý deň trvala pracovná cesta 15 hodín, b) druhý deň trvala pracovná cesta 24 hodín, c) tretí deň trvala pracovná cesta 11 hodín. Zamestnancovi bolo v rámci ubytovania poskytnuté stravovanie nasledovne: a) prvý deň večera, b) druhý deň – celodenné stravovanie (raňajky, obed, večera), c) tretí deň – raňajky. Na doklade o ubytovaní nebolo uvedené, že bolo zamestnancovi poskytnuté stravovanie, pretože to bolo v cene ubytovania. Zamestnanec však v súlade so zákonom vyhlásil predmetné skutočnosti v cestovnom príkaze. Na aké stravné má zamestnanec nárok?

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) Odpoveď: Pri vyčísľovaní stravného treba vychádzať z § 5 ods. 6 zákona o cestovných náhradách. Zamestnancovi vzniká za jednotlivé dni nárok na nasledovné stravné: a) prvý deň = 6, 30 – (9, 80 x 0, 35) = 6 – 3, 43 = 2, 87 eura b) druhý deň – nemá nárok na stravné c) tretí deň = 4, 20 – (9, 80 x 0, 25) = 4 – 2, 45 = 1, 75 eura Zamestnancovi počas trvania pracovnej cesty vznikol nárok na stravné v sume 4, 62 eura. Pri krátení netreba zabúdať, že percentá krátenia sa vypočítavajú zo stravného pre najvyššie pásmo a nie pre pásmo stravného, na ktoré má zamestnanec nárok.

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) � Príklad Otázka Zamestnanec nastúpil na nočnú zmenu o 20: 00 hod. Zamestnávateľ ho vyslal na pracovnú cestu o 21: 00, pričom sa vrátil až na druhý deň o 4: 00 hod. Má zamestnanec nárok na stravné? Odpoveď: Áno, zamestnanec má nárok na stravné v súlade s § 5 ods. 4 písm. c) zákona o cestovných náhradách. Síce v každom z kalendárnych dní netrvala pracovná cesta viac ako 5 hodín, v tomto prípade sa trvanie pracovnej cesty spočítava. Pozeráme sa na to ako na jednu pracovnú cestu. V tomto prípade pracovná cesta trvala 3 + 4 = 7 hodín. Zamestnancovi vznikol nárok na stravné pre časové pásmo od 5 do 12 hodín.

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) � Príklad Otázka Zamestnanec bol vyslaný na tuzemskú pracovnú cestu, pričom: a) prvý deň trvala pracovná cesta 7 hodín, b) druhý deň trvala pracovná cesta 18 hodín. Zamestnancovi bolo v rámci ubytovania poskytnuté stravovanie nasledovne: a) prvý deň večera, b) druhý deň – raňajky a obed. Na doklade o ubytovaní bola uvedená hodnota stravy, a to nasledovne: a) prvý deň – večera 4, 50 eura, b) druhý deň – raňajky 1, 50 eura, obed 6 eur.

Tuzemské cestovné náhrady (§ 5) � Príklad Odpoveď: Pri vyčísľovaní stravného treba vychádzať z § 5 ods. 6 zákona o cestovných náhradách. Zamestnancovi vzniká za jednotlivé dni nárok na nasledovné stravné: a) prvý deň = 4, 20 – (9, 80 x 0, 35) = 4, 20 – 3, 43= 0, 77 eura b) druhý deň = 6, 30 – [(9, 80 x 0, 25) + (9, 80 x 0, 4)] = 6, 30 – (2, 45 + 3, 92) = 6, 30 – 6, 37 = 0 eur Zamestnancovi vznikol počas pracovnej cesty nárok na stravné v hodnote 0, 77 eura. Stravné je možné krátiť maximálne do výšky nároku na stravné podľa zákona. Pri krátení stravného sa na hodnotu stravy (raňajky, obed, večera) uvedenej na doklade neprihliada, to znamená, že suma jedla na doklade pre výpočet stravného je irelevantná a zamestnávateľ si ju nevšíma.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 10, § 10 a) � Zamestnancom vyslaným na zahraničnú pracovnú cestu sa garantujú minimálne cestovné náhrady podľa tohto zákona, a to bez ohľadu na to, kto ich poskytuje. Podľa ustanovenia § 10 a sa budú posudzovať aj zahraničné pracovné cesty, o ktorých rozhodne orgán alebo inštitúcia Európskej únie, pri ktorých zamestnancovi patrí náhrada určená v rozhodnutí tohto orgánu. Zachovanie minimálnych nárokov podľa našej právnej úpravy je zabezpečené tak, že ak cestovná náhrada alebo náhrada obdobných výdavkov podľa medzinárodnej zmluvy alebo iného rozhodnutia orgánov, resp. inštitúcií EÚ je nižšia ako podľa tohto zákona, zamestnávateľ doplatí zamestnancovi rozdiel. Ak sú náhrady poskytnuté zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu podľa medzinárodnej zmluvy vyššie, zamestnávateľ náhrady podľa tohto zákona neposkytne.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 16) � Zahraničná pracovná cesta sa začína počítať prekročením hranice. Preto je nutné skúmať počítanie trvania pracovnej cesty (súbeh pracovných ciest) 1) začiatok a koniec zahraničnej pracovnej cesty je na území SR. V takom prípade na vznik nároku na náhrady poskytované v eurách alebo v cudzej mene je rozhodujúci čas prechodu slovenskej štátnej hranice, odlet a prílet lietadla podľa letového poriadku (rozdiel oproti § 13)alebo príchod a odchod lode z prístavu, v ktorom sa vykonáva vstupná a výstupná hraničná kontrola; 2) začiatok a koniec zahraničnej pracovnej cesty je v zahraničí. V tomto prípade sú rozhodujúce podmienky určené zamestnávateľom v cestovnom príkaze (t. j. nástup, výkon a skončenie pracovnej cesty); 3) začiatok je v tuzemsku a koniec je v zahraničí a naopak. V takomto prípade sa aplikuje primerane bod 1 aj 2. Ak je začiatok, prípadne koniec pracovnej cesty v tuzemsku, na čas strávený v SR sa pozerá ako na tuzemskú pracovnú cestu a platia na ňu ustanovenia § 5 zákona.

� Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 16) Príklad Zamestnanec je vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu z Košíc do Mníchova (Nemecko). Nástup na pracovnú cestu je 7. 2. o 8: 00 hod. zo sídla spoločnosti, pričom odlet lietadla je o 10: 00 a prílet lietadla do Mníchova je o 11: 30 hod. Návrat z pracovnej cesty je 12. 2. o 13: 00 (prílet lietadla). Lietadlo podľa letového poriadku odlieta z Mníchova o 11: 30 hod. Počas tejto pracovnej cesty bude zamestnanec letieť 10. 2. z Mníchova do Madridu, pričom odlet lietadla bude o 11: 00 z letiska v Mníchove a odlet z Madridu bude v ten istý deň o 22: 00 hod. do Mníchova. Zamestnancovi bol poskytnutý preddavok vo výške 500 eur. Ubytovanie a letenky hradí zamestnávateľ na základe faktúry. Na aké náhrady má zamestnanec nárok. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi vreckové vo výške 20 % zo stravného. Zamestnancovi nebolo poskytnuté stravovanie na pracovnej ceste. Pri výpočte nároku náhrad treba vychádzať z podmienok pracovnej cesty. Výpočet bude nasledovný: Prvý deň Zamestnanec prišiel na letisko, kde mu bolo povedané, že lietadlo bude meškať hodinu. Z letiska z Košíc odletel o 11: 00 a v Mníchove pristálo lietadlo o 12: 45. Podľa § 16 ods. 2 zákona na účely určenia nároku náhrad pri zahraničnej pracovnej ceste, ak začiatok a koniec pracovnej cesty je na území Slovenska, počíta sa pri leteckej doprave čas odletu a príletu lietadla podľa letového plánu. V tomto prípade na vznik náhrad v eurách platných pre Nemecko je dôležitý odlet lietadla podľa letového plánu. Podľa neho má lietadlo odlet o 10: 00 hod. Keďže v prvý deň strávi v Nemecku viac ako 12 hodín, vznikne mu nárok na stravné vo výške základnej sadzby stravného, čo je 45 eur.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 16) � Príklad Druhý a tretí deň (8. a 9. 2. ) Zamestnanec má nárok na stravné vo výške 45 eur za kalendárny deň, spolu 90 eur. Štvrtý deň (10. 2. ) Pri posúdení uplatnenia stravného sa bude posudzovať nárok podľa § 13 ods. 5 zákona o cestovných náhradách. V tomto prípade teda bude pre účely strávenia času v jednotlivých krajinách podstatný čas odletu lietadla podľa letového plánu. Podľa tejto skutočnosti strávil zamestnanec čas: a) v Nemecku 11 + 1 = 12 hodín b) v Španielsku 12 hodín Keďže strávil rovnaký čas v oboch krajinách, zamestnávateľ mu prizná nárok na stravné, ktoré je preňho výhodnejšie. Pre Nemecko je 45 eur a pre Španielsko je 43 eur. Zamestnancovi vzniká nárok na stravné vo výške 45 eur.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 16) � Príklad Piaty deň (11. 2. ) Zamestnancovi vzniká nárok na stravné vo výške 45 eur za kalendárny deň. Šiesty deň (12. 2. ) Odlet z Mníchova je podľa letového poriadku o 11: 00. Lietadlo letelo načas. V tomto prípade čas strávený v Nemecku sa bude počítať do príletu lietadla podľa letového poriadku, t. j. 13: 00 hod. Zamestnanec strávil v tento deň na zahraničnej pracovnej ceste viac ako 12 hodín a má nárok na stravné vo výške 45 eur. Zamestnancovi vzniká nárok za celý pobyt na stravné vo výške 45 + 90 + 45 = 270 eur. Zároveň mu vzniká na nárok na vreckové zo stravného vo výške 20 % = 270 x 0, 2 = 54 eur. Vedľajšie výdavky zamestnanca boli vo výške 50 eur (telefónna karta, kopírovanie, fax). Celkový nárok zamestnanca na náhrady je 50 + 54 + 270 = 374 eur. Zamestnanec pri vyúčtovaní pracovnej cesty má povinnosť vrátiť preplatok vo výške 500 – 374 = 126 eur.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 13) � � � � Pásma pre zahraničné pracovné cesty a) do 6 hodín (vrátane), b) od 6 do 12 hodín (vrátane), c) nad 12 hodín. K týmto časovým pásmam je zadefinované stravné v eurách alebo v cudzej mene pre zahraničnú pracovnú cestu, pričom základné sadzby stravného ustanoví Ministerstvo financií SR opatrením. Zjednodušil sa princíp, že ak sa nemenia sadzby stravného, nemusí MF SR vydávať každoročne toto opatrenie a použije sa platné opatrenie. Pásma: a) do 6 hodín patrí zamestnancovi stravné vo výške 25 % zo základnej sadzby stravného, b) od 6 hodín do 12 hodín patrí zamestnancovi 50 % zo základnej sadzby stravného, c) nad 12 hodín patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného. Základný rozdiel v časových pásmach medzi tuzemskou a zahraničnou pracovnou cestou je, že pri pracovnej ceste v zahraničí vzniká nárok na stravné od prvej sekundy prekročenia hranice.