Aj krtky pozemsk ivot me loveku stai aby

Aj krátky pozemský život môže človeku stačiť, aby si získal večnú slávu v nebi i na zemi. To nám dokazuje jeden z najmladších svätých, sv. Dominik Savio.

Narodil sa 2. apríla 1842 v rodine chudobných roľníkov Karola Savia a Brigity Agagliate v San Giovanni di Riva blízko Chieri, juhovýchodne od Turína.

Ešte v ten istý deň, 2. apríla 1842, ho krstní rodičia zaniesli na krst, kde mu dali meno Dominik, čo znamená Pánov. Dominik naozaj zostal Pánov nielen podľa mena, ale aj celým svojím životom. Krstiteľnica v kostole Nanebovzatia Panny Márie v San Giovanni di Riva Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.

Základnú školu navštevoval v Morialdo, kam sa jeho rodina v novembri r. 1843 presťahovala. Ako päťročný miništroval, a keď mal sedem rokov, vedel naspamäť celý malý katechizmus a spovedať sa.

Najkrajší deň jeho života? S túžbou prijať Pána Ježiša v Eucharistii sa viac ráz zdôveril dobrému dôstojnému pánovi Zuccovi. Ten, hoci videl, že Dominik má všetky predpoklady, sa ho neodvážil pripustiť, lebo vtedy bolo vo zvyku, že na prvé sv. prijímanie chodia iba deti, ktoré majú aspoň 11 alebo 12 rokov. A Dominik mal iba sedem! Dobrý pán kaplán predložil vec na rozhodnutie kňazom z okolia. Tí vzali do úvahy jeho „duševnú vyspelosť a pripravenosť, spojenú so živou túžbou po Anjelskom pokrme“ a rozhodli, že Dominik môže pristúpiť k sv. prijímaniu, hoci má len sedem rokov.

Veľká noc, 8. apríl 1849 „Predsavzatia, ktoré som si ja, Dominik Savio, urobil, keď som v r. 1849 ako 7 ročný pristúpil k prvému sv. prijímaniu: 1) Budem sa často spovedať a k sv. prijímaniu budem pristupovať tak často, ako mi to len spovedník dovolí. 2) Chcem svätiť sviatočné dni. 3) Mojimi priateľmi bude Ježiš a Mária. 4) Radšej zomrieť, ako zhrešiť. “ ("La morte, ma non peccati" )

Keď s výborným prospechom skončil prvé triedy v Morialde, zapísali ho rodičia do vyššej triedy v Castelnuove d´Asti. Keďže boli chudobní a nemohli mu platiť ubytovanie v mestečku, musel chodiť asi štyri kilometre z Morialda do Castelnuova peši sem i tam, a to štyrikrát, lebo sa vyučovalo dopoludnia i popoludní.

Vo februári 1853 sa Dominik s rodičmi presťahoval do obce Mondonio, asi 5 km od Morialda.

Tichý, vždy pokojne vyrovnaný a veselý, usiloval sa plniť si svoje žiacke a študentské povinnosti a slúžiť kamarátom. Učil ich katechizmus, posluhoval chorým, urovnával spory. . .

Stretnutie s don Boscom Don Cugliero poznal tajnú túžbu Dominikovho srdca – stať sa kňazom. Zašiel preto do Turína k don Boscovi a vravel mu o Dominikovi: „Milý dom Bosco, tu vo vašom ústave sotva budete mať medzi svojimi chlapcami takého, ktorý by ho prevyšoval v čnosti a nadaní. Len skúste. Presvedčíte sa, že je to druhý sv. Alojz. “ K stretnutiu Savia s donom Boscom došlo v Becchi, v rodnom dome dona Bosca, 2. októbra 1854.

Stretnutie s don Boscom Rozprávali sa dlho a potom sa Dominik opýtal: „Tak teda, čo si myslíte o mne? Vezmete ma do Turína študovať? “ Don Bosco vedel od dona Cugliera, že Dominikova matka je krajčírka. Teda mu odpovedal: „Zdá sa mi, že je tu dobrá látka. “ „Načo môže byť taká látka? “ Naznačiac jasne možnosť, že Dominik by sa mohol stať kňazom, don Bosco odpovedal: „Z tejto látky môžeme ušiť pekný oblek a darovať ho Pánovi. “ Dominik pochopil a odvetil radostne: „ Teda ja som látka a vy buďte krajčír. Vezmite ma so sebou a ušijete pekný oblek pre Pána. “ Becchi, rodný dom dona Bosca, 2. október 1854