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 13) � V praxi by mohli nastať problémy, čo sa stane v prípade, ak zamestnanec strávi počas zahraničnej pracovnej cesty čas vo viacerých štátoch. V ods. 5 je práve zadefinovaný postup: a) zamestnancovi sa prizná stravné platné pre krajinu, kde strávi počas kalendárneho dňa najviac hodín, b) zamestnancovi sa prizná stravné, ktoré je preňho výhodnejšie, ak strávi rovnaký čas vo viacerých krajinách. Vo všeobecnosti platí, že zahraničná cesta začína prekročením hranice. Avšak ak je dopravným prostriedkom lietadlo, zadefinovalo sa do ods. 5, že za čas strávený v jednotlivých krajinách sa považuje čas odletu lietadla podľa letového poriadku. Tento časový test sa používa pri nároku na stravné pri zahraničnej ceste, pričom sa použije len v prípade, že sa posudzuje nárok na stravné podľa času stráveného v jednotlivých krajinách v zahraničí. Toto ustanovenie sa používa ak ide o let v rámci zahraničia, inak sa aplikuje § 16.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 13) � Príklad (na počítanie času pri lete v zahraničí): Zamestnanec v rámci zahraničnej pracovnej cesty letí z Paríža do Prahy. Odlet lietadla je 5. 2. 2015 o 13: 00 hod. Vracia sa späť na druhý deň, pričom odlet lietadla z Prahy do Paríža je o 13: 00 hod. V akej výške má zamestnanec nárok na stravné. Keďže čas odletu lietadla sa považuje za čas, kedy je zamestnanec už v krajine príletu, potom na účely zahraničnej cesty začína zamestnancovi plynúť čas nároku na stravné pri zahraničnej ceste v prvý deň o 13: 00. V prvý deň strávil zamestnanec v ČR 11 hodín a vo Francúzsku 13 hodín. Podľa zákona mu vzniká nárok na stravné platné pre Francúzsko. Na druhý deň mu odlietadlo o 13: 00 z Prahy. Pre účely strávenia času a nároku na stravné v zahraničí sa mu počíta čas do 13: 00 v ČR a od 13: 00 vo Francúzsku. Keďže v ČR strávil 13 hodín, má nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného platného pre ČR. Informácia: Nesleduje sa teda čas príletu ani skutočný čas odletu. Ide sa podľa letového plánu a hraničný čas je čas odletu určený v letovom poriadku.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 13) Príklad Zamestnanec je vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu z Košíc do Budapešti. Pri pracovnej ceste použije motorové vozidlo poskytnuté zamestnávateľom. Nástup na pracovnú cestu je 7. 2. 2015 o 10: 00 hod. zo sídla spoločnosti. Ukončenie pracovnej cesty je 9. 2. 2015 o 11: 00 hod. Zamestnancovi bolo poskytnuté stravovanie v prvý deň večera, v druhý deň celodenné stravovanie a tretí deň raňajky. Na aké stravné má zamestnanec nárok? Vreckové zamestnávateľ zamestnancovi poskytol v sume 10 % stravného. V tuzemsku trvala pracovná cesta menej ako 5 hodín, čím mu nevznikol nárok na stravné a zamestnávateľ sa nerozhodol mu ho podľa § 5 poskytnúť. Zamestnávateľ bude postupovať pri určovaní výšky stravného podľa § 13 ods. 7 zákona o cestovných náhradách.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 13) Prvý deň: Zamestnanec prekročil štátnu hranicu o 11: 00 hod. , čím mu začal plynúť nárok na stravovanie pri zahraničnej pracovnej ceste. Keďže v prvý deň strávil v Maďarsku viac ako 12 hodín, vznikol mu nárok na stravné v základnej sadzbe ustanovenej MF SR, t. j. 39 eur. Keďže mu bola v prvý deň poskytnutá večera, stravné sa kráti o 35 %. Za prvý deň vznikne zamestnancovi nárok na stravné vo výške 25, 35 eura. Druhý deň: Nárok na stravné nevzniká.

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 13) Tretí deň: Zamestnanec prekročil štátnu hranicu o 10: 00 hod. V Maďarsku strávil 10 hodín, čím mu vznikol nárok na stravné vo výške 50 % z 39 eur, t. j. 19, 5 eura. Keďže mu boli poskytnuté raňajky, zamestnancovi sa kráti stravné o hodnotu 39 x 0, 25 = 9, 75 eura. Za tretí deň má zamestnanec nárok na stravné vo výške 9, 75 eura. Pri vyúčtovaní vzniká zamestnancovi nárok na stravné 39 + 9, 75 = 48, 75 eura. Zamestnanec má nárok na vreckové vo výške 10 % zo stravného (§ 14). Vreckové sa počíta zo stravného, ktoré nie je krátené o poskytnuté jedlo. Zamestnanec má nárok na vreckové: a) v prvý deň 3, 9 eura, b) v druhý deň 3, 90 eura, c) v tretí deň 1, 98 eura. Zamestnávateľ okrem stravného vyplatí zamestnancovi aj vreckové ktoré podlieha dani z príjmov a odvodom ZP a SP

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 13) Krátenie stravného v prípade poskytnutia stravovania: a) ak je poskytnuté bezplatné stravovanie v celom rozsahu (raňajky, obed, večera), nevzniká nárok na stravné, b) ak sú poskytnuté raňajky, kráti sa stravné o 25 % z ustanovenej hodnoty stravného pre časové pásmo nad 12 hodín, c) ak je poskytnutý obed, kráti sa stravné o 40 % z ustanovenej hodnoty stravného pre časové pásmo nad 12 hodín, d) ak je poskytnutá večera, kráti sa stravné o 35 % z ustanovenej hodnoty stravného pre časové pásmo nad 12 hodín. Stravné sa kráti aj v prípade, ak je stravovanie poskytnuté zamestnancovi v cene ubytovania. Nekráti sa v prípade, ak zamestnanec nemohol využiť stravovanie z dôvodov, ktoré nezavinil. Treba však krátenie viazať k plnohodnotnému stravovaniu, v praxi sa to častokrát mýli s inštitútom občerstvenia. Pri poskytnutí občerstvenia sa stravné nekráti. To platí pre tuzemsko. �

Častá zmena pracoviska - stravné � So zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac však o 5 %. Platí ako pre zahraničné pracovné cesty tak aj pre tuzemské pracovné cesty

Vreckové (§ 14) � Vreckové sa poskytuje len pri zahraničnej pracovnej ceste � Je fakultatívnym plnením zo strany zamestnávateľa. � Zákon umožňuje poskytnúť takto vreckové až do výšky 40 % zo stravného vypočítaného podľa § 13 ods. 4 a 5 zákona � Vreckové nepatrí zamestnancovi prerušení zahraničnej pracovnej cesty. � Chyby pri vyplácaní vreckového – vypočítava sa zo skutočne vyplateného stravného a nie z hodnoty jednotlivých pásiem.

� a) b) Ostatné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 11 – § 12) Zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste patrí náhrada: Komerčné poistenie – poskytne zamestnávateľ alebo mu ho preplatí, ak si ho hradí sám zamestnanec (§ 11), pričom obligátorná náhrada je len za nutné liečebné náklady a fakultatívna náhrada je vo väzbe na iné druhy poistenia (úrazové, batožina. . . ) – väzba na zákon o dani z príjmov, Náhrada výdavkov za cesty na návštevu rodiny (§ 12) – dohoda musí byť písomná pred nástupom na zahraničnú pracovnú cestu pričom ide náhrady dovýšky ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom pred zahraničnou pracovnou cestou písomne dohodnúť na poskytovaní napr. : 1 ) všetkých náhrad vo výške a rozsahu ako pri zahraničnej pracovnej ceste alebo 2) ) len niektorých náhrad (napr. cestovné výdavky, 50 % stravného, vrecko vé a pod. ). Rodina zamestnanca je jeho manžel, vlastné deti, osvojené deti, deti zverené zamestnancovi do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu, vlastní rodičia, osvojitelia, opatrovníci, pestúni, prípadne ďalšie osoby žijúce v domácnosti so zamestnancom, ak majú pobyt (trvalý pobyt alebo prechodný pobyt) na území Slovenskej republiky.

Ostatné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste (§ 11 – § 12) c) Náhrada výdavkov za povinné očkovanie a odporúčané očkovanie - Zamestnancovi, ktorý je vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu do tropických oblastí alebo do inak zdravotne obťažných oblastí, patrí náhrada preukázaných výdavkov za povinné očkovanie a za očkovanie odporúčané Svetovou zdravotníckou organizáciou alebo Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � a) b) Zákon definuje dve náhrady: Náhrada za spotrebované PHL Náhrada za km jazdy Aby vznikol nárok na túto náhradu, musia byť splnené určité podmienky zadefinované zákonom, a to: zamestnanec sa musí písomne dohodnúť so zamestnávateľom, zamestnanec musí použiť motorové vozidlo iné ako motorové vozidlo poskytnuté zamestnávateľom. Dôležité je vysvetliť pojem motorové vozidlo poskytnuté zamestnávateľom. V tomto prípade je irelevantné vlastníctvo k motorovému vozidlu. To znamená, že nie je dôležité, či poskytne zamestnávateľ motorové vozidlo vlastné, prenajaté (odplatne alebo bezodplatne), ale dôležité je, aby ho poskytol zamestnávateľ, potom zamestnancovi nevzniká nárok na tieto náhrady. V prípade, ak zamestnávateľ takéto motorové vozidlo neposkytne a zamestnanec použije pri pracovnej ceste iné motorové vozidlo (vlastné, požičané), vzniká mu nárok na náhrady

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � � Náhrada za spotrebované pohonné látky sa vypočíta ako súčin ceny pohonnej látky a spotreby podľa technického preukazu. Aká cena pohonnej látky sa má použiť, presne stanovuje zákon, a to: a) buď cena pohonnej látky z dokladu o kúpe, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou. V prípade, že má zamestnanec viacero dokladov o kúpe pohonnej látky, cena sa môže vypočítať aritmetickým priemerom preukázaných cien. Slovo môže znamená, že zamestnanec môže postupovať aj presným výpočtom a nie priemerom; b) alebo ak zamestnanec takýto doklad nemá, potom sa uplatní cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu, zistená Štatistickým úradom SR. V tomto prípade sa neuplatňuje žiaden priemer, ale konkrétne jedna cena, ktorá je stanovená Štatistickým úradom SR. Spotreba podľa technického preukazu, ktorá sa použije pri výpočte náhrady za spotrebované pohonné látky, je zadefinovaná priamo v zákone (§ 7 ods. 6, 7). Použitie spotreby uvedenej v technickom preukaze vychádza z jednotlivých noriem (STN, EHK, spotreba podľa nariadenia vlády č. 374/2006 Z. z. – ES). Zákon upravuje aj postup v prípade, že pohonnou látkou je plyn. V tomto prípade sa spotreba dohodne medzi zamestnávateľom a zamestnancom na základe podmienok pracovnej cesty, cien plynu a spotreby.