Stretnutie s don Boscom Becchi, rodný dom dona Bosca, 2. október 1854 Ku koncu rozhovoru mu don Bosco povedal: „Dobre. Ešte by som rád poznal tvoju schopnosť študovať. Tu máš knižočku Katolícke čítanie. Nauč sa z nej naspamäť túto stránku. Zajtra mi ju prídeš predniesť. “

Stretnutie s don Boscom Osem minút na jednu stránku Don Bosco ho prepustil, aby sa mohol zabaviť so svojimi chlapcami, s ktorými do Becchi prišiel, a dal sa do rozhovoru s Dominikovým otcom. No sotva prešlo osem minút, Dominik sa s úsmevom vrátil a vraví: „Ak chcete, hneď teraz vám prednesiem naspamäť svoju úlohu. “ Don Bosco s úžasom zistil, že Dominik nielen vedel celú stranu naspamäť, ale výborne porozumel jej obsahu. „Výborne, milý Dominik! Ty si sa poponáhľal s úlohou, a ja sa poponáhľam s odpoveďou: vezmem ťa do Turína a už odteraz si prijatý medzi mojich drahých chlapcov. Začni sa aj ty už odteraz modliť k Pánu Bohu, aby nám obom pomohol splniť jeho svätú vôľu!“

Stretnutie s don Boscom Už 29. októbra 1854 vstúpil Dominik do oratória na Valdoccu v Turíne, kde don Bosco vychovával svojich prvých chlapcov, študentov a remeselníkov. Dominik, sprevádzaný otcom, sa hneď poponáhľal do jeho izby, „aby sa celkom oddal do jeho rúk. “ Jeho pozornosť upútal známy saleziánsky nápis na stene: „Da mihi animas, cetera tolle. “ Dominikovi sa s pomocou dona Bosca podarilo preložiť vetu: „Daj mi duše, ostatné si vezmi!“ A on na to: „Porozumel som! Tu nie je obchod s peniazmi, tu ide o duše. Tu, hľa, je aj moja duša. Dúfam, že aj ona bude časťou tohto obchodu. “ Reklamný plagát

Od 1. augusta do 21. novembra 1854 postihla cholera v Turíne vyše 2500 osôb, mŕtvych bolo asi 1400.

8. decembra 1854 mal Svätý Otec Pius IX. Slávnostne vyhlásiť Nepoškvrnené Počatie Panny Márie za článok viery. Don Bosco o tom dni svedčí: “Večer toho dňa po skončení bohoslužieb v kostole, na radu svojho spovedníka, Dominik šiel pred oltár Panny Márie, obnovil svoje predsavzatia, ktoré si bol urobil pri prvom sv. prijímaní, a potom sa celkom zasvätil Panne Márii. „Mária, tebe dávam svoje srdce. Daj, aby bolo vždy tvoje. Ježiš a Mária, vy budete vždy mojimi priateľmi. Prosím vás, urobte, aby so radšej zomrel, ako by sa mi prihodilo nešťastie spáchať len jediný hriech!“ Od toho dňa sa jeho život stal taký vzorný a čnostný, že som si začal zapisovať jeho čnostné skutky, aby som ich nezabudol. “

Dominik pri Don Boscovi spoznával dôležitosť práce pre spásu duší a často bolo od neho počuť: "Keby som mohol všetkých svojich priateľov získať pre Boha, ó, ako by som bol potom blažený!" Nevynechal ani jednu príležitosť, aby neposlúžil dobrou radou svojim druhom, alebo aby ich nenapomenul v rečiach, keď niečo rozprávali alebo robili proti Božím prikázaniam. Najviac sa mu priečilo vyslovovanie Božieho mena nadarmo nebo neúctivo, kliatie, zlorečenie. Ak na ulici alebo vôbec inde počul zlorečiť, kliať, v zármutku zvesil hlavu a s celou vrúcnosťou vyslovil toto krásne pozdravenie: "Pochválený buď Ježiš Kristus. "

Istý Dominikov spolužiak raz spozoroval, že na ktoromsi námestí sňal klobúk šepkajúc si pri tom niekoľko slov a opýtal sa ho: "Čo to robíš? " "Nepočul si" odpovedal Dominik -" ako ten povozník tak neúctivo vyslovil Božie meno? Keby to poslúžilo veci, bol by som ho napomenul, ale obával som sa, že ho tým viac podráždim, aby hrešil ďalej, preto som sňal klobúk a namiesto neho som povedal: "Pochválený buď Ježiš Kristus!" Podobne robím aj inokedy, aby som aspoň čiastočne odčinil zneuctenie svätého mena Ježiš. " Tento spolužiak obdivoval nábožné Dominikovo zmýšľanie, jeho duševnú silu, a neskôr často rozprával túto udalosť pre duchovné povzbudenie svojich spolužiakov.