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � Ak sa spotreba pohonných látok neuvádza alebo nezhoduje so spotrebou v technickom preukaze. V takom prípade: a) sa použije spotreba podľa technického preukazu cestného motorového vozidla rovnakého typu, s rovnakým objemom valcov motora a rovnakým druhom pohonnej látky (musia byť dodržané všetky tri podmienky, t. j. typ, objem valcov a druh pohonnej látky), b) sa použije spotreba na základe dokladu vydaného oprávnenou osobou (tzv. „prelitrovanie“), c) sa použijú doplňujúce údaje výrobcu, dovozcu, predajcu preukazujúce spotrebu. Náhrada za 1 km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá, pre jednostopové vozidlá a trojkolky sa nevypočítava, ale zákon prostredníctvom opatrenia ministerstva určuje výšku tejto náhrady. K 1. 1. 2011 platia nasledovné náhrady (opatrenie MPSVR č. 632/2008 Z. z. ): a) osobné motorové vozidlo 0, 183 eura na km, b) jednostopové vozidlá a trojkolky 0, 050 eura na km.

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � � V prípade, že sa použije k osobnému motorovému vozidlu príves, zvýši sa náhrada o 15 %. V praxi často vznikal problém, že zákon stanovuje zvýšenie tejto náhrady len pre osobné motorové vozidlá a nie aj pre nákladné (úžitkové) motorové vozidlá. Je to však logické, pretože zákon upravuje aj stanovenie náhrady za 1 km jazdy pri nákladných automobiloch, autobusoch a traktoroch. Táto náhrada za 1 km jazdy sa dohodne medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Zákon teda ponecháva voľnosť pri stanovení tejto náhrady pre nákladné automobily, autobusy a traktory, pričom dohoda by mala zohľadňovať všetky okolnosti, t. j. napr. použitie prívesu, terén, v akom sa používa predmetný prostriedok atď. Náhrada sa zaokrúhľuje na eurocent nahor.

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � � � Zákon umožňuje (§ 7 ods. 10) písomnú dohodu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak na žiadosť zamestnanca sa použije cestné motorové vozidlo, stanoviť náhradu vo výške ceny cestovného lístka pravidelnej verejnej dopravy. Tento postup nie je možné použiť v prípade, ak sa cestné motorové vozidlo použije na žiadosť zamestnávateľa (ods. 1). Táto náhrada sa nevypláca spolucestujúcim, ale len zamestnancovi, ktorý má takúto dohodu uzavretú. V prípade vedľajších nutných výdavkov sa rôznia názory: Prvý názor : neposkytujú sa potrebné vedľajšie výdavky, ktoré zamestnancovi vzniknú v súvislosti s použitím cestného motorového vozidla ako je napr. parkovné, diaľničný poplatok v prípade, ak sa zamestnanec písomne dohol so zamestnávateľom na náhrade v sume zodpovedajúcej cene cestovného lístka pravidelnej verejnej dopravy Druhý názor: náhrada v cene cestovného lístka nahrádza iba cestovné výdavky a nie potrebné vedľajšie výdavky § 15 – definuje väzbu pri prepočte PHL pri jazdách v eurozóne a v štátoch mimo eurozóny.

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � Príklad: Zamestnávateľ po písomnej dohode vyšle zamestnanca na pracovnú cestu, na ktorej použije zamestnanec vlastné osobné motorové vozidlo. Zamestnanec prejde počas pracovnej cesty 150 km, pričom doloží doklad o kúpe pohonnej látky (cena 1, 3 eura) a v technickom preukaze má uvedenú spotrebu EHK: a) mesto 9 l, b) mimo mesto 6 l, c) kombinovaná 7, 4 l. Ako sa vypočítajú náhrady podľa § 7 zákona o cestovných náhradách? Ako bolo už povedané, zákon presne stanovuje postup pri výpočte náhrad. Náhrada za 1 km jazdy sa vypočíta: 150 x 0, 183 = 27, 45 eura Náhrada za spotrebované pohonné látky sa vypočíta: 9 + 6 + 7, 4 = 7, 4667 l na 100 km [výpočet vyplýva z § 7 ods. 6 písm. b)] 3 7, 4667 x 150/100 x 1, 3 = 14, 57 eura Náhrada zamestnanca bude vo výške 27, 45 + 14, 57 = 42, 02 eur

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � Príklad: � Zamestnávateľ vyšle zamestnanca na pracovnú cestu, pričom zamestnanec mal použiť vlak ako dopravný prostriedok. Na žiadosť zamestnanca sa zamestnávateľ písomne dohodol o použití motorového vozidla zamestnanca, pričom náhrada sa určila vo výške cestovného lístka pravidelnej verejnej dopravy. Má zamestnanec nárok na náhradu za 1 km jazdy? � V tomto prípade bola náhrada dohodnutá vo výške lístka pravidelnej verejnej dopravy. Zamestnancovi už nevzniká nárok na inú náhradu podľa § 7, pretože v tejto dohode je obsiahnutá celková náhrada podľa § 7 zákona o cestovných náhradách.

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � Príklad: Zamestnanec po písomnej dohode so zamestnávateľom použije na pracovnú cestu vlastný nákladný automobil (nafta), a to dňa 10. 1. 2015. Zamestnanec išiel na pracovnú cestu do iného mesta (zaviesť tovar). Najazdil 200 km. V technickom preukaze nie je uvedený údaj o spotrebe pohonných látok, ale zamestnanec má doplňujúce údaje od predajcu, ktorý uvádza, že mimo mesto je spotreba 10 l. Pri náhrade za 1 km použil sadzbu pre osobné motorové vozidlá 0, 183 eura/km. Je to správne? Na aké cestovné náhrady má zamestnanec nárok? Zamestnanec nepredložil doklad o kúpe PHL. Zamestnancovi vzniká nárok na cestovné náhrady za spotrebované PHL a náhrada za 1 km jazdy. V prípade použitia nákladného motorového vozidla sa náhrada za 1 km jazdy určí dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, t. j. je možné sa dohodnúť, že náhrada bude vo výške 0, 183 eura/km. Zamestnancovi vzniká nárok na náhradu: 0, 183 x 200 = 36, 60 eura

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � Príklad: Náhrada za spotrebované PHL sa vypočíta z údajov od predajcu, t. j. na účely spotreby sa použije údaj uvedený predajcom, a to 10 l na 100 km mimo mesto. Keďže zamestnanec nepredložil doklad o kúpe PHL, cena sa stanoví podľa cien Štatistického úradu SR (www. statistics. sk) v deň nástupu na pracovnú cestu, t. j. 10. 1. 2015. Nákladný automobil jazdí na naftu. Cena podľa ŠÚ je 1, 261 eura/l. Náhrada sa vypočíta: 200 x 10/100 x 1, 261 = 25, 22 eura Zamestnanec má nárok na celkovú náhradu vo výške 25, 22 + 36, 60 = 61, 82 eura

Použitie motorového vozidla na pracovnej ceste (§ 7 a § 15) � Knija jázd – používa v prípadoch, ak sa používa motorové vozidlo zamestnávateľa na evidenciu jázd. V takomto prípade nejde o inštitút vzniku náhrad podľa tohto zákona. Žiadna právna norma neobsahuje formálne náležitosti knihy jázd, t. j. je na zamestnávateľovi ako si určí rozsah evidencie jázd (mal by byť preukázateľný) � Cestovný príkaz – obsahuje údaje o výpočet spotreby PHL a náhrady za km jazdy

Náhrady pri výkone práce v zahraničí( § 18 - § 33) Ustanovenia § 18 sa vzťahujú na všetkých zamestnancov bez ohľadu na právnu formu ich zamestnávateľa, ak majú v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce v zahraničí. Zamestnancovi patria náhrady za dni cesty do miesta výkonu práce a späť ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Zákon tiež taxatívne vymedzuje náhrady, ktoré vznikli osobe, ktorá sa považuje za rodinu, ak nasleduje zamestnanca, avšak poskytnúť ich možno len zamestnancovi. Novela zákona upresňuje v ods. 1 poskytovanie cestovných náhrad zamestnancom s miestom výkonu práce v zahraničí pri pracovných cestách a pobyte na území SR. Za čas strávený na území SR patria týmto zamestnancom cestovné náhrady ako pri pracovnej ceste. � Uvedené sa nevzťahuje na zamestnancov, ktorí sa denne vracajú do miesta svojho pobytu. �

Náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste vybraných osôb (§ 18 - § 33) � � � � Zákon upravuje poskytovanie cestovných náhrad zamestnancom, na ktorých sa vzťahujú osobitné predpisy, za predpokladu, že čas výkonu práce v zahraničí bude dlhší ako 6 kalendárnych mesiacov. Zároveň sa zaviedla skratka „dočasné vyslanie“. Osobitnými predpismi v tomto prípade sú zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe alebo zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Ide o podľa § 20 až § 33 ako nárokové, a to náhrady: - výdavkov spojených s pobytom manžela, - výdavkov spojených s pobytom detí, - výdavkov spojených so sťahovaním, - výdavkov spojených s doplnením šatníka, - výdavkov spojených so zabezpečením vzdelávania detí zamestnanca, - výdavkov spojených s pôrodom, preventívnou starostlivosťou a povinným očkovaním, - výdavkov spojených s evakuáciou, - výdavkov na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie, - cestovných výdavkov na účel dovolenky - komerčné poistenie - byt so štandardným vybavením alebo iné primerané ubytovanie. a ďalej náhrady, ktoré je možné poskytnúť, tieto však majú nenárokový (fakultatívny) charakter.

Paušalizácia cestovných náhrad (§ 34) � Cieľom paušalizácie by mal byť najmä zníženie administratívnej náročnosti vyúčtovania pracovných ciest. V prípade poskytovania paušálnych náhrad sa nevykonáva vyúčtovanie pracovnej cesty. Pri paušalizácii sa vychádza z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi. To znamená, že zamestnávateľ by mal mať kalkuláciu, na základe ktorej sa paušálna suma určila. Formu, akou sa určí paušalizácia, zákon nestanovuje, avšak by malo byť preukázateľné, že náhrady vyplatené paušálnym spôsobom odrážajú priemernú hodnotu cestovných náhrad zamestnanca, ktoré by mu boli vyplatené na základe bežného vyúčtovania pracovnej cesty. Pri výpočte paušálnej sumy sa prihliada na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy.

Paušalizácia cestovných náhrad (§ 34) � Problém v praxi, že častokrát sa inštitút paušalizácie zneužíva na účely zníženia nákladov zamestnávateľa, čo nemôže byť akceptované na účely zákona, pretože paušalizácia má dávať zamestnancovi primerané nároky na náhradu ako keby si to vyúčtoval, preto je nutné pri každej zmene podmienok upraviť aj výšku paušalizácie. Podkladom preukázateľnej paušalizácie by mala byť podrobná kalkulácia výpočtu paušálnej náhrady na účely tohto zákona. Môže to mať dopad aj na daňovú uznateľnosť (preukázateľnosť)