Na jar 1855 don Bosco kázal v istú pôstnu nedeľu o svätosti. Dominik strávil v oratóriu šesť mesiacov, keď raz počul kázeň, ako ľahko sa možno stať svätým. Kazateľove slová mocne zapôsobili na Dominika, predovšetkým tieto tri myšlienky: 1. Svätou vôľou dobrého Boha je, aby sme sa stali svätými. 2. Svätými sa môžeme stať ľahko. 3. Kto sa stane svätým, toho čaká v nebi veľká odmena. Táto kázeň bola ako fakľa, ktorá rozplamenila celé Dominikovo srdce. Počas niekoľkých dní nebol tak veselým, ako inokedy bez toho, že by vedel povedať príčinu. To bolo nápadné pre jeho spolužiakov, neskôr i Don Boscovi. Don Bosco si však myslel, že tento stiesnený duševný stav pochádza z toho, že sa mu zhoršila choroba, preto sa ho pýtal čo mu je. "Nič mi nie je" - odpovedal - "len mám veľké starosti ohľadom istej záležitosti. " "Čo tým myslíš? " - opýtal sa. -"Chcem povedať to, že moja duša si žiada a povzbudzuje ma k tomu, aby som sa stal svätým. Doteraz ma ani nenapadlo, že by sa tak ľahko mohol každý stať svätým, teraz však, kedže som v kázni počul, že svätosť našej duše sa môže spojiť aj s veselosťou, a že aj pri svätom živote môžeme mať radostnú myseľ, teda chcem a musím sa stať svätým; buďte preto taký láskavý a povedzte mi, ako mám začať. . . "

Družina Nepoškvrnenej rytier Panny Márie Dominik tiež vedel, že najsvätejšou vecou na svete ja spolupracovať na spáse duší, preto sa v ňom zrodil tento plán: Pod ochranou Panny Márie Nepoškvrnenej zorganizovať skupinu horlivých chlapcov, ktorí si budú navzájom pomáhať na ceste do neba a zároveň sa pričinia, aby získali Bohu čím viac kamarátov. A hneď sa dal do práce. Zašiel za donom Boscom, vysvetlil mu zámer a poprosil o dovolenie. Potom si vybral najlepších chlapcov z oratória a predložil im svoj plán. Prijali ho s nadšením a hneď ho začali uskutočňovať. Každý týždeň sa stretávali na pracovnej schôdzke. Tam sa navzájom poúčali, povzbudzovali a rozdeľovali si úlohy na budúci týždeň. Tam si určovali aj to, ktorého chlapca si kto vezme na starosť a bude sa usilovať priviesť ho na lepšiu cestu. Jeden, alebo dvaja členovia Družiny sa mali medzi nespratníkov v triede, alebo na prechádzke zamiešať. Takto, bez veľkého napomínania, len čírou prítomnosťou a príkladom, vernosťou Pravidlám Družiny, dosiahli títo chlapci jedinečné výsledky.

Dominik bol dušou novej družiny a vypracoval aj jej pravidlá. 8. júna 1856 sa prví členovia družiny pred oltárom Panny Márie slávnostne zasvätili Božej Matke a zaviazali sa zachovávať pravidlá. Hlavné body pravidiel boli: • Presne zachovávať pravidlá ústavu. • Dávať dobrý príklad spoločníkom, láskavo ich napomínať a povzbudzovať k dobrému slovami, najmä dobrým príkladom. • Svedomito využiť každú chvíľku času.

Družina Nepoškvrnenej Účinok tohto hnutia bol rýchly a udivujúci. Napríklad pri stole Pánovom, ku ktorému na veľký žiaľ don Bosca, skoro nikto nepristupoval, začala sa o niekoľko týždňov zhromažďovať pekná skupinka zbožne prijímajúcich chlapcov. A 22 prvých saleziánov, ktorí o 3 roky neskôr zložili svoje prvé sľuby v don Boscovej izbe, boli všetko členovia Družiny Nepoškvrnenej. Chýbal tam len jediný: zakladateľ Družiny, ktorý ich z neba sledoval a pomáhal im.