Preukázateľnosť náhrady (§ 35) � � � V podstate platí, že ak si chce zamestnanec nárokovať náhradu, mal by preukázať výdavok (výnimka stravné). Ustanovenie tohto paragrafu však umožňuje, aby zamestnávateľ vyplatil zamestnancovi aj náhrady, ktoré nepreukáže, a to na základe podmienok pracovnej cesty. Z pohľadu zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, ak sa zamestnávateľ rozhodne poskytnúť aj náhradu v prípade, že zamestnanec nepreukáže výdavok, pôjde o nedaňový výdavok. V ods. 2 je presne zadefinovaný výdavok na miestnu pravidelnú dopravu, pričom zákon definuje, že zamestnancovi patrí: a) preukázateľný výdavok, b) v paušálnej sume (§ 34), c) v sume určenej zamestnávateľom v čase uskutočnenia pracovnej cesty. V prípade prerušenia pracovnej cesty zamestnancovi vzniká nárok na náhrady do doby prerušenia pracovnej cesty a od pokračovania pracovnej cesty až do jej skončenia. Počas prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca nevzniká nárok na ubytovacie výdavky, a to aj v prípade, že si musel zachovať podmienky ubytovacieho zariadenia. Výnimkou je len prerušenie pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny (§ 12 a § 4 ods. 1 písm. e). V prípade, že si musel zamestnanec zachovať vzhľadom na podmienky pracovnej cesty podmienky ubytovacieho zariadenia, patrí mu náhrada výdavkov za ubytovanie.

Preddavky na pracovnú cestu (§ 36) � Dôležitý inštitút pre účely pracovnej cesty. Povinnosť poskytnúť preddavok na pracovnú cestu vzniká len pri zahraničnej pracovnej ceste a ak požiada o to zamestnanec, napr. pri tuzemskej pracovnej ceste (v praxi sa ignoruje toto ustanovenie) � Preddavok sa vo všeobecnosti poskytuje v hotovosti. Zákon však umožňuje po dohode so zamestnancom (nemôže tak rozhodnúť sám zamestnávateľ – ods. 2) aj iné formy poskytnutia preddavku, a to: a) formou cestovného šeku, b) zapožičaním platobnej karty zamestnávateľa alebo medzinárodnej bankovej karty zamestnávateľa, c) prevodom na účet zamestnanca. � Preddavok môže zamestnávateľ poskytnúť jedným rozhodnutím pre viacero zamestnancov alebo na viacero pracovných ciest zamestnanca (hromadný cestovný príkaz).

Preddavky na pracovnú cestu (§ 36) � Pre štáty eurozóny alebo tretie štáty sa preddavok poskytuje v eurách. Pre štáty, ktoré nie sú členským štátom eurozóny, alebo pre tretie štáty sa poskytuje preddavok v cudzej mene. Preddavok sa poskytuje v rozsahu a za podmienok zahraničnej pracovnej cesty alebo vyslania do štátu Európskej únie. V prípade, že banka, pobočka zahraničnej banky alebo zmenáreň nevydáva cudziu menu, poskytne zamestnávateľ preddavok v eurách. Rovnako môže poskytnúť zamestnávateľ preddavok v inej mene, ako stanovuje zákon, ak sa tak dohodne so zamestnancom. Vo všeobecnosti sa preddavok na stravné poskytuje v mene ustanovenej pre jednotlivé krajiny opatrením Ministerstva financií SR.

Preddavky na pracovnú cestu (§ 36) � � Zamestnávateľ sa však môže dohodnúť (aj ústne), že preddavok na stravné sa poskytne aj v inej mene, ako je mena určená v opatrení MF SR. V takomto prípade sa na prepočet sumy stravného pri vyúčtovaní použije kurz vyhlásený a určený ECB alebo NBS, ktorý je platný v prvý deň mesiaca, v ktorom sa zahraničná pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na stravné začala. Treba si však uvedomiť, že tento kurz sa používa len pri stravnom, nie na náhrady ako také. V prípade, že zamestnanec má nárok aj na iné náhrady okrem stravného, tie vyúčtováva v mene, na akú znejú jednotlivé doklady. Upozornenie: V praxi sa často kurz podľa ods. 6 zamieňa s kurzom na účely zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. V tomto prípade si treba uvedomiť, že tento kurz sa používa na prepočet hodnoty stravného a do cestovného príkazu sa hodnota stravného uvádza už v dohodnutej mene, prepočítaná kurzom uvedeným v zákone o cestovných náhradách.

Vyúčtovanie pracovnej cesty (§ 36) � Zamestnanec je povinný predložiť doklady na vyúčtovanie do 10 dní od skončenia pracovnej cesty a vrátiť nevyúčtovaný preddavok � Lehota na predloženie dokladov môže byť aj dlhšia, ak je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená � Rovnaký princíp platí aj pre zamestnávateľa pre vyplatenie náhrad a vykonanie vyúčtovania pracovnej cesty. Ak má zamestnávateľ z dôvodu neprítomnosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa znemožnené v lehote splatnosti poskytnúť náhrady v cudzej mene, poskytne ich v lehote splatnosti v eurách.

Vyúčtovanie pracovnej cesty (§ 36) � Pri vyúčtovaní pracovnej cesty je nutné si uvedomiť, že zamestnávateľ nemôže odmietnuť preplatenie cestovných náhrad z dôvodu že zamestnávateľ nepredloží načas cestovný príkaz. Ide o poriadkovú lehotu určenú zákonom, avšak nezaniká touto lehotou právo na cestovné náhrady a ich vyplatenie (nejde o premlčanie). Preto ak aj zamestnanec nedodrží lehotu nezbavuje sa zamestnávateľ povinnosti vyúčtovať predmetnú pracovnú cestu na základe predloženého vyúčtovania a vyplatenia nárokov zamestnanca.

Rozdiely medzi preddavkami a vyúčtovaním (§ 36) � Rozdiely (preplatky alebo nedoplatky) sa vyplácajú v mene poskytnutého preddavku. Zákon však umožňuje vrátiť, resp. doplatiť rozdiel aj v inej mene po dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Pri vyúčtovaní pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona zamestnávateľ v prípade potreby zaokrúhľuje a) celkový nárok zamestnanca v eurách bez poskytnutého preddavku na najbližší eurocent nahor, b) celkový nárok zamestnanca v cudzej mene bez poskytnutého preddavku na najbližšiu celú menovú jednotku bežne prijímanú alebo vydávanú bankami alebo pobočkami zahraničných bánk, alebo zmenárňou nahor, c) preplatok v eurách alebo jeho časť v eurách na najbližší eurocent nadol, d) preplatok v cudzej mene alebo jeho časť v cudzej mene na najbližšiu celú menovú jednotku bežne prijímanú alebo vydávanú bankami alebo pobočkami zahraničných bánk alebo zmenárňou nadol, e) nedoplatok v eurách alebo jeho časť v eurách na najbližší eurocent nahor, f) nedoplatok v cudzej mene alebo jeho časť v cudzej mene na najbližšiu celú menovú jednotku bežne prijímanú alebo vydávanú bankami alebo pobočkami zahraničných bánk alebo zmenárňou nahor.

Cestovné náhrady a DPH � Názor FRSR na vyplácanie náhrad a odpočítavanie dane v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH je taký, že v prípade, že zamestnávateľ vypláca zamestnancovi náhrady v súlade so zákonom č. 283/2002 Z. z. o DPH, potom nevzniká nárok na odpočítanie dane, pretože náhrada ako taká nie je predmetom dane a samotné plnenie bolo poskytnuté zamestnancovi a nie zamestnávateľovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty. To znamená, že názor FRSR nepriznáva právo platiteľovi odpočítať si daň z pridanej hodnoty s plnení, ktoré boli poskytnuté zamestnancovi. Priznáva však právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v prípade, že platiteľ (t. j. zamestnávateľ) sám objedná predmetné služby u iného platiteľa, ktorý mu ich následne faktúruje. Zamestnanec teda vystupuje v tomto prípade len užívateľ. Spôsob účtovania a vyplácania náhrad je irelevantný, pretože to je zákonná povinnosť zamestnávateľa, čo nesúvisí s mechanizmom dane z pridanej hodnoty.

Cestovné náhrady a DPH � Fakt, že dodanie tovaru alebo služby bolo uskutočnené priamo zamestnancovi, by nemal byť podľa judikatúry ESD (prípad C -165/86 Intiem) prekážkou pre odpočítanie dane u platiteľa, pokiaľ je nepochybné, že platiteľ sa dohodol s dodávateľom o dodaní služby / tovaru zamestnancovi.

Cestovné náhrady a DPH � V návrhu generálnej advokátky CHristine Stix-Hackl v bode 35 sa uvádza, že podľa ustálenej judikatúry osoba nadobúda tovary ako platiteľ dane, a nie ako súkromná osoba, resp. konečný spotrebiteľ, keď a pokiaľ tieto tovary nadobúda na účely svojich zdaniteľných plnení. Pokiaľ zamestnanec ďalej používa tovary alebo služby pre potreby svojho zamestnávateľa, predstavujú tieto tovary alebo služby prvky nákladov tých tovarov alebo služieb, ktoré v konečnom dôsledku dodáva zamestnávateľ ako platiteľ dane. Zamestnanec v tomto prípade nevystupuje ako konečný spotrebiteľ a reťaz plnení nie je pri týchto tovaroch alebo službách prerušená. Zamestnanec je len užívateľ, ktorý tvorí súčasť hospodárskych procesov zamestnávateľa. Na základe tejto skutočnosti by poskytnuté služby ako ubytovanie, spotreba pohonných látok, parkovné mali byť prisúditeľné ako plnenia poskytnuté zamestnávateľovi za podmienky, že je preukázateľné, že koná v mene a na účet zamestnávateľa, ktorý predmetné výdavky zahŕňa do svojich hospodárskych procesov a kalkulácii cien. Samozrejme okrem základnej podmienky použitia prijatých plnení na činnosť platiteľa, právo odpočítať daň sa uplatňuje na základe faktúr. Ak teda zamestnávateľ nedisponuje faktúrou nevzniká ani nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, čo je prípad, ak je napr. faktúra vystavená na meno zamestnanca.

Cestovné náhrady a DPH Môj názor: Názor Finančného riaditeľstva v tomto prípade popiera základný princíp dane z pridanej hodnoty a to ten, že by malo ísť o najjednoduchší systém dane, pri ktorom by štát mal umožniť odpočítanie dane v čo najväčšom rozsahu, aby sa zabezpečila neutralita dane z pridanej hodnoty u platiteľa. Daň z pridanej hodnoty by mala zaťažovať konečného spotrebiteľa a nie platiteľa, ktorý vstupuje do reťazca a predmetné plnenia premieta do ceny svojích dodávok. Podľa nášho názoru je irelevantné či uskutoční objednávku platiteľ dane z pridanej hodnoty vopred pre uskutočnením pracovnej cesty alebo zamestnanec objedná predmetnú službu v mene a na účet zamestnávateľa priamo na pracovnej ceste.

Odvodový dopad zamestnanca a zamestnávateľa � V zmysle platnej legislatívy v oblasti zdravotného a sociálneho poistenia vstupujú cestovné náhrady poskytnuté nad rámec zákona o cestovných náhradách do vymeriavacích základov zamestnanca pre zdravotné a sociálne poistenie a pre účely platenia poistného zamestnávateľom.