Moji vychovávatelia

Sv. Dominik sa na sv. prijímanie vždy príkladne a nábožne pripravoval. Už večer pred spánkom sa pripravil modlitbou k sv. prijímaniu s dodatkom: "Pochválená buď bez prestania Najsvätejšia sviatosť oltárna!" Na druhý deň po sv. prijímaní ponorený v modlitbách vzdával vďaky Ježišovi Kristovi, že vstúpil do jeho srdca. Počas poklony prevelebnej Oltárnej Sviatosti jeho duša často prešla do vytrženia (extáza) a to tak, že úplne zabudol na celý svet, ba aj na raňajky, niekedy i na školské prednášky. Nemohol sa od oltára odlúčiť, rozjímal o Božej láske, ktorá robí človeka účastným svojho nekonečného milosrdenstva.

Pre Savia bolo skutočnou blaženosťou, keď mohol stráviť aj niekoľko hodín pred svätostánkom. Denne aspoň raz vykonal poklonu v chráme, modliac sa pri tom ruženec, aby dal aspoň malé zadosťučinenie a odprosil Ho za urážky, ktoré znáša od mnohých nevďačných kresťanov, neveriacich a bludárov. Matka Margita raz povedala svojmu synovi Don Boscovi: „máš veľa dobrých chlapcov ale Dominikovi Saviovi sa žiaden nevyrovná. Druhí sú z kostola už dávno preč a on sa tam ešte modlí. Za chvíľu ho vidím v kostole pri oltári Panny Márie ako sa s chlapcami modlí ruženec. On by najradšej bol stále pri svätostánku. Chová sa ako anjel v nebi. “

Koncom septembra 1855 si don Bosco všimol, že Dominik potrebuje oddych. Preto ho poslal domov k rodičom do Mondonia, aby pookrial na zdravom vzduchu. Len čo sa však cítil trochu lepšie, dobehol späť k svojmu milovanému učiteľovi do Turína. Na jar 1856 sa jeho stav opäť zhoršil. Opäť odchádza k rodičom. Do školských lavíc sa vrátil koncom októbra. V januári 1857 dostal silný kašeľ. 1. marca prišiel poňho otec. Ráno sa ešte vyspovedal a pristúpil k sv. prijímaniu. Potom si zbalil svoje veci a dal posledné rady priateľom z družiny.

9. marec 1857 Dominik prosil: „Otecko, musíme sa poradiť aj s nebeským lekárom. Rád by som sa vyspovedal a prijal sv. prijímanie. “ Prijal aj pomazanie nemocných, i pápežské požehnanie s plnomocnými odpustkami. Dominik bol až do konca pri plnom vedomí, s bystrým pohľadom a so zvyčajnou spokojnosťou. Zrazu sa mu zjavil na tvári blažený úsmev a zreteľne vravel: „Zbohom, otecko, zbohom . . . Pán farár mi chcel ešte niečo povedať no už si na to nemôžem spomenúť . . . Ach, aké krásne veci vidím. . . “ Vysloviac tieto slová, s úsmevom a s rukami zloženými na prsiach vrátil svoju nevinnú dušu stvoriteľovi. Ako bol neskôr v zjavení povedal donu Boscovi, samotná nebeská Matka mu prišla v ústrety v poslednej hodine.

Víza na pobyt v nebi. . . Úsmev, prirodzená veselosť, čisté srdce, priateľstvo s Ježišom a Máriou. Zomrel v Mondoniu 9. marca 1857. Jeho telesné pozostatky preniesli v roku 1914 do baziliky Panny Márie Pomocnice v Turíne. Pius XI. ho definoval: . . Malý, ale veľký obor ducha. . . Pius XII. ho v roku 1950 vyhlásil za blahoslaveneho a 12. júna 1954 za svätého.

Modlitba k sv. Dominikovi Sáviovi. Svätý Domonik Sávio, ktorý si sa v Don Boscovej škole naučil kráčať po cestách mladíckej svätosti. Pomáhaj nám nasledovať Ťa v láske k Pánu Ježišovi, v oddanosti k Panne Márii a v horlivosti za duše. Vypros nám, aby sme aj my, ochotní radšej umrieť ako zhrešiť, dosiahli večnú spásu. Amen